Zakázaná archeológia alebo zaujímavé nálezy

Po celom svete v skalách, lomoch a všade tam, kde ľudia dolujú a kopú sa našli záhadné predmety, ktoré tam, podľa našich zakorenených predstavách o vzniku prvého človeka na Zemi, nemajú byť. Už v 16. storočí objavili Španieli v strieborných doloch v Peru 18 cm dlhý "klinec" celkom zarastený v rude a viditeľne železný alebo oceľový, napriek tomu že prítomnosť železa v strieborných rudách je značne nepravdepodobná19. V škótskych uhoľných žilách boli taktiež nájdené kovové predmety, ktorých prírodný vznik si nedokážeme na úrovni dnešných znalostí predstaviť. Ako sa mohli tieto a iné predmety, o ktorých bude ešte reč, dostať do geologických vrstiev, ktoré sú podľa našich predstáv vyhradené len pozostatkom dinosaurov a iných pravekých tvorov len nie určite ľudským? Na túto otázku existujú celkom štyri odpovede a je len na samotnom človeku, ktorá ho najviac uspokojí

Prvú odpoveď dáva oficiálna veda - Všetky nálezy sú podvrhy alebo omyly.

Druhú odpoveď zastáva značná časť záhadológov a bádateľov, ktorí sa zaoberajú pradávnymi civilizáciami - Tieto nálezy potvrdzujú existenciu národa, ktorý existoval už dávno pred nami a zmietla ho z povrchu zemského nejaká katastrofa.

Tretia odpoveď je najpopulárnejšia, o čo sa zaslúžil Erich von Däniken - Ide o pamiatky po mimozemšťanoch, ktorí veľmi dávno navštívili našu Zem.

Štvrtá odpoveď sa zdá byť najšialenejšia, ale svojim spôsobom celkom logická - Nájdené artefakty sú pamiatkami na cestovateľov časom.

Tieto predmety majú žiaľ väčšinou podobný osud. Putujú od jednej osoby k druhej, z múzea do múzea, až nakoniec záhadne zmiznú. Často po nich nezostane ani fotografia, obrázok alebo odborná správa... POTIALTO

V roku 1844 archeológ David Brewster informoval o nálezoch nechtov zarastených do masívnych blokov pieskovca v kameňolome v severnom Anglicku20. 22. júna toho istého roku bola v anglickom Rutheford Millsu nájdená mechanicky zhotovená zlatá niť, uložená dva a pol metra pod povrchom pevnej skaly20. Frederick Wright v roku 1887 popisuje podobný nález - tentokrát však kameň skrýval hlinenú figúrku. V Morrisonville v štáte Illinois sa zasa našla 8 karátová retiazka, ktorá bola objavená v kúsku uhlia1,20.

Medzi veľké otázniky patrí i záhadná medená minca z Illinois. Bola objavená pri vŕtaní studne v roku 1871. Skrutkový vrták ju vytiahol z hĺbky 38 metrov z vrstvy hliny, ktorej vek určil Štátny geologický ústav na 200 až 400 tisíc rokov. Jej tvar už bol zotretý vekom a mal podobu niečoho medzi mnohohranom a kruhom. Po oboch stranách boli vyrazené portréty akýchsi figúr a nápisy v neznámom písme. Záhadný peniaz sa nepodobal žiadnej známej minci na svete. Presne rovnaká hrúbka mince ukazovala na strojovú výrobu. Odborníci usúdili, že nakoniec ju vystrihla nejaká raznica a boli zrazené jej ostré hrany. Pritom je známe, že prvé kovové mince na svete sa začali používať v Malej Ázii behom ôsmeho storočia pred našim letopočtom. Nález v Illinois by znamenal nie len výraznú zmenu tohoto názoru, ale i dôkaz existencie vyspelej civilizácie v Severnej Amerike pred 200 000 rokmi18.

Ďalší podivuhodný nález je skamenená podrážka topánky stará minimálne 5 miliónov rokov. Našiel ju dolný inžinier a geológ John T. Reid v roku 1922, keď hľadal v Nevade skameneliny. Kameň pochádza z obdobia triasu, teda z počiatku druhohôr, bol rozlomený a jeho predná časť chýbala. Aj tak sa ale dve tretiny obvodovej línie podrážky zachovali. Zreteľne bol na nej vidieť pravidelný dvojitý steh po šití okolku topánky k podrážke. A naviac, v mieste, kde sa päta vo vnútri topánky opiera a trie, bola podrážka odretá a opotrebovaná, ako to bežne u starších topánok býva. Reid nechal urobiť analýzu skameneliny v Rockefellerovom Inštitúte. Tá potvrdila vek kameňa, a mikrofotografie stehu ukázali detaily zbytkov nití. Týmto bol podaný dôkaz, že sa nejedná o hračku prírody ale o ľudský výrobok.

