Odpoveď skrytá v hlbinách

Ray Palmer, známy vydavateľ a bádateľ, dlho akceptoval teóriu, že naša Zem je jednoliata, na póloch mierne sploštená guľa, ktorá má vnútorné jadro obklopené skalnatým plášťom a vonkajšou kôrou. Bral to na vedomie, hoci vedel, že celé ľudské poznanie o stavbe vnútra planéty stojí na krehkých stĺpoch doterajšieho bádania. Lebo napriek pokročilým technológiám sme, pokiaľ ide o zemské hlbiny, ďaleko nepokročili.

Jedného dňa však v istej Londýnskej knižnici natrafil na poznámky slávneho anglického astronóma Edmunda Halleyho, priateľa Isaaca Newtona. Obaja vedci dospeli k názoru, že Zem nie je jednoliatym horninovým telesom, ale guľou, v strede čiastočne prázdnou! A hoci to aj matematicky dokázali, rozhodli sa svoju hypotézu nepublikovať, lebo nemali technické možnosti, ako ju potvrdiť.

V tom čase sa k Palmerovi dostala aj informácia, ktorú Centrum kozmických výskumov NASA roky skrývalo, o výsledkoch výskumu vnútra Mesiaca. Vyplývalo z nich, že náš prirodzený satelit je najpravdepodobnejšie vo vnútri dutý! Ak je to tak, pomyslel si Palmer, teória dutej Zeme nemusí byť až taká postavená na hlavu. Zakrátko sa ukázalo, že prekvapujúco veľa bádateľov tajomných a neobjasnených vecí, ako aj veľa serióznych vedcov má na vec rovnaký názor. Najnovšie výskumy v oblasti fyziky a astronómie totiž nepotvrdzujú učebnicové poznatky o stavbe Zeme.

Spor o "vnútro Zeme" sa prehĺbil po tom,čo rádioteleskopy najnovšej generácie priniesli dôkazy, že koncepcia vzniku planét z mračien plynu je pravdivá. Po veľkom tresku vírili vo vesmíre i v našej slnečnej sústave mračná plynu

a kozmickej matérie. Pomaly tuhli v ľadovom priestranstve a vplyvom odstredivej sily a príťažlivosti medzi čiastočkami plynu a kozmickým hrachom vytvárali aj našu planétu. Počas tohto pomalého procesu odstredivá sila odhadzovala čo najďalej od osi obratu čiastočky plynu a prachu "zbité" v jednoliatu kôru, nechávajúc vo vnútri prázdno.

Ak si to chceme predstaviť,stačí sa prizrieť pračke pri odstreďovaní. Víriaca voda priľne k vonkajšej strane bubna a stred zostáva prázdny. V takomto prípade by však Zem mala mať tvar valca, a nie gule. Lenže podstata je v tom, že odstredivá sila je najmenšia v samom strede gule a na jej póloch. Nečudo, že tam zadržala hmotu oveľa bližšie k sebe ako na rovníku. Takto, podobná vyfúknutému vajcu, vznikla guľa, v strede prázdna, s dvoma otvormi na póloch. Mnohí vedci pripúšťajú, že otvory majú priemer 2250 kilometrov. Vo vnútri zostalo malé, ale ťažké jadro, udržiavané v centre rovnovážnymi odstredivými silami a gravitáciou. Priebeh tohto procesu nám ukáže jednoduchý pokus. Stačí do stredu krútiacej sa gramofónovej platne nasypať trocha múky: tá je ihneď' odfúknutá k okraju platne, okrem malej hrudky, ktorí sa vytvorí v strede. To je práve naše jadro.

Na podporu tejto teórie sa Ray Palmer snažil nájsť aj iné dôkazy.

Na pomoc mu prišiel expert na zemetrasenia Jan Lamprecht. Po mnohoročných

výskumoch zistil, že vzdialenosti od epicentra zemetrasenia sa objaví svojská

"oblasť tieňa", v ktorej miznú vlny, aby sa objavili niekoľko tisíc kilometrov ďalej. Takto sa správajú vlny len vrchu gúľ, ktoré sú v strede

prázdne. Ďalšie dôkazy dodal astronóm Marc Harp, ktorý medzi tisíckami fotografií kozmického priestoru našiel snímky priezračných hmlovín, v ktorých strede existovalo malé jadro, obklopené prázdnom. Ak tento jav existuje všade v kozme, prečo by sa nemohol týkať aj našej planéty?

Odporcovia dutej Zeme však namietajú, že ak je to pravda, ako je možné, že doteraz neboli objavené otvory na póloch?

Dôvodov je niekoľko: môžu byť prikryté obrovskými ľadovými čiapkami na severe a na juhu vodami oceánu, ktoré sa nevlievajú do stredu, lebo ich udržiava odstredivá sila planéty, ktorá sa krúti okolo vlastnej osi a Slnka. Okrem toho je zakrivenie otvoru také veľké, že náhle prepadnutie povrchu nemožno spozorovať. Tak, ako stojac na Zemi, nemožno vidieť, že je guľatá.

Diskusia zamrzla na mŕtvom bode, ale len dovtedy, kým sa na stole Raya Palmera neobjavili fotografie urobené sondou ESSA. Tie vec objasnili: nad severným pólom sa ustavične zbiehajú nepreniknuteľné mračná. Teplý vzduch zo zemských hlbín sa tam stretáva s arktickým chladom. Keď sonda v roku 1967 letela nad pólom, mračná na chvíľu odkryli okrúhly otvor vedúci do stredu Zeme a oko kamery to zachytilo. Tieto šokujúce snímky preležali v archíve NASA vyše 30 rokov. ednoducho sa na ne zabudlo, nik z výskumníkov ich nespozoroval. Možné je však aj to, že ktosi chcel celú záležitosť pred verejnosťou utajiť. Ak áno, hádam ide o čosi viac ako o obranu oficiálnej vedeckej teórie... Ukázalo sa totiž, že o existujúcom otvore vedeli určité kruhy oveľa skôr, ako sonda ESSA dodala svoje snímky. O tom však niekedy inokedy.



Článok je v sekcií - Veda / Nezaradené