Tehotná Zem

Pred dvesto miliónmi rokov bola Zem o polovicu menšia ako dnes a naďalej sa zväčšuje. Táto napohľad fantastická teória má čoraz viac prívržencov, keďže vysvetľuje veľa doteraz nevysvetlených javov.

Už od 17. storočia sa ľudia pozastavovali nad tým, prečo pobrežné línie Afriky a Južnej Ameriky pasujú k sebe ako v skladačke. Geológ A. Wegener ohlásil v roku 1929 teóriu tzv. kontinentálneho pohybu. Tvrdil, že pred miliónmi rokov boli všetky kontinenty spojené v jednom prakontinente nazvanom Pangea, ktorý bol obklopený gigantickým praoceánom. Spočiatku sa vedci tejto teórii vysmievali, ale dno oceánov hovorilo jasnou rečou: teóriu kontinentálneho pohybu začali vyučovať na školách. Hoci geológovia si uvedomovali, že mnohé javy nemožno vysvetľovať na základe tejto hypotézy, dúfali, že časom sa všetko vyjasní.

Časť geológov je presvedčená, že tzv. rifty (na dne oceánov), čiže pukliny dlhé až 50 km a hlboké jeden až dva kilometre, dokazujú, že Zem sa zväčšuje. Teóriu Globálnej tektoniky platní, čiže rozširujúcej sa Zeme, podporuje čoraz viac vedcov, keďže objasňuje všetky záhady, ktoré nemožno objasniť Wegenerovou teóriou.

Pred asi 3,5 miliardami rokov bol polomer Zeme 1700 km. Existoval len jeden prakontinent Pangea obklopený neveľkými moriami, v ktorých dochádzalo ku chemickým reakciám umožňujúcim vznik života. To trvalo asi 3 miliardy rokov.

V tom čase sa Zem zväčšila sotva 0 60 km. Potom došlo k urýchleniu expanzie, ktoré trvá dodnes. Každoročne sa obvod našej planéty zväčší o 140 milimetrov. Spomenutý stav spôsobil, že pred 260 miliónmi rokov polomer Zeme už predstavoval 3200 km. Pribúdanie hmoty vo vnútri plášťa planéty spôsobilo, že sa Pangea rozpadla a v miestach puklín sa hromadila voda, ktorá po milióny rokov vytvárala čoraz väčšie oceány. Súčasná veda dobre vie, odkiaľ sa berie voda: povedané zjednodušene, z "potenia" skál tvoriacich zemský plášť. Počas tohto procesu sa z horúcej magmy uvoľňujú prchavé substancie: z oceánskych riftov naďalej tečú potoky silne mineralizovaných horúcich vôd. Aj výbuchy vulkánov sú zdrojom novej vody. Vedci vyrátali, že takýmto spôsobom sa na Zemi každoročne objaví niekoľko kilometrov kubických vôd navyše. Zistili, že keby ani kvapka tejto vody neprešla chemickými reakciami alebo nevyprchala do kozmu, už po dvoch miliónoch rokov by mohli vzniknúť dnešné oceány.

Pretože v spomínanom čase bola Zem o polovicu ľahšia, keďže mala menšiu hmotnosť, aj príťažlivosť bola o polovicu menšia. To objasňuje záhadu, ktorá trápi paleontológov: akým zázrakom mohli žiť v ére mezozoika dinosaury vážiace aj vyše 100 ton a vo vzduchu lietať 80 metrové vážky. Tieto gigantické zvieratá boli navyše veľmi pohyblivé. Pri gravitácii, aká dnes panuje na Zemi (doteraz sme si mysleli, že taká vždy bola), ich kosti by neudržali takú veľkú hmotnosť.

Ak je teória rozšijúcej sa Zeme správna, objavuje sa otázka, odkiaľ sa berie dodatočná hmota. Niektorí vedci sú presvedčení, že ju tvoria meteority a kozmický prach, padajúce na Zem. Profesor Carey však upozorňuje, že prírastok zemskej masy vzniká presne tak, ako prírastok masy celého vesmíru. Vyplýva zo slávnej Einsteinovej rovnice E = mc'. V samom jadre Zeme, ktoré podlieha obrovským tlakom a vysokej teplote, dochádza ku kondenzácii energie a tvorbe nových atómov. Tie prenikajú von v podobe lávy a rozširujú skalný plášti, spôsobujúc puchnutie Zeme. Keď je napätie priveľké, plášť praská, čo spôsobuje rozlomenie kontinentov. Objavujú sa praskliny (rifty), ktoré sa zväčšujú a vypĺňa ich láva z jadra, ktorá po vychladnutí tvorí kôru. Z najnovších výskumov dna oceánov vyplýva, že sa rozširujú v rôznom tempe, podľa terénu, a to od 1 cm do 10 cm ročne. Prívrženci klasickej teórie tektoniky platní tvrdili, že kontinenty sa na jednej strane od seba vzďaľujú, ale na druhej strane sa k sebe približujú. Satelitné výskumy však ukazujú čosi iné: kontinenty sa od seba vzďaľujú zo všetkých strán. Severoamerická platňa sa posúva na západ rýchlosťou 16 mm ročne a severopacifická sa pohybuje na západ rýchlosťou 45 - 70 mm ročne. Súčet týchto rýchlostí dokazuje, že obe platne sa navzájom vzďaľujú a východopacifická i stredooceánická prasklina sa rozširujú na sever pozdĺž zlomu San Andreas (pri Los Angeles a San Francisku).

Dôkazov pravdivosti tejto šokujúcej teórie je viac, sú však veľmi špecifické, ale práve ony presviedčajú čoraz viac geológov. Najmä keď najnovšie výskumy iných telies nášho slnečného systému, napríklad Ganymeda, najväčšieho Jupiterovho mesiaca (na ktorom je pravdepodobne voda), dokazujú, že to isté sa deje aj s nimi.



Článok je v sekcií - Veda / Nezaradené