Ešte omnoho staršieho dáta sú kovové tyčky nájdené v roku 1968 vo vápenci pri Saint-Jean de Livet vo Francúzsku. Tyčky majú ovoidný prierez, úplne rovnaký tvar, ale rozdielne rozmery. Vápenec, v ktorom boli zarastené, je starý najmenej 65 miliónov rokov! Vzorky z tyčiek boli odovzdané ku skúmaniu geomorfologickému laboratóriu na Univerzite v Cae18. V Južnej Afrike boli zasa nájdené kovové guličky staré 300 miliónov rokov. Po prvýkrát sa objavili asi pred dvadsiatimi rokmi v povrchových doloch na pyrofylit (pyrofylit sa používa napr. v elektrotechnickom priemysle ako náhrada za porcelán a pod.) pri mestečku Ottosdal v provincii Western Transvaal z lokality Wonderstne - Zázračný kameň. Začali vypadávať zo svahu po vyťaženej hornine v hĺbke asi 150 metrov. Mali priemer od jedného do desiatich centimetrov a ich tvar bol tak pravidelný a dokonalý, ako keby boli odliate vo forme. Po obvode sa tiahli tri presne rovnobežné ryhy. Názor na ich vznik však nie je jednotný. Oficiálne vedecké stanovisko hovorí, že to sú obyčajné limonitové konkrécie18. Niektorí odborníci však s týmto názorom nesúhlasia. Napríklad Roelf Marx, riaditeľ múzea v juhoafrickom Klerksdorpe, kde sú guličky vystavené, namieta, že nájdené guličky sú tak tvrdé, že ani oceľová ihla na nich nezanechá stopu. Keby boli z limonitu, ich tvrdosť by bola oveľa menšia, iba 4 až 5,5 Mohsovej stupnice. Taktiež zistil, že guličky sa otáčajú okolo svojej osi. Napríklad jeden nález v tvare vajca sa otočil v priebehu 128 dní o raz okolo svojej osi. Mimo to sa konkrécie vyskytujú v skupinách, ako zlepené mydlové bubliny. Neobjavujú sa osamotene a nebývajú tak perfektne guľaté. Ale to hlavné je, že nemávajú po obvode vyryté tri dokonalé paralelné drážky. Roelf Marx a mnoho ďalších odborníkov sa preto domnieva, že guličky boli vyrobené inteligentnými bytosťami. Kde by sa ale na našej Zemi vzali pred 300 miliónmi rokmi18? Ide však naozaj o záhadu? V povrchovom dole Vršany pri českom meste Most boli nájdené presne také isté guličky. Väčšina nájdených guličiek mala po očistení na svojom povrchu taktiež tri ryhy. Guličky boli skúmané na katedre geológie Masarykovej fakulty v Brne a boli určené hlavne tieto vlastnosti: vek je necelých 100000 rokov (iným výskumom bolo zistené, že ide o sediment miocénneho veku - desiatky miliónov rokov), pôvod je zemský, lebo v strede niektorých gúľ sa našlo uhlie i odtlačok rastliny. Chemické zloženie úplne zodpovedá miestu výskytu v nadloží uhoľných slojov. RTG rezom bola zistená štruktúra typická pre tieto vo svete bežné horniny. Riedši stred a zahustené okraje potvrdzujú domnienku o ich pôvode. Vznikli pri geologických procesoch pri formovaní tejto časti Českého stredohoria. Prúdením vody, ktorej bolo v tejto sopečnej oblasti vždy dostatok, prišlo k obrúseniu do tohto pravidelného tvaru. Vysvetlené bolo i samovoľné otáčanie, ku ktorému prišlo však len v niektorých prípadoch. Ak sa však aj guličky otáčali, vždy bolo možné preukázať zdroj pohybu u nejakých vibrácií. Po ich odstránení i tento "záhadný" pohyb prestal. Ryhy na povrchu sú zrejme spôsobené zmenami sedimentačných podmienok a vznikali rovnobežne s usadzovaným terénom. Guličky sú tvorené predovšetkým zrnami kremeňa SiO2 a sírniku železa (markazitu). V stopovom množstve bol nájdený draslík, hliník a vápnik, v úplne nepatrných koncentráciách i meď, mangán, titán a zirkón23. Vďaka tomuto českému nálezu a následnej analýze môžeme povedať, že Dänikenova teória o mimozemskom pôvode týchto guličiek bola nesprávna a mylná.

V roku 1885 našiel dr. G. Gurlt v jednom nemeckom dole vo vnútri uhoľnej vrstvy starej niekoľko miliónov rokov prapodivnú vec. Predmet tvorila skoro presná kocka, ktorej protiľahlé strany boli jemne zaoblené. Vážila 785 gramov a asi v polovici sa kolom dokola tiahol hlboký zárez. Zvláštna kocka sa podľa Gurltovej štúdie skladala z ocele, niklu a hliníku a mala presné rozmery: 67x67x47 mm. Dr. Gurlt sa od začiatku domnieval, že našiel skamenený meteorit. Iní tvrdili, že síce ide o meteorit, ale opracovaný. V tomto prípade by ho však museli opracovať dinosaury, pretože ľudia ani ich predchodci v tej dobe ešte neexistovali. Predmet údajne neobsahoval dostatok síry, aby to mohol byť pyrit sformovaný do podoby kocky prírodnými silami. Žiaľ dnes nemáme možnosť podrobiť podivný exemplár vedeckému výskumu, lebo kocka za záhadných okolností zmizla. Jej stopa končí v múzeu v Salzburgu, kde bola odvezená. V roku 1910 však riaditeľstvo zistili, že sa v inventári už nenachádza. Okrem kocky zmizli i všetky záznamy o obdobiach 1886 až 1910, kedy bol nález v múzeu umiestnený. Z tohto vyplýva, že nález niekto odstránil úmyselne17. Gurltova kocka nie je jediným objektom záujmu bádateľov tohto druhu. Podobných predmetov sa našlo a zrejme ešte nájde mnoho. V rade prípadov neide o záhady, ale o zdanlivo dokonalé kovové predmety, staré milióny rokov, ktoré môžu byť púhymi skamenenými zostatkami stromov. Toto vysvetlenie však neplatí pre ďalší prípad. V roku 1868 baník James Parssons v uhoľnom dole pri Hammondsville v Ohiu po zrútení väčšieho množstva uhlia udivene pozeral na bridlicovú stenu pokrytú nápismi. Miestny učiteľ tvrdil, že sa podobali egyptským hieroglyfom. Príliš rýchlo však zoxidovali, takže privolaní bádatelia odišli naprázdno. Doska pritom musela byť stará najmenej dva milióny rokov17. Pokiaľ pripustíme, že vôbec existovala, ponúka sa otázka, kto ju mohol vytvoriť? Či snáď išlo o výsledok prehnanej obrazotvornosti nálezcu, ktorý vo tvaroch, ktoré vytvorila príroda, rozoznal neznáme písmo?

