Christian Barnard stretol prízrak

mpulzom k vedeckému skúmaniu javu "putujúceho vedomia" sa stala šokujúca príhoda, ktorú v nemocnici zažil jeden z pacientov súkromnej kliniky v Londýne. Možno by sa nič nebolo stalo, keby ním nebol slávny kardiológ profesor Christiaan Barnard, muž, ktorý prvýkrát v histórii medicíny transplantoval srdce. Čo sa mu vlastne stalo?

Bolo to v polovici roku 1982, keď Barnard ležal v Londýne po prudkom zápale pečene. Bolo už deväť hodín večer, keď do jeho izby (plne osvetlenej) vošla akási žena. Položila mu ruku na prsia a začala ho mašírovať. Bola veľmi štíhla a bledá. Mala belasé oči a sivé vlasy. Keď bol tlak jej rúk čoraz silnejší, chytil ju za zápästie a mierne ich odsunul od seba. Boli ľahké ako pierko. Vtedy sa žena vzniesla do vzduchu a vyletela cez okno... Šokovaný Barnard stlačil zvonček a privolal ošetrovateľku. Tá sa však objavila až po hodnej chvíli s ospravedlnením, že počula zvonček práve vtedy, keď zomierala jedna pacientka.

Barnard spomína: "Keď som požiadal ošetrovateľku, aby mi opísala výzor mŕtvej, s najväčším prekvapením som počul, že bola štíhla, mala belasé oči a sivé vlasy. Videl som teda prízrak tej ženy, keď odchádzala do záhrobia."



Barnard svedčil pred kamerami

Po odchode z nemocnice Barnard dôkladne preskúmal všetky okolnosti tejto neobyčajnej udalosti a s celou vážnosťou a zodpovednosťou všetko potvrdil pred televíznymi kamerami, ako aj na stránkach najvýznamnejších lekárskych časopisov

sveta, hoci si uvedomoval, že riskuje celú svoju kariéru kardiochirurga. Ale práve priznanie Barnarda priviedlo laureáta Nobelovej ceny fyziológa sira Johna Ecclesa k tomu, aby začal vedecky skúmať "putujúce vedomie".

Vychádzal z predpokladu, že bioenergia človeka nemôže zaniknúť. Musí sa kamsi podieť v zmysle zásady, že v prírode sa nič nestráca a množstvo energie zostáva vždy rovnaké. Otázkou však je, či energia nášho vedomia po smrti organizmu zostáva vcelku, alebo putuje po vesmíre roztrúsená na čiastočky. Prekvapujúce je aj to, prečo niečo, čo existuje vo forme životnej energie, je nepostrehnuteľné pre fyzikálne vedy.

Teoreticky problém vyriešil Prof. Barnard: "Videl som prízrak ženy, ktorá odchádzala do záhrobia."

David Bohm, anglický profesor teoretickej fyziky. Na základe presných výpočtov potvrdil existenciu najmenej dvanástich rozmerov, v ktorých sa odohráva naša skutočnosť. Urobil aj pokus, ktorý ukázal, že čosi celkom fyzické prestane byt viditeľné.



Zmiznutie kvapky atramentu

Predstavme si dva cylindre, jeden v druhom, medzi ktoré vlejeme olejovitú tekutinu, napríklad glycerín. Keď jeden z cylindrov rozkrútime, glycerín sa takisto dostane do vírivého pohybu. To je náš rozmer. Teraz do glycerínu dáme kvapku atramentu. Tá sa postupne roztiahne na tenkú nit až prestane byt viditeľná. Nik a nič nedokáže objaviť prítomnosť atramentu a predsa tam bude. I Naďalej pre nás prístupný, pod podmienkou, že nájdeme spôsob, ako ho prinavrátiť do sveta, ktorý dokážeme vnímať. Keď pomaly zmeníme smer obrátok cylindra, najskôr sa objaví stenčená nit, a potom celá kvapka atramentu.

Súhlas zo záhrobia

Ak je teda možný pohyb hmoty za hranice viditeľnosti a jej návrat, nič neprekáža tomu, aby sa to dialo aj s naším vedomím. Pod podmienkou, že je po celý čas "v jednom kuse".

Že je to možné, dokazuje prípad trinásťročného chlapca, ktorý podľahol ťažkej nehode. Hoci jedenásť dní zomieral v nemocnici, po celý čas logicky myslel a hovoril. Po jeho smrti, pri pitve, boli lekári šokovaní. Ukázalo sa totiž, že po nehode chlapec nemohol fungovať, keďže bol napadnutý veľkým abscesom a oddelený od miechy. Čo teda hovorilo a myslelo?

