Zem tancuje

Z knihy Darwinov omyl od Hansa Joachima Zillmera Vychádzajúc z jestvujúcich zistení a myšlienkových modelov, o ktoré sa opieram v tejto knihe, usudzujem, že potopa sveta podstatne, ba až extrémne zmenila životné prostredie, zloženie atmosféry aj klimatické podmienky na Zemi. Celosvetová katastrofa však odporuje základnej teórii Lyella (geológia) i evolučnej teórii Darwina (biológia). V priebehu potopy došlo k vychýleniu zemskej osi s ničivými dôsledkami na nosu planétu. Vyhynuli mamuty.

Staroveké mapy Je všeobecne známe, že na mieste dnešnej Sahary bolo kedysi more a že nebol ľad na južnom póle. Na celom svete došlo k závažným klimatickým zmenám. Zmena však v rozpore s doteraz platným vedeckým názorom nenastávala postupne, v priebehu dlhého časového obdobia, ale došlo k nej následkom náhlej ničivej potopy v relatívne krátkom čase. Fosílne zvyšky pálm v Kanade či stromy, na ktorých sa ešte zachovalo ovocie i celé lesy, čo zmrzli poď masívnou ľadovou prikrývkou južného pólu sú príkladom závažných zvratov vo vývoji Zeme. K radikálnym zmenám klimatických podmienok však muselo dôjsť bleskové, inak by po lístí či ovocí nezostalo ani stopy, veď by boli zákonite podľahli skaze. Aj mnohé zvieratá zmrzli alebo skameneli akoby šibnutím prútika: keď práve požierali potravu, v pohybe či celkom jednoducho v spánku. Neraz ide o nálezy živočíchov, u ktorých sa zachovala koža, mäso aj vnútornosti - neklamný dôkaz náhlej smrti i následného konzervačného procesu. Všetko sa skrátka muselo odohrať závratnou rýchlosťou. A na tom je dôraz. Tieto deje nemožno pripísať bežným, nám známym prírodným javom. Antarktída ako pásmo bez ľadu je zaznačená na viacerých starých mapách, ktoré pochádzajú zo začiatku šestnásteho storočia. Južný pól bol však oficiálne objavenými roku 1818. Ako je potom možné, že Antarktída figuruje na mapách už o 300 rokov skôr? Na tých, čo sa používali až do oficiálneho objavenia južného pólu, bola namiesto Antarktídy zakreslená iba voda, teda nijaké plochy ľadu, a už vôbec nie pevnina! Iba od roku 1957 poznáme topografiu tohto kontinentu vrátane hôr, riek i obrysov pobrežia ukrytých pod ľadom. Ako je potom možné, že na starobylých mapách nájdeme kvalitatívne správne zakreslený južný pól, navyše, nepokrytý ľadom? Základné dielo Charlesa Hapgooda Maps ofthe Ancient Sea Kings (Mapy starých kráľov morí), ktoré vyšlo roku 1966, nás oboznamuje s priam zarážajúcimi výsledkami štúdia starobylých máp. Oranteus Finaeus zostavil roku 1531 z rôznorodých, ešte starších máp, mapu sveta. A čuduj sa svete, sú na nej správne, no bez ľadovej pokrývky zakreslené pobrežné regióny Antarktídy, Rossovo more aj iné detaily. Z máp holandského geografa Gerharda Kremera-Mercatora (1512-1594) bol roku 1569 zostavený atlas. Na viacerých mapách nájdeme aj Antarktídu. V atlase sa nachádza i mapa, ktorú vyhotovil Oranteus Finaeus. Geograf Philippe Buache zverejnil v osemnástom storočí mapu Antarktídy, na ktorej je celý južný kontinent zakreslený bez ľadu! Okrem toho je na nej zachytená topografia pevniny, ktorú dnes pokrýva ľad, no i vodná cesta, ktorá ako je známe, rozdeľuje kontinent na dve polovice. Rád by som ešte raz zdôraznil, že Antarktída v čase zverejnenia tejto mapy roku 1737 ešte nebola oficiálne ani objavená, a v tom čase sa ešte nevedelo ani o pevnine pod ľadom. Odhliadnuc od Grónska a niekoľkých ostrovov, sa na severnom póle na rozdiel od južného nenachádza pevnina, ale iba ľadovce. Zdá sa, že predlohy starobylých máp sú staršie ako mapa Finaeova i mapy Mercatorove. Medzi najznámejšie staré mapy sveta sa radia výtvory tureckého generála a kartografa Piriho Reisa z roku 1513, ktoré sa uchovali v dvoch fragmentoch a boli objavené až roku 1929 v istanbulskom paláci Topkapi. Na zakreslené detaily sa v čase objavu fragmentov muselo nazerať ako na výplody bujnej fantázie, veď vtedy ešte neboli k dispozícii súčasné poznatky vedy. Keďže mapa dokumentuje úroveň vedy, akú v tom čase nebolo možné dosiahnuť, je bezpochyby pravá. Alebo azda zasiahli jasnovidci? Autenticita týchto dokumentov však nie je otázna a nikto ju ani nespochybňuje. Na mapách sú popri obrysoch pobrežia Južnej a Severnej Ameriky zakreslené napríklad aj Andy i s miestom, kde pramení Amazon. Falklandské ostrovy boli oficiálne objavené roku 1592, na mapách z roku 1513 sú však už zachytené v správnej zemepisnej šírke. Zaujímavá je i skutočnosť, že na mapách Piriho Reisa sú s neuveriteľnou presnosťou zakreslené zemské masívy, horstvá, zálivy, ostrovy i kontúry pobrežia Antarktídy, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú pod ľadom! Nám sa tento objav pošťastil až roku 1957pomocou špeciálnych satelitných snímok! Ako je možné, že sa už pred bezmála pol tisícročím vedelo o kontinente na južnom póle, a navyše, o pobrežných kontúrach ukrytých pod ľadom? Že by mapy pochádzali od mimozemšťanov? Či azda bola v tom čase k dispozícii nám neznáma vyspelá technika s precíznymi meracími prístrojmi a možno i lietadlami? Ale veď pred pár tisícročiami podľa našich vedeckých poznatkov Zem obývali iba ľudia doby kamennej... Tam, kde sa južne od Ohňovej zeme dnes nachádza more, je na mape zaznačená pevnina, čo ju spája s Antarktídou. Pomocou echolotov sa zistilo, že ešte pred 11 000 rokmi sa z Južnej Ameriky dalo do Antarktídy prejsť po súši, ktorá však v súčasnosti leží pod vodou, ak vychádzame z nižšej hladiny vody pred dobou ľadovou, resp. pred potopou. Natískajú sa však nasledovné otázky: • Kedy boli vlastne zhotovené pôvodné mapy, ak tie, čo poznáme, sú iba odpismi ešte starších? • Bol vôbec pred potopou ľad na južnom, prípadne i severnom póle? Alebo pásmom bez ľadu bola iba Antarktída? • Zjavil sa ľad alebo prinajmenšom obrovské časti ľadového panciera, čo pokrývajú Zem, z ničoho nič ako sprievodný jav potopy? • Boli tieto staré mapy vyhotovené na základe pozorovaní zo vzduchu alebo na ich zhotovenie jestvovali iné precízne meracie metódy? • Existovali počas údajnej doby kamennej alebo pred ňou vyspelé kultúry? Ak áno,, akými technickými prostriedkami disponovali? Dokonca i na ešte starších mapách, ako je tzv. Dulcert Portolano z roku 1139 či Zeno z roku 1380 n. 1., sú v správnych zemepisných šírkach i dĺžkach zakreslené mnohé miesta v Afrike, Európe a severne až ku Grónsku. Na mapách Piriho Reisa sa Afrika i Južná Amerika nachádzajú v správnych zemepisných dĺžkach. Možno však analogické miestne údaje určiť tak jednoducho? Rovnobežky sa dajú ľahko určiť aj primitívnymi prostriedkami pomocou merania uhlov vychádzajúc z pozície Slnka a hviezd. Určenie zemepisnej dĺžky je však podstatne komplikovanejšie a začalo sa s ním začiatkom osemnásteho storočia, no vtedy iba odhadom. Presnejšie až od roku 1761. Komplikovaným faktorom je však elipsoidný tvar Zeme. Ak sa má zrodiť plochá mapa so správnym určením miest, musí sa zohľadniť zemské zakrivenie; pri väčších vzdialenostiach sú potrebné vedomosti z oblasti sférickej trigonometrie či iných projekčných metód. Bez vyššej matematiky, technických vedomostí a potrebných precíznych nástrojov presnú mapu ani nie je možné vyhotoviť. Staroveký navigačný prístroj Staroveké mapy sú dôkazom, že Ameriku neobjavil Kolumbus. Už v polovici druhého tisícročia pred Kristom navštívili Ameriku Feničania, ktorí v tisícročí pred naším letopočtom oboplávali Afriku. Nie je však vylúčené, že Amerika bola objavená ešte skôr. Heinke Sudhoffová v knihe Sony, Kolumbus uvádza mnoho dôkazov výmeny kultúr a prítomnosti starovekých moreplavcov v Amerike.Relikty rôznych druhov jednoznačne potvrdzujú prítomnosť Číňanov, Feničanov a iných predoázijských národov na americkom kontinente. Nechýbajú ani svedectvá o negroidných národoch, ktoré sa preslávili kolosálnymi kamennými hlavami Olmékov. Okrem toho sa na najrôznejších miestach Ameriky našli rôznorodé nápisy: v Paraguay ibersko-púnsky nápis, v Tennessee (USA) hebrejské písmená, v Oklahome dvojjazyčný keltsko-púnsky nápis, vo Vermonte (USA) keltský nápis, na Rhode Island (USA) iberský nápis v skale a v Devenporte (Iowa, USA) trojjazyčný davenportský kalendár. Jestvuje však aj veľa nápisov, ktorých pôvod dodnes nie je objasnený. Dr. Dougherty sa zmieňuje o písme, čo sa podobá nášmu stenografickému a ktoré objavili roku 1891 v blízkosti Clevelandu, Tennessee. Zaujímavý je aj nález medenej mince, ktorá ležala 34 m pod zemou pri Lawn Ridge, Illinois; našli ju roku 1970. Vek vrstvy horniny sa odhaduje na 100 000 až 150 000 rokov. Na okraji mince sa nachádzajú moderne pôsobiace znaky, ktoré sa podobajú stenografickému písmu. Na zadnej strane je čosi ako zviera a na prednej ľudská tvár s dieťaťom či bábikou. Prví Indiáni vraj do Ameriky privandrovali iba pred niekoľkými tisíckami rokov a pred 100 000 rokmi vraj Európania žijúci v jaskyniach ešte ani nepoznali písmo. Ak antické národy opakovane podnikali ďaleké cesty za more a vyhotovovali mapy, museli disponovať aj presnými navigačnými prístrojmi Potápači, lovci morských húb, vo východnej časti Stredomoria pred egejským ostrovom Antikythera narazili na nezvyčajný nález. Na morskom dne v hĺbke vyše 60 m objavili roku 1900 loď, čo sa potopila v l. storočí pred n. 1. Popri mramorových a bronzových sochách prevážala aj amfory vína, olivového oleja i iné potraviny. Vyprostené predmety previezli do Atén a podrobili výskumu. Našli sa medzi nimi aj akési bronzové chuchvalce s ulomenými kúskami. Po očistení tohto objektu sa rekonštrukciou dospelo k jemnomechanickému prístroju s mnohými ozubenými kolieskami v rozličných rovinách vnútri kruhovitého podstavca, ktorý bol upevnený v štvorcovej truhlici. Prostredníctvom viacerých diferenciálov boli ozubené kolieska pospájané tak, že zachycovali cyklus Mesiaca a Slnka. Na kruhových a uhlovitých častiach boli v gréčtine zaznačené súhvezdia zverokruhu. Vysvitlo, že ide o precízny mechanizmus so štyridsiatimi ozubenými kolieskami, skonštruovaný tak, že vykazoval iba nepatrné odchýlky a tolerancie.Tento nástroj vystavili v Národnom archeologickom múzeu v Aténach a označili ako kalendárny počítací stroj Slnka a Mesiaca z roku 80 pred Kristom.