V roku 1851 bol v USA nájdený predmet v tvare zvona. Podľa časopisu Scientific American z júna onoho roku vyzeral zvon, nájdený päť metrov pod povrchom skaly odstraňovanej výbuchom, ako zinkový, ale pri poklepe znel ako zliatina striebra. Predmet bol skúmaný, putoval z múzea do múzea, z jedného výskumného pracoviska do druhého, až náhle zmizol17. Medzi najzaujímavejšie a najlepšie zdokumentované "záhadné" archeologické nálezy patrí fosílne kladivo, ktoré pri rodinnom výlete neďaleko malého texaského mesta London v roku 1934 objavila Emma Hahnová. Z kusu skaly najskôr vytŕčal len kúsok skameneného dreva. Po odlúpnutí časti nerastu udivení nálezci zistili, že sa vo vnútri skrýva staré kladivo so zlomenou drevenou násadou. Ako je to možné? Veď pieskovcovú horninu, ktorá kladivo obklopovala, priradil geológ John Watson k pieskovcovej formácie Hensell a tým pádom z geologického hľadiska odhadol jej vek na neuveriteľných 135 miliónov rokov! Z výsledkov bádania dr. Carla E. Baugha, riaditeľa Creation Evidences Museum, vyplynulo, že drevo násady starého kladiva je kryštalicky skamenené, veľmi tvrdé a jeho štruktúra je nedotknutá. Vnútorná časť sa pravdepodobne premenila v porézne uhlie. Takáto kombinácia z uhoľnatenia a skamenenia je neobvyklá, vedecky dosiaľ nepopísaná, a úplne ojedinelá - na celom svete nie je známy podobný prípad. Vek skameneného dreva odhaduje dr. Baugh na 100 až 200 miliónov rokov. Veda nepozná spôsob, ako sa skamenené drevo dá falšovať alebo napodobniť, čo znamená, že násada kladiva musela byť skutočne vyrobená pred mnohými miliónmi rokov. Hlava kladiva bola podrobená mnohým výskumom a testom, ktoré ukázali, že materiál hlavy kladiva nevykazuje žiadne nečistoty alebo nepravidelnosti, a bol teda nejakým spôsobom zušľachtený a tvrdený. Najväčšie prekvapenie ale priniesol chemický rozbor. Hlava kladiva sa podľa špecialistov skladá z 96,6 % železa, 2,6 % chlóru, 0,74 % síry a 0,06 % ostatných prímesí. Takýto výsledok spôsobil malú senzáciu, pretože každý metalurg vie, že pri všetkých známych procesoch výroby hodnotnej ocele musí nutne prísť ku znečisteniu kremíkom alebo uhlíkom. Kov uvedeného zloženia teda vlastne pomocou moderných metalurgických metód vôbec neide vyrobiť! Prírodný pôvod kovu môžeme taktiež celkom vylúčiť. Meteorické železo totiž obsahuje nikel, kobalt, hliník, síru, fosfor, chróm a uhlík. Od zloženia kladiva sa teda podstatne odlišuje. Prírodné železné rudy sú vždy znečistené mnohými prvkami, hlavne uhlíkom, po ktorom nie je v náleze ani stopa. Na svete nie je žiadne železná ruda, ktorej chemické zloženie by sa aspoň približne podobalo zloženiu hlavy kladiva. Navyše celé kladivo bolo v dobe nálezu kompletne uzatvorené do vápencovej horniny. Zo všetkých výskumov teda jednoznačne vyplýva, že pred 140 miliónmi rokmi bol na Zemi niekto, kto vedel zhotoviť a používať nástroje. Táto skutočnosť ale celkom borí všetky doterajšie predstavy o histórii našej planéty. Buď v dávnych dobách žili ľudia spolu s dinosaurami, alebo išlo o ľuďom veľmi podobných návštevníkov z iných planét20.

Na jar roku 1974 objavili robotníci v pieskovom násype na brehu rieky Mures, ktorá pramení v Karpatoch, tri malé predmety uložené v jemnom piesku riečneho sedimentu. Nálezisko sa nachádza asi dva kilometre východne od dediny Aiud. Objav ležali hĺbke desať metrov pod súčasnou úrovňou povrchu a bol potiahnutý tvrdým piesočným škralupom. Pôvodne boli dva z týchto predmetov identifikované ako kosti, príp. fragmenty kostených ostatkov. Tretím nálezom bola na prvý pohľad sekera, ktorej užívanie pripisujeme svojim predkom z doby kamennej. Všetky artefakty boli zaslané na ďalšie skúmanie do Archeologického inštitútu v Kluži, kde boli fosílie znovu označené za kosti a za stoličku mladého mastodonta3. Tretí nález však nebola prehistorická kamenná sekerka, ale nájdený artefakt bol z kovu. Týmto predmetom o dĺžke dvadsať centimetrov vedú dva valcové otvory, ktoré sa pretínajú v pravom uhle. Všetky plochy vykazujú stopy pravdepodobne po opakovaných tvrdých nárazoch. Na tajomnosti tohto nálezu pridali i výsledky metalurgického skúmania, ktoré ukázali, že tento predmet je tvorený v 88 percentách hliníkom. Hliník je kov, ktorý v zemskom povrchu síce vykazuje najčastejší výskyt, ale len vo viazanej forme, ako napríklad v podobe hliníkovej rudy zvanej bauxit. V takejto forme sa podaril vyrobiť iba nedávno, lebo jeho výroba je závislá na energeticky veľmi náročnom procese. Metalurgovia taktiež objavili na jeho povrchu neobvykle silnú vrstvu oxidu hliníka. Táto vrstva je tisíckrát väčšia ako na bežných hliníkových predmetoch, čo dokazuje vysoký vek tohto predmetu. K akému účelu však mohol slúžiť sa nepodarilo zistiť žiadnemu odborníkovi. Avšak jednému leteckému inžinierovi pripomenul tento predmet pristávací modul jedného neveľkého lietajúceho stroja, ktorý je schopný mäkko pristáť na povrchu planéty. Či je to pravda alebo prehnaná fantázia dnes už nemôžeme posúdiť, lebo tento záhadný artefakt zmizol a nikto nevie, kde sa dnes nachádza21.

