Zrkadlo nebies

Hinduisti veria, že my, ktorí zem obývame dnes, žijeme v nešťastnom a búrlivom veku Kálíjúgy, údajne poslednom a najúpadkovejšom z „ľudských vekov“ v súčasnej kalpe, teda cykle stvorenia. Podľa indických astronomických a kalendárových výpočtov „započala“ Kálíjúga roku 3100 p.n.l., teda v čase, ktorý sa temer na rok zhoduje so starými mayskými výpočtami počiatku Piateho slnka. Piate slnko je rovnako ako Kálijúga našou súčasnou epochou. V mayskom kalendári je vypočítaný nielen jeho počiatok, ale i dátum, kedy vo vrave svetovej kataklizmy skončí – onen dátum je 23. december 2012!

Cykly vekov

Čísla v indickej sústave svetových vekov – 1 728 000 (alebo 1728), 1 296 000 (alebo 1296), 864 000 (alebo 864) a 432 000 (alebo 432) – majú všetky jedno spoločné. Patria do postupnosti čísla 72, ktoré je významnou časovou jednotkou v mayskom kalendári a ktoré má spojitosť s precesiou bodov rovnodennosti (článok tu...) (trvá 72 rokov, než sa postavenie slnka za jarnej rovnodennosti predsunie o jeden stupeň voči pozadiu „stálych“ hviezd).

Jedným z určujúcich časových rámcov v sústave júg je „Manvantara“ (obdobie Manu), o ktorej sa hovorí, že „behom každej Manvantary uplynie asi sedemdesiatjeden sledov štyroch júg“. Takto prekvapivo nepresný počet – „asi 71“ – je v hindskej kozmológii výnimkou z pravidla. Napriek tomu môže byť práve tou výnimkou, ktorá pravidlo potvrdzuje. Dnešní astronómovia vypočítali, že jeden stupeň precesného pohybu sa zavŕši presne za 71,6 roku, za dobu o zlomok kratšiu, než je počet sedemdesiatich dvoch rokov, ktorému dávajú prednosť staroveké mýty. Mýty sú totiž príbehy a rozprávania, ktoré bežne nepripúšťajú používanie iných čísel, než čísel celých (napríklad proti Usiremu sotva mohlo spolu so Sutechom kuť pikle 71 celých 6 desatín spiklenca). Je celkom možné, že práve z tohto dôvodu dostal Sutech sedemdesiat dva spiklencov (Egypt) a podobne sa v Indii mohla hodnota 71,6 na „asi 71“.

Na precesiu poukazuje takisto cyklická povaha júg, pripomínajúca svetové veky zverokruhu a večný návrat „Veľkého roku“. Je to sústava, v ktorej sa plynutím času všetko vracia späť k východziemu bodu a potom znovu začína. „Prvotný čas“ starých Egypťanov takým „novým počiatkom“ bol. Bolo ním i zrodenie Piateho slnka v Mexiku. Je ním i okamih stvorenia, ktorý je líčený v starých hindských príbehoch, v ktorých sa všeobsahujúci boh Višnu/Brahma/Šiva prebúdza z tisícročného spánku na stočenom tele hada Seši a vyvoláva k životu terajší poriadok stvorenia. Vo všetkých prípadoch sa dáva najavo, že existovali predchádzajúce stvorenia, ktoré sa považujú za dielo Brahmovo, potom epochu trvania („udržovateľom“ onoho trvania je Višnu) a nakoniec skaza z rúk Šivových. „Potom, čo je vesmír zničený,“ je však „všetko stvorenie obnovené a cyklus vekov začína znovu Krítajúgou...“

Žiariaci jazdec na bielom koni

Krítajúga, ktorou sa začala naša terajšia kalpa (kalpa - epocha stvorenia pozostávajúca zo štyroch častí: Krítajúgy, Tretajúgy, Davparajúgy a Kálíjúgy, pozn. red.) je líčená ako vek:

„v ktorom je spravodlivosť večná. V čase tejto najskvelejších z júg bolo všetko učinené a učiniť už nezostávalo nič... Nebolo chorôb ani slabnutia zmyslov vplyvom veku... nebola zášť... nenávisť, krutosť, strach, žiarlivosť ani závisť...

