Iný svet v zemských hlbinách

Ľudí oddávna vzrušovala myšlienka na to, čo sa skrýva v hlbinách Zeme, zároveň sa toho však báli, pretože odtiaľ nemohlo prísť ,,nič dobré". Napriek tomu vnútro našej planéty naďalej podnecovalo ľudskú fantáziu.
Napríklad Julesa Verna. Mnohí však išli oveľa ďalej a dokonca vyhlásili, že Zem je dutá! Ako prvý to tvrdil (v roku 1818) bývalý kapitán pechoty Cleves Symnes z Ohia. K nemu sa o niekoľko desaťročí pridal ďalší Američan, Teed. O tom, že Zem je vnútri dutá a cesta do jej vnútra vedie cez póly, boli presvedčení mnohí. Profesor Gerard Kuiper z observatória v Mont Palomar v Populárnej astronómii napísal: ,,Významné kruhy nemeckého námorníctva a letectva verili teórii dutej Zeme..."

Predstava o dutej Zemi je stará ako svet. Mnohé náboženské tradície hovoria o oddelenom svete pod zemskou kôrou, kde prebývajú mŕtvi. Spoločnosť Vril, jedna z tajných predhitlerovských organizácií, spájala spomínané legendy s tézami, ktoré obhajoval anglický spisovateľ, geniálny vzdelanec Bulver Lytton v románe Plemeno, ktoré nás nahradí. Podľa členov tejto spoločnosti bývajú pod zemou bytosti s vyššou duchovnou silou, ako je naša, a to v jaskyniach v strede Zeme. Odtiaľ jedného dňa vyjdú a budú nám vládnuť...

