Výchova k trvalej udržateľnosti

Ak chceme ďalšie generácie pripraviť na nové výzvy dnešného sveta, je potrebné vykonať zásadné zmeny v tradičnom - západnom modely vzdelávania.
V súčasnosti navštevuje školy generácia, ktorá bude musieť v budúcnosti dokázať vyriešiť zásadné problémy, s ktorými sme si my zatiaľ nedokázali poradiť: zabrániť klimatickým zmenám, chrániť biologickú rozmanitosť, zastaviť úbytok lesov, stabilizovať svetovú populáciu, zredukovať nadbytočný konzum. Toto všetko budú musieť naši potomkovia zvládnuť v situácii, kedy budú stále naliehavejšie vychádzať na povrch sociálne a rasové nerovnosti.

Čas na zmenu prístupu

V súčasnosti do veľkej miery mladých ľudí vzdelávame spôsobom, ktorý nezohľadňuje veľké ohrozenie našej planéty. Pokračujeme v rovnakom spôsobe vzdelávania, ktorý spôsobil naše problémy. Súčasnú ekologickú a sociálnu krízu do veľkej miery zapríčinili „ľudia“, slovami Garyho Syndera, „vzdelaní na najlepších univerzitách, bezchybne vyzerajúci, čítajúci prvotriednu literatúru. Títo ľudia rozhodujú o investíciách, ktoré dnes ničia náš svet.“ Znalosti, vedomosti a postoje, ktoré boli potrebné na industralizáciu Zeme, sú odlišné od tých, ktoré sú potrebné na jej ochranu, liečenie jej rán a vybudovanie udržateľnej ekonomiky, fungujúcej na zdravých komunitných základoch.

Hľadanie riešení: Päť ozdravných reforiem

Ľudia, ktorí sa zaoberajú našimi ekologickými a sociálnymi problémami na začiatku 21.storočia, si väčšinou veľmi dobre uvedomujú, že pre vytváranie udržateľného sveta bude potrebné opustiť mnohé názory, filozofie a ideológie, ktoré dnes hýbu moderným svetom. Pokúsim sa stručne pomenovať 5 najpodstatnejších krokov, ktoré je potrebné na tejto ceste urobiť:

Prvý krok: Prehodnotiť pojem „Skutočnosť“

Architekti modernej spoločnosti, predovšetkým Galileo a Descartes, tvrdili, že iba veci, ktoré možno zvážiť, odmerať a spočítať, sa môžu považovať za skutočné. Inými slovami: čo nemožno spočítať, s tým sa nepočíta. Karteziánska filozofia vyčlenila človeka z prírodného sveta, zobrala prírode jej vlastnú vnútornú hodnotu a oddelila telo od duše. V Descartesovej dobe nebolo možné poznať všetky dôsledky, ktoré prinesie takýto pohľad na svet, dnes však stále viac vedcov pripúšta, že ak neobnovíme naše citové spojenie s prírodou, nedokážeme ju účinne chrániť.

Alfred North Whitehead to popísal takto: „Aj keď pochopíš všetky pohyby slnka a naštuduješ si všetko o atmosfére a o otáčaní Zeme, stále môžeš prehliadnuť okúzlujúcu krásu zapadajúceho slnka.„ Descartes a jeho nasledovníci si vo svojej dobe neuvedomili, že nie je možné oddeľovať city a poznanie, rovnako ako sa nedá oddeliť myseľ a telo od prostredia, v ktorom sa nachádza. Veda bez súcitu a lásky nám neumožňuje pochopiť krásu zapadajúceho slnka a rovnako nám nedokáže ponúknuť žiaden dôvod prečo by sme si mali vážiť samotný život.

Druhý krok: Spochybnenie zaužívaných právd

Musíme prehodnotiť rozšírené „pravdy“, ktoré sú hlboko zakorenené v našom vzdelávacom systéme, ako napríklad: ľudská nadradenosť nad prírodou prináša dobro, neustály rast ekonomiky je prirodzený, materiálny pokrok je naším základným právom atď. Prijatie týchto právd spôsobuje, že nie sme schopní odolať pokušeniu technológie a svoju činnosť hodnotíme predovšetkým merítkom krátkodobého zisku.

Tretí krok: Zvýšiť dôraz na našu spoločnú zodpovednosť

V dnešnom vzdelávacom systéme sa kladie veľký dôraz na rozvoj individuality, ale zabúda sa na princíp našej spoločnej zodpovednosti za svet, v ktorom žijeme. Ekologická kríza nie je iba politickým alebo spoločenským problémom, ale predovšetkým dôsledkom nedostatočného uvedomovania si našej vlastnej zakorenenosti v pavučine života. Vzdelávací systém v súčasnosti zdôrazňuje ľudské práva, ale zabúda na našu povinnosť chrániť zázrak života, ktorý sme sami nestvorili.

Štvrtý krok: Kritika technologického pokroku

Viera v technológiu je pevne zabudovaná do všetkých častí vzdelávacieho systému a bereie na seba podobu slepého akceptovania súčasnej podoby pokroku. Pokrok nie je následkom toho vnímaný, ako niečo čo si môžu ľudia zvoliť, čo môžu sami ovplyvniť a o čom môžu rozhodovať, ale ako niečo nevyhnutné a osudom predurčené. Otázky o podstate technologického pokroku sa kladú iba zriedka, alebo vôbec. Študenti ani učitelia na školách sa príliš nezamýšľajú nad tým, či nás technický pokrok vedie smerom, ktorým chceme ísť, alebo aký efekt majú moderné technológie na naše vnímanie sveta, alebo aký je celkový enviromentálny efekt moderných technológií.

George Orwell varoval, že logickým koncom technologického pokroku bude „redukovanie ľudskej bytosti na mozok vo fľaši.“ Dnes už nie je ničím zvláštnym počuť hlasy, ktoré považujú za nevyhnutné pokračovať v rozvíjaní nových technológií, pomocou ktorých ľudia opustia realitu prírodného sveta a pretransformujú sa na virtuálne bytosti nového kyberpriestoru. Takéto smerovanie vedeckých výskumov a vývoja technológií je pritom v ostrom kontraste s tým, čo ako ľudské bytosti v súčasnosti potrebujeme. Potrebujeme dobre fungujúce komunity, napĺňajúcu a užitočnú prácu, láskavé medziľudské vzťahy, stabilné rodiny, osobný duchovný rast a spôsob života, v rovnováhe s prírodným svetom, ktorého sme súčasťou. Moderné technológie pritom často tieto potreby nie len nenapĺňajú, ale stávajú sa prekážkou ich naplnenia.

Piaty krok: Prehodnotiť význam „Vzdelávacích inštitúcií“

Rozšíreným mýtom je, že dobré vzdelanie možno nadobudnúť iba vo vzdelávacích inštitúciách. Školy a univerzity sú však veľmi náročné na financie, málo dynamické, často bez akejkoľvek predstavivosti a zapletené do skostnatelých pravidiel tradície. Ponúkajú vzdelanie založené na disciplíne, neprirodzených autoritách a pravidlách často vzdialených realite. Jedným z dôsledkom tohoto faktu je napríklad aj to, že veľké nadnárodné korporácie v Spojených štátoch dnes uprednostňujú ľudí vzdelaných v takzvaných tréningových a pracovných rýchlokurzoch lepšie prispôsobených súčasným ekonomickým potrebám. Je pritom zrejmé, že tieto nové korporačné spôsoby vzdelávania iba prehĺbia problémy, ktorým už dnes čelíme.

