Ľudia odolní proti ohňu

Kto by si myslel, že ide o výmysel senzáciechtivých médií posledných desaťročí, veľmi by sa mýlil. "Ohniví ľudia" existovali v minulosti aj dnes. Z hľadiska fyzikálnych zákonov, fyziológie, a najmä zdravého úsudku robili nemožné.Vzbudzovali hrôzu už svojou existenciou. Zaujímali sa o nich lekári, psychiatri, etnografi, ale aj obyčajní lovci senzácií. Vede sa dodnes nepodarilo vyriešiť záhadu ľudí obdarených neobyčajnou schopnosťou - bez ujmy na zdraví znášať oheň. Existujú však ľudia, ktorí dokážu vyvolať oheň (bez vonkajších fyzických pomôcok, len svojou vôľou) dokonca aj v chladničke (chlapec v Čechách), alebo podpaľovať očami (prípad chlapca z Ruska). O tých však inokedy

Príbeh Renée
Renée de Vallombreuscová mala sotva šesť rokov, keď sa po smrti svojej matky dostala na dvor kráľovnej Márie Medicejskej. Bola tichá a poslušná.
Jedného dňa dámy vyšívali pri horiacom kozube. Jednej z nich vypadol z rúk kúsok hodvábu a padol do plameňov. Renée sediaca pri jej nohách vyskočila, bez rozmýšľania strčila ruku do ohňa a podala ešte nepopálenú výšivku majiteľke. Na otázku, či sa nepopálila, Renée len pokrútila hlavou a na dôkaz ukázala ruku, ktorá bola bledá a chladná. O nejaký čas sa odohrala iná príhoda: počas veľkého pôstu sa v refektári kláštora dominikánok stretli večer mníšky i svetské dámy. V miestnosti horeli dva kozuby. Tie zhasínali mníšky až po bohoslužbách. Jedného večera sa ženám vracajúcim sa z kaplnky naskytol nezvyčajný pohľad. Na prahu kozuba sedela grófka de Vallombreuseová opretá o bočnú stenu. Jej dlhé vlasy a ramená obklopovali plamene, ale ona spala. Krik zhromaždených ju však zobudil. Ešte chvíľu sedela medzí ohnivými jazykmi a potom, vidiac pred sebou dámy, vstala a ospravedlnila sa, že si zdriemla. Dievča si obzreli zo všetkých strán, ale jeho vlasy ani šaty neutrpeli ohňom ani najmenšiu škodu. Kaplán však pre každý prípad pokropil Renée svätenou vodou a pomodlil sa za ňu. Keby nebola zo známeho šľachtického rodu, určite by ju obvinili z čarodejníctva. Pre každý prípad ju však poslali na otcov zámok. Toho však odolnosť dcéry proti ohňu neprekvapovala: podobnú schopnosť mala aj jeho bývalá manželka. Grófku neraz videli, ako si po love suší mokré čižmy tak, že si celé nohy strká do ohňa. Mäkkosť pečúcich sa hovädzích stehien skúšala tak, že strčila ruku priamo do žeravého ohniska. Oheň ani jednej neuškodil.
Renée, podobne ako matka, nežila dlho. Zomrela vo veku 22 rokov, počas epidémie čiernej smrti pár mesiacov po svadbe so vzdialeným bratrancom. Nemala deti.