Záhada pólov

Aj Wiliam Reed, autor knihy Duch pólov, bol presvedčený, že Zem je v strede prázdna a žije tam arianská rasa. Ďalším spisovateľom, ktorý propagoval myšlienku obývaného vnútra Zeme, bol Raymond Bernard. Zrejme vychádzal z legiend Eskimákov, ktoré spomínali veľký otvor na severe a cestu, ktorou prešli ich predkovia. Legendy hovorili o oblastiach pokrytých večným ľadom, o zemi osvetľovanej večným svetlom, o miernej klíme a veľkých, nikdy nezamŕzajúcich jazerách, v ktorých žili tropické zvieratá.
Raymond Bernard, ktorý vo svojej knihe propaguje vlastné teórie na túto tému, spomína aj cestu admirála Richarda Byrda do vnútra Zeme. Pre mnohých ezoterikov bola táto kniha až do deväťdesiatych rokov stala kultovou. Byrd vo svojich denníkoch tvrdil, že objavil krajinu, rozprestierajúcu sa 3690 km pod pólom. Táto oblasť bola pokrytá horami, jazerami, rastlinstvom, medzi ktorým videl dokonca mamuty. Byrdov objav bol zahalený najhlbším tajomstvom medzinárodného významu. Po tom, čo o ňom podal správu, a po krátkom tlačovom vyhlásení, eliminovala vládna tlač všetky informácie na túto tému...
Bernard žiadal, aby nejaká neutrálna krajina zorganizovala serióznu expedíciu, ktorá by nadviazala kontakt s vyššou civilizáciou, existujúcou pod pólmi (o jej technologickej úrovni svedčia lietajúce disky, ktoré táto rasa používa). V Amerike sa prívrženci tejto teórie sústreďujú okolo časopisu UFU Universe a v Južnej Amerike okolo média Triguerina Metta, presvedčeného o existencii podzemného mesta Erx. Mett o tom napísal aj niekoľko kníh. Tomuto mestu údajne vládne vesmírčan Aštar Šeran a guru Amuna Kur, ktorý má byť reinkarnáciou mystika Sanata Kumaraya. Podzemné kozmické základne
Autor píšuci pod pseudonymom Komandant X tvrdí, že okrem pozemských základní existuje na južnom póle podzemné mesto Rainbow City (Mesto dúhy). Obývajú ho reinkarnovaní potomkovia prvých mimozemských kolonizátorov Zeme, ktorí prišli na Antarktídu pred 2,5 miliónmi rokov. Mesto dúhy má byť spojené podzemnými tunelmi s inými podzemnými základňami. Všetky sú pokryté vrstvou ľadu, hrubou 10 000 stôp, čo znemožňuje ich lokalizáciu...
Po všetkých týchto zvláštnych a neraz aj naivných teóriách prejdime k neznámemu denníku admirála Byrda. Byrd bol polárnym bádateľom, letcom. Dňa 9. 5. 1926 prvý preletel nad južným pólom. V júli roku 1926 preletel Atlantik z New Yorku do Francúzska. V rokoch 1928-1930 viedol prvú americkú expedíciu na Antarktídu. Uskutočnil tam celkove 5 výprav, objavil početné horské pásma, urobil mapy pobrežia. Napísal veľa rôznych prác a kníh.
Denník admirála Byrda sa ukázal v dvoch talianskych časopisoch UFO Contact a v NONSIAMOSOLI. Je text denníka autentický a existuje vôbec? Odpovedať na tieto otázky nie je jednoduché. Nakoniec, posúďte sami.
Podľa časopisu NONSIAMOSOLI je denník pokračovaním zápiskov z roku 1925 písaných počas výpravy admirála Byrda na severný pól, ibaže sa týka iného obdobia a iného pólu. Začína sa 19. februárom 1947. Časopis tvrdí, že má mikrofilm s obsahom 685 strán klasifikujúci materiály, týkajúce sa polárnych výprav admirála Byrda, a jeho denník, vzťahujúci sa na výpravu na Antarktídu v roku 1925, ale obsahuje aj iné, nečakané, správy. Denník je podľa všetkého súčasťou veľkej kolekcie materiálov, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú v Centre polárnych výskumov Byrda pri štátnej univerzite Columbus (Ohio, USA). Pomocou departmentu pre záležitosti výchovy a vzdelávania v USA sa za posledné roky podarilo skatalogizovať veľké množstvo historických údajov, ktoré sa týkajú početných Byrdových polárnych výprav. Doktor Raimund E. Goerler, riaditeľ archívu tohto centra, natrafil pri prepisovaní denníka z roku 1925 medzi ,,bielymi stranami" na neobyčajne fascinujúce informácie, začínajúce sa dátumom 19. február 1947. Nemajú nič spoločné s odvážnou arktickou výpravou z roku 1925, ale týkajú sa štvrtej výpravy na južný pól.

Denník admirála Byrda

V spomínanom denníku admirál Byrd píše: ,,Nadíde čas, v ktorom sa ľudská racionalita rozplynie, a vtedy bude nevyhnutné akceptovať neodvratnosť pravdy. Nesmiem rozširovať to, čo napíšem, ba je možné, že tieto zápisky nikdy neuzrú denné svetlo, ale je mojou povinnosťou o tom povedať s nádejou, že jedného dňa si to budú môcť všetci prečítať. Vo svete, v ktorom egoizmus a chtivosť určitých ľudí nebude ďalej dusiť pravdu..."
V denníku admirál píše o tom, ako sa spolu s technikom pripravovali na let, doplňovali si zásoby paliva, kontrolovali rádiové spojenie so základňou. Zaznamenáva turbulencie, ku ktorým počas letu došlo, narastanie vetra... Opisuje rozsiahle polia ľadu a snehu. Zrazu obaja odvážlivci zbadali fialové a červené farby na snehu. Kompas sa začal krútiť a oscilovať a posádka lietadla nemohla udržať kurz. Smer si overili pomocou slnečného kompasu. Zrazu uvideli v diaľke hory. Minulo 29 minút odvtedy, čo prvýkrát zbadali malú reťaz hôr, ktorú admirál nikdy predtým nevidel. Zmenili výšku na 2950 stôp a znovu sa stretli so silnými atmosférickými poruchami. Nakoniec preleteli nad malým horským pásmom a boli presvedčení, že letia na sever. Byrd píše: ,,Za horami je čosi, čo vyzerá ako dolina s malou riekou alebo potokom v strede. Tu by však nemala byť žiadna zelená dolina! Určite je to nejaká anomália! Mali by sme predsa letieť nad ľadom a snehom! Zľava, na horských úbočiach, rastú rozsiahle lesy. Naše navigačné prístroje priam šalejú..." Admirál Byrd potom lietadlom klesol na 1400 stôp, aby si prezrel údolie zblízka. Zistil, že je zelené, pokryté machom a trávou, a že svetlo je tam akési iné. Nepodarilo sa mu vidieť Slnko. Pri ďalšom prelete zbadal akési veľké zviera. S prekvapením zistil, že je to mamut. Túto správu odvysielal na základňu. Pri ďalšom prelete uvidel nové zelené údolia. Teplomer ukazoval vonku 24 stupňov Celsia. Prístroje pracovali normálne. Byrda prekvapilo ich predchádzajúce správanie. Pokúšal sa spojiť so základňou, ale rádiové spojenie bolo prerušené...
Po ďalších minútach letu zbadal pod sebou akési mesto. Lietadlo bolo ľahké, akoby sa samo vznášalo vo zduchu. Kontrolné zariadenie prestalo fungovať....