Obr. 11: Minca. V Illinois v hĺbke 34 metrov bola v hornine starej vyše 100 000 rokov objavená medená minca (A). Po obvode mince sa nachádzajú písmená. Na averze i reverze sú hieroglyfické portréty. Ktorá kultúra spracúvala v časoch jaskynných ľudí kov a vyrábala z neho moderné mince? B = detail reverzu, C = detail averzu, D = nápis po obvode na reverze, E = nápis po obvode na averze.
Obr. 12: Stroj z Antikythery. Tento 2000 rokov starý precízny mechanizmus sa našiel vo vraku lode na území Grécka. Prvé primitívne prístroje zostrojené v stredoveku sa s týmto podstatne starším precíznym mechanizmom z bronzu nedajú ani porovnať. Sú totiž oveľa jednoduchšie a nahrubo skonštruované z mosadze. Zliatina bronzu sa však hodí na hromadnú výrobu. Výroba takého prístroja je aj oveľa náročnejšia. Preto sa natíska otázka, kde sa ukrývajú rovnocenné nálezy, prípadne predchádzajúce modely, veď takýto vynález musí predsa predchádzať dlhší technický vývoj. K obdobným nálezom však zatiaľ nedošlo. Alebo že by nejaká súčiastka z podobného prístroja odpočívala neodhalená na polici niektorého múzea? Južný pól bez ľadu Sama existencia nepochybne pravej mapy admirála Piriho Reisa, hoci ide o výtvor, ktorý vychádzal z ešte starších máp, je zo súčasného pohľadu vedy nevysvetliteľná v súvislosti s konzekvenciami, ktoré z tohto faktu vyplývajú. Mapa je totiž dôkazom, že na južnom póle nebol ľad odjakživa. Pri ohraničovaní veku pôvodného nákresu mapy sa vychádza z maximálneho odhadu 10 000 rokov. Tento časový bod zasa raz zapadá do epochy potopy. Ľadová vrstva Antarktídy, ktorá má v súčasnosti hrúbku približne pol druha kilometra, sa podľa všetkého vytvorila náhle, a nie pomaly, v dlhom časovom úseku. Ako by inak mohli vzniknúť staré mapy? V Antarktíde nielenže nebol ľad, ale vládlo tu dokonca teplé alebo subtropické podnebie. V nadmorskej výške 3000 m na Mount Weaver objavili bohaté náleziská fosílií, odtlačky listov a skamenené drevo. Vo vzdialenosti 400 km od južného pólu odkryli skamenený listnatý les. Skúšobné vrty zo dna Rossovho mora obsahovali jemnozrnné usadeniny, ktoré sem zrejme priplavili rieky ešte pred zľadovatením Antarktídy. 11. apríla 1994 sa v denníku Sudivest Presse objavila správa, že iba 650 km od geografického južného pólu sa vo výške 4000 m našli fosílne pozostatky dinosaura. V Antarktíde dohromady objavili štyri rôzne jaštery. V snehu a ľade... Treba k tomu niečo dodať? Richard Lewis v článku A Continentfor Science (Kontinent pre vedu) z roku 1961 píše o nálezoch uhlia a fosílnych stromov s priemerom približne 60 cm na južnom póle. Okrem toho bolo objavených 30 vrstiev antracitu (kamenné uhlie s vysokým obsahom uhlíka), pričom každá vrstva mala hrúbku 90 až 100 cm. Aj v Antarktíde teda podľa všetkého muselo dôjsť k potope, ktorá pod nánosom sedimentov pochovala stromy a odštartovala nevyhnutný proces kryštalizácie, predchádzajúci skamenenie. Zdá sa, že celosvetová potopa zničila a pochovala lesy. Ak to tak bolo, musela sa Antarktída pred zľadovatením nachádzať na inom geografickom mieste, pretože dnešné arktické podnebie by obdobné procesy jednoducho nepripúšťalo. Aká udalosť teda uvrhla Antarktídu do doby ľadovej či posunula podnebné pásmo z mierneho až subtropického do arktického? Ak sa zemská os vychýlila, muselo v minulosti na severnej pologuli dochádzať k podobným procesom. A tak to veru aj bolo. Náhly koniec mamutov Vymretie mamutov je ďalšou nemalou záhadou, vo vedeckých kruhoch však nie práve vítanou diskusnou témou. Najväčšia časť slonoviny na rezbárske účely dodnes pochádza z veľkých ložísk na Sibíri. Ide o tesáky už dávno vymretých mamutov. Pre slonovinové rezbárstvo, ktoré v kultúre Ďalekého východu predstavuje starú tradíciu, je potrebný relatívne čerstvý materiál. Čerstvá slonovina z mamutov, ktoré vymreli pred tisíckami rokov? Na túto otázku by sa muselo spontánne odpovedať záporne. Faktom však zostáva, že od 19. storočia sú veľmi dobre zdokumentované nálezy zmrznutých mamutov. Prvé správy sa dokonca viažu až na rok 1693, respektíve 1723. Odvtedy bolo v literatúre podrobne opísaných vyše 50 rôznych nálezov na Sibíri a najmenej šesť na Aljaške. Nálezy mamutov sa rozprestierajú v dĺžke vyše 5000 km v relatívne úzkom páse pozdĺž Severného ľadového mora. K slovu sa dostali viaceré vedecké expedície. Roku 1977 iba dva metre pod zľadovateným povrchom objavili dve mŕtve mamutie mláďatá. Ľad, v ktorom sa zvieratá našli, bol čistý a priehľadný, trochu sfarbený do hnedožltá od minerálov, bahna, hliny a organických častíc. Objavené však boli i ďalšie kompletne zachované dospelé mamuty. Tieto zvieratá sa zachovali v takom kvalitnom stave, že na Sibíri žijúcim Tunguzom oddávna, minimálne však 1600 rokov, slúžili ako potravinová rezerva. Výborne konzervované mamuty poslúžili aj ako krmivo pre ťažné psy. Hlboko zmrazené mäso nezhnilo. Jeho požívateľnosť človekom však napriek protichodným chýrom nebola s konečnou platnosťou potvrdená. V každom prípade však nanavo dochádza k analogickým nálezom dobre zachovaného mamutieho mäsa! V mnohých prípadoch aj s huňatou kožušinou červenkastej farby. V žalúdkoch zvierat sa našla ešte nestrávená tráva, ktorá pochádza z miernych pásem. Podnebie teda muselo byť podstatne teplejšie. Obzvlášť dobre zachované mamuty mali v žalúdkoch, podaktoré dokonca vraj i v papuliach, záružlie, stebla trávy, divý bôb aj ihličie zo smrekov a smrekovcov. Aj oči sa zachovali v takom stave, že objavitelia mali pocit, akoby na nich zvieratá upierali pohľady. Počas zememeračských prác na Novosibírskych ostrovoch (na meraniach sa podieľal arktický bádateľ barón Eduard von Toll) sa našli pozostatky tigra šabľozubého a ovocného stromu, čo pôvodne dorástol do výšky 27 metrov. Strom zjavne šokovito zmrzol a bol náhle zakonzervovaný ako kompletný celok aj so zrelými plodmi, zeleným lístím, koreňmi a semenami. Dnes v tejto oblasti nájdeme iba plazivý porast. Aj v iných častiach Arktídy muselo kedysi vládnuť mierne alebo tropické podnebie. Na Špicbergoch sa našli skamenené palmové listy a koraly, ako aj lastúrniky, ktoré žijú v podstatne južnejších oblastiach. Aké kataklizmatické pochody sa tu odohrali? Nezvyčajné nálezy poukazujú na radikálnu zmenu podnebia. William Hornaday roku 1926 podal správu o prejave preloženom z ruštiny, ktorý je uložený v American Museum of Natural History Zememerač Benkendorf sa roku 1846 utáboril so svojou skupinou pri sibírskej rieke Indigirka. Silné dažde však rieku rozvodnili a vymleli jej brehy. Skupina si všimla, že v rieke sa nachádza akýsi obrovský predmet. Úsilie vytiahnuť ho na breh však stroskotalo, pretože to obrovské „čosi" bolo primrznuté na dne rieky. Na druhý deň však rieka ešte väčšmi rozmrzla a skupina 50 ľudí vytiahla na suš kompletne zachovaného mamuta. Toto zviera bolo približne 4,5 m dlhé, necelé 4 m vysoké a v takom dobrom stave, že jeho mŕtve otvorené oči hľadeli na svet ako živé. Žalúdok tohto dokonalého a dobre živeného mamuta otvorili a našli v ňom rozžuté listy a iné zvyšky rastlinnej potravy. O niekoľko hodín neskôr sa breh prevalil a zviera odplavilo smerom do oceána. Pozoruhodný je stav, v akom sa zviera našlo, i jeho poloha. Objavili ho totiž v stojí, primrznutého o dno rieky! Svedčí to o zmrazení, čo prišlo ako blesk z jasného neba, inak by sa totiž dala očakávať bočná poloha zvieraťa, lebo zvieratá nehynú ani nezamŕzajú postojačky. Ďalší zaujímavý exemplár našli roku 1900 na rieke Beriozovka. Aj tento mamut bol vo vztýčenej polohe. Mnohé kosti mal však dolámané akoby silným nárazom, čo ho priam zlisoval na tvrdom