Cesta vpred: Ekologické vzdelávanie

Ekologické vzdelávanie je založené predovšetkým na zážitku a prežívaní. Zážitok je súčasťou každého dobrého spôsobu myslenia. Keď chceme napríklad študentov naučiť niečo o našom vlastnom jedle, pôvode energie a materiáloch, ktoré používame, o vode a odpade, ktorý produkujeme, najlepším miestom na to je les, polia a záhrady, ktoré môžu slúžiť ako ukážkové laboratória všetkých dôležitých procesov. Ak chceme študentov naučiť niečo o rieke, musíme im umožniť rieku vidieť, cítiť, ochutnať, ovoňať, plávať v nej a rozprávať sa o nej s ostatnými ľuďmi, ktorí ju tiež takto spoznali.

Aby sme redukovali abstraktnosť a prílišnú šírku ekologických problémov, môžeme sa zamerať na konkrétne príklady, kde možno dosiahnuť konkrétnu zmenu k lepšiemu a spolu so študentmi pozitívne zmeny aj uskutočniť. Dôležité je aby sme pri hľadaní akéhokoľvek riešenia ekologických problémov nachádzali inšpiráciu v prírode, v tom ako funguje svet mikróbov, rastlín a zvierat. Ekologické problémy sú často problémom chybného dizajnu: naše mestá, naše autá, naše domy a technológie sú tvorené spôsobom, ktorý nie je v súlade s bisférou okolo.

Veľmi dôležitá pri ekologickom vzdelávaní je schopnosť navzájom spojiť špecializované disciplíny a predmety do jedného celku, tak, aby študenti pochopili prepojenosť všetkého so všetkým. Obhajcovia konvenčného vzdelávania veria, že dokonalé zvládnutie určitej vednej disciplíny alebo oboru je samé o sebe cieľom. Podľa môjho názoru musí byť poznanie vždy zasadené do širšieho ekologického kontextu, pričom súčasťou procesu vzdelávania musí byť zapojenie všetkých zmyslov, nie iba intelektu. Takáto forma vzdelávania dokáže vytvoriť citový vzťah medzi študentom a prírodným svetom, ktorý spoznáva a tiež ho naučí spoznať obmedzenosť intelektuálných vedomostí. Ekologické vzdelávanie by malo byť postavené na odlišných cieľoch, ako konvenčný školský systém. V konvenčnom školstve sa ako jedna z najdôležitejších hodnôt vzdelania vyzdvihuje fakt, že zvyšuje študentovu šancu nájsť si dobre platené zamestnanie. Našim cieľom by však nemalo byť pripravovanie študentov na to, čomu hovoríme kariéra, ale umožniť im nájsť si v živote svoje poslanie. Poslanie je niečo čo človek robí s radosťou a v čom nachádza vnútorné naplnenie. Kariéra je naproti tomu vykalkulovaný plán ako dosiahnuť čo najlepšie finančné zabezpečenie, pričom často spôsobuje ľuďom vnútornú nespokojnosť, bez ohľadu na to, aká vysoká je ich mzda. Človek môže uskutočňovať kariéru aj v svojom poslaní, oveľa ťažie však neskôr v živote hľadá poslanie vo svojej kariére.

David W.Orr je vedúci programu enviromentálnych štúdií na Oberlin College a redaktor vzdelávacieho časopisu Conservation Biology. Okrem toho je autorom viacerých kníh, ako napríklad „Ecological Literacy and Earth in Mind“.

„Ľudská prirodzenosť je uspôsobená tak, že zmysly, vôľa aj všetky schopnosti hľadajú neustále primeranú stravu. Ak im ju odopieraš rmútia sa, ochabujú, vädnú a hynú. Ak ju prezieravo dodávaš, radujú sa, osviežujú sa, oživujú a stačia na všetko. Ak ju však dodávaš veľmi často, potom ich poškodzuješ, oslabuješ, kazíš a ničíš. Treba len opatrnosť. Ak deti preťažujú, buď ich umoria, alebo z nich urobia tupcov a bláznov. V detstve treba cvičiť pamäť, v dospievaní uvažovanie, v mladosti čistý rozum a v dospelosti prácu. Všetky školské učebne a pracovne treba zmeniť v sídla hier.“

J.A.Komenský

Zdroj: KRUH ŽIVOTA

David W.Orr



Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Nezaradené