Lietajúce stroje

V denníku admirála Byrda sa ďalej nachádza takýto zápis: ,,Bože môj! Sprava i zľava nás sprevádzajú akési lietajúce stroje! Približujú sa k nám a čosi z nich vyžaruje. Sú dosť blízko a môžem vidieť ich označenie. Je to zvláštny symbol. Neprezradím ho. Je to fantastické. Kde to sme? Čo sa stalo? Ešte raz stláčam riadiace páky. Nefungujú!!! Držia nás v silnom oceľovom zovretí... Naše rádio škrečí a vychádza z neho hlas hovoriaci anglicky s akcentom, ktorý sa zdá byť nordický alebo nemecký. Text je takýto: ,Vitaj na našom území, admirál. Presne o sedem minút vám dovolíme pristáť. Prosím uvoľnite sa, ste v dobrých rukách.' Uvedomujem si, že motory nášho lietadla sú vypnuté. Stroj je pod cudzou kontrolou a letí sám. Ani jeden prístroj nefunguje... Dostávame ďalší príkaz rádiom. Pristávame. Lietadlo sa chveje, akoby ho udržiaval obrovský neviditeľný výťah. Robím posledný rýchly záznam do palubného denníka. K lietadlu sa približujú vysokí, svetlovlasí ľudia. V diaľke vidím veľké mesto, ktoré hrá všetkými farbami dúhy. Neviem, čo bude s nami ďalej, ale v rukách približujúcich sa ľudí nevidím žiadne zbrane. Počujem hlas, ktorý vyslovuje moje meno a prikazuje mi otvoriť dvere. Vykonávam rozkaz." Tu sa denník admirála Byrda končí. Ďalej opisuje udalosti, ako si ich zapamätal.