podklade. V papuli zvieraťa sa údajne nachádzala ešte napoly rozžutá potrava. Zachovala sa aj koža s charakteristickými chumáčmi dlhej srsti. Na zviera musela zhora zapôsobiť obrovská sila takou rýchlosťou, že potravu nestihlo požuť ani vypľuť. Zo stavu potravy a vztýčenej polohy mamuta možno usudzovať, že jeho zmrazenie prebehlo v zlomku sekundy. Toto zviera previezli do St. Petersburgu, kde ho podrobili výskumu. Na základe nespočetných nálezov kostí a aj v súčasnosti pretrvávajúceho používania starej slonoviny sa odhaduje pôvodný počet mamutov udomácnených na Sibíri a Aljaške na niekoľko stotisíc, ak nie milióny exemplárov. Vžitá predstava mamuta v umeleckom i vedeckom stvárnení je dlhosrstý obor v zimnej scenérii. Zhoduje sa však táto predstava so skutočnosťou? Bolo podnebie vždy také studené a arktické ako dnes? Mamut sa veľkosťou začleňuje medzi indického a afrického slona a zjavne potrebuje veľa potravy. Vegetácia, ktorá je dnes k dispozícii, no aj nedostatočné zásoby vody by pre mamuty (a objavy nám dovoľujú usudzovať o množstve) ako zdroj potravy rozhodne neboli nepostačili. Nestrávené zvyšky čerstvej rastlinnej potravy v žalúdkoch zvierat svedčia o teplejšom podnebí. Chumáče dlhej srsti sa mamutom doslova plietli pod nohy a pri brázdení zasnežených plôch by im boli primŕzali. Na rozdiel od oviec majú mamuty iba krátku srsť, z ktorej sa miestami hadia k zemi spomínané dlhé chumáče. Zvieratá žijúce v polárnych oblastiach však majú husté kožuchy, no nenájdeme medzi nimi ani jedno s dlhými odmastenými chumáčmi. Všetky objavené mamuty boli dobre živené a nechýbali im ani zásoby tukových vankúšov. Arktické zvieratá, losy či soby si vytvárajú podstatne tenšie vrstvy tuku. Predstava mamutov v zimnej scenérii, odvodená od zľadovatených miest ich posledného odpočinku, nie je správna. Zdanie teda klame. Spolu s mamutmi vyhynuli aj nosorožce, ktoré sa po zamrznutí šokom dodnes zachovali v pozoruhodne dobrom stave. Aj tieto tvory žijú iba v teplejších krajoch. Okrem toho sa našli zvyšky tiel rôznych zvierat (koňa, králika, veverice, rosomáka severného i hraboša poľného). Michael Zimmermann a Richard Tedford v časopise Science i roku 1976 referujú o náleze rysa. V časopise Natural History, ibaže o 27 rokov skôr, dokumentuje Harold Anthony nález bizóna. Pri vyratúvaní týchto zvierat, ktorých zoznam istotne nie je kompletný, čitateľovi neujde, že ide o obyvateľov miernych zemepisných šírok, teda i teplejších podnebných pásem. Keďže sa mamuty zachovali ako živé, dokonca i v stojí a s nestrávenou potravou v žalúdku, ktorá ľahko podlieha skaze, zdravý rozum uvažuje iba o náhlej smrti. To isté platí i o osude ďalších druhov zvierat, čo inak žijú v teplejších pásmach, no zvyšky ich tiel sa našli zakonzervované v ľade. Pomalé zamŕzanie zapríčinené zhoršením životných podmienok (doba ľadová) je pri zohľadnení týchto skutočností vonkoncom vylúčené. Nálezy potvrdzujú, že oblasť zasiahnutá katastrofou, sa rozprestiera na území presahujúcom 5000 km — od Sibíri až po Aljašku, a tak miestne ohraničená príčina neprichádza do úvahy. Muselo teda dôjsť k udalosti obrovského rozsahu, ktorá zasiahla celé oblasti Zeme. Nemožno si nevšimnúť paralely vyhynutia dinosaurov. Najmä masové hroby svedčia v oboch prípadoch o globálnom rozsahu jednej či viacerých katastrôf. Za zamyslenie stojí i skutočnosť, že dinosaury a mamuty sa našli spolu s cicavcami, ktoré sa podľa našich predstáv časovo ani klimaticky nehodia k sebe. Z dnešného pohľadu vedy nás od vymretia mamutov delí nanajvýš 13 000 rokov. Geológia to však, žiaľ, nedokumentuje nijakou predelovou udalosťou, ktorá by vysvetľovala náhly uhyň mamutov a iných cicavcov, pravda, ak odhliadneme od údajného konca poslednej doby ľadovej. Vcelku sa však predsa len núka logicky správny pohľad na vec. Prinajmenšom obrovské časti Antarktídy kedysi nepokrýval ľad, no z ničoho nič sa obrnili hrubým ľadovým pancierom. Presne na opačnom konci zemegule sa Sibír s miernym podnebím v priebehu hodín zmenila na arktickú mrazničku. V urýchlenom slede sa teda v protichodných častiach zemegule odohrali kvalitatívne tie isté udalosti. V severoázijskom duchovnom dedičstve, presnejšie: u Vogulov, ktorí žijú na severozápadnej Sibíri, sa spomína snehový oblak, ktorý sa zrútil na Zem po potope sveta. Okrem toho sa mýty o potope zachovali i v Severnej Amerike. „Raz v zime sa odohralo čosi nezvyčajné: Sneh padal a padal, až zem načisto pochovala biela perina. Vytŕčali z nej iba vrcholce najvyšších jedlí. Bolo to na nevydržanie... zľadovatená zem nedávala obživu, umieralo sa od zimy a hladu." Ďalej sa v ságe spomína dlhá noc, za ktorou prišla horúčava a napokon povodeň, čo zaplavila skalisté pohorie až po najvyššie končiare. Presne táto následnosť je charakteristická pre náraz väčšieho asteroidu. I v eskimáckych ságach o potope sveta sa hovorí o obrovských záplavách a ľadovcoch, čo vznikli vzápätí. Aj z Južnej Ameriky sa dozvedáme o snežení, čo prišlo sčista-jasna, i o silnom mraze a ľade. Tieto ságy veľmi vhodne dopĺňajú súhrn príznakov náhleho uhynú mamutov zamrznutím. V súvislosti so zmrznutými nálezmi na Sibíri však treba spomenúť j ďalšie aspekty. Mnohé kopce, ktoré sa dvíhajú do výšky pätnástich ai šesťdesiatich metrov, neraz obsahujú nahromadené pozostatky zvierat, rozdrúzgané kmene stromov a veľmi jemnozrnnú zem (spraš). Okrem toho vykazujú vysoký podiel solí a uhličitanov, no aj vrstvy ľadu, ako o tom už roku 1848 písal Adolph Erman. Náleziská spraše Výskyt spraše predstavuje samostatnú záhadu a do povedomia sa vpísal cez prírodný úkaz žltých riek v Číne, ktoré tento materiál odplavujú do Žltého mora. Od francúzskeho pobrežia Atlantiku cez stredné Nemecko, Maďarsko, južnú časť Ruska, strednú a východnú Áziu, ako aj severnú Čínu až k Žltému moru sa tiahne priechodný kopcovitý útvar - zóna sprašovej plytčiny. Spraš je jemnozrnná naplavenina hliny okrovej až svetlosivej farby s bohatým obsahom kremenných, sľudových a vápencových zložiek. Rozlišujeme sprašovú plytčinu, t. j. nenavrstvenú spraš, a spraš navrstvenú. Navrstvená spraš je typický naplaveninový útvar, ktorý sa koncentruje v údoliach pôvodných veľtokov vo forme hornatých štruktúr. Nenavrstvená spraš oproti tomu vzniká zvetraním kremeňa a oxidu vápenatého (páleného vápna), ktorý vznikol pôsobením vysokých teplôt počas šokových účinkov potopy. Na to, aby sa lokálne vytvorili obdobné zvetrané produkty, nie je k dispozícii dostatok materiálu na zvetranie (horstiev). Z nedostatku topografických vyvýšenín, ktoré museli sprevádzať sprašový pás z Európy až do Ázie, je vylúčená možnosť navŕšenia spraše prostredníctvom prirodzených padavých vetrov. Nemožno sa preto čudovať, že vznik takej veľkej masy spraše vyvolal rôznorodé špekulácie. Roku 1931 rozvinul John Penniston diskusiu o jej možnom vesmírnom pôvode.79 Táto domnienka pramení zo skutočnosti, že častice nenavrstvenej spraše pozostávajú z hranatých, a nie z vetrom a vodou zaoblených zrniečok. Navyše, náleziská spraše sa nachádzajú po celom svete vo všetkých nadmorských výškach až nad 2000 metrov. Ako sa však nenavrstvená spraš dostala na Sibír? Odpoveď treba hľadať v potope sveta. Asteroid alebo jeho časti prerazili zemskú kôru až do tekutej magmy a vyprodukovali veľké množstvo popola ako suroviny pre dnešné náleziská spraše. Tento vulkanický popol sa zvíril do vyšších vrstiev atmosféry, preniesol nad Európu a Áziu, kde ho po dosadnutí na Zem odplavilo na okraj záplavových vín. V knihe Otta Múčka Všetko o Atlantíde sa dočítame: „Spraš teda podľa tohto chápania nie je zvetraný