Na východných svahoch Uralu v okolí riek Narada, Kožim a Balbanju našli ruskí zlatokopovia v rokoch 1991 až 1993 podivné predmety. Väčšinou pátrajú v hĺbkach medzi tromi až dvanástimi metrami a v tejto vrstve taktiež objavili akési miniatúrne špirály. Ich veľkosť je od 3 cm až po neuveriteľné tri tisíciny milimetra. Boli zhotovené z rôznych kovov - prevažne z medi, ale i z volfrámu a molybdénu. Použitie týchto kovov v čistej forme je v dnešných podmienkach veľmi neobvyklé. Ich spracovanie je veľmi náročné, pretože volfrám sa začína taviť až pri teplote 3410 stupňov Celsia a molybdén pri 2650 °C4. Skúmaním týchto predmetov sa začali zaoberať ústavy Ruskej akadémie vied v komskej metropole Zyktyvkare, V Moskve, v Petrohrade a taktiež jedna vedecká inštitúcia vo fínskych Helsinkách5. Vedecká pracovníčka oddelenia geológie dr. E. V. Matvejevová v záverečnej expertíze detailne popísala miesto, kde boli kúsky kovu nájdené. Išlo o vrstvu, ktorá sa ukladala v najmladšom období štvrtohôr, zhruba v čase, ktorý býva označovaný ako doba železná. Keď dr. Matvejevová prehliadala vzorky získané geologickou sondou, zistila, že na dvoch starších vrstvách sa nachádzala tretia - zo šedého štrku a materiálu, ktorý pred sebou tlačil ľadovec. Táto vrstva dosahovala sily necelých dvoch metrov. A práve v tejto zlatonosnej vrstve, ktorá podľa názoru ruských bádateľov vznikala pravdepodobne v období pred sto tisícimi rokov, ležali zvláštnym spôsobom opracované kúsky kovov. Do zeme sa museli dostať behom staršej časti štvrtohôr. V geologickom počítaní času ide o najmladšie obdobie vývoja Zeme, ktoré začalo asi pred dvoma miliónmi rokov a skončilo asi pred desiatimi tisícimi rokov. Kto tieto pozoruhodné predmety vyrobené pred sto tisícimi rokov vyrobil, zostáva naďalej záhadou. Neprešla ani špekulácia, ktorá dávala týchto kovových "drobčekov" do súvislosti s neďalekým kozmodrómom v Plisecku, ležiacim v polárnej oblasti nad Uralom. Odborníci CNIGRI považujú túto domnienku za nevierohodnú a nepredpokladajú, že by mohlo ísť o kovové zostatky rakety pozemského pôvodu. Tieto nálezy sú spájané i s novým odvetvím vedy - nanotechnológiou6,15,22. Veľmi zaujímavé sú taktiež už dávno zabudnuté artefakty v podobe, povedzme "guličky" v tvare pentagonálneho dvanásťstenu. Tieto predmety sú zložené z bronzu a ich vyhotovenie bolo veľmi náročné. Uprostred každej päťuholníkovej plochy majú otvor rôzneho tvaru a rôznej veľkosti, vo vnútri je predmet dutý. Všetky exempláre boli nájdené v oblasti severných Álp. Podľa archeológov ide o predmety rímskeho pôvodu, ale na čo slúžili zatiaľ neprišli. Mnohí v ňom vidia hračku, hraciu kocku alebo meraciu pomôcku. Avšak existuje i teória, ktorá dáva tvar tohto predmetu do súvislosti s grafickým rozkreslením pentagonál na obrysoch Zeme. Na hranách týchto pentagonál a v ich stredoch sú znázornené body, kde sú miesta, na ktorých sa niekedy odohrávajú záhadné javy. Je teda možné, že ide naozaj o kultový predmet, ktorého účelom bolo hľadanie možného kontaktu s "inými svetmi"16? 13. februára 1961 zbierali Mike Mikesell, Wallace A. Lane a Virginia Maxeyová osem alebo deväť kilometrov severovýchodne od mesta Olancha v Kalifornii vzorky minerálov. Toho dňa nazbierali vrece minerálov na úpätí 1300 m vysokej hory Coso7. Jeden nález pokladali spočiatku za geódu, napriek tomu, že bola pokrytá skamenenými mušličkami. Mike Mikesell ju rozrezal diamantovým kotúčom, ktorého ostrie sa úplne zatupilo. V kameni však nebola dutina, aká sa často v geódach nachádza, ale kruhová ploška z veľmi tvrdého materiálu - porcelánu alebo keramiky a uprostred drôt z lesklého kovu o priemere 2 mm, ktorý ako jediný bol magnetickou časťou. Pod röntgenom sa zistilo, že drôt prechádza všetkými súčasťami a na konci sa zdá byť skorodovaný. Končí však čímsi, čo by mohlo byť pružinou alebo kovovou špirálou. Na drôte zostali tri časti, z ktorých je viditeľná práve stredná keramická časť s trochou skorodovanej medi. Jeden geológ vraj prehlásil, že "geóda" je stará prinajmenšom pol milióna rokov. Všetky súčasti záhadného predmetu pripomínajú modernú zapaľovaciu sviečku, ktorá sa líši od nájdeného artefaktu iba niekoľkými detailmi. Záhadný je tiež materiál. ktorým bol predmet obalený. Pani Maxeyová hovorí o "stvrdnutom íle". O pôvode tohto predmetu jestvujú celkom dve racionálne vysvetlenia: 1. Obal, ktorým bol exemplár obalený, pravdepodobne "nazbieral" na svoj povrch celú škálu kamienkov, "klinec", "podložku" atď. Týmto spôsobom mohol vzniknúť takýto záhadný útvar. 2. Ak tento materiál nie je sediment, môžeme tento nález vysvetliť oveľa ľahšie. Mohla to byť skutočne sviečka, stará istý počet rokov, ktorá sa nejako obalila blatom a to okolo nej stvrdlo12. Mnohí sú určite radi, že existujú i omyly, čo ich ďalej utvrdzuje v ich presvedčení, že všetko sa dá vysvetliť. Treba však spomenúť ešte ďalšie nálezy, na ktoré sú racionálne vysvetlenia príliš krátke.

V Britskom múzeu je uchovaných mnoho lebiek neandertálcov, z ktorých najzaujímavejšia je jedna z lebiek zo slávneho náleziska v Broken Hill. To, čo ju robí zaujímavou, je presný kruhový otvor prenikajúci spánkovou kosťou do lebky. Okolo otvoru nie sú pukliny, ktoré by nevyhnutne vznikli napr. pri prerazení lebky hrotom krompáča pri vykopávkach, alebo dokonca za života neandertálca akoukoľvek vtedajšou zbraňou (pästné kliny, kyje a pravdepodobne i kostené dýky). Charakter zranenia však nezodpovedá takémuto mechanizmu. Pozoruhodné je, že protiľahlá spánková kosť lebky chýba, ako keby bola vyrazená. Tak by tomu bolo pri zásahu napr. modernou loveckou guľovnicou: hladký vstrel a po sploštení projektilu mohutný otvor výstupu strely. Pôvodcom podivného otvoru nebol ani vŕtavý slimák, huba (Vioa) alebo červ, ktorí veľmi rozrušujú fosílie, ktoré sa ocitli v mori. Miesto zranenia presne zodpovedá "smrteľnej zóne" - v prípade strelnej rany musel byť neandertálec okamžite mŕtvy. Napriek tomu, že sú známe okolnosti nálezu lebky, nemožno vylúčiť ani dodatočné prestrelenie lebky19. V moskovskom Paleontologickom múzeu Akadémie vied je uložený podobný nález z okolia dnešného Jakutska. Je to lebka pratura, rovnako, ako sa zdá, zasiahnutá strelou v oblasti "smrteľnej zóny" - presne v osi čelnej kosti. Taktiež v tomto prípade nie sú v okolí rany praskliny a činnosť vŕtavých slimákov je možné vylúčiť. Lebka je skvele zachovalá a určite neležala v mori. Ani chorobný proces, tzv. osteomyelitída, nemôže zanechať takú stopu, tým menej napr. roh konkurujúceho samca. Pikantnou podrobnosťou v tomto prípade je, že sa rana, akokoľvek prenikla lebkou a zasiahla pravdepodobne mozgovňu, začala hojiť kostnou jazvou. Nie je teda pochýb o jej datovaní. Vznikla v dobe života pratura - približne pred niekoľkými desiatkami až stovkami tisíc rokmi19. Presné datovanie oboch nálezov rádiokarbónovou analýzou nie je možné - fosílne kostené zostatky rýchlo strácajú organické látky. Geologické (stratigrafické) i paleontologické vedomosti však naznačujú, že neandertálec i pratur mohli byť súčasníkmi. Kto to teda chodil po našej planéte, ozbrojený priebojnou strelnou zbraňou pomerne malej ráže, a teda značne dokonalou?

