Zázraky,ktoré varujú

Nie tak dávno som písal o plačúcich madonách na Cypre, ba jednu z nich som tam aj odfotografoval. Plačúce obrazy a sochy Madony a Ježiša Krista sú však po celom svete: v Taliansku, v Spojených štátoch, v Libanone či Poľsku. Slzy stekajú z očí namaľovaných farbou: občas ako obyčajné slané slzy, inokedy ako krvavé so skutočnou ľudskou krvou, čo potvrdili aj laboratórne analýzy. Sochy u obrazy plačú na všetkých kontinentoch. Nejedenkrát tento fenomén sprevádzajú aj iné neobyčajné javy, ako zjavenia a zázračné uzdravenia.
Plakali aj svetské sošky: napríklad soška predstavujúca Japonku, ktorá patrila Allenovi Demetriusovi z Pittsburghu: stalo sa to 6. augusta 1945, keď zhodili atómovú bombu na Hirošimu.

Vnímajme vesmír ako celok
Odkiaľ sa tieto slzy vzali? Ako môže sadrová figúrka či obraz namaľovaný na plátne roniť slzy či ľudskú krv? Podľa definície možno javy nevysvetliteľné pomocou vedy považovať za zázrak. V náboženskej interpretácii je to zásah sacrum do našej skutočnosti. Boh je prvotnou príčinou, vo svete pôsobia druhotné príčiny. Napriek tomu Boh môže pôsobiť prostredníctvom druhotných príčin, zachovajúc transcendentný. Keď hovoríme o zázraku,ide o náboženský výklad nejakej udalosti opierajúci sa o vieru.
Básnik a vizionár 18. storočia William Blake tvrdil, že pravdu môžeme postrehnúť iba prostredníctvom predstáv, nie logiky. Iba cez podvedomie môžeme získať spojenie s Bohom.
Kedysi za zázrak Pudia považovali aj dúhu. Postupne s rozvojom vedy bol nejeden "zázrak" vysvetlený. Cestou však veda prepadla pýche. čo sa prejavilo neopodstatnenou vierou vo vlastnú neomylnosť. Existuje však pravda, ku ktorej smerujú prírodné vedy a pravda iná, ktorá výrazne prekračuje poznávacie možnosti prírodovedcov. Vynikajúci britský astronóm Arthur Eddington chápal celú záležitosť ráznejšie, tvrdiac, že informácie získavané prírodnými vedami v rovnakom stupni odzrkadľujú objektívnu skutočnosť, ako sú telefónne čísla zdrojom informácií o majiteľoch...
Náš poznávací horizont sa ustavične rozširuje. Čoraz hlbšie prenikáme objektívmi do kozmu, ale zároveň aj do mikrokozmu, ktorý je základom všetkého. Ale pri súčasnom stave nášho poznania nie sme zatiaľ schopní stvoriť systematickú a nevyvrátiteľnú víziu sveta. Čoraz častejšie začíname vnímať vesmír ako celok,v ktorom každý element záleží od iného. Túto celistvosť môžeme pochopiť len vtedy, keď ju tak aj vnímame - ako celistvosť.
Preto treba byť opatrným pri posudzovaní zázrakov,lebo veci nevyzerajú tak jasne, akoby sme chceli. Z tejto perspektívy sa pokúsme pozrieť na zázraky vrátane zázraku plačúcich obrazov a sôch.
Ľudia, ktorí sú skeptickí voči zázrakom, nezriedka spochybňujú sám fakt objavenia sa sĺz.
Tvrdia, že ich vylučovanie zvyčajne trvá krátko a krvi je málo na seriózne pozorovanie. Pri prameňoch zázrakov podľa nich vždy stojí jeden človek - ostatní sú obetami masovej hystérie. Povedané inak, zázrak plačúcich sôch a obrazov by mal pritiahnuť skôr pozornosť sociológov ako teológov.

Fakty skeptikov nepotešia
V roku 1975 sadrová soška Krista (jej majiteľkou bola Anne Pooreová z Boothwynu v štáte Pennsylvánia v USA) začala krvácať z dlaní. Sošku umiestnili v kostole v blízkom Eddystone. Každý piatok zo sadrových dlaní sošky kvapkala jasnočervená krv, niekedy až štyri hodiny. Doktor J. Rovito sošku zröntgenoval a podrobil laboratórnemu skúmaniu. Neobjavil žiadnu nádržku, z ktorej by kvapkala tekutina: zistil, že ide o skutočnú ľudskú krv. Osobitne zaujímavá bola skutočnosť, že krv je nepravdepodobne stará (mizivé množstvo červených krviniek).
Iný prípad spochybňujúci myslenie skeptikov zaznamenali o desať rokov neskôr v Južnej Kórei v dedine Naju, kde 30. júna v dome panstva Kim zaplakala soška Božej Matky. Od toho dňa do polovice februára budúceho roku soška plakala 344-krát. V roku 1986 po tvári Madony po prvý raz tiekli krvavé slzy. Videli to tisíce ľudí a písala o tom celá svetová tlač.
V roku I989 v decembri v Messine na Sicílii z obrazu Krista tiekli slané slzy. O poldruha roka neskôr obraz z Messiny začal krvácať z hlavy, nosa a úst. Zázrak sa preniesol na ďalšie sväté obrazy. A nielen to: na odeve osôb pozorujúcich tento fenomén, sa objavili krvavé kríže a nápisy náboženského obsahu. Nakoniec zázrak s Madonou z.Medžugoria v roku 1995. Išlo o sošku privezenú z Juhoslávie. Elektrikár Fabio Gregori z Civitavecchie v Taliansku si sošku z Medžugoria umiestnil do záhrady. Ničím sa nelíšila od iných sošiek. Jedného dňa však začala plakať krvavými slzami, čo vyviedlo z miery miestneho biskupa. V rovnakom čase začína plakať živicová soška Madony v Subiaku. Analýza tekutiny na univerzite vo Florencii potvrdila, že ide o ľudskú krv. V tom istom čase plačú ďalšie sochy v Taliansku. Aj z iných častí sveta prichádzajú správy o sochách a obrazoch svätých, ktorých správanie spochybňuje model skutočnosti, na ktorú sme privykli...



Článok je v sekcií - Záhady a Paranormálne javy / Nezaradené