produkt susedných vápencových a kremenných horstiev, ale cudzinec z veľkej diaľky - magma roztrhnutá do kvapiek, čo sa premenila na vulkanický popol, a potom sa vysoko v stratosfére zmiešala s morskými usadeninami bohatými na vápnik, ktoré zo dna Atlantiku schytili a vzápätí prevírili tornáda a smršte. Toto by bol geologický recept na výrobu spraše. Za obsah vápnika vďačí morským usadeninám a za bohatý obsah kremeňa kyseline kremičitej v povrchovej magme. Ide teda o zvetranú magmu premiešanú s morským bahnom. Zvetranie pritom preniklo až do mikroskopických oblastí, a tak sa vulkanický pôvod dá odvodiť iba z chemického zloženia, nie však zo štruktúry. Na základe tejto predstavy sa dá ľahko vytvoriť plastický obraz vzniku navrstvenej spraše. Zem zmáčali záplavy dažďa prevyšujúce tie najodvážnejšie predstavy." Ak mala potopa globálny dosah, musia sa aj v iných častiach sveta nachádzať obrovské náleziská spraše. Na južnej časti pologule aj došlo k obdobným nálezom. Francúzsky prírodovedec Alcide d'Orbigny (1802-1857) došiel k záveru, že rozsiahle naplaveniny spraše v juhoamerických pampách musela naplaviť obrovská potopa, ktorá zničila aj vtedajšiu faunu. Rovnaká kataklizma podľa Mucka vyzdvihla Andy do výšky. Tieto tvrdenia dôrazne potvrdzujú globálny charakter dejov, čo otriasli Zemou. Znova a znova treba zdôrazňovať, že potopa mala na Zem ničivý dopad nepredstaviteľného rozsahu. Rozhodne nešlo iba o lokálne záplavy v Mezopotámii. Ak sa hlbšie zamyslíme nad týmto scenárom, objasnia sa nám i ďalšie fakty, ktoré samy osebe zostávajú záhadou. Vedecky nevysvetliteľná bola skutočnosť, že mnohé mamuty sa podľa všetkého zadusili. U nejedného z týchto prazvierat sa pitvou zistilo, že pľúca a žalúdok malo zanesené malými čiastočkami piesku a hliny. Vskutku pozoruhodná skutočnosť. Počas dramatických udalostí potopy však uvoľnený popol spolu so vzniknutými jedmi, čo prenikli do vzduchu vo forme plynov a kyseliny dusičnej, zapríčinili týmto zvieratám smrť udusením, čím by sa vlastne vyriešila aj táto verejne dosiaľ neprediskutovaná záhada. Ľad v blízkosti miesta, kde sa našli mamuty, je obdobne znečistený a pozostáva aj z molekúl vody, ktoré sa pohybovali v studených vrstvách vzduchu, dokonca i vo vesmíre. Štruktúra nájdeného ladu je ľahko rozpustná a pripomína zmrznuté krúpy alebo dážď so snehom. O obdobných výsledkoch výskumu referoval už roku 1881 W. H. Dali v American Journal of Science." Vo vzduchových bublinách tohto ľadu sa nachádza viac oxidu uhličitého a menší podiel kyslíka ako v bežnom ľade. Mamuty sa našli pod i nad ľadovými pólami takejto štruktúry, ako aj vedľa nich. Okrem toho sa doteraz svorne krútilo hlavou nad vysokým podielom bahna. Mnoho mamutov sa totiž našlo v zmrznutom bahne, ktoré sa neraz nachádzalo nad ľadom spomínanej nezvyčajnej štruktúry. Zmrznuté bahno miestami dosahuje hrúbku viacerých metrov a v jeho vrstvách sa nachádzajú listy, dokonca i celé stromy, podaktoré aj s úrodou zrelých plodov. Tieto rastliny neskameneli, nestali sa z nich fosílie, jednoducho - zmrzli šokom. Priebeh udalostí zabránil procesu skamenenia. Ľad je často prešpikovaný tenkými vrstvami piesčitého a hlinitého pôvodu. Spomínaný jav sa prieči bežnej tvorbe ľadu, pretože bahno by vlastnou vysokou teplotou i teplotou okolia bolo ľad roztopilo a voda z roztopeného ľadu by ho bola odplavila. Znečistenia ľadu anorganického aj organického pôvodu formou rastlín museli spolu s ľadom zmrznúť bleskovo a nestali sa súčasťou riek či jazier. Vedci venovali pozornosť aj vrstvám ladu vo väčšej hĺbke. O. F. Herz a E. W. Pfitzenmayer výskumom zistili, že s pribúdajúcou hĺbkou je ľad belší a krehkejší. Len čo bol však takýto ľad vystavený vplyvom normálneho vzduchu, sfarbil sa do žltohnedá. Z toho možno usudzovať, že aj v hlbších vrstvách došlo k náhlemu zmrazeniu spolu s organickými a anorganickými znečisteniami. Až do veľkých hĺbok teda ľad sibírskych oblastí nepribúdal pomaly, zimu za zimou, ale naopak, neuveriteľne rýchlo. Preto nesedí ani datovanie pomocou vrtov, pri ktorom sa vychádza z pomalej, voľným okom pozorovateľnej tvorby jednej vrstvy ľadu za rok. Neľudská zima, lejaky a záplavy snehu javy, ktoré sa viažu k dramatickým zvratom vývoja na Zemi (píše sa o nich v kapitole o potope v súvislosti so zmenou podnebia), tvorba spraše a nálezy znenazdajky zamrznutých a zachovaných tiel zvierat zapadajú ako časti skladačky do celkového obrazu. Aj na dinosaury, ľudí a zvieratá v iných častiach sveta doľahla náhla katastrofa a čiastočne ich vyhubila. Tu záplavy, tam tvorba večného ľadu. Obidva javy patria podľa klimatických daností a príslušnej nadmorskej výšky k priebehu šokových udalostí. Pri potope v nijakom prípade nešlo o lokálne ohraničené záplavy. Naopak, náraz jedného či viacerých asteroidov, možno aj spojený s inou kozmickou udalosťou, sa podpísal pod celosvetovú pohromu. Tým by bol fenomén náhleho uhynú mamutov objasnený. Náhla zima Po dramatických udalostiach zavládla na Zemi zima. Obloha sa zatiahla, nebo zaclonili častice prachu nachádzajúce sa v atmosfére, čo viedlo k drastickému poklesu teploty. Za čias života mamutov prevládalo na Sibíri mierne podnebie. Po náraze asteroidov sa však zmenilo na ľadovú klímu, ktorá tam panuje dodnes. Prechod mal relatívne rýchly priebeh. Hnilobné baktérie sa nestihli pustiť do svojho diela, nemajú na svedomí nijaké škody. Dodnes sa z ľadu vysekávajú dokonale zakonzervované telá mamutov. Pri pomalej zmene podnebia by v relatívne krátkom čase boli zo zvierat zostali iba kostry. Zmena klímy teda musela prebehnúť znenazdania, v priebehu hodín. Že by priebeh nečakanej zimy ako dôsledok nárazu asteroidov postačil na bleskové zamrznutie zvierat? Ťažko si to možno predstaviť. Podľa Otta Mucka sa klimatická zóna nad Sibírou musela v krátkom čase posunúť o približne 3500 km na juh. Jestvujú na svete aj iné oblasti, v ktorých sa odohralo čosi podobné? Charles Hapgood z podrobného výskumu už spomínaných starobylých máp usúdil, že na Antarktíde predtým nebolo ľadu. Na južnom póle sa našli zvyšky flóry, ktorá sa nevyskytuje v oblasti s arktickým podnebím. Pevnina Antarktídy sa pôvodne musela nachádzať asi 3200 km severnejšie, teda v miernejších klimatických zónach.Dokonca ani geológovia s konzervatívnymi názormi nevylučujú možnosť Antarktídy bez ľadu, presúvajú však príslušný časový úsek hlboko do geologickej minulosti až o niekoľko desiatok miliónov rokov. Kto však potom vyhotovil staré mapy, na ktorých je zobrazená Antarktída bez ľadového panciera? Riešenie záhady: Vychýlenie zemskej osi o minimálne 20 stupňov malo na svedomí približne rovnaký priebeh udalostí na oboch protipóloch zemegule. K tomu treba prirátať silnejúci vplyv v chladnejších nadmorských výškach pohorí a eventuálne aj nečakanej zimy súvisiacej s potopou, k priebehu ktorej sa ešte vrátime. Graham Hancock naproti tomu v súlade s Hapgoodovou teóriou o posune zemskej kôry usudzuje, že došlo k posunutiu celej Antarktídy na magmatickom lôžku Zeme.85 Vychádzajúc z enormných trecích síl vyvolaných hmotnosťou častí zemskej kôry sa celý kontinent nemôže za pár hodín či dní presunúť o 3000 až 3500 km, lebo leží zakotvený v magmatickom lôžku. Práve naopak: násilným trením vznikajú v zemskej kôre trhliny a diery, cez ktoré sa tekutá magma derie na povrch. Tento tvrdší materiál odoláva zubu času, kým mäkšia okolitá hornina časom eroduje. Takýmto spôsobom vznikli mnohé zázraky prírody, ako napríklad Ayers Rock v Austrálii, ibaže v tomto prípade následkom pretlaku vytlačilo cez trhliny na zemský povrch vrstvu piesku a vody a pôsobením vápnika vzápätí prebehlo stvrdnutie. Preto má aj tento monolit hladký povrch ako betón, veď pieskovec vlastne ani nie je nič iné. Keď som roku 1996 navštívil tento skalistý útvar, na vlastné oči som sa presvedčil, že na vyslovene vyleštenom povrchu sa nachádzajú väčšie i menšie bubliny. Tieto póry boli pôvodne zaplnené vodou (hydrátová voda), ktorá sa po stuhnutí betónu (pieskovca) vyparila. Pre mňa ako stavebného inžiniera každodenný jav pri tvrdnúcom betóne. Vráťme sa však ku klimatickým zmenám na Zemi. Wegenerovou teóriou pohybu kontinentov nemožno vysvetliť posun klimatických zón už len preto, lebo pohyb kontinentov o niekoľko centimetrov či milimetrov za rok je zanedbateľný, ak vôbec sú merania v rámci možnej tolerancie až také presné či spoľahlivé. Práve tak by sa klimatické zóny na Sibíri a v Antarktíde neboli posunuli o približne rovnakú vzdialenosť, hoci vyšší počet výbuchov na severnej pologuli tam, prirodzene, zapríčinil aj väčšie následky. Rozhodujúca je podobná miera posunu klimatických zón a zásadne porovnateľná mimoriadna udalosť na severnej a južnej pologuli. Na tomto bode stroskotávajú všetky ostatné teórie, a tak chýbajúcim dôkazom musí vypomôcť náhoda. Muck zastáva názor, že mohutný náraz asteroidu zapríčinil premiestnenie pólov, a tým aj vychýlenie rotačnej osi Zeme o približne 20 stupňov. Ide o logické a zároveň veľmi jednoduché vysvetlenie, ktoré je, navyše, v súlade s opísanými fenoménmi. Otázne je, či náraz planétky môže sám osebe docieliť primeraný efekt. Zdá sa, že nie, preto sú určujúce aj iné kozmické vplyvy. Na základe porovnania mýtov rôznych národov dospel Immanuel Velikovsky k záveru, že iba pred niekoľkými tisíckami rokov sa planéty navzájom priblížili, napríklad Zem a Venuša. Nech už to bude akokoľvek, udalosť, čo vyvolala potopu, globálne odštartovala vychýlenie zemskej osi, prípadne podstatne zväčšila už jestvujúci nepatrný sklon.
Obr. 15: Precesia zemskej osi. Na rozdiel od čias pred potopou je v súčasnosti zemská os (Z) vychýlená o 23,5 stupňa (Zl) a krúži (bez zohladnenia nutácie) okolo kolmice Z na zemskú obežnú dráhu (R = rovina ekliptiky), ktorá prechádza stredom Slnka. O 12 890 rokov (180 stupňov precesného kruhu) sa zemská os vychýli oproti vlastnému sklonu otáčania zo Z l na Z2. Tento proces spôsobuje, že sa hviezdy naoko sústavne posúvajú a iba po úplnom precesnom cykle (360 stupňov) o približne 25 780 rokov sa znova zjavia na tom istom mieste oblohy. Navyše však treba zohľadniť periodické výkyvy zemskej osi okolo jej rovnovážnej polohy (nutáciu), ktorá prekrýva precesiu a prebieha v cykle približne 40 000 rokov. Rl = rovníková priamka k Zl v časovom • bode X; R2 = rovníková priamka k Z2 v časovom bode (X + 12 890) rokov. Vplyvom kozmických udalostí sa Zem zaraz rozkolísala. Svedčia o tom nálezy zakonzervovaných mamutov. Posunutím rotačnej osi o minimálne 20 stupňov, krátkodobo pravdepodobne o podstatne viac pre kyvadlový pohyb, čo nastal, sa klimatické zóny primerane rýchlo posunuli. Zmrazenie ako nevyhnutný následok tejto udalosti, sa však neodohralo jednorazovo, došlo k nemu postupne viackrát za sebou podľa charakteru záplavových vín. Touto apokalypsou sa zavŕšilo obdobie mamutov, lebo Sibír aj západné časti Aljašky na severnej pologuli z ničoho nič zľadovateli. A rovnaký osud postihol na južnej pologuli Antarktídu. V súčasnosti sa uhol zemskej osi odchyľuje o 23,5 stupňa od kolmice na obežnú dráhu Zeme okolo Slnka. Vďaka tejto jej šikmej polohe máme na Zemi ročné obdobia. Zem je vlastne trochu vychýlená a správa sa ako zotrvačník, ktorého os bola počas rotácie odchýlená od kolmice pôsobením sily. Stačí, ak do obyčajného zotrvačníka ťukneme prstom, a poslúži nám ako názorná ukážka. Zotrvačník sa rozkolíše presne tak ako svojho času Zem. Tento pohyb sa označuje ako precesia. Predĺžená zemská os opisuje na oblohe kruh, ktorému vravíme procesný, pričom os postupne prechádza všetkými dvanástimi súhvezdiami. Tento procesný cyklus trvá dnes približne 25 780 rokov. Iba po uplynutí tohto dlhého časového obdobia možno hviezdy uvidieť presne na tom istom mieste oblohy ako na začiatku. Pravdaže, iba za predpokladu, že Zem sa otáča rovnomerne. Uhol vychýlenia zemskej osi (23,5 stupňa) označujeme aj ako eklipticky šikmý, no problém je v tom, že jeho veľkosť kolíše v nepatrnom rozmedzí od 22 do 24 stupňov. Tento cyklus (nutácia) trvá o čosi viac ako 40 000 rokov. Zem sa teda otáča ako detský zotrvačník. Ak sa však zemská os iba jeden jediný raz v určitom časovom bode vychýlila nárazom asteroidu alebo vplyvom inej udalosti, značilo by to, že pred touto udalosťou nebolo ročných období. Žilo sa ľuďom pred potopou za týchto predpokladov azda lepšie, lebo nebolo zimy, a ak aj bola, tak len mierna? Rovnaké klimatické podmienky predsa zabezpečovali dostatok plodov a iných darov prírody, o potravu zrejme nebola núdza. Žilo sa na svete ako v raji, a ak, bol to práve onen biblický? Keďže náraz asteroidu pravdepodobne zapríčinil aj zmenu zloženia atmosféry a možno i poškodenie ozónovej vrstvy, ak vtedy vôbec jestvovala, nie je vylúčené, že pred potopou bolo celkom iné životné prostredie. V Biblii, babylonskom Gilgamešovom epose a iných starých písomných pamiatkach sa dočítame o ľuďoch, čo vraj žili niekoľko storočí. Každý si môže overiť, že dĺžka života ľudí, o ktorých sa píše v Biblii, od Adama (930 rokov; Genezis 5,5) cez Seta (807 rokov; Genezis 5,7)až po Noema (950 rokov; Genezis 9, 29) sa pohybovala okolo 900 rokov. No iba do potopy. Po tejto udalosti priemerná dĺžka života ľudí pomaly, ale isto klesá. Po Arfaxadovi (438 rokov; Genezis 11,13) cez Abraháma (175 rokov; Genezis 25,7) a Izáka (180 rokov; Genezis 35, 28) sa Jakob napokon dožil iba 147 rokov (Genezis 47,28) a pokolenia, čo prišli za ním, sa dĺžkou veku už vyrovnali dnešnému človeku. Sú údaje o dĺžke veku a narodení detí, ako aj datovaní potopy presné, a či sú iba výplodmi fantázie? Alebo treba pripustiť kvalitatívnu správnosť údajov s výhradou, že niekdajší deň netrval viac ako 20 hodín? Majú na pokles priemernej dĺžky života rozhodujúci vplyv znížené ochranné účinky ťažko poškodeného obalu Zeme? Degenerovalo ľudstvo po potope vinou zvýšenej dávky kozmického žiarenia? Že by sa žiarenie bolo podpísalo aj pod mnohé hrôzostrašné tvory v ságach a mýtoch rôznych národov? Jednookí obri a iné príšery sa v nich tešia podrobnému opisu. Odstrašujúce zjavy podobného charakteru poznáme z novšej histórie, keď na Japonsko koncom druhej svetovej vojny padli dve atómové bomby. Že by bolo došlo aj k zmenám v rýchlosti otáčania Zeme? Jediný impulz v protismere otáčania zotrvačníka, v tomto prípade Zeme, mohol mať za následok nepatrné zníženie rýchlosti rotácie. Spomínaný pohyb zemskej osi (precesia) prebieha v protismere otáčania Zeme. Tak ako každý zotrvačník, aj otáčajúca sa Zem sa pokúša následkom vnútorných trecích síl pomaly opäť vzpriamiť, čím sa uhol vychýlenia zemskej osi pomaly zmenšuje a čas potrebný na zavŕšený cyklus kolísania sa naďalej pomaly zvyšuje. Zem a s ňou i zemská kôra sa v súčasnosti kolíše obdobne pomaly. V čase po náraze asteroidu musel byť tento cyklus podstatne kratší. Inými slovami, časové rozpätie potrebné na zavŕšenie precesného kruhu netrvalo dnešných 26 000 rokov, ale v súlade so zotrvačníkovou teóriou možno i menej ako 1000 rokov. Z toho vyplýva aj narušenie ochranných vrstiev našej atmosféry v čase po katastrofe. Intenzita žiarenia musela byť ešte dlhší čas po potope sveta veľmi vysoká a viedla k degenerácii, ako aj poškodeniu dedičných vlôh aj toho