Kráčajúce megality

Nedávno v televízii odborníci ukazovali putujúce kamene. Mnohí to považovali za zázrak, iní za nemožnosť. Prinútilo nás to pozrieť sa na túto záhadu bližšie.napriek dlhoročným výskumom sa vedcom nepodarilo vyjasniť, čo sa stalo, že spoločenstvá bez vyspelej techniky, strojov či elektrických výťahov mohli postaviť megalitické stavby.

Gigantické stavby v Egypte, Iraku, na Veľkonočnom ostrove, v Anglicku, stavby Inkov a Aztékov spája jeden príbeh. Vo všetkých kultúrach, ktoré vytvorili tieto mohutné stavby sa v istej chvíli samy premiestňovali z kameňolomov na miesta, kde mali stáť. Pohybovali sa poháňané akousi neviditeľnou energiou. Dialo sa to na osobitných miestach, v určitých obdobiach a s určitými zaklínaniami. Všetky tieto príbehy boli doteraz zaradené medzi rozprávky. Neoprávnene.
Dvaja americkí geológovia, ktorí skúmali vyschnuté slané jazero pri vstupe do slávneho amerického Údolia smrti, zrazu spozorovali na rovnom teréne v hline a piesku vyryté dráhy. Na ich konci stáli obrovské kamene. Vyzeralo to, akoby čosi kamene posúval po lom teréne len tak.
O putujúcich kameňoch však okolití obyvatelia hovorili už dávno pred rokom 1968, ale vedci to prijímali ako žart a na všetko sa zabudlo. Sharp a Carey však zobrali vec vážne. Označili polohu 25 najväčších kameňov kovovými stĺpikmi a sledovali, čo sa bude diať...
Skaly sa však ani nepohli. Keď vedci po troch mesiacoch odišli, aby sa "_po pol roku znova vrátili, zistili, že kamene sa "pohli, zanechajúc po sebe výraznú stopu. Jeden sa posunul niekoľko stoviek metrov na sever potom sa obrátil na juh. Ďalšie "prešli" dokonca niekoľko kilometrov. Niekedy sa premiestňovali celé skupiny inokedy sa vydal na cestu len jeden. Keďže skaly putovali Údolím smrti najmä v zime, geológovia dospeli k názoru, že to spôsobujú kusy ľadu, ktoré sa na prelome zimy a jari uvoľňujú a tlačia skaly. Tak sa zdá, že skaly putujú vlastnou silou. Obklopili preto kamene kovovými stĺpikmi, aby zabránili kusom radu nimi pohnúť. Ibaže skaly naďalej putovali. A vedci naďalej nedokázali určiť, aká sila im prikazuje, aby "chodili". Ešte zvláštnejšie je, že napriek pozorovaniam sa doteraz nikomu nepodarilo vidieť ani jeden putujúci kus kameňa.

Zostáva len jedna možnosť. Skalami hýbe akýsi druh elektromagnetickej, gravitačnej sily alebo osobitný druh podzemného žiarenia. Merania však nič neukázali. A skaly, vysmievajúc sa všetkým fyzikálnym zákonom, putovali ďalej. Ale len na spomínanom mieste. Žeby len tam existovali vhodné podmienky? Ide o prirodzenú schopnosť našej planéty alebo možno túto silu vytvorením vhodných podmienok vyvolať? Môže byť v podaniach starých kultúr zrnko pravdy? Možnože kňazi dávnych civilizácií poznali tajomstvo takýchto miest sily a dokázali ich využiť pre svoje ciele, stavajúc tam obrovské megalitické stavby. Potom by príbehy kráčajúcich sôch boli "správou" o silách prírody. Aj my dnes využívame paru, elektrinu (N. Tesla po búrke strkal do zeme žiarovky, ktoré svietili, čo na mnohých pôsobilo ako zázrak). Navyše v Tibete ešte pred pár desaťročiami mnísi pomocou zvukov trúb premiestňovali niekoľkotonové skaly,o čom existuje záznam. Dávne poznanie sa stratilo v hmle dejín.



Článok je v sekcií - Záhady a Paranormálne javy / Nezaradené