Spoločnou rusko - čínskou expedíciou v púšti Gobi v Mongolsku v roku 1959 bol nájdený v pieskovci odtlačok, ktorý sa nepodobá žiadnemu fosílnemu reliktu dosiaľ vede známemu. Nevyzerá ani ako stopa, ktorú môže zanechať niektorý nám známy kráčajúci, plaziaci alebo lezúci tvor. Nápadne sa však podobá odtlačku profilovanej podrážky tzv. traktora, aký používali posádky Apolla na Mesiaci ako najpružnejšiu obuv zaisťujúcu pevný postoj za všetkých okolností. Odtlačok je niekoľko desiatok alebo stoviek tisíc rokov starý a nevznikol určite v historických dobách19. J. Alden Mason, americký etnograf a paleoantropológ, našiel pri vykopávkach na peruánskej náhornej planine ozdoby odlievané (nie tepané) z platiny. Materiál sám nie je prekvapujúci8. Podivné na celom prípade je, že platina sa taví pri 1773 °C a jej odlievanie je práca pre dobre zariadené metalurgické procesy. Pri použití konvenčných tepelných zdrojov (piecok a tavív) jednoducho platinu spracovávať nemožno, tým menej uviesť do stavu umožňujúceho odlievanie. Kto poznal spôsob, ako dosiahnuť trvalej teploty okolo 1800 °C v dobe, o ktorej predpokladáme, že disponovala len najprostejšími výrobnými prostriedkami? Bola to snáď civilizácia, ktorá podľa starých bolívijských a peruánskych legiend podľahla v boji s neľudským plemenom, ktorého krv nebola červená? Alebo to bolo práve ono plemeno19?

Ďalší zaujímavý nález sa našiel i v Číne. V hrobe slávneho vojvodcu Cao Čou žijúceho v rokoch 265 - 316 n. l., bol nájdený pancier, lepšie povedané vojnová košeľa, pošitá doštičkami zo zliatiny 10 % medi, 4 % horčíku a 85 % hliníku. Je známe, že hliník sa vyskytuje v prírode len v zlúčeninách a jeho čistú formu sa podarilo vyrobiť pomerne nedávno. Bola táto košeľa výrobkom Číňanov, alebo treba za ňou hľadať dávno rozvinutú a už zmiznutú civilizáciu19?

Medzi tajuplné nálezy, ktoré sú dnes medzi záhadológmi veľmi známe, patria dve krištáľové lebky v životnej veľkosti. Jedna z nich je vystavená v sklenenej vitríne na najvyššom poschodí Múzea človeka (pobočka Britského múzea), neďaleko londýnskeho námestia Piccadilly Circus. Pokiaľ ide o vek, je na štítku na vitríne len to, že lebka "je pravdepodobne aztéckeho pôvodu - zrejme z koloniálneho obdobia". V skutočnosti i tento údaj je len približným odhadom odborníkov múzea, pretože o histórii lebky nie sú známe takmer nijaké fakty. Múzeum ju v roku 1898 kúpilo od newyorskej klenotníckej firmy Tiffany za 120 libier šterlingov. Nikto v Múzeu človeka nevie, ako ju táto firma získala. Povráva sa, že mohla byť časťou koristi, ktorú v Mexiku v 19. storočí nazbíjal istý tajomný žoldnier13.

Druhú lebku vlastní Anna Mitchelová - Hedgesová, ktorá ju našla v roku 1927, keď jej adoptívny otec pracoval na odkrývaní veľkého mayského mesta Lubaantum v britskom Hondurase. Miestni Mayovia povedali jej otcovi, že je to ich boh, ktorý im pomáha pri uzdravovaní alebo privoláva smrť. V skutočnosti už od chvíle svojho objavenia bola krištáľová lebka predmetom sporu, a to nie len pre svoj nejasný pôvod. Ani okolnosti jej nálezu sa nikdy úplne neobjasnili. Zaujímavé je, že Annin adoptívny otec venoval tejto nezvyčajnej exotickej veci, v jeho autobiografii len pár riadkov. Lebka, nazývaná i Lebkou posledného súdu, je vybrúsená z čistého prírodného krištáľu a podľa názoru vedcov jej výroba mohla trvať prinajmenšom 150 rokov. Počas tejto doby jedna generácia za druhou deň čo deň pomocou piesku trpezlivo obrusovala obrovský prírodný krištáľ, pokiaľ nevytvorili perfektnú lebku. Jej vek sa odhaduje najmenej na 3600 rokov a podľa starej legendy ju vysoký mayský kňaz používal pri svojich tajuplných rituáloch. Ďalej sa lebka dostala dokonca do aukčnej siene Sotheby`s v Londýne. Na predaj ju neponúkol Mitchell - Hedges, ale Sydney Burney, londýnsky obchodník s umeleckými predmetmi. Do jeho vlastníctva sa lebka zrejme dostala ako záloha na pôžičku, ktorú poskytol Mitchell - Hedgesovi. V aukčnej sieni sa jej cena vyšplhala až do výšky 340 libier šterlingov. Burney lebku kúpil naspäť, aby ju vzápätí predal pánu Mitchell - Hedgesovi za 400 libier šterlingov. Po smrti svojho adoptívneho otca v roku 1959 má lebku vo svojom vlastníctve Anna Mitchel - Hedgesová, ktorá ju príležitostne dáva k dispozícii na výstavy, prípadne na vedecké výskumy13.