Čítanie týchto rozprávaní nám silno pripomína poňatie Zep tepi, „Prvotného času“ v kozmológii starých Egypťanov, času, „ktorý sa zrodil,“ ako hovoria Texty pyramíd, „predtým, než povstal hnev, ktorý sa zrodil predtým, než povstal hluk, ktorý sa zrodil predtým, než povstal nesvár, ktorý sa zrodil predtým, než povstalo zmietnutie“.
O Dharmovi, bohu spravodlivosti a povinnosti – priamej obdobe staroegyptskej Maat – sa v indickej tradícii hovorí, že vo veku Krítajúgy „chodil na štyroch nohách“. Za nasledujúceho veku Tretajúgy, „menej šťastného veku, v ktorom slabla cnosť,“ sa vraj symbolický počet Dharmových nôh stenčil na tri. Vo veku Davparajúgy bol Dharma dvojnohý a „lži a hádky boli hojné... Myseľ slabla, Pravda ochabovala a povstalo túženie, choroby a pohromy... Bol to vek úpadku vinou rozšírenia hriechu... Napriek tomu mnohí kráčali správnou cestou.“ Vo veku Kálijúgy – našom vlastnom veku, kedy Dharma musí stáť na jednej nohe a je bezmocný, idú správnou cestou len nemnohí:

Len štvrtina cnosti ostáva. Svet je sužovaný, všetky tvory sa zvrhávajú, ľudia sa obracajú k bezbožnosti... Sú nešťastný, lebo si šťastie nezaslúžia. Cenia si vecí mrzkých, jedia nenásytne a nevyberavo a žijú v mestách plných zlodejov... Sú utlačovaní svojimi kráľmi a besnením prírody, hladomormi a vojnami.

Hovorí sa preto, že „vo veku Kálí bude bujnieť rozklad, dokiaľ ľudstvo nezíde zo sveta“. I vykonávateľ onej apokalypsy je predpovedaný. Je ním Kalki, „Naplniteľ“. Bhagavatapurána hovorí: „Za súmraku toho veku, kedy všetci králi budú zlodejmi, zrodí sa Pán všehomíra ako Kalki.“ Dostaví sa „idúc na bielom koni a zvierajúc meč žiariaci ako kométa“. Potrestá zločinných a uteší cnostných: „Potom zničí svet. Neskôr vzíde z rozvalín zeme nové ľudstvo.“

Avatári

Kalki idúci na svetlom koni je avatárom – vtelením – vysokého boha Višnua, „Udržovateľa“ a „Šíriteľa“, ktorý stvorený vesmír udržuje v poriadku. Ako taký sa v indickej tradícii spodobuje čoby posledný v dlhom rade spasiteľov a vodcov ľudstva, ktorí v časoch temnoty prichádzajú zachrániť dobro a pravdu.

Niekoľko Višnuových vtelení prichádzalo po kataklyzmách – pralájách – najmä po potopách, ktoré vyhladili svet. Starobylé texty nám hovoria, že cieľ, ktorý Višnu sledoval, bol zakaždým ten istý: zachrániť istý zlomok múdrosti zhromaždenej predpotopnými civilizáciami a odovzdať ho ako dedičstvo budúcemu ľudstvu.

Napríklad, aby zachránil Manua Satjavratu, praotca dnešného ľudstva, vzal vraj na seba Višnu podobu obrovskej ryby. Než potopa nastala, nabádal Manua, aby postavil veľkú záchrannú loď a prikázal mu, „nech na ňu naloží po dvoch tvorov z každého žijúceho druhu a semená všetkých rastlín a potom nech sa nalodí aj on sám“.

Keď sa zdvihli vody, boh po mnoho dní a nocí Manuovu archu ťahal, dokiaľ nespočinula na svahoch vysokej hory. Raz, keď bola zem opäť „potopená“, vtelil sa Višnu do kanca, „ponoril sa do vôd a démona, ktorý zem na morské dno uvrhol, zabil. Potom zem vyzdvihol a znovu ju umiestnil tak, aby sa vznášala na oceáne.“ Inokedy sa na sklonku jedného zo svetových vekov vtelil do korytnačky a zohral svoju úlohu pri stĺkaní Mliečneho oceánu.