mala zvierat a ľudí, čo potopu prežili. Dĺžka slnečných rokov Že by na Zemi pred nárazom asteroidu naozaj vládli celkom iné fyzikálne podmienky? Že by v rámci týchto iných podmienok žili na svete pred potopou obri, o akých sa píše v Biblii? Mal deň inú dĺžku ako ten dnešný, či trval takmer 25 hodín v súlade s biologickými systémami? Obr. 16: Vznik ročných období. Ročné obdobia nemá na svedomí rozdielna vzdialenosť od Slnka zapríčinená eliptickou obežnou dráhou Zeme. Ročné obdobia sa striedajú práve pre 23,5-stupnové vychýlenie zemskej osi od kolmice na zemskú obežnú dráhu. Slnko v jednej polovici roka ožaruje intenzívnejšie severnú pologuľu, v druhej zasa južnú, pretože sa líši uhol dopadu slnečných lúčov, a preto sa aj jednotlivé územia zemského povrchu rozdielne zahrievajú. Ľubovoľný bod (E) predstavuje miesto na povrchu Zeme v zimnom a letnom polroku. Zl = vychýlená zemská os a Rl = príslušná rovníková priamka. Prečo sa biorytmus neprekrýva s bežným 24-hodinovým dňom? zamýšľa sa vo svojich úvahách Gernot Geise. Ak by mal Darvin pravdu a náš svet sa nezmenil od základu, alebo ak sa menil iba veľmi pomaly, potom sa predsa človek musel údajne dlhému vývojovému procesu ideálne prispôsobiť. Prečo sa vnútorný rytmus ľudí neprekrýva s denným rytmom našej planéty? Mal slnečný rok pred potopou inú dĺžku ako ten dnešný s hodnotou 365,2422 dňa? Už Mayovia boli vynikajúci matematici a vypočítali, že rok má 365,2420 dňa; navyše, presne určili aj obežné doby iných planét. Popritom s neuveriteľnou presnosťou vypočítali dobu obehu Mesiaca okolo Zeme. Presne vypočítali aj obeh Venuše. Ich kňazi vedeli pomocou presných tabuliek predpovedať zatmenie Mesiaca i Slnka. Obr. 17: Priama zemská os. Pred potopou bola zemská os viac-menej vzpriamená, tvorila teda kolmicu na obežnú dráhu Zeme. Keďže uhol dopadu, a tým aj intenzita slnečného žiarenia v ľubovoľnom bode zemského povrchu bola po celý rok rovnaká, nemohli sa striedať ročné obdobia. Preto na celej zemi vládlo tropické až mierne podnebie, čoho dôkazom sú i náleziská uhlia na južnom póle a fosílne koralové plytčiny neďaleko severného pólu. Permanentne ubúdajúce slnečné žiarenie na póloch spôsobilo, že sa póly pokryli ľadovými čiapkami, podobnými marťanským, nebolo však doby ľadovej. Na ľubovoľný bod (E) na zemskom povrchu po celý rok dopadá rovnaké množstvo slnečného žiarenia. R = rovník, Z = priama zemská os. U Mayov a iných starých vyspelých kultúr tvorilo slnečný rok dvanásť mesiacov po 30 dní. Chýbajúcich päť dní sa jednoducho prirátalo. Vychádzajúc z faktu, že Mayovia boli vynikajúci matematici, vyvstáva otázka, prečo teda, tak ako my, nezaviedli rôzne dlhé mesiace? Alebo mal kedysi slnečný rok iba 360 dní a zvyšných päť sa od istej udalosti na Zemi a onoho pamätného roku jednoducho pridáva? Čo bol vlastne dôvod na predĺženie slnečného roku? Nie je nám známe, kedy Egypťania vynašli alebo vypracovali svoj kalendár. V každom prípade podľa ich kalendárneho systému pozostával rok z dvanástich mesiacov a každý mesiac z troch dekád po desať dní. K týmto 360 dňom sa potom tak ako u Mayov pridávalo 5 doplňujúcich dní. Tieto dni boli zasvätené bohom, takže šlo o predlženie kalendára z religióznych dôvodov. Podľa všeobecne platného názoru však egyptských bohov stavali na roveň hviezdam. Tých 360 dní malo, prirodzene, aj priamy vzťah ku kruhu, a tým aj k Zemi ako idealizovanej guli s 360 stupňami. Na rozdiel od našich stredovekých predkov Mayovia aj iné kultúrne národy vedeli, že Zem je guľatá. Vieme však aj to, že Egypťania nedelili iba kalendár, ale aj oblohu na 36 dekád po desať dní, a tým na 360 dní. Zvyšných päť dní podmieňuje šikmé postavenie zemskej osi a predĺžená obežná dráha Zeme. Že by bola harmónia času a priestoru príznačná pre cyklus pred potopou? Dá sa predpokladať, že aj zdanlivý pohyb Slnka okolo Zeme bol rozdelený na 360 stupňov. Ak kalendárny rok bez vychýlenia zemskej osi trval 360 dní, otvára sa nám celkom nový pohľad na vec. Staré kalendárne systémy sa pôvodne ideálne zhodovali s nebeskou mechanikou. Vychýlením zemskej osi a zväčšením obežnej dráhy sa však všetko zmenilo. Päť zvyšných dní do roka, čo spôsobila katastrofa, bolo vyrovnaných doplnkovými dňami, ktoré Egypťania odôvodňovali tým, že sa bohyni neba Nut, narodili štyri deti: Osiris, Isis, Set, Nefertis, a že zo vzťahu Osiris a Isis uzrel svetlo sveta syn Horus. Týchto päť doplnkových dní sa teda spája s narodením, teda niečím novým, či lepšie povedané: niečím, čo sa priradilo. Logicky teda jestvoval čas pred narodením, ktorý si vystačil bez týchto priradených dní. Podľa toho by mal byť kalendárny systém starší ako potopa vyvolaná nárazom komét či súhrou iných kozmických vplyvov. Po katastrofe na Zemi sa starý kalendárny systém nezmenil, iba rok sa rozšíril pridaním piatich dní. Týmto spôsobom sa dalo ľahko nadviazať na staré dátumy a prepočty, bez toho, aby sa celý systém menil od základu. Z logickej stránky celkom pochopiteľné riešenie. Prispôsobenie systému novým danostiam, analogicky s naším moderným kalendárnym rokom, by bolo bývalo bezpochyby omnoho komplikovanejšie. Aj Babylončania mali rok rozdelený na trikrát 120 dní. Na chýbajúcich päť dní sa hľadelo ako na zvláštny celok. Babylončania pravdepodobne prebrali tento systém od Asýrčanov a tí zasa od Sumerov, ktorí sa považujú za objaviteľov kruhu s 360 stupňami. V tejto súvislosti treba spomenúť, že Sumeri už poznali všetky nám známe planéty aj jednotlivé mesiace, ktoré Galilei objavil pomocou teleskopu až roku 1609. Planéty Urán a Neptún poznali Sumeri už pred 6000 rokmi, kým my sme ich objavili až roku 1781 a 1846. O rovnomernom vývoji človeka v súlade s evolučnou teóriou je v týchto súvislostiach naozaj ťažko hovoriť. Vysvetlenie pre tieto vedomosti prvých nám známych vyspelých kultúr oficiálne nejestvuje, s prižmúreným okom sa akceptujú vysvetlenia ako falzifikát či náhoda. Už dávno pred Kristom fungovala výmena kultúr cez Atlantik, o čom nám vo svojej knihe podáva presvedčivé svedectvo Heinke Sudhoí .Kontakty či prebratie kalendára iným národom preto nie sú vylúčené. Paralely medzi kalendárnymi systémami Mayov, Egypťanov, Babylončanov a Sumerov priam bijú do očí. Nezávisle od seba poznali tieto kultúrne národy i dvanásť znamení zvieratníka. Ak bol však na oboch stranách Atlantiku počet znamení zvieratníka identický alebo boli znázornené podobne, nie je namieste hovoriť o náhode vo forme duplicitných udalostí. Rozkolísaná zemská os Náhle väčšie vychýlenie zemskej osi vyvolá u pozorovateľa na zemskom povrchu dojem, že sa hviezdy mykli, či dokonca zmizli za horizontom. Aj Slnko sa môže stratiť z obzoru, či pred západom znova vyšvihnúť na zenit. Ak skrátka v jednej časti sveta vládne dlhšia noc, v inej zasa dlhšie svieti slnko. Zaujímavý je prípad, keď sa vychýlenie natoľko zväčší, že na oslnenej strane Slnko zrazu zmizne a na nočnej strane pologule sa noc premení na deň. V tomto prípade sa pozorovateľovi na strane pôvodne odvrátenej od Slnka zdá, že sa Slnko pohybuje nesprávnym smerom! Podčiarkujem nesprávnym smerom. Možno by nezaškodilo vysvetliť si to na jednoduchom modeli. Pre pozorovateľa na Zemi nevychádza slnko za týchto okolností na východe, ale na západe. Tento proces sa môže pri druhom alebo treťom zakolísaní zopakovať, a to skôr, ako sa vychýlenie zredukuje trecími silami, vplyvmi gravitácie alebo zotrvačnosti v rámci nebeskej mechaniky. Kalendárne výpočty následne nebudú možné, pretože pomaly sa zmenšujúcim vychýlením zemskej osi sa hviezdy aj planéty nášho slnečného systému ocitnú na