Pohľad smrti do očí

Tajomstvo dlhého života je známe nielenjogínom,ale aj mnohým zasvätencom.Jednou z ciest,ktoré k nemu vedú,je schopnosť ovládať svoje telo,dych,slovom,podvedomé funkcie tela.
Pozrieť sa smrti do očí zvyčajne znamená krátky, dramatický, väčšinou náhodný kontakt s večnosťou, zážitok, po ktorom sa chceme čo najrýchlejšie vrátiť do známeho prostredia, k známym cestám svojho života... Nie tak niektorí jogíni a fakíri. Ľudia Západu si len ťažko vedia predstaviť (a už vôbec to nedokážu pochopiť), že človek sa môže vedome a dobrovoľne uviesť do stavu blízkeho smrti, a potom sa vedome z neho dostať. Jogíni i fakíri Východu, ktorí ovládli kontrolu podvedomých funkcií svojho organizmu do takej miery, že môžu byť pochovaní mesiace, ba celé roky, v skutočnosti nezomierajú.
Veda zatiaľ nedokázala jednoznačne vysvetliť tento fenomén. Je známe len toľko, že v čase zdanlivej smrti dochádza k biologickej regenerácii organizmu a urýchleniu liečebných procesov. Tí, ktorí sa dali takto pochovať, mali rôzne zvláštne zážitky.

Očistený a bez dychu do hrobu
V roku 1835 žil v severnej Indii maharadža Lahore, ktorý do svojho paláca pozval fakíra menom Haridas. Tento človek
získal popularitu vďaka publikácii ministra Raya Dhyana Singha, ktorý tvrdil, že bol svedkom, ako Haridas zostal v hrobe štyri mesiace. Experiment starostlivo pripravili priamo v maharadžovom dome. Ako svedkov privolali niekoľko anglických lekárov, francúzskych a anglických vojakov. Nijaký pohyb fakíra neunikol pozornosti početných pozorovateľov. Niekoľko dní predtým, ako ho zavreli do hrobu, Haridas pil len mlieko a jogurt a kúpal sa v horúcej vode. Potom sa postil a pomocou jogínskych asán si úplne vyprázdnil tráviaci trakt. Za tým istým účelom zhltol ľanovú šnúru dlhú 27 metrov a vytiahol si ju cez hrdlo naspäť. Potom si uši a nos uzavrel voskom, aby počas pobytu pod zemou nevnikol do jeho tela hmyz. Jazykom si rozdelil svalstvo v ústach, čo mu umožnilo obrátiť ho naznak a uzavrieť dýchacie cesty v hrdle. Keď ho takto pripravili, jogín si ľahol so skríženými nohami. Po niekoľkých sekundách lekári zistili, že nemá pulz. V súlade s ich medicínskymi znalosťami bol Haridas mŕtvy...

Živý mŕtvy
Haridasovo telo zavinuli do lanovej plachty a uložili do veľkej skrine uzavretej mohutnou kladou. Maharadža ju osobne zapečatil. Skriňu zakopali do zeme, do ktorej zasiali jačmeň. Miesto experimentu obklopili múrom a stráže z neho nespustili oči vo dne v noci. Po štyridsiatich dňoch, v prítomnosti tých istých svedkov, hrob otvorili... „Fakír pôsobil dojmom mŕtveho, jeho ruky a nohy boli skrivené a stuhnuté, hlava spočívala na pleciach. Ani na zápästí rúk, ani na sluchoch nebolo možné nahmatať tep," spomína jeden zo svedkov sir Charles Wide. Lekári potom vybrali Haridasovi vosk z nosa a uší, vytiahli mu jazyk a napumpovali vzduch do pľúc. Po krátkej masáži vstúpil do tela fakíra život a po hodine sa normálne pohyboval. Haridas bol jogínom a cieľom jogy je celkové ovládnutie tela, ducha a mysle. Zasvätenec postupne získava kontrolu nad tepom a dychom, nad sexuálnou túžbou, látkovou premenou, aktivitou vnútorných orgánov a telesnou teplotou (písali sme už neraz o jogínoch, ktorí v ľadovej zime himalájskych hôr „vysušili" na svojom tele niekoľko plachiet tak, že vyvinuli veľkú telesnú teplotu, pričom sami boli v mraze nahí). Dokážu kontrolovať aj podvedomé pohyby a nevedomú aktivitu svalstva (Haridas si očistil tráviaci trakt - vďaka jogínskym cvičeniam - obrátením peristaltiky čriev!). Pre bežného človeka sú to nepredstaviteľné veci. Ich reálnosť mi však potvrdil nielen režisér Viliam Poltikovič, ktorý niekoľkokrát navštívil Indiu či Himaláje a videl na vlastné oči veľa neuveriteľných vecí, ktoré dokonca nakrútil, ale aj akademik Ctibor Dostálek, ktorý v pražskom Ústave fyziologických regulácií, ale aj v Indii študoval a skúmal tieto procesy priamo na jogínoch.

Sto rokov pod zemou
Experiment, ktorý sme spomínali, trval 40 dní. Je ťažké zodpovedať na otázku, či by jogín vydržal v tranze podstatne dlhšie, napríklad 40 rokov. Zo súčasnosti sú známe niekoľkodňové, ale aj niekoľko
mesačné pobyty v „hrobe" za približne rovnakých opatrení. Takisto je ťažké dokázať, že iný Ind, ktorý žil dve storočia pred Haridasom, sa nachádzal sto rokov na hranici života a smrti... Stavební robotníci v Amritsare natrafili pri kopaní základov na hrobku, ktorá obsahovala prachom pokryté a akoby zmumifikované pozostatky mladého jogína. Keď mu Slnko zohnalo pokožku, jogín sa začal zľahka pohybovať. Zakrátko sa už rozprával so stavebnými robotníkmi. Povedal im, že sa volá Ramaswami a v hrobe preležal sto rokov. Na správu o tejto udalosti reagoval známy historik Arjun Singh: prišiel do Amritsaru, aby odhalil klamára pomocou náročných a veľmi podrobných otázok. Ale to, čo počul, ním hlboko otriaslo, ba priam šokovalo. Nedokázal viac tvrdiť, že ide o podvod.

Ako zimný spánok?
Vylúčené! Neurológ doktor W. Grey Walter porovnáva vedomú kontrolu nad rôznymi funkciami organizmu k zimnému spánku zvierat. Pri oboch stavoch sa veľmi podstatne zníži aktivita srdca a minimalizuje sa spotreba kyslíka. Podľa názoru iného odborníka fyziológa Andrieja Puharicha sa tým všetka podobnosť končí, lebo pri zimnom spánku je látková premena veľmi pomalá a v stave tranzu - rýchla. Pri zimnom spánku krvný tlak klesá, v stave tranzu je tlak viac-menej stály, ba dokonca sa zvyšuje. Vedec z toho vyvodzuje, že napriek zdanlivej podobnosti spánok a tranz sú z fyziologického hľadiska celkom iné stavy.



Článok je v sekcií - Záhady a Paranormálne javy / Nezaradené