Višnu sa vraj vtelil tiež do „muža-leva“, ktorý vytrhol vnútornosti džinovi, ktorý kruto sužoval zem; do trpaslíka, „ktorý kráčal vesmírom a na troch miestach zanechal svoju stopu“; do hrdinu Rámu, ktorý v dávnych dobách započal zlatý vek práva a šťastia; a v Krišnu, ktorý „sa narodil, aby hlásal náboženstvo lásky na počiatku Veku nesvárov“ (teda tzv. Kálíjúgy, našej terajšej epochy).

„Vo všetkých rozhodujúcich okamžikoch svetových dejín,“ zhrňuje orientalista Alain Danielou, sa Višnu „zjavuje ako určitý jednotlivec, ktorý usmerňuje vývoj a osud rôznorodých poriadkov stvorenia, druhov a foriem života.“

„Kedykoľvek sa formy vedenia nutné k tomu, aby človek naplnil svoj duchovný osud, ocitnú mimo dosah a ľudský život teda neplní svoj účel, je Višnu povinný postarať sa o to, aby tieto znalosti znovu sprístupnil... Preto dochádza v každom cykle k novej inkarnácii, aby sa zvestované poznatky uspôsobili novým podmienkam sveta.

Reinkarnovaný mesiáš v Indii prichádza ako Ráma, neskôr ako Krišna a posledného dňa sa zjaví znovu ako Kalki, „Naplniteľ/Dovŕšiteľ“. Táto postava sa vyskytuje tiež v Mexiku – ako Quetzalcoatl, niekdajší a budúci kráľ; v Británii ako kráľ Artuš. V Egypte sa objavuje od počiatku dynastických dejín v podobe človeka-boha Usireho – „Toho, ktorý kráča ďaleko“, Pána všetkého, ktorý umiera, ale bude večne znovuzrodený.

„Usir,“ podotýka R. T. Rundle Clark, „vás zachráni, keď sa s vami zle zaobchádza. Je tým, čomu Egypťania hovorili „neb tem“ – „pán všetkého“, ľudský a predsa tajomný, trpiaci a panujúci.“ V mýtoch a svätých knihách je to práve on, kto hovorí „tajomným hlasom“, ktorý sa občas ozýva a vyžaduje nápravu vecí, keď je rád sveta ohrozený...“

To, čo nazýva Rundle Clark „zásah prikazujúceho božstva do súčasného sveta“, sa nijak významne nelíši od toho, ako do chodu sveta zasahujú Višnuove vtelenia. Ako v egyptskej, tak v hindskej tradícii považujú účel takých zásahov za pozitívny: „Aby ochránil zem, kňazov, bohov, svätcov, sväté písma, spravodlivosť a blahobyt, berie na seba Pán telesnú podobu.“

Tú istú životodárnu úlohu zohráva v Mexiku Quetzalcoatl, vládnúci zlatému veku a ponúkajúci zasvätencom kvet nesmrteľnosti.

Rišiovia

Má ľudský život nejaký účel? Alebo mu účel chýba? Má nejaký zmysel? Alebo zmysel nemá? Je veľkolepý? Alebo nestojí za reč?

Podľa rišiov – „múdrych mužov“ či „mudrcov“ starej Indie – náš život zmysel má a má i veľmi konkrétny cieľ. Onen cieľ nazývajú „uvedomením“ či „osvietením“ – teda schopnosťou duše, len dočasne zhmotnenej v ľudskom tele, porozumieť pravej povahe svojho vlastného bytia.