Slávny antropológ dr. G. M. Morant konštatoval, že obidve lebky sú si v mnohých detailoch veľmi podobné a pokladá za možné, že jedna je kópiou druhej. Najvýznamnejším rozdielom medzi nimi je, že lebka z britského múzea tvorí jeden kus, kým druhá má oddeliteľnú spodnú čeľusť. S ohľadom na ich tvar dospel k presvedčeniu, že boli vyrobené podľa ženskej lebky. Niektorí vedci však začali spochybňovať jeho tvrdenie, že jedna lebka je kópiou druhej, ale nikto z nich nevyriešil kľúčovú otázku - určenie ich veku a pôvodu, okrem zmienky, že lebka z múzea so svojimi guľatými očnými jamkami a "len naznačenými" zubmi je typická pre staroveké mexické umenie. Na druhej strane Mitchell - Hedgesova lebka má "charakter skoro anatomickej štúdie v epoche vedy". Pravdepodobnosť, že na otázku, či krištáľové lebky pochádzajú z dávnej minulosti, či z dnešných čias, získame definitívnu odpoveď, je veľmi nepatrná, pretože nepoznáme žiadnu vedeckú metódu ako určiť vek prírodného krištáľu. Bez problémov nie je ani otázka určenia krajiny, z ktorej lebky pochádzajú. Najmä preto, že podobné menšie lebky - ako vieme - sa v 15. storočí vyrábali v Taliansku a v Južnej Amerike13. Otáznikov okolo týchto lebiek je naozaj dosť, ale práve táto vzrušujúca atmosféra okolo nich robí túto záhadu záhadou. Ďalší veľmi zaujímavý príbeh sa začal v roku 1936, keď do laboratória Irackého národného múzea prišla zásielka nálezov zo sídliska, ktoré kedysi obývali Partovia. V tom čase riaditeľom múzea bol Nemec Wilhelm Kőnig, ktorý opísal jeden pozoruhodný nález. Bola to nádoba podobná váze, bez hrdla, zo svetložltej hliny. Vnútri bol medený valček, pevne pripevnený asfaltom. Váza bola asi 15 cm vysoká, valcová rúrka z medeného plechu s dnom mala priemer 26 mm a bola dlhá 9 cm. V nej bola akousi zátkou z asfaltu pripevnená celkom zoxidovaná tyčinka zo železa. Jej koniec vyčnieval asi 1 cm nad zátku a bol potiahnutý žltošedou, úplne zoxidovanou vrstvou nejakého kovu, ktorý vyzeral ako olovo. Spodný koniec železnej tyčinky nedosahoval až na dno valca, na ktorom bola vrstva asfaltu hrubého asi 3 mm. Odpoveď na otázku, čo by to asi tak mohlo byť, bola veľmi prekvapujúca. Keď sa všetky časti poskladali a potom jednotlivo vyskúšali, bolo zrejmé, že nemôže ísť o nič iné než o elektrický článok. Na to, aby bol kompletný, zostávalo len naliať do nádoby kyslí či zásaditý roztok. Nález síce veľmi pripomína elektrický článok, objavili ho však v zrúcaninách jednej partskej dediny a Partovia na tomto území žili v období 248 rokov pr. Kristom až do roku 226 po Kristovi. Vyskytli sa síce názory, že Kőnig tento nález zle interpretoval a v skutočnosti ide o zvyšky akéhosi zvitku skrytého v keramickej schránke, alebo že ide o relatívne moderný elektrický článok, ktorý mohli stratiť napríklad montéri, čo na konci 19. storočia a začiatkom 20. storočia inštalovali telegraf. Kőnigovu teóriu potvrdil i dr. Arne Eggebrecht z nemeckého Hildesheimu, ktorý ju už veľa ráz vyskúšal na presnej kópii nálezu. Ako zásaditý roztok pri pokusoch používal šťavu z čerstvo vytlačeného hrozna. Len čo sa tekutina naliala do medeného valca, voltmeter pripojený k článku zaznamenal elektrický prúd s napätím 0,5 V. Toto zistenie zapadlo i do jeho teórie, že predmety dávnych kultúr neboli celé zo zlata, ale boli pozlacované vďaka používaniu takýchto galvanických článkov13. V rovníkovej západnej Afrike boli od staroveku až bezmála do dnešných dní najvyhľadávanejším tovarom podivné sklenené perličky, nazývané aggry. Boli valcovitého tvaru, modré žlté, zelené alebo rôznofarebne vykladané. Domorodci im pripisovali čarovnú moc a niekoľkonásobne ich vyvažovali zlatom. Je pochopiteľné, že sa Európania snažili záhadné aggry napodobniť vo vynímajúcich benátskych i českých sklárňach. Snahy skončili fiaskom. Nepravé aggry sa od pôvodných líšili na prvý pohľad a domorodci ich s posmechom a opovrhnutím odmietali. Zdroj pravých aggier, pravdepodobne veľmi starobylý, sa nepodarilo nájsť. Západoafrickí domorodci sami pôvod nepoznali, mali však o ňom peknú dänikenovskú legendu: priniesli ich vraj ľudia svetlej pleti a s dlhými vlasmi, ktorí sa zniesli z nebies... 19

Po druhej svetovej vojne boli obnovené intenzívne prieskumy v odeských prirodzených i umelých katakombách (dlhých cez 600 km), ktorá sa stali za vojny útočišťom niekoľkých oddielov hrdinských partizánov. Pri týchto výskumoch, prevádzaných nie len vojenskými odborníkmi a historikmi, ale aj paleontológmi, boli odkryté jaskyne slúžiace už dávno pred historickými dobami ako útulky človeka a ešte skorej ako skrýše pravekých zvierat. Vedci T. J. Gricaj a I. J. Jack našli v jednej z nich fosilizované kosti vyhynutých pštrosov, tiav a hyen, ktorí tu kedysi žili dávno pred vstupom človeka do kamennej doby - aspoň teda na európskom kontinente a podľa dnešných predstáv. Tieto kosti sú opracované jemnými nástrojmi, zrejme podobnými vlasovým pílkam. Sú z nich vyrezané tenké doštičky, temer lupienky, iné nárezy zostali nedokončené a dokazujú účinnosť a úzke ostrie nástroja, aký si nedokážeme predstaviť ani vo vlastníctve stredovekého remeselníka19.

V roku 1900 zakotvil Kondos, kapitán lode loviacej v Egejskom mori morské huby pri Antikythére9. Napriek tomu, že sa rozpútala búrka, nechcel prerušiť lov a ihneď po jej skončení poslal na dno jedného zo svojich potápačov. Ten netrafil na trup lode naloženej sochami. Na uvedené miesto sa potom ešte v ten istý rok vrátili a po niekoľkých mesiacoch namáhavej a nebezpečnej práce vyzdvihli nad hladinu niekoľko bronzových a mramorových sôch. Keď 17. mája 1902 hlavný archeológ Spyridon Stais skúmal niekoľko kúskov skorodovaného bronzu, ktoré boli vytiahnuté spolu so sochami, všimol si obrysy ozubených koliesok v poprehýbaných bronzových plátoch. Neskôr bolo zistené, že ide o neobyčajne zložité astrolábium, komplikovaný, i keď formátom vreckový prístroj s mnohými dômyselnými prevodmi, ktorý bol okrem iného schopný určiť púhou manipuláciou číselníkmi po celý rok východy a západy jasných hviezd, Slnka, Mesiaca i známych planét. Výskum astrolábia, ktoré sa potopilo - ako celkom presne vieme - aj s loďou gréckeho obchodníka plaviaceho do Ríma alebo Atén v roku 80 pred n. l., nie je ešte zďaleka dokončený a prístroj sám je prísne strážený v aténskom Národnom múzeu. O tomto prístroji sa vytvorili veľa fám a mylných teórií. Ide však zrejme o astronomickú alebo astrologickú pomôcku patriacu snáď pôvodne slávnemu hvezdárovi Geminovi, ktorý žil okolo roku 77 pred n. l. na ostrove Rhodu. Tým však nie je astrolábium menej zaujímavé. Naskytá sa veľa otázok. Predovšetkým zjavná technická úroveň výrobku, čo do jemnosti a dokonalosti spracovania nezrovnateľne vyššia ako všetky nám známe antické prístroje. Jemnosť prevedenia súkolí a redukcií dosahuje úrovne vrcholných výrobkov renesančných hodinárov alebo zhotoviteľov vynikajúcich astronomických prístrojov. Ešte väčším otáznikom je geniálny a prevratný nápad na zostrojenie mechanického pomocníka aritmetických operácií, o ktorom nenachádzame v staroveku a stredoveku ani zmienku. Iba dvadsaťosemročný Blaise Pascal zostrojil v roku 1652 primitívny sčítací stroj. Po ňom nasledovali ďalší vynálezci, avšak dokonalosti, zrovnateľnej s astrolábiom dosiahol najskôr iba F. M. Hahn v roku 177013,19. Zdá sa, že sa pri Antikythére našlo niečo úplne nezapadajúce do kontextu historického a technického vývoja. Je tento nález pre nás dostačujúcim podnetom k tomu, aby sme začali pátrať po pravde, ktorá úzko súvisí s nami ako obyvateľmi tejto planéty? Americký diplomat E. G. Squier našiel v roku 1863 v Cuzcu na andskej vysočine v Peru ľudskú lebku, ktorá podľa odhadu pochádza z čias 2000 rokov pred n. l. Z lebečnej kosti bol odstránený pravouhlý kúsok. Squier dal svoj nález francúzskemu antropológovi Paulovi Brocovi10. Broca našiel v dutine lebečnej 6 vlasovo tenkých drôtikov a zistil infekciu kosti. To ho viedlo k zisteniu, že za života pacienta museli na lebke uskutočniť operáciu. Kto teda vedel v dobe, ktorej určite nepripisujeme takú lekársku zručnosť a poznatky, operovať lebky na takejto úrovni14? V Kottenforste, niekoľko kilometrov západne od Bonnu, stojí železný stĺp, ktorý tunajší obyvatelia odpradávna volajú železným mužom. Železný stĺp vyčnieva 1,24 m nad zem, ale podľa rozličných odhadov a meraní magnetického odporu má trčať 28 m hlboko v zemi. Kus vyčnievajúci zo zeme vykazuje ľahké povrchové zvetraliny, ale na počudovanie nijaké stopy po hrdzi. Stĺp sa objavuje po prvý raz v jednej listine zo 14. storočia ako označenie hranice obce, čo vzhľadom na hĺbku zasadenia stĺpu v zemi nevyzerá príliš logické. V bezprostrednej blízkosti železného stĺpu je vybudovaný celý systém kamenných chodieb i so zvyškami rímskeho vodovodu. Podobný stĺp sa nachádza i v Dillí a o jeho význame sa dodnes polemizuje14. Na čo teda tieto stĺpy slúžili? Däniken hľadá odpoveď v návštevách bohov, ale na konečné vysvetlenie si musíme ešte počkať. V uplynulých rokoch americko-iránsky tím uskutočňoval vykopávky v Tepe Jahja, 250 km južne od Kermanu. Obyvatelia opustili Tepe Jahja niekedy okolo zmeny letopočtu. Manželia C. C. a Martha Lamberg - Karlovsky, obaja antropológovia, našlo množstvo umeleckých predmetov z bronzu obsahujúceho arzén z čias najmenej 3500 rokov pred n. l. Priznaným materiálom pre bronzovú dobu - medzi mladšou dobou kamennou a železnou - bola meď, zinok a olovo. Arzén sa vyskytuje v prírode v črepinovom kobalte alebo v spojení s inými prvkami v rozličných mineráloch. Sotva si možno predstaviť, ako primitívi, tak totiž nazývame našich predkov z tohto obdobia, extrahovali arzén na legovanie bronzu14.

Každému človeku, ktorý sa aspoň trochu zaujíma o veci záhadné, nie je iste neznáma púšť Nazca, na ktorej boli objavené podivuhodné kresby. S touto gigantickou záhadou však súvisí ešte jedna, ktorá nie je o nič menej zaujímavá. Sú to čierne oválne kamene rôznych tvarov, na ktorých sú zreteľne viditeľné prehistorické zvieratá, ľudia bojujúci s netvormi, akési zmiznuté kontinenty, nákresy transplantácií srdca, podivné stroje, postavy pozorujúce oblohu pomocou zložitých teleskopov atď. Tisícky takýchto kameňov zozbieral archeológ - amatér dr. Cabrere od miestnych Indiánov, ktorí ich vyhrabali z hĺbky asi dvoch metrov a predávali ich ako amulety "proti všetkému". Asi 14000 podobne neobvyklých kresieb zhromaždilo taktiež múzeum v Ica bez toho, aby im venovalo väčšiu pozornosť a prikladalo nejaký význam. Známy francúzsky spisovateľ a výskumník obdobia staroveku Robert Charroux urobil z týchto nálezov vedeckú senzáciu a nezavrhoval ani teóriu prišelcov z kozmu. Vek kresieb je tiež samozrejme veľkou záhadou. Kým Cabrere ho odhaduje na vyše milióna rokov, Carroux súdi, že ich vek obnáša asi 20 - 25 tisíc rokov. V roku 1975 bol v jedných novinách vychádzajúcich v Lime uverejnený rozhovor s dvoma bratmi, rytcami, ktorí sa priznali k autorstvu týchto neobyčajných kresieb. Akou technikou však vytvorili také veľkolepé dielo, nevedeli spomínaní bratia vysvetliť. Až za pomoci prístroja s použitím obzvlášť tvrdých materiálov vedci dokázali tieto kresby dokonale napodobniť. Ide teda o podvod vo veľkom s cieľom obohatiť sa?

V sedemdesiatych rokoch vyzdvihli potápači z morského dna medzi Jamajkou a Haiti niekoľko španielskych diel pochádzajúcich zo 17. storočia. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby sa neprišlo na to, že jedno z vyzdvihnutých diel odliate v roku 1931 v Mexiku, neobsahuje normálny delostrelecký bronz, ale podivnú zliatinu medi a...platiny! Tohto kovu bolo v dele obsiahnutého tri a pol kilogramu. Ako si máme vysvetliť túto skutočnosť, keď platina bola objavená iba v roku 1740?

