Všetko žilo súčasne

Z knihy Darwinov omyl od Hansa-Joachima Zilmera. Predpokladom pre evolúciu, ktorá údajne prebehla, je podľa Darvinovho zákona pomalý vývoj druhov a prežitie jedincov, čo sa najlepšie prispôsobujú životnému prostrediu, prírodným výberom, pri súčasnom potlačení menej prispôsobivých druhov. Ak sa dokáže koexistencia všetkých druhov, vrátane človeka, v istom časovom bode, bude to znamenať, že vývojová teória je chybná, pretože jej chýba predpoklad vlastnej definície. A práve tento odborný obsah dokazujú nálezy fosílií a skamenené stopy.

Hornina podobná betónu V oblasti Paluxy River sa sotva nájde kompaktná hornina, ktorá by mala hrúbku niekoľkých metrov. Prieskumom sa dokázalo, že je tam veľmi mnoho rôznych vrstiev, čo sa navzájom prekrývajú, majú rôznu hrúbku a silne diferencovanú pevnosť. Postupne sa ako šupy cibule striedajú vrstvy extrémne tvrdej horniny a viac či menej spevnených okruhliakov. Medzi jednotlivými vrstvami horniny je však ostrý predel, čo vylučuje možnosť, že vrstvy vznikli v rovnakom čase či za sebou v pomalom slede. V pevnejších vrstvách sú trhliny, aké vznikajú pri ochladzovaní a tuhnutí materiálov mäkkej konzistencie, napríklad čerstvého betónu. Prirovnanie k tuhnúcemu betónu je výstižné, pretože vápenec je vlastne sedimentová hornina, ktorá vzniká naplavením a tuhne prímesou uhličitanu vápenatého. Pevnosť vzniknutého sedimentu závisí okrem iných faktorov aj od množstva vápna, pričom rozsiahly výskyt tohto stvrdzovača nie je vedecky objasnený. V rámci tejto knihy však ponúkam do diskusie vlastnú teóriu, ktorá vysvetľuje tento fenomén a s ním aj rýchly vznik sedimentov. Ako stavebný inžinier sa zamýšľam nad skutočnosťou, že malta aj betón vznikajú miešaním štrku a iných prísad s vodou a cementom, ktorý sa vlastne získava z vápenca pôsobením tepla. Pevný vápenec má však takéto už základné zloženie. Preto sa ponúka vysvetlenie, že pohorie,ktoré tvorí prevažne vápenec, vzniklo rýchlo, a nie v priebehu dlhých časových období. Rôzne vrstvy horniny vznikli rýchlo po sebe v slede povodní, čo prichádzali jedna po druhej. Z toho vyplýva logická predstava: zviera alebo človek beží.po mäkkom bahne či inej kašovitej pôde a zanecháva v nej hlboké stopy. O niekoľko hodín neskôr príde povodeň a prináša nový mäkký materiál v podobe sedimentov, prekryje naplaveniny, ktoré sa už predtým dostali na morské dno, a s nimi i zanechané stopy. Táto nová drobnozrnná vrstva má iba istú hrúbku a konzervuje stopy v predchádzajúcej vrstve. A tak horninu, ktorá vznikla hydraulickým tvrdnutím (vápno, sadra, cement), možno po úspešnom stuhnutí znova odstrániť a uvoľniť stopy, ktoré zostali vo vrstve pod ňou. Analogicky by sa postupovalo pri odoberaní sadrového odtlačku pre potreby názornej ukážky alebo v záujme získania dôkazu. Ukázalo sa, že stopy dinosaurov, cicavcov a ľudí sa našli v tých istých vrstvách, čo pôsobivo potvrdzujú exponáty v oboch múzeách v Glen Rose. Z dosiaľ preskúmaných vrstiev horniny podľa doterajších výsledkov najmenej osem vykazuje príslušné stopy. V každej vrstve sa súčasne zachovali