To, čo my bez výhrad prijímame ako „realitu“, označujú rišiovia za „svet foriem“. Zistili, ako tvrdia, že tento svet vlastne skutočný vôbec nie je, že je skôr akousi zlovestnou virtuálnou hrou, v ktorej sme my všetci hráči, zložitou ilúziou schopnou zmiasť dokonca i tie najdôkladnejšie empirické skúšky – masovou halucináciou neobyčajnej hĺbky a sily uspôsobenou k tomu, aby duše odvracala od priamej a úzkej cesty prebudenia, ktorá vedie k nesmrteľnému životu. So synchróniou, ktorá pripadne zvláštna každému, kto sa zaoberal záhadami Strednej Ameriky, nazvali onú halucináciu maja a vyučovali v postupoch, ako ju prekonať a rozptýliť. K týmto postupom, ktoré vlastne vytvárajú celú „vedu uvedomenia“, patrilo cieľavedomé hľadanie duchovného poznania, meditácie, kontemplácie, sústredenia mysle pomocou štúdia mandál a jantier a riadne prevádzaných obradov.

Ani v Mexiku sa život nepovažoval za skutočný, ale iba za sen, z ktorého sa duša prebúdza v okamihu smrti. Podobne i v domnelo nesúvisiacich Hermetických textoch, spísaných zhruba okolo 2. storočia n.l. v egyptskej Alexandrii, čítame, že „všetky veci na zemi sú neskutočné... Ilúzia je vec vytvorená pôsobením Skutočnosti“.

Zasvätenec, ako učí Hermetica, sa musí zo všetkých síl snažiť premôcť hmotnú ilúziu, že jeho vedomie nepretrvá telesnú smrť a musí „dušu v tomto živote“ neúnavne „cvičiť, aby potom, až vstúpi na onen svet, kde je jej dovolené uzrieť Boha, neminula cestu, ktorá k nemu vedie...“ Keďže sa také cvičenie pokladalo pre dušu za životne dôležité, bedujú Hermetické texty nad skutočnosťou, že cykly času prinesú úpadok a skazu Egyptskej zemi - „tej zemi, ktorá bývala kedysi svätá, zem, ktorá milovala bohov a v ktorej jedinej, ako odmena za jej oddanosť, ráčili bohovia zostúpiť na zem a na nej pobývať, na zem, ktorá bola učiteľkou ľudstva“.

Ó Egypt, Egypt, z tvojho náboženstva nezostane nič, než prázdne povesti, ktorým v čase, čo nastane, tvoje vlastné deti nebudú veriť; nezostane nič, než vyryté slová a o tvojej zbožnosti budú rozprávať iba kamene. A toho dňa budú ľudia unavení životom a vesmír prestanú mať za hodného zbožného údivu a uctievania... Temnote sa bude dávať prednosť pred svetlom, smrť sa bude považovať za výnosnejšiu života a nikto nebude dvíhať zrak k nebesiam... Čo sa týka duše a viery, že je svojím založením nesmrteľná či môže dúfať, že nesmrteľnosť dosiahne..., tomu všetkému budú sa vysmievať, ba sami seba presviedčať, že je to lož...“

A „toto všetko“, ako Hermetické texty takisto objasňujú, je nerozlučne spojené s cyklami času, ktorý krúživo klesá k tomu, čo indický mudrci nazývali pralájou na sklonku sveta, kedy vládne zlo a opory nebies musia byť rozlámané vírením kozmického mlyna:

A tak bohovia ľudstvo opustia – aké žalostné! – a zostanú len zlí anjeli, ktorí sa budú medzi ľudí miesiť a silou mocou tých úbohých nešťastníkov ponúkať k všelijakému druhu bezohľadných zločinov, k vojnám a lúpežiam a podvodom a všetkému, čo sa prieči povahe duše. Potom už zem nebude spočívať neochvejne ... nebesá nebudú podopierať hviezdy na ich dráhach, bez toho aby hviezdy na nebesiach zachovávali stály smer... Tak zostúpi na svet staroba. Nebude už náboženstvo; všetko bude uvedené do zmätku a vyvrátené; všetko dobré sa vytratí.

Keď sa však toto všetko stane ... potom ... Boh ... pozrie na to, čo sa udialo a zastaví to zmätenie protichodnou silou svojej vôle... Očistí svet od zla, tu ho spláchne záplavami vôd, tu spáli najprudším plameňom, alebo ho vypudí vojnou a morom. A tak znovu privedie svoj svet k jeho bývalej podobe, aby bol kozmos opäť považovaný za hodný uctievania a užasnutého obdivu...