V roku 1945 mexický kupec a vášnivý zberateľ Waldemar Julsrud objavil v Acambare11 miesto, na ktorom dážď vyplavil z hlineného podložia celú hromadu podivných črepov. Požiadal miestneho murára Odilona Tinajera, aby sa tam išiel pozrieť a potom mu povedal, čo našiel. Ukázalo sa, že ide o zostatky hlinených figúrok. A nenašli sa len črepy! Zberateľ nazhromaždil do roku 1952 viac ako 30000 celých figúrok. Boli zhotovené z hrnčiarskej hliny, vypálené pri teplote okolo 500 °C a mali rozličné rozmery - výšku až do jedného metra, šírku niekedy i jeden a pol metra. Predstavovali rôzne druhy živých tvorov. Na tom by nebolo nič divné, keby niektoré z nich nezobrazovali vedľa ľudských postáv taktiež dinosaurov, o ktorých vieme, že vyhynuli pred 65 miliónmi rokmi. Mnohé predmety ako "múmie", fajky atď. sú veľmi zručne spracované, zdobené rytinami a glazované, čo dokazuje, že pochádzajú z dielne vynikajúceho umelca. Julsrud platil Tinajerovi jedno peso za každý neporušený kus. Niektoré boli poškodené a potom zlepované. Julsrud však nebol prítomný žiadnemu nálezu. Ak Tinajerovi za sedem rokov práce zaplatil viac ako 30000 pesos a predmety sú falzifikáty, potom falzifikátori urobili veľmi zlý obchod. 30000 pesos nie je ani 18 tisíc frankov, čo predstavuje asi 2500 frankov ročne pre všetkých falzifikátorov dokopy. Pravdepodobne by sa im lepšie oplatilo, keby sošky jednoducho vyviezli ako mexické suveníry. Hlinené figúrky po čase cestovali do múzea v Pennsylvánii, kde bol za pomoci rádioaktívneho uhlíku C14 odhadnutý ich vek na 4500 rokov. To už naozaj zaváňa senzáciou. Kto bol tvorcom tejto neobvyklej kolekcie? Kde tajuplný sochári čerpali vzory zvierat, ktoré nikdy nemohli vidieť? Podobné nálezy našiel aj istý pán Ferro v San Miguel Allende v dvadsiatich pyramídach, v ktoré slúžili ako hroby. Zo zaujímavých nálezov treba spomenúť ženu stojacu na jašterovi, obra s plazom, ženu s rybím chvostom a pod. Keďže sa v tejto oblasti našlo niekoľko falzifikátov, boli za ne označené vedcami všetky nájdené exempláre12.

Týmto nálezom by som ukončil prácu, ktorá mala za cieľ upozorniť váženého čitateľa na skutočnosť, že dejiny ľudského rodu skrývajú ešte veľa otáznikov a stojí naozaj za to sa nimi zaoberať. Môj názor na existenciu týchto záhadných nálezov je v úvode spomínaná možnosť číslo 2. To znamená, že popísané exponáty sú výrobkami dávnej civilizácie, ktorá bola pomerne rozvinutá a jestvovala pred mnohými tisíckami rokmi. Nechcem nikomu vnucovať svoj názor. Nech si čitateľ vyberie možnosť sám. Lákavá je iste Dänikenova teória o mimozemšťanoch a nemenej zaujímaví sú i cestovatelia časom. Táto práca však nie je len jednoduchým upozornením, ale je i výzvou k hľadaniu odpovedí po dejinách našich dejín.

Poznámky:

1 Tento prípad je zdokumentovaný v novinách Morrisonville Times z 11. júna 1891.

2 Limonit je druh zvetranej železnej rudy a konkrécie sú prirodzené guľovité útvary vzniknuté v sedimentoch.

3 Mastodont je jeden z predchodcov dnešného slona.

4 Wolfrám sa používa na tvrdenie špeciálnych kovov a na výrobu vlákien do žiaroviek. Molybdén sa tiež používa na tvrdenie špeciálnych kovov a dodáva im antikorózne vlastnosti. Používa sa na výrobu vysoko namáhaného špecializovaného náradia, napr. hrotov vŕtačiek, súčastí zbraní a pancierovania.

5 Záverečnú správu o neobvyklom náleze spracoval Centrálny vedecký a výskumný ústav geológie a výskumu farebných a vzácnych kovov (CNIGRI), ktorý podlieha Výboru Ruskej federácie pre geológiu a využitie nerastného bohatstva.

6 Nanotechnológia - tvorba mikroskopických robotov, ktorí sú schopní opravovať poškodené tkanivá v ľudskom organizme.

7 Hora Coso sa nachádza vo vzdialenosti asi 110 metrov od vyschnutého jazera Owens Lake.

8 Platina sa vyskytuje v naplaveninách a v piesku vždy rýdza s prímesou ruthenia, rhodia, palladia, osmia a iných kovov a vyskytuje sa i na rôznych miestach Južnej Ameriky, predovšetkým v Kolumbii.

9 Antikythéra je malý ostrov ležiaci severozápadne od Kréty.

10 Paul Broco (1824 - 1880) ako prvý lokalizoval rečové centrum v jednom závite predného mozgu (Brocovo centrum).

11 Acambaro je malá dedina ležiaca v strednom Mexiku. Zoznam použitej literatúry:

12 Bergier, Jacques a skupina INFO: Kniha nevysvětlitelného, Ivo Železný, Praha, 1995

13 Clarke, Arthur C.: Svet tajomných síl, Columbus, Bratislava, 1992

14 Däniken, Erich von: Posolstvo z vesmíru, Remedium, Bratislava, 1996

15 Hausdorf, Hartwig: Supermalé zázraky z Uralu, in: Magazín 2000 11/99, Etna, Praha, 1999

16 Keller, Jiří: Záhadné předměty a nálezy, in: Fantastická fakta 298, Ivo Železný, Praha, 1998

17 Kruml, Milan: Fascinující záhady, X-Egem, Praha, 1998

18 Mackerle, Ivan: Co skrývají depozitáře?, in: Fantastická fakta 797, Ivo Železný, Praha, 1997

19 Souček, Ludvík: Tušení stínu, Československý spisovatel, Praha, 1983

20 Zillmer, Hans-Joachim: Záhada "dinosauřího kladiva", in: Magazín 2000 14/99, Etna, Praha, 1999

21 Časopis Magazín 2000 12/98, Etna, Praha, 1998

22 Časopis UFOmagazín 4/99, ALEX, spol. s r. o., Nitra, 1999

23 Bulletin Československého klubu astronomů PSA 3/90, Ostrava, 1990



Článok je v sekcií - Veda / Nezaradené