Pastierka v plameňoch
Dedinské dievča Maria Sonnetová žilo vo Francúzsku o100 rokov neskôr. Zaujímali sa o ňu lekári, vedci i teológovia. Tichá a pobožná, ako ju označili v protokole, mala telo absolútne odolné proti ohňu.Podrobila sa neuveriteľnému pokusu, a to l2. mája I731 . V jednej zo sál parížskej Sorbony pripravili obrovský oheň. Horelo 15 hrubých dubových konárov. Na takom ohni sa mohol upiecť celý vôl. Asi päť metrov od ohňa zasadli svedkovia: kráľovskí dvorania, profesori Sorbony, parížsky biskup so suitou duchovných a starosta s radnými. Mária, "17-ročná, nízka, štíhla, s rozpustenými svetlými vlasmi, bola oblečená v dlhej bielej plátennej košeli", si ľahla nad horiace brvná, opierajúc si hlavu a nohy o dve železné trojnožky, rozžeravené ohňom. Plamene rýchlo pohltili jej telo. Ležala tak 40 minút, párkrát zmeniac pozíciu. Dokonca si ľahla tvárou dole. Do protokolu neskôr zaznamenali, že "po celý čas mala oči zavreté a zdalo sa, že spí". Nakoniec vstala a poklonila sa dôstojnému zhromaždeniu. Ihneď ju podrobili lekárskemu vyšetreniu. Lekári zistili, že telo dievčaťa nebolo popálené ani červené, vlasy, obočie, riasy neniesli ani stopy po ohni. Ani jej košeľa. Dievča bez ujmy na zdraví bralo do rúk rozžeravené železo, lialo na seba rozpustený kov a dotýkalo sa ho ústami. Je zaujímavé, že mimoriadne vlastnosti Márie sa netýkali vriacej vody a horúceho oleja, čo zistili jej sestry, keď videli, ako jej horúci tuk popálil nohu.

Kamenný Bruno
Volal sa Bruno Cassioli a žil v 18. storočí v Padove. Kým ho nepožiadali, aby z univerzity odišiel, študoval právo. Bol odolný voči ohňu, vriacej vode a zbrani. Pichnutie nožom, rana šabľou mu nespôsobili žiadnu ujmu - rany nekrvácali a rýchlo sa uzavreli. Po minúte nebolo po nich ani stopy. Raz sa Cassioli vsadil, že vydrží kúpeľ v horiacom tuku. Išiel spolu s kolegami do dielne mydliara. Rez upozornenia sa vyzliekol a skočil do kotla s variacim sa roztokom oleja a tuku. Močil sa v ňom asi štvrť hodiny, kým zaskočení remeselníci neprivolali mestskú stráž. Až potom Bruno vyskočil z kotla a začal sa utierať veľkou plachtou. Kolega, ktorý mu chcel pomôcť, si bolestivo popálil ruky roztokom, ktorý zostal na Brunovom tele.
Kamenný mládenec, ako Bruna prezývali, často zabával kolegov hltaním vriacej vody priamo z ohňa, raz dokonca vypil aj horúci olivový olej. Brunove výčiny prekvapovali obyvateľov dva roky, kým mu rektor neprikázal opustiť univerzitu.

Chodenie po ohni
V Indii, ale aj v Bulharsku bolo národným zvykom chodiť po žeravých uhlíkoch pahreby. Na Havajských ostrovoch zasa bolo rozšírené chodenie po vriacej láve... Takýto akt mal očistno-liečivé účinky.Cestovatelia navštevujúci exotické krajiny neraz opísali obrad chodenia po ohni. Jednu z takýchto scén v Mysore v Indii opísal aj katolícky biskup Medard Despatures. V medzivojnovom období obletela celú svetovú tlač. Chodenia po žeravom uhlí (žiar bol taký, že sa nedalo priblížiť ani na dva metre) sa zúčastnil nielen "vládca plameňov", asi 35-ročný muž, ale aj maharadžovi dvorania, ktorí všetci prešli bez ujmy ohňom. Dnes je chodenie po žeravom uhlí dosť rozšírené. Potrebná je však predchádzajúca príprava. Je bežné, že po prvom prekročení žeravého kruhu sa mnohí vracajú a chodia po ohni aj 5- až 6-krát. Takáto skúsenosť je veľmi významná aj pre psychiku. Človek má pocit, že dokázal nemožné.



Článok je v sekcií - Záhady a Paranormálne javy / Nezaradené