Také je nové zrodenie Kozmu, kedy všetko je znovu učinené dobrým; sväté a posvätné úctu budiace znovu nastolenie celej prírody a včlenenie do chodu času večnou Božou vôľou...


Rovnako ako hlásatelia hermetického učenia taktiež indický rišiovia verili, že boli a znovu nastanú dlhotrvajúce epochy zmaru a temnoty – ako je naša terajšia Kálíjúga, kedy budú ľudia úplne premožení mámením maji a po tisíce rokov sa budú vyžívať v hlúposti, nesvároch a chamtivosti. V takých časoch sa Višnu nielenže prejaví ako avatár ponúkajúci svetu posolstvo zjavenej pravdy, ale bude svoj vplyv uplatňovať i prostredníctvom mnohých „čiastočných vtelení“, ktoré majú „jeho posolstvo šíriť, zavŕšiť a vykladať. Sú to najmä veštci a mudrci...“

V Indii sa verí, že védy – zo sanskrtského výrazu veda s významom „vedenie“, či „múdrosť“ – sprostredkovávajú učenie prvotného dávnoveku, omnoho staršie, než je doba, kedy boli zostavené ich dochované verzie. Učenie véd sa šírilo ústnou tradíciou, po tisíce rokov „verne odovzdávanou vybranými rodinami v indických bráhmanských spoločenstvách“ ešte predtým, než boli védy kodifikované zápisom do „kníh“, ktoré sa dochovali do našich časov. A čo viac, ani tieto ústne podávané védy sa vtedy nepovažovali za pôvodné texty, ale za učenia pochádzajúce z dôb ešte dávnejších a novo šírených po najbližšej praláji. Tohto diela sa vraj ujalo sedem rišiov, ktorí kataklizmu prežili a ktorých prianím bolo uchrániť „na počiatku nového veku ... vedenie, ktoré im bolo zverené čoby posvätné dedičstvo po praotcoch z predchádzajúceho veku“.

V Egypte existujú podobné ústne podania, zaznamenané v textoch z chrámu v Edfu; i v nich sa hovorí o vedení siedmich múdrych mužov – „Siedmich mudrcov“ – a o tom, ako bolo prinesené do údolia Nílu v duchovnom úsilí o znovu stvorenie bývalého sveta bohov:

Dávny svet, ktorý bol kedysi vytvorený, bol zničený a ako mŕtvy svet sa stal základom novej éry stvorenia, ktoré bolo najprv obnovou a vzkriesením toho, čo kedysi v minulosti existovalo.

Metódou, ku ktorej sa podľa Textov z Edfu spomínaných Sedem mudrcov pri svojom snažení uchýlilo, bola stavba posvätných „pahorkov“ – nimi stanovili plány a rozvrhy, aké sa mali v „zemi egyptskej“ používať pre všetky budúce chrámy. Na tieto chrámy, v ktorých sa mali budovať siene, „podobajúce sa oblohe“, sa pozeralo ako na živé bytosti, ktoré môžu zomrieť a opäť sa zrodiť, umierať a rodiť sa znova a znova, pretože všetky pochádzajú zo spoločného prapredka – „chrámu, ktorý kedysi v šerej minulosti preddynastického Egypta skutočne existoval“. Verilo sa, že i sám tento dávny chrám bol akousi „kópiou“ istej časti oblohy. Duch vyzbrojený znalosťami tej oblohy mohol dúfať, že dosiahne života miliónov rokov – spoľahlivo, riadne a večne zaopatrený ako na nebi, tak na zemi“.

Exkluzívne z knihy: ZRCADLO NEBES, Graham Hancock a Santha Faiia, Vydal Columbus, spol. s r. o. Praha 2003

P.S. Nasledovať bude podrobný popis jedného miesta zeme, presne 72° východnej dĺžky od svetoznámej plošiny v Gíze. Čo ukrýva toto tajomné miesto uprostred džungle sa dozviete tu...

Podľa našich informácií bude transformačne prelomový už rok 2008!

(pozn. red.)



Časť v seriáli - Zrkadlo nebies
Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky