« Nibiru a TiamatHearst Castle - Kalifornia, USA »

Zvony

Zvony sú nástrojom komunikácie. Odpradávna oznamovali dôležité správy svojmu okoliu. Svoj pôvod majú v fyzikálnych vlastnostiach niektorých kovov a zliatin. Cinkot a doďaleka sa nesúci vysoký zvuk na seba narážajúcich, voľne zavesených kúskov kovu našiel svoje uplatnenie v rôznych oblastiach. Upozorňoval pastierov na pohyb ich stáda, na jeho činnosť a náladu, rozmiestnenie. Inou oblasťou je súčasť odevov žien a mužov. Drobné kovové disky sa pripevňovali na lemy odevov a postupom času sa vyvinuli do podoby dnešných zvoncov alebo rolničiek. Grécki bojovníci nosili zvonček na stráž aby pri chôdzi zvonili a dali vedieť o tom, že stále strážia. Zvončeky na odeve upozorňovali na dôležitosť ich nositeľa, a tak nečudo že sa dostali aj do výbavy najvyšších kňazov. Upozorňovali nimi svoje okolie na svoju prítomnosť a dalo by sa povedať, že plnili tak podobnú úlohu ako sirény policajných áut vo vládnej kolóne súčasnosti. Veľké disky - gongy oznamovali príchod nepriateľa, alebo inej pohromy... včítane vladárov. Predpokladalo sa, že kovový zvuk zaháňa aj zlých duchov, veľké búrky, blesky a podobne.

Od Japonska cez celú Áziu až po Európu a neskôr aj Ameriku majú zvony podobný tvar. Vznikol uzatvorením plechu do valcovitého tvaru - najviac podobného včeliemu úľu. Neskôr sa väčšie zvony začali odlievať. Postupom času sa najbežnejšou zliatinou na ich výrobu stal cínový bronz. Pretrvávali rôzne povery súvisiace s ich zložením, preto sa ako veľká obeť pridávalo do zvonoviny zlato, striebro, drahokamy alebo aj šperky. Stávalo sa, že cenu "reálnaho" zvonu vysoko prevýšila cena obiet čo skončili v tavenine. Tvar zvonu je zosilnený v spodnej časti - tam kde sa naň udiera. Toto zosilnenie prináša zo sebou aj charakteristický zvuk na ktorý sme si v rámci európskej civilizácie zvykli. Úplnou raritou sa preto stal objav prehistorických čínskych zvonov mandľového prierezu. Podľa miesta úderu na teleso zvona vydávali dva rôzne hudobné zvuky! Najbežnejším európskym zvonom je zvon s ladením v molovej stupnici. Jeho základný akord preto znie vo väčšej či menšej miere melancholicky. Keď je zvonov viac - napríklad na veži - hrajú spolu v akordoch jedného ladenia. To čo ale vyhovuje na vyzváňanie, nemusí byť vhodné na hranie hudby. Preto hudobné nároky kladené na zvonkohry viedli k vypracovaniu návrhov zvonov s "univerzálnejšími" akordmi, ktoré umožňujú hrať melódie vo viacerých stupniciach a pritom ich zvuky nepôsobia navzájom rušivo.

Moderná doba viedla k spolupráci fyzikov, akustikov, zvonolejárov a odborníkov na výpočtovú techniku. V Holandsku - materskej krajne zvonkohier, vyvinuli zvony v durovom ladení. Postrádajú síce klasický tvar a krásu zvonov pôvodných, no ich zvuk je jasavý, a drvivá väčšina poslucháčov ich kvôli zvuku rýchlo prijala za svoje. (durové zvony - fotky - nájdi stránku Royal Eijsbouts)

Ako sme spomenuli v úvode, zvony sú a boli nástrojom komunikácie. Pre kresťanskú civilizáciu je typické, že sa začali šíriť prostredníctvom kláštorov. Rovnako ako pri činnosti mníchov tak aj vo zvonoch sa spojili funkcie pastierov, kňazov, strážcov, zvolávačov k službe a šíriteľov pokoja. Zvony oznamovali okoliu aktuálny čas, zvolávali na sviatočné a slávnostné chvíle. Mali svoj život, praskali pri emocionálne vypätom vyzváňaní, ničili sa pri požiaroch, rekvirovali ich a prelievali na delá, pretože ich zloženie sa len o málo líšilo od húževnatej deloviny. Keď skončili vojny, prelievali sa delá na znak víťazstva naspäť na zvony. Stávali sa symbolom moci a úspechu cirkvi, miest aj panovníkov. Ich symbolický význam rástol storočiami a európske metropoly sa predháňali v tom kto ich bude mať viac a väčšie. V Anglii medzi najväčšie patria 12 tonový Long Tom v Oxforde a najznámejší Big Ben o váhe 13760 kg. V Paríži v Katedrále Notre Dam je najväčší zvon 14 tonový, Veľký zvon v Montrealskej katedrále v Kanade má 11735 kg. Medzi najväčšie v Nemecku patrí zvon Gloriosa z Erfurtského dómu odliaty v 15 storočí a spodným priemerom 245 cm a odhadovanými 13 tonami. Pravdepodobne najväčším vyzváňajúcim zvonom na svete je 15 tonový zvon zo Cincinnati z kostola St.Francis de Sales. Suverénne najväčšie zvony sveta boli odlievané v cárskom Rusku a Číne. Ich veľkosť bola umožnená odlišným spôsobom zvonenia, tj. keď je zvon zavesený tak, že sa nekýve, ani nepohybuje a zvuk je docielený iba nárazmi srdca na stenu zvona. Orientálne zvony takéhoto druhu vážia od 20 až do 137 ton. Najväčším zvonom v histórii sa stal moskovský Car kolokol s priemerom 6 metrov o váhe 200 ton.

