Záhada červenej zeme

Kráľovská vedecká spoločnosť po smrti Isaaca Newtona oznámila, že v jeho súkromných zápiskoch nie je nič zaujímavé. Prečo však pri londýnskej aukcii dokumentov a zápiskov z pozostalosti vedca urputne bojovala s anonymným zberateľom pamiatok?

Royal Society však prehrala licitáciu a na objasnenie tajomstva bolo potrebné čakať tridsať rokov.

Všetko sa to začalo v meste Naukratis v roku 558 p. n. 1., keď prišiel na svet Pythagoras, jeden z najväčších filozofov a vedcov antického sveta. Dnes ho poznáme iba ako autora matematických zákonov, ale táto oblasť bola iba maličkým fragmentom jeho skutočných záujmov. Pythagoras totiž všetok svoj záujem venoval tajomným náukám, liečeniu pomocou energií, ktoré driemu v človeku a záhadným práškom. Mágiou sa nadchol v Egypte, kam sa vydal ako 22-ročný po skončení výučby vo fenickom meste Tyr. Získal si dôveru kňazov a nasledujúce roky študoval tajné náuky v mnohých chrámoch. Naučil sa čítať aj hieroglyfy. Zistil, že obsahujú tri vrstvy poznatkov: prvé boli čistou informáciou, druhé zašifrovanými tajomstvami kňazských organizácií a tretia, najhlbšia vrstva, obsahovala zakódované zaklínadlá. Práve ony umožňovali spojiť sa s inými nehmotnými svetmi. O tomto kóde súčasní egyptológovia mlčia, napokon, ako aj o mnohých iných veciach súvisiacich napríklad s pyramídami. V roku 525, v čase nájazdu Peržanov na Egypt, sa Pythagoras dostal do babylonského zajatia. Keďže poznal tajné heslá egyptských kňazov, bez problémov sa dostal pod ochranu babylonského mága. Naučil sa liečiť, umeniu transmutácie duše, kontrolovanému opúšťaniu tela a putovaniu po iných svetoch. Potom ho zrazu "poslali" do južného Talianska, kde založil svoju slávnu školu, ktorá udržiavala kontakt s egyptskými a indickými kňazmi.

V troch svetoch, celkom tajne, vznikla náuka alchymistov...



Pythagorovi dedičia

Alchýmia uzrela svetlo sveta asi 250 rokov p. n. I. vo východnej delte Nílu. Jej predstaviteľom bol zúrivý odporca Pythagora Mendes. Tvrdil, že všetko, k čomu alchýmia dospela, je zapísané v kóde hieroglyfov, vyrytých v chrámoch a egyptských pyramídach. Treba len poznať kľúč...

V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že alchymisti vynašli destiláciu a objavili chemické procesy (ktoré opisoval arabský alchymista), vyžadujúce vyše 700 destilácií, ale súčasná veda ich nikdy neuskutočnila...

Kľúčom k alchymistickým tajomstvám mal byť "červený prášok", neskôr nazvaný kameňom filozofov. Údajne ho v roku 1382 získal alchymista Nicholas Flamel po siedmich rokoch namáhavých chemických pokusov a vhodných magických rituálov. Prášok mu umožňoval premeniť ortuť na zlato a striebro v pomere 1:1. Znie to ako fantázia, ale z iných zdrojov vieme, že sa to podarilo viacerým mystikom. Navyše je známe, že dovtedy chudobný Flamel až do svojej smrti v roku 1417 založil 14 nemocníc, sedem kostolov a tri kaplnky.



Tajomný prášok

Jeho tajomstvo získal učenec Robert Boyle, ktorý v 17. storočí pokračoval vo Flamelových experimentoch. Výsledky si zapisoval špeciálnou šifrou z latinských, gréckych a hebrejských písmen. Tieto poznámky boli objavené v roku 1992, ale len časť sa z nich podarilo rozšifrovať. Boyle tvrdil, že červený prášok umožňujúci meniť kovy na zlato a striebro a ešte na ďaľšiu substanciu obrovskej energie mal zabezpečovať kontakt s inými svetmi. Sám Boyle objavil preparát, ktorý pomenoval "subtílna ortuť" a ďalší, ktorý pomenoval "červená zem". Keď v roku 1691 zomrel, trocha z nej odkázal svojmu priateľovi filozofovi, členovi Royal Society Johnovi Lockemu a ten Isaacovi Newtonovi, ktorý sa v roku 1703 stal predstaveným tohto spoločenstva. Ukázalo sa, že tento veľký vedec po celý život tajne skúmal alchymistické receptúry. Opísal napríklad proces spojenia ortuti s antimónom, čo vtedy vedci považovali za nemožné. Hľadal aj spôsoby na transmutáciu duše. Keď svoje poznámky zverejnil, v Royal Society vypukol škandál. Členovia spoločnosti ich hneď po Newtonovej smrti spálili a snažili sa vykúpiť všetko, čo po sebe zanechal. Dodnes nevieme, čo jeho súčasníkov tak šokovalo...



Mlčanie vedcov

Skutočná panika však vybuchla až v roku 1968, keď sa vedcom podarilo získať zlúčeninu ortuti s antimónom. Tak sa ukázalo správne tvrdenie alchymistov spred 7O0 rokov, že táto reakcia je možná a určite aj transmutácia duše do iných svetov nie je len čímsi výmyslom. Tak ako sa ukázala skutočnosťou "červená ortuť - katalyzátor potrebný na výrobu atómovej bomby. Myslel na ňu Pythagoras, keď písal o zdroji obrovskej energie? Zatiaľ nevieme, ako ju získavali egyptskí kňazi. Tajomstvo atómovej bomby však alchymisti poznali už dávno (a upozornili na to vedcov), čo spomína aj nositeľ Nobelovej ceny Bergiere v knihe Ráno čarodejníkov. O tom však veda mlčí. Tak ako Royal Society na otázku, kam sa podela "červená zem", ktorú kedysi do archívu spoločenstva deponoval Isaac Newton...



Článok je v sekcií - Veda / Osobnosti