pozostatky rôznych druhov, ktoré podľa Darwinovej teórie zásadne nežili ani len v približne rovnakom čase (to by totiž dokazovalo neplatnosť teórie vývoja vo vzťahu k makroevolúcii, predpokladajúcej prechod od jedného zvieracieho druhu k druhému). Objavy uplynulej stovky rokov Silný morský príliv roku 1908 narušil vápenec v Paluxy River, čiastočne ho strhol a odhalil odtlačky láb dinosaurov. Svetlo sveta uzreli obrovské stopy rôznych druhov jašterov. Navyše, objavili sa celé sledy ľudských stôp, dlhých približne 35 cm, ktoré jasne vykazovali všetky náležitosti ľudskej nohy. V niektorých prípadoch sa dalo rozoznať všetkých päť prstov. Z veľkosti odtlačkov vyplynulo, že išlo o dlháňov, ktorí merali vyše dvoch metrov. V nasledujúcich desaťročiach sa v okruhu niekoľkých kilometrov našli stovky odtlačkov, ktoré zanechali dinosaury. A znova sa vedľa stôp zvierat objavovali stopy ľudí, no aj väčších cicavcov. A pritom nejde o ojedinelé izolované ľudské stopy, ale o celé sekvencie ľavej a pravej nohy, zachytené vo forme chodníčkov, v ktorých sa strieda ľavá a pravá noha v správnom odstupe ako pri chôdzi či behu dnešného človeka.Jednotlivé odtlačky boli dokonca vysekané zo skaly a uschovali ich miestni obyvatelia, zväčša farmári. Veľmi pekný a zreteľný exemplár sa stal známym pod označením Burdickov odtlačok nohy. Našli ho okolo roku 1940 v oblasti Glen Rose a dlhý čas ležal v obyčajnom obchode s minerálmi v americkom štáte Arizona. Geológ dr. Don Patton v spolupráci s archeológom dr. Baughom podrobným skúmaním dokázal, že tento odtlačok z oblasti Paluxy River pochádza zo špeciálneho vápenca a dôkladne zachycuje ľudskú nohu počas zvláštneho pohybu do boku. Tento izolovaný kus horniny s odtlačkom chodidla bol rozdelený štyrmi odbornými rezmi v oblasti prstov a päty. V profile rezu medzi a pod prstami sú vrstvy horniny zreteľne zvlnené, ako keď tlak v určitých bodoch pôsobí na mäkký podklad. Stlačený plastický materiál pod nohou sa skriví podľa tlaku vyvíjaného na zaťažované miesta. V oblasti pod prstami jasne vidieť, že hornina (či skôr vtedajšie bahno) bola na danom mieste stlačená. Zhutnenú štruktúru dokumentu je tmavšie sfarbenie v protiklade k svetlým nenarušeným častiam horniny. Obzvlášť zreteľne to poznať v reze cez oblasť päty.Medzi prstami vystreklo mäkké blato, čo sa premenilo na tvrdý vápenec. Vlnitá štruktúra dnes už pevnej horniny priam bije do očí; obidva rezy v oblasti prstov spĺňajú očakávanie a ponúkajú kvalitný obraz. Skôr ako k nim však došlo, vo vedeckých kruhoch považovali tento odtlačok ľudskej nohy za jednoznačne nepravý, pretože sa na ňom dali priveľmi jasne rozpoznať všetky charakteristické znaky ľudskej nohy. Zo správy o výsledkoch skúmania jasne vyplynulo, že typické zlomy vo vápenci sa nedajú pomýliť s niečím iným ani sfalšovať. Kamenárskym spracovaním skaly nemožno dosiahnuť takéto výsledky! Nepravosť je preto vylúčená! Neskôr, okolo roku 1970, realizoval dr. Cecil Dougherty v okolí Glen Rose dôkladný výskum vedeckými metódami. Výsledky zverejnil vo svojej knihe Valley ofthe Giants'' (Údolie