Iným pohľadom na komunikáciu a symbolický význam zvonov môže byť história a požiadavky kladené na ne pri ich vzniku. Najznámejším americkým zvonom je The Liberty Bell - zvon Slobody. V roku 1751 sa v anglickej provincii Pennsylvania rozhodli objednať zvon pre mestskú radnicu. Na zvon umiestnili pre Ameriku prorocký nápis - citát z tretej knihy Mojžíšovej (Lev.XXV10): "Vyhláste slobodu v zemi všetkým jej obyvateľom." Keď po odliatí zvonu v Anglii ho prvý krát zavesili, pri prvom zvonení praskol. Keď ho chceli poslať naspäť na preliatie, neboli schopní naložiť ho na loď. Dali ho teda preliať v amerických kolóniách. Tento zvon potom fungoval dlhšie, v čase britsko-americkej vojny ho skrývali aby nebol zrekvirovaný na delovinu a už v nezávislom štáte visel v Hale nezávislosti. Neskôr bol viackrát prelievaný, a v súčasnosti patrí medzi "relikvie" USA.

Big Ben, 270 cm anglický gigant je symbolom impéria, presnosti a svetovlády. V roku 1844 sa anglický parlament rozhodol postaviť novú budovu parlamentu, ktorej súčasťou sa mala stať veža s hodinami. Jednou z požiadaviek bolo: " prvý úder odbíjania celej hodiny musí byť korigovaný tak aby odchýlka nepresiahla jednu sekundu denne." Väčšina hodinárov takúto presnosť na vežových hodinách pokladala za nedosiahnuteľnú, kým sa v roku 1851 nechopil úlohy konštruktér Denison. Bol to tvrdohlavý, neznášanlivý, namyslený samouk, a čo je najhoršie - on také hodiny aj vyrobil. No to čo sa mu podarilo pri hodinách, nevyšlo mu pri zvonoch. 16 tonový zvon vyrobený podľa jeho ideí praskol. Neskôr dal vyrobiť zvon odborníkom. Plnenie formy zvonu kovom trvalo 20 minút a zvon vo forme tuhol a chladol 20 dní. V máji 1859 mal prlament špeciálne zasadnutie kde sa malo rozhodnúť ako sa bude volať. Mnohé návrhy zamietli, kým jeden z ministrov Sir Benjamin Hall nepredniesol dlhú ohnivú reč k prerokúvanej téme. Pre svoje telesné rozmery mal medzi poslancami prezývku Big Ben. Keď si po svojej reči sadol, niekto z pléna zakričal: "Prečo ho nenazveme Big Ben, nech už to máme za sebou?" Poslanci vybuchli smiechom a zvon mal svoje meno. Dva mesiace po oficiálnom spustení Big Ben praskol. Znova to bol Denison, čo ako samozvaný odborník umiestnil na odbíjanie dvakrát tak veľké kladivo ako bolo odporúčané zvonolejármi. Aby sa zvon mohol používať ďalej, pootočili ho a umiestnili k nemu kladivo polovičnej veľkosti. Kladivo síce udiera do nepoškodenej časti, ale ucho znalca spozná miernu odchýlku od perfektného zvuku. Denison zažaloval zvonolejársku firmu, súd prehral, o 20 rokov ich žaloval znova a znova súd prehral. Napriek všetkému bol povýšený do šľachtického stavu.

Začiatkom 17 storočia na príkaz Borisa Godunova odliali v Rusku veľmi veľký zvon, ktorému dali meno Car kolokol. To bol "pradedo" toho súčasného kremeľského obra. Mal 36 ton. Bol zavesený v 4 metrovej výške a jeho srdce muselo rozhúpavať 12 ľudí. Počas jedného požiara spadol a rozbil sa. V roku 1654 z jeho ostatkov mal ešte väčší zvon odliať norimbergský majster Johann Falk. Ten to odmietol ako nemožné a úlohy sa zhostil Danilo Danilov - ruský majster. Zvon žil len jeden rok, no aj tak jeho majster zomrel skôr. Jeho zvuk prirovnávali k úderu hromu, a vraj ho bolo počuť do diaľky cez 100 kilometrov. Zvon praskol pri údere srdcom. Jeho nasledovníka odliali na dvore Kremľa, 24 rokov visel na provizórnej konštrukcii. Napokon sa našiel majster, ktorý ho zodvihol za 9 mesiacov na Uspenský chrám. Tam zotrval krátko do požiaru v roku 1701, keď odtiaľ spadol a rozbil sa. Nový, súčasný Car kolokol začali formovať v roku 1734. Odliali ho až o rok. Plnenie formy kovom trvalo 1 hodinu a 12 minút. Tavba trvala 36 hodín. V roku 1737 vypukol v Moskve požiar, a aby zvon teplom nepraskol, polievali a chladili ho vodou. Praskol teda kvôli nerovnomernému chladeniu. Trhliny sa rozšírili po mnohých miestach, jedna časť sa dokonca oddelila. Len tento úlomok váži 11,5 tony. Celý zvon váži viac ako 200 ton, má výšku 6 metrov a 14 centimetrov a priemer 6,6 metra. V jeho materiáli sa okrem klasického bronzu našli aj podiely striebra a zlata. Viac ako 100 rokov ostal zvon v jame v ktorej ho odliali. V Rusku pred rokom 2000 poverili monumentalistu Zuraba Cereteli odliatím nového Cára, mal odbiť vstup do nového milénia. Táto myšlienka sa ale neuskutočnila.

Stáročná anabáza na svoj koniec ešte nedorazila.


Autor článku - Jaro Dunaj
Publikoval - Axis
Článok je v sekcií - Veda / Nezaradené
Pre komentovanie článkov musíte byť prihlásený