Zakázaná egyptológia

V súčasnej dobe je vstup do Cheopsovej pyramídy, ktorá patrí k siedmim divom sveta, verejnosti zakázaný. Príčina tohto opatrenia súvisí s odkazom starovekých Egypťanov a s prvými technickými a vedeckými krôčikmi ľudstva. Bezpečne vieme, že najvzdelanejší jedinci z dôb faraónov, teda predovšetkým panovníci a vysoko postavení kňazi, poznali elektrinu a dokonca nechávali ťažiť uránovú rudu (odborníci z amerického vesmírneho úradu pre kozmonautiku sa domnievajú, že vnútro pyramídy skrýva s veľkou pravdepodobnosťou energiu zodpovedajúcu sile atómovej bomby). Lenže ako mohli faraóni bezmála už pred 5 000 rokmi využívať špičkové technológie obvyklé až v dnešnej dobe?

Spisovateľ Erdogan Ercivan v tejto vzrušujúcej publikácii nadovšetku pochybnosť dokazuje, že už pred tisíckami rokov zasvätení jedinci naozaj disponovali poznatkami znovu objavenými až v dnešnej modernej dobe, či už ide o génovú technológiu alebo využitie rádiového žiarenia. Čítavosť textu, obsiahle vedomosti, dokumentaristická presnosť a poctivosť autorovho prístupu povýšila Zakázanú egyptológiu na svetový bestseller.

Stará múdrosť

Pokiaľ chcú naši historici označiť nejakú zem za kolísku západnej civilizácie, spravidla s úctou spoja tento prídomok s antickým Gréckom. Starí Gréci najmenej s rovnakou úctou vzhliadali k Egypťanom, ktorých prapôvodné znalosti siahajú podľa kroník do dôb pred viac ako 23 000 rokmi. Vtedy v Egypte žili veľmi vzdelané osobnosti, ktoré boli pokladané za bohov a ktorým sú pripisované mimoriadne dlhé obdobia vlády. Starí Egypťania boli strážcami najstaršej ľudskej civilizácie, ktorá nám svoje skvelé poznatky a skúsenosti zanechala nielen na papyroch, ale i v podobe kamenných stavieb – chrámov a pyramíd.

Gréci sa o tejto skutočnosti dozvedeli zrejme veľmi skoro a neustále sa pokúšali odhaliť počiatky tajuplnej egyptskej civilizácie. Grécki učenci a historici navštevovali Egypt poháňaní mimoriadnou zvedavosťou. To, čo v zemi Nílu našli, presahovalo ich predstavivosť. Menujme aspoň niektorých z týchto návštevníkov Egypta – Homér, Solón, Hérodotos, Platón a Pythagoras, tí všetci cestovali do zeme faraónov, aby pátrali po pôvode múdrosti. Ale už v rokoch 391-404 po Kristovi, za vlády Theodosia I., kresťanská cirkev prehlásila staré egyptské pamiatky za pohanské a zakázala ich výskum. Pravdaže nielen preto sa nastaroveký Egypt skoro zabudlo a čakal nás dlhá cesta k jeho znovuobjaveniu.

V roku 1638 sa britský profesor John Greaves (1605-1652), tridsaťtri ročný absolvent Oxfordu, astronóm vyučujúci matematiku v Londýne, rozhodol, že podnikne cestu do Egypta. Jeho záujem nevyvolala iba zvedavosť, sledoval i vyšší cieľ. Chcel v egyptských stavbách objaviť vodítko pre konkrétny výpočet rozmerov našej zemegule. K tejto domnienke dospel štúdiom kníh milánskeho –obrázok- lekára a matematika Girolama Cardana, ktorý bol na počiatku 16. storočia priateľom univerzálneho učenca Leonarda da Vinci. Cardano sa domnieval, že pozoruhodnými prírodovedeckými znalosťami disponovali pred Grékmi už i staršie civilizácie. Už tisíce rokov pred nástupom alexandrijských učencov bol známy pojem ako zemepisná šírka a vtedajší matematici ju dokázali spočítať presnejšie než Eratosthenes alebo Ptolemaios.

Greaves si najprv prečítal všetku vtedy dostupnú literatúru a potom sa vydal do Egypta, aby preskúmal predovšetkým Veľkú pyramídu v Gíze. Zavrhol všetky povedačky o tom, že pyramídy boli postavené biblickými hrdinami alebo legendárnymi kráľmi. Na základe štúdia klasických prameňov dospel k presvedčeniu, že pyramídy nechali vybudovať faraóni Cheops, Chefren a Menkaure ako bezpečný úkryt pre svoje telesné schránky. Podľa viery starých Egypťanov bolo totiž zachovanie tela nutným predpokladom pre ďalší život duše.