Dúhové mesto

Byrd spomína, ako spolu s technikom vystúpili z lietadla. Vonku ich srdečne privítali a nasadli do transportéra bez kolies. Ten ich veľkou rýchlosťou zaviezol do mesta. Vyzeralo ako z krištáľu. Zakrátko sa dostali do budovy, akú v živote nevideli, kde im dali piť neobyčajne chutný nápoj. Potom admirála zobrali výťahom a následne dlhou chodbou, osvetlenou ružovým svetlom, ktoré vyžarovalo zo stien, do miestnosti, kde mu oznámili, aby sa nebál, že o chvíľu bude môcť hovoriť s Majstrom. Admirál prekvapene sledoval nádherné farby, ktoré vypĺňali celú miestnosť. Obzeral si všetko, čo ho obklopovalo. Píše: ,,To, čo som videl, bolo najkrajšie v mojom živote. Bolo to príliš nádherné, aby sa to dalo opísať. Pochybujem, že existujú slová, ktoré by to dokázali. Zo zamyslenia ma vyrušil harmonický hlas, ktorý ma privítal. Videl som staršieho muža s jemnými črtami tváre, ktorý sedel za veľkým stolom. Ponúkol mi kreslo. Muž si zložil ruky tak, že prsty sa mu spolu dotýkali, a s úsmevom prehovoril: ,Dovolili sme vám sem prísť, lebo ste človek ušľachtilý a dobre známy vo svete na povrchu, admirál.' Onemel som prekvapením... ,Áno,' odpovedal mi Majster s úsmevom. ,Ste na území Arianov v podzemnom svete. Nebudete tu dlho a odprevadíme vás na povrch a ešte trocha ďalej. Ale teraz vám uvediem dôvod, pre ktorý sme vás sem zavolali.
Začali sme sa zaujímať o váš svet po výbuchu prvých atómových bômb, zhodených vašou rasou na Hirošimu a Nagasaki v Japonsku. Odvtedy sme začali vysielať na povrch naše lietajúce lode FLUGELRADS, aby sme preskúmali, čo vaša rasa urobila. To je, samozrejme, minulosť, ale dovoľte mi hovoriť ďalej. Predtým sme sa nikdy nemiešali do vojen a barbarstva vašej rasy, ale teraz sme nútení to urobiť, pretože ste sa naučili narábať s atómovou energiou, ktorá nie je určená pre človeka. Naši vyslanci už veľakrát odovzdali vládcom vášho sveta posolstvá, ale tí ich neberú do úvahy. Vybrali sme si preto vás, admirál, aby ste sa stali svedkom existencie nášho sveta. Naša kultúra a naša veda vás predstihujú o celé tisícročia.' Spýtal som sa, čo mám s tým však dočinenia ja? Oči Majstra akoby skúmali moju myseľ. Po chvíli mi odpovedal: ,Vaša rasa dosiahla bod, z ktorého niet návratu, keďže niektorí z vás by radšej zničili svet, akoby sa vzdali moci, tak ako ju chápu. Od roku 1945 sme sa snažili skontaktovať s vašou rasou, ale naša námaha bola prijímaná nepriateľsky a naše lode ostreľovali. Prenasledovali ich vaše bojové lietadlá. Chcem ti povedať, synu, že na horizonte vášho sveta je nepokoj. Čierna búrka, ktorá potrvá celé roky. Vaše zbrane vám budú nanič a vaša veda vám nezabezpečí bezpečnosť. Búrka bude trvať dovtedy, kým nebude každý kvet vašej kultúry zdeptaný a ľudské záležitosti neprepadnú chaosu. Nedávna vojna bola iba prelúdiom toho, čo vašu rasu čaká. Môžeme to tu vidieť čoraz jasnejšie... Myslíte, že sa mýlim?'
Nie, odpovedal som. Raz v minulosti to tak už bolo. Nadišli temné časy a trvali vyše 500 rokov. ,Áno, syn môj,' povedal Majster. ,Roky temna, ktoré nadídu, zahalia Zem ako plášť, ale verím, že niektorí z vás prežijú búrku, nič iné však neviem. V ďalekej budúcnosti sa vynorí z ruín vašej rasy nový svet, hľadajúci svoje legendárne poklady, a ony budú, bezpečné, tu u nás. Keď nadíde táto chvíľa, znova sa objavíme, aby sme pomohli vašej kultúre a vašej rase žiť inak. Možno sa vtedy naučíte, že vojny k ničomu nevedú... Až potom vám bude daná časť vašej kultúry a vedy, aby vaša rasa mohla znova začať existovať. Vy sa, drahý syn, musíte vrátiť na povrch s touto informáciou.' Zdalo sa, že týmito slovami Majstra sa náš rozhovor skončil. Chvíľu som si myslel, že sa mi to sníva. Vedel som však, že to bola skutočnosť a neviem prečo, možno z úcty či pokory, som sa Majstrovi mierne uklonil.
Zrazu som si uvedomil, že dvaja domáci sú znova po mojom boku. Ešte raz som sa uklonil Majstrovi a na jeho jemnej tvári starého človeka som videl milý úsmev. ,Zbohom, synu,' povedal mi a útlou rukou urobil gesto pokoja... Rýchlo sme vyšli veľkými dverami z Majstrovej miestnosti a znova sme vstúpili do výťahu. Jeden zo sprievodcov mi povedal: ,Musíme sa ponáhľať, admirál, lebo Majster nechce, aby ste zmeškali svoj program, a musíte sa vrátiť k svojej rase s jeho posolstvom.'
Nepovedal som nič. Všetko vyzeralo tak neuveriteľne. Vstúpili sme do miestnosti, kde na mňa čakal znepokojený technik. Povedal som mu, že všetko je v poriadku. Obaja sprievodcovia nám dali znamenie, aby sme išli k lietadlu. Hneď, ako sme nasadli a uzavreli dvere, lietadlo zdvihla neviditeľná sila a držala ho, až kým sme nevzlietli do výšky 2700 stôp. Po oboch stranách lietadla boli dva lietajúce stroje. Po čase sme dostali správu rádiom: ,Teraz vás necháme samých, admirál, vaše kontrolné zariadenia sú voľné. Auf Wiedersehen!' Ešte chvíľu sme videli ich lietajúce lode, pokiaľ nezmizli na jasnom nebi. Lietadlo zrazu ,schytil' prúd vzduchu. Okamžite sme nad ním získali kontrolu. Chvíľu sme medzi sebou s technikom nehovorili, zavalení vlastnými myšlienkami."