O dva roky neskôr sa stal podobný prípad mladému roľníkovi. Jeho mozog a mozoček boli celkom zničené vo fyzickom zmysle slova. Napriek tomu pacient nielen hovoril, ale aj logicky rozmýšľal, ba požiadal, aby ho prepustili na dva dni z nemocnice, aby si mohol usporiadať veci. Hneď po návrate z priepustky zomrel.

Tieto prípady, opísané významnými lekárskymi grémiami, priviedli iného bádateľa "putujúceho vedomia neurológa Waltera Greyho k trocha hrôzostrašnému experimentu. Vytvoril skupinu z nevyliečiteľne chorých pacientov, ktorí boli elektródami pripojení k monitoru, a naučili sa ich zapínať mysľou. Predpoklad bádateľa bol takýto: ak po smrti mozgu vedomie naďalej existuje bude môcť zapnúť monitor, aj keď činnosť mozgu (registrovaná prístrojmi) zanikne. Po smrti pacientov sa ukázalo, že po úplnom zániku vĺn na elektroencefalografe na príkaz "zapni monitor" ho nejaká energia zapla, čím dala o sebe vedieť z iného rozmeru.

Doktor Gey zistil, že to môže byť posledný pozdrav vedomia spoza závoja "ničoty", ktoré nám má dať vedieť, že odchádza len fyzická schránka. Že vedomie, ktoré po nej zostáva, môže byt využité na vybavenie aj celkom prízemných vecí.

Kapitán Frederick Marryat, veliteľ lode amerického vojenského námorníctva, brázdil obrovské priestory oceánu, keď v jednu noc ktosi vstúpil do jeho kabíny bez zaklopania. Ukázalo sa, že to bol jeho brat. Kým sa ho kapitán stačil spýtať, kde sa tam vzal počul: "Fred, prišiel som ti povedať, že nežijem." Potom sa postava rozplynula. Kapitán okamžite siahol po lodnom denníku a presne všetko opísal, nezabudnúc na dátum a hodinu udalosti. Po návrate na pevninu sa dozvedel, že práve vtedy jeho brat zahynul pri dopravnej nehode.

Odporcovia teórie samostatného vedomia nezávislého od biologickej existencie človeka, namietali, že spomínané prípady môžu byt len prejavom "najobyčajnejšieho" telepatického kontaktu. Osoba, ktorá zomiera násilnou smrťou, myslí na kohosi blízkeho, táto myšlienka sa dostane do mozgu žijúceho

a umožní mu prijať správu, ale zároveň ho prinúti na chvíľu "vytvoriť" obraz postavy. Bolo by to, pravda, možné, keby nie stovky takých prípadov, aký sa stal Henrymu Purdymu z Anglicka.

V jednu letnú noc sa Henry zrazu prebudil a pri okne zbadal postavu vlastnej ženy. Pozerala sa na neho a vôbec sa nemienila vrátiť do postele. Henry mimovoľne siahol rukou tam, kde mala ležať jeho manželka. A... ležala. Spala a zrejme vôbec nevedela o svojom rozdvojení.

Iná príhoda sa stala pani Olívií Sennergovej. Snívalo sa jej, že vidí seba v novom dome vo Švédsku. Dom sa jej páčil a rozhodla sa v ňom žiť. Bol len jeden problém. Majiteľka domu pred ňou ustavične utekala. Sen sa jej opakoval niekoľko mesiacov.Po dvoch rokoch firma preložila pani Sennergovú do Švédska a už predtým jej prenajala dom od istej ženy. Prvé stretnutie šokovalo obe ženy: Olívia spoznala ženu zo svojho sna a majiteľka domu "ducha", ktorý istý čas navštevoval jej dom.

Podľa názoru fyzikov z pohľadu kvantovej fyziky na tom nie je nič čudné. Ak existuje vedomie človeka, musí sa pohybovať v nadpriestore všetkých dvanástich rozmerov. A tam neexistuje nič také ako minulosť, budúcnosť, ku všetkým udalostiam dochádza "tu a teraz".

Preto Olívia Sennergová mohla navštevovať svoje budúce bydlisko, nič o tom nevediac.

Putovanie nášho vedomia mimo času a priestoru ešte za života je teda celkom racionálnym vysvetlením nesmrteľnosti...



Článok je v sekcií - Záhady a Paranormálne javy / Nezaradené