Pred výpravou si zaobstaral najlepšie dostupné pomôcky a nástroje a na mieste sa pustil do merania pyramíd pomocou prísne vedeckých metód. V neskôr publikovanej práci popísal ako sa cez hŕby sute dostal k pôvodnému vchodu vo výške šestnástej vrstvy kameňov. Vyliezol na veľkú pyramídu a napočítal 208 stupňov – z toho odvodil zvislú výšku stavby 152 metrov (v skutočnosti pyramída meria 146,59 metra). Zmeral tiež dĺžku jednotlivých –obrázok- strán a ich sčítaním mu vyšla hodnota 211,23 metra, to znamená, že sa zmýlil iba o 19,15 metra. Dôvodom tejto nepresnosti nebola malá dôslednosť pri meraní, ale skutočnosť, že Arabi odviezli značnú časť kamenných blokov a použili ju na stavbu vlastných príbytkov. Zostávajúca základová terasa neumožnila Greavesovi presnejšiu rekonštrukciu.

Kvôli chybne zisteným rozmerov základov stanovil nesprávne veľkosť základne na 44 615 metrov štvorcových (v skutočnosti 54 300 m²).

Napriek určitým nedostatkom vzbudili závery profesora Johna Greavesa vo vtedajšom Anglicku nebývalý záujem a postarali sa o búrlivé diskusie. Súhlasné i nesúhlasné hlasy boli približne v rovnováhe. K egyptologickej problematike sa vyjadril i sám dr. William Harvey, objaviteľ krvného obehu. S údivom konštatoval, že Greaves neobjavil žiadne vetracie šachty, ktorými by mohol behom výstavby prúdiť do pyramídy vonkajší vzduch. Podľa Harveyovho názoru také šachty museli existovať, čo zdôvodnil nasledujúcimi slovami:

„...ako už vieme, nemôžeme rovnaký vzduch vdychovať dvakrát. Vždy potrebujeme prísun čerstvého vzduchu!“

Greaves síce vetracie šachty neobjavil, avšak na južnej a severnej stene kráľovskej komory si povšimol dva výklenky. Podľa stôp tam nájdených sadzí usúdil, že slúžili na odkladanie olejových lámp. Sadze však zrejme nepochádzali zo svietidiel pôvodných stavebníkov, ale patrili do výbavy votrelcov, ktorí do pyramídy vnikli v 9. storočí.

Dnes vieme, že architektonická pripomienka dr. Harveya bola oprávnená. Britský bádateľ Richard William Howard Vyse (1784-1853) a jeho spolupracovník John Shea Perring (1813-1869) totiž dvesto rokov po Greavesovi objavili na vonkajšej stene pyramídy výstupy šachiet z kráľovskej komory. Najprv sa domnievali, že prieduchy vedú do nejakých ďalších priestorov. Skoro však pôvodnú teóriu opustili, pretože po uvoľnení južnej šachty od sute zreteľne pocítili, ako do kráľovskej komory začína prúdiť vzduch. Z toho mylne usúdili, že šachty slúžili na ventiláciu a ako prví použili od tej doby rozšírený pojem „vetracie šachty“.

Akosi prekvapivo bolo ich vysvetlenie už v 19. storočí niektorými uznávanými vedcami odmietnuté. Pred návratom do Anglicka prenechal John Greaves svoje nástroje mladému Benátčanovi menom Tito Livio Burattini, ktorý ho k pyramídam doprevádzal. I on sa rovnako usilovne ako Brit snažil zistiť presné rozmery Veľkej pyramídy a predovšetkým určiť dĺžkové jednotky, podľa ktorých sa pôvodne stavalo – „lakeť“, „stopa“ alebo „piaď“. Mladý Talian bol na svojej egyptskej ceste finančne podporovaný nemeckým jezuitským páterom Athanásiom Kircherom (1602-1680). Ten sa v tej dobe presídlil do Ríma, aby sa s Galileom Galileim (1564-1642) mohol radiť o otázkach univerzálne platných dĺžkových jednotiek a ich spojitosti s Egyptom.

Už grécky učenec Pythagoras zo Samu (580-501 p. n. l.) sa domnieval, že antické miery boli odvodené zo starších egyptských vzorov a sú založené na nemennom štandarde. Dodnes je však záhadou, ako mohli tak významné vedecké výkony starých Egypťanov upadnúť na tak dlhú dobu do „zabudnutia“.

- - - pokračovanie - - -

Ukážka je z knihy: Zakázaná Egyptologie, Záhadná věda a špičkové technologie doby faraonů, Erdogan Ercivan, Vydavateľstvo: Dialog, 2005


Pôvodný preklad z nemčiny: Mgr. Tomáš Kurka

Z češtiny preložil: Ptah

Zakázaná egyptológia II



Časť v seriáli - Zakázaná egyptológia
Článok je v sekcií - Egypt / Zakázaná egyptológia