Stretnutie v Pentagóne

Keď preleteli cez polia snehu a ľadu, ocitli sa na mieste vzdialenom 27 minút letu od základne. Vyslali rádiovú správu a dostali na ňu odpoveď. Základňa vyjadrila úľavu, že sa im podarilo znova nadviazať spojenie. Pristátím na základni 11. marca 1947 sa končia zápisky admirála Byrda.
Nasledovalo stretnutie v Pentagóne, kde admirál Byrd opísal svoj objav a odovzdal posolstvo Majstra. Všetko bolo zaznamenané. O celej záležitosti informovali prezidenta. Byrda dôkladne vypočúvali na Top Security Forces a vyšetrila ho aj skupina lekárov. Bolo to preňho veľmi vyčerpávajúce. Píše, že bol pod stálou kontrolou Úradu pre národnú bezpečnosť USA. Prikázali mu mlčať o všetkom, čo sa dozvedel, a to pre údajné dobro celého ľudstva. Pripomínali mu, že je vojak a musí poslúchať rozkazy.

Posledný záznam

Byrd píše: ,,Roky, ktoré uplynuli od roku 1947 do dnešného dňa (30. decembra 1956), neboli dobré. Toto sú moje posledné záznamy v tomto zvláštnom denníku. Končiac musím potvrdiť, že v súlade s povinnosťou som dodržal tajomstvo, ako mi prikázali. Urobil som to napriek vlastným morálnym zásadám. Teraz cítim, že sa blíži veľká noc, ale toto tajomstvo nezomrie spolu so mnou, ale ako každá pravda, zvíťazí. To je jediná nádej pre ľudský druh. Videl som pravdu, ktorá posilnila môjho ducha, dala mi slobodu. Vykonal som svoju povinnosť voči monštruóznemu vojenskému priemyslu. Blíži sa veľká noc, ale zároveň aj epilóg. Tak, ako sa končí dlhá antarktická noc, tak znova vzíde slnko pravdy, a tí, čo patria k temnote, zahynú v jeho žiari... Pretože som videl tú krajinu pod pólom, to centrum veľkého neznámeho." Admirál Byrd zomrel vo veku 69 rokov v Bostone v roku 1957.



Článok je v sekcií - Veda / Nezaradené