nevypočítateľných, ustavične sa meniacich dráhach. V čase pred naším letopočtom boli revízie kalendára na dennom poriadku. Nie však preto, že by boli naši predkovia nedostatočne pozorovali alebo prepočítali obežné dráhy, príčinou bol ustavične sa meniaci samopohyb našej Zeme. Babylonský kráľ Nabonassar dal roku 747 pred n. 1. zaviesť nový kalendár. Podnetom bola astronomická udalosť, ktorá sa však v starých zdrojoch bližšie nerozvádza. Zatmenie Slnka to zrejme nebolo aspoň podľa súčasných rovníc nie Chaldejskí astronómovia stáli pred úlohou zakaždým prispôsobiť bežný kalendár zmenám. R. C. Thompson o tom takto píše vo svojom diele The Reports ofthe Magicans and Astrologers of Ninive and Babylon: „Z rôznych častí textu astronomických tabuliek sa dá ľahko zistiť, že výpočet dĺžky dňa a dĺžky ročných období bol jednou z hlavných úloh astronómov krajiny Medziriečia. Učenci sa pýtajú: Ako sa len mohli títo zvlášť pre túto úlohu povolaní mudrci dopustiť takých závažných chýb?" V Biblii sa dočítame (Izaiáš 24, 18-20): „...základy Zeme sa otriasajú. Zem puká, praská a s rachotom sa láme. Celá sa kníše ako opilec a hádže ňou do všetkých strán ako s dákou starou chatrčou..." Trefnejšie sa následky katastrofálnej potopy sveta a prejavy rozkolísanej Zeme hádam ani nedajú opísať. Meniace sa svetové strany Latinský spisovateľ Solinus podal správu o mýtoch národov, ktoré žili na južnej hranici Egypta. Z tohto starého duchovného dedičstva sa dozvedáme, že Slnko sa pohybovalo inak ako dnes. (To mierne geocentrické vyjadrovanie si teraz, prosím, odmyslite.) Za života ich predkov vraj Slnko zapadalo tam, kde predtým vychádzalo. Číňania sa zasa zmieňujú o akomsi novom poriadku. Iba od onoho času sa hviezdy pohybujú od východu na západ. I. Velikovsky zistil, že čínske súhvezdia zvieratníka sú zoradené v spätnom poradí, teda v protismere dnešnej dráhy Slnka.91 Aj z Grécka sa šírili správy o protismerných dráhach hviezd a nášho Slnka. Z Elektry gréckeho autora tragédií Euripida (približne 485 pred Kristom) sa dozvedáme o spätne odchýlených hviezdach a rov­nako zmenenej dráhe Slnka. Okrem toho v Orestovi píše: „...slncový voz bleskom, akoby na krídlach... zrazu už neuháňal na západ, ale pretínal nebeskú klenbu v tom smere, kde sa na úsvite zapaľujú purpurové zore." Grécky filozof Platón (427-347 pred n. 1.) píše v jednom zo svojich dialógov o zmene, čo nastala pri východe a západe Slnka, ako aj iných nebeských telies. Vesmír sa vraj navyše otáča v protismere. Zo stanoviska na Zemi vraj nie je citeľný samopohyb našej planéty, ale človeku sa zdá, že sa pohybujú hviezdy a s nimi celý vesmír. Stredoamerické národy rozlišovali štyri dávnoveké slnká so štyrmi dráhami a pomenovali ich podľa rôznych cyklov na nebi, ktoré zastupovali. Aj v koráne sa píše o dvoch východoch a západoch. Talmud i iné staré zdroje uvádzajú, že počas Exodu, hromadného odchodu Židov z Egypta, došlo k narušeniu dráhy Slnka. Grécky historik Herodotos (490-425 pred n. 1.) sa v druhej knihe svojich Histórií zmieňuje o rozhovoroch, ktoré viedol s egyptskými kňazmi počas svojej návštevy Egypta. Dozvedel sa pri nich, že počas vlády 341 generácií kráľov Slnko štyri razy vyšlo na opačnej strane ako zvyčajne. Dva razy sa vydalo po nám známej nebeskej dráhe a dva razy zapadlo tam, kde teraz vychádza. Tento zápis bol v minulých storočiach podrobený kontroverznej diskusii. Ak však budeme vychádzať z predpokladu, že Zem sa počas svojho trvania konštantné otáčala a opisovala tú istú obežnú dráhu, s takýmito duchovnými dedičstvami si jednoducho neporadíme. Egyptské texty viacnásobne a jednoznačne dosvedčujú, že „z juhu sa stáva sever a Zem sa nakláňa dopredu" alebo že „hviezdy zhasli na západe a zjavujú sa na východe v novom šate." Egypťania mali pre západné a východné slnko aj rôzne mená. Sú tieto opisy iba indíciami silného krúživého pohybu zemegule, či dokonca ide o jej viacnásobné premety? Na náhrobnom kameni Senmuta, staviteľa egyptskej kráľovnej Hatšepsut, sa našiel obrázok mapky oblohy so znakmi zvieratníka a iných súhvezdí. Južný obzor je zakreslený presne naopak a súhvezdie Orión akoby sa posúvalo kamsi na východ, teda nesprávnym smerom. Akoby teda došlo k zámene východu a západu, ako aj severu a juhu. Obrázok zjavne predstavuje mapku oblohy pred prepólovaním. V tomto hrobe sa však našla aj iná mapa. Nebeské objekty sú na nej zoradené v takom poradí, v akom ich vídame na oblohe, ibaže všetky súhvezdia sú posunuté. Nám známou mierou precesie sa tento silný odklon nedá vysvetliť. Kým naša veda nemá pre prvý obrázok nijaké vysvetlenie, odklon pozície hviezd na druhom obrázku si buď vôbec nevšíma, alebo na mapku hľadí ako na dokument, čo sa zachoval zo starých čias, veď kedysi za posledných 26 000 rokov - v niektorej fáze kompletného precesného cyklu — sa takéto znázornenie zaiste zhodovalo s vtedajším rozmiestnením súhvezdí na oblohe. Ale kedy? Pred 20 000 alebo l O 000 rokmi? V súlade s naším obrazom sveta vtedy ešte nejestvovali vyspelé kultúry, ktoré by sa boli zaoberali zakresľovaním dráh súhvezdí. Ak obidva obrázky chápeme ako momentky oblohy pred kozmickou katastrofou a po nej (keď došlo k zmene pólov), sú vlastne presným obrazom určitého časového bodu našej minulosti, ktorý je vzdialený iba niekoľko tisíc rokov. Posunuté rozmiestnenie súhvezdí svedčí o rozkolísanej zemskej osi s iným uhlom sklonu, než aký by sme namerali dnes. Už som spomínal, že odklon zotrvačníka je sprvu väčší a pozvoľna sa zmenšuje. Ak náš súčasný obraz sveta vychádza z premisy, že Zem mala odjakživa vždy rovnako vychýlenú os, nedajú sa vysvetliť nijaké minulé ani budúce zmeny. Na základe Lyellovho a Danvinovho zákona sa však vychádza z dnešného stavu Zeme a tento obraz sa bez zmien premieta do minulosti aj s odchýlkami, ktoré možno pozorovať v súčasnosti a ktoré sa dosadzujú ako konštanty. Dnešné vedecké tézy, jednoducho, nepripúšťajú prevratné zmeny vo vývoji Zeme, aj keď sa k mnohorakým dôkazom ďalekosiahlych geologických dôsledkov v poslednom čase pristupuje tak, že sa v minulosti predsa len pripúšťajú miestne ohraničené katastrofy. Z akademického hľadiska je, prirodzene, jednoduchšie, ak sa pri vypracúvaní teórií vychádza z konštantných okrajových podmienok. Aj zákonitosti sa lepšie určujú, ak sa vychádza z večne platných Lyellových a Darwinových teórií uniformizmu. Staré zápisy a mapky, z ktorých sa dozvedáme o zmenách svetových strán, sú iba exemplárne ukážky a dali by sa zoširoka obohatiť. Staroveké astronomické tabuľky Indov, Sumerov či Babylončanov vykazujú neraz nevysvetliteľné rozdiely, ani čo by boli zakresľované z bodu vzdialeného niekoľko tisíc kilometrov. Tieto výpočty sú dôkazom, že v ani nie veľmi dávnej minulosti muselo dôjsť ku globálnej katastrofe na Zemi a zmene jej astronomickej polohy vo vzťahu k oblohe. Alebo je potom veda neomylná v tvrdení, že naši predkovia boli priveľmi hlúpi na to, aby sa prepracovali k presným výpočtom. Následky katastrofy podobnej potope pretrvávajú veľmi dlho. Kusiská horniny či viaceré asteroidy (označované i ako planetoidy či planétky), ktoré sa ocitli na obežnej dráhe okolo Zeme, na ňu môžu dopadať aj s časovým posunom niekoľkých storočí. Vo svojich úvahách o mladšej minulosti Zeme po potope som sa nezameral na presný časový sled udalostí. V pamiatkach duchovného dedičstva národov - v mýtoch a ságach sú výnimočné udalosti a katastrofy náležité dokumentované do tej miery, že ich vieme datovať až do tisícročia pred n. 1. Slnko sa zastavilo V knihe Józuovej (10,12-14) nájdeme opis kozmických udalostí, ktoré už poslúžili ako zdroj rôznych špekulácií: „...Zastav sa, Slnko, nad Gibeonom a ty, Mesiac, nad údolím Ajalonu! - A Slnko zostalo stáť, a Mesiac sa ani nepohol, až kým sa národ nepomstil svojim nepriateľom... Slnko teda zostalo stáť uprostred oblohy a po celý deň sa neskláňalo k obzoru. Nikdy predtým ani potom takého dňa nebolo..." Jestvuje viac ako dosť výkladov tohto miesta Biblie. Nemá však zmysel rozvíjať diskusiu na túto tému, pretože je vylúčené, aby interpretácia v zmysle nášho vedeckého pohľadu na svet bola čo len trochu vierohodná. Ak je výjav z Biblie správny, musela rotácia Zeme takmer na celý deň ustrnúť, veď Slnku možno ťažko pripísať dáke výnimočné pohyby. S rovnomerným priebehom vývoja dejín našej Zeme však túto výpoveď rozhodne nemožno uviesť do súladu. Sú vlastne iba dve, a pri extrémnom pohľade na vec aj tri možnosti. Ak si správu o nehybnom Slnku vysvetlíme tak, že síce takmer celý deň zotrvalo na oblohe, ale za ten čas sa predsa len trochu pohlo, možno konštatovať zhodu so scenárom potopy, ktorý som tu uviedol. Ak sa zemská os v dôsledku dákej udalosti podstatne vychýlila smerom k dráhe Slnka a Slnko nezmizlo za horizontom, mal onen deň povedané dnešnou mierou skrátka viac ako „24 hodín". Oku pozorovateľa sa v tom prípade Slnko vychýlilo do iného smeru, aby sa potom znovu vrátilo na svoju zvyčajnú dráhu po nebeskej klenbe. V indexnom bode kyvadlového pohybu dochádza k známemu efektu istého ustrnutia (optický klam). Ak si však citované miesto z Biblie vysvetlíme doslovne a vylúčime akýkoľvek pohyb Slnka - ak teda predpokladáme, že načisto zmeravelo - nazeráme na vec z celkom nového aspektu. V tom prípade sa musela zemská rotácia na takmer celý ceň vskutku zastaviť. Ak by sa naša planéta vplyvom pôsobenia fyzikálnych síl vzápätí roztočila opačným smerom, ľahko by sa dali vysvetliť staré odkazy o protismerných dráhach Slnka. Úplné ustrnutie zemskej rotácie by malo nepochybne katastrofálne následky. A tak je prvá verzia hádam o niečo vierohodnejšia, najmä preto, že náležité vysvetľuje všetky ostatné fenomény. Ani zmena rýchlosti otáčania Zeme nie je vylúčená. No možno je pravdivý aj druhý variant...> Ako som už vysvetlil, Zem sa otáča ako rotujúci zotrvačník. Zemská os sa teoreticky môže ľubovoľne vychýliť, dokonca preklopiť až do vodorovnej polohy, ako to v súčasnosti pozorujeme v prípade planéty Urán. Za týchto predpokladov vzniká optický dojem zastavenia, či dokonca spätného pohybu dráhy Slnka, čo je v súlade s citovaným miestom v Biblii. Na jednej strane pologule by sa tak dala pozorovať dlhšia fáza tmy, kým na druhej by bol deň primerane dlhší. Od istej miery sklonu zemskej osi (nad 90 stupňov) sa Slnko stráca na horizonte a neplánovane prekvapí obyvateľov opačnej strany zemegule. V tomto prípade sa pozorovateľovi javí, že Slnko sa pohybuje v protismere svojej zvyčajnej dráhy! Dochádza k zámene východu so západom! Pre pozemsky uvažujúceho pozorovateľa by na Venuši vychádzalo Slnko aj v súčasnosti na západe, pretože sa otáča retrográdne, teda v protismere nášho slnečného systému, a tým aj našej Zeme. Ak sa v pradávnych odkazoch skrýva pravda, musel sa proces naoko meniacej sa dráhy Slnka zopakovať aspoň dva razy. Prečo potom naša planéta nepocítila viac ráz za sebou silné vychýlenie svojej osi? Vlastne to aj musí byť tak, pretože silné počiatočné vychýlenie vyvolá kyvadlový pohyb. Z dvojdimenzionálneho pohľadu teda pendlovala zemská os a s ňou i celá zemeguľa zo strany na stranu. Druhý kyvadlový pohyb už síce nebol taký prudký ako pôvodný, ešte však postačoval na docielenie efektu pohybu Slnka v protismere: Slnko ešte vždy vychádzalo na západe. Pri treťom rozkmitaní sa už Slnko zrejme nestratilo za obzorom, ale blúdila oblohou po doteraz neznámej dráhe. Znova však - tak ako pôvodne — vyšlo na východe a zapadlo na západe. Nedošlo však k podstatnému narušeniu otáčavého momentu Zeme. Jej obežná dráha okolo Slnka sa pravdepodobne posunula a zväčšila, a čas obehu sa tým predĺžil z 360 na 365 dní. MÍkvymi svedkami sú staré antické kalendáre. Zem sa zároveň začala otáčať pomalšie. Tým sa zmenili fyzikálne danosti na našej planéte, podarilo sa jej však prežiť katastrofu. Ak má Biblia pravdu a doterajšie úvahy sú správne, opačná strana zemegule sa na takmer celý deň musela ponoriť do tmy. Zecharia Sitchin zistil, že také čosi je vskutku podchytené u národov v Andách. Z dokumentov sa dozvedáme, že Slnko sa na oblohe nezjavilo dvadsať hodín, teda bezmála celý deň. Táto udalosť sa mala odohrať počas vlády Titu Yupanqui Pachacuti II., pätnásteho indiánskeho vládcu pradávnych čias. Zecharia Sitchin je presvedčený, že obe udalosti sa odohrali v tom istom čase, a usúdil, že k zatmeniu došlo približne roku 1400 pred n. l.92 Nezávisle od seba sa potvrdilo, že dva zdanlivo neuveriteľné opisy navonok protikladného fenoménu sú správne. Ďalšie katastrofy Zdá sa, že v časoch pred n. 1. došlo k veľkým zmenám. Je však otázne, či všetky tieto udalosti možno zhrnúť do časového rámca niekoľkých storočí. Potopa sa odohrala najskôr pred 10 000 rokmi. Nie je však vylúčené, že k tejto katastrofe došlo o 4000 rokov neskôr. Tým by sa veľká časová diera, čo nás delí od začiatku prvej nám známej vyspelej kultúry v období okolo rokov 3500-3000 pred n. L, o čosi lepšie zaplátala a trvala by už menej ako jedno tisícročie. Z tohto zorného uhla by bola logicky vyriešená aj záhada, prečo takmer všetky nám známe vyspelé kultúry vznikali približne v rovnakom čase. V tejto súvislosti by som rád ešte raz zdôraznil, že Zem po potope sveta postihli viacnásobné katastrofy. Rozkolísaná zemská os a pravdepodobne nie celkom ukončená alebo opakujúca sa hrozba z vesmíru pretrvávala aj po potope. Vo filtri dejín zostali zachytené viaceré obdobné udalosti, najmä v 8. a 15. storočí pred Kristom. I. Velikovsky poznamenáva: „Uprostred druhého tisícročia pred naším letopočtom prekonala zemeguľa dva presuny a v 8. alebo 7. storočí tri či štyri ďalšie. V čase, čo ubehol medzitým, sa vychýlili aj obežné dráhy Marsa, Venuše a nášho Mesiaca." Ak by sme sa mali venovať výskumu časového priebehu všetkých katastrofických udalostí, nevošli by sme sa do rámca tejto knihy. Dôležité je podčiarknuť, že pred týmito udalosťami došlo k riadnemu koncu sveta (potope). Zároveň je však zreteľný pozvoľný priebeh kataklizmatických procesov. Výjavy opísané v tejto knihe, prebehli v tejto alebo zmiernenej forme viacnásobne a vo väčších časových rámcoch. Vrstvy zemskej kôry i ľadu na polárnych čiapkach sa v dôsledku toho vytvorili v rýchlom slede v priebehu niekoľkých rokov, a nie plynulým vývojom, čo trval dlhé milióny rokov. Tieto okolnosti a celé tvrdenie, že pred relatívne krátkym časom došlo k zániku sveta vo forme globálnej potopy, však zásadne protirečia Lyellovej a Darwinovej teórii uniformizmu, a tým aj nášmu oficiálnemu pohľadu na svet. Mýty kmeňa Hopi V duchovnom dedičstve Indiánov kmeňa Hopi nás zaujme predovšetkým zmienka o vychýlení zemskej osi. Podľa mýtov Hopiov teraz žijeme vo štvrtom svete. Prvý svet zničil oheň. Druhý svet ukončilo vychýlenie zemskej osi, keď sa všetko pokrylo ľadom. Potopa napokon zničila tretí svet. Že by sa Hopiovia nemýlili? Zdá sa, že fakty svedčia v ich prospech. Opis vychýlenia zemskej osi, sprevádzaného nárazovým príchodom ukrutnej zimy a obrovského množstva ľadu, v správnom poradí zodpovedá priebehu udalostí potopy. Tento scenár má na svedomí uhyň mamutov. Naoko fantáziou obťažkané mýty a nové vedecké poznatky sa zrazu prekrývajú. Že by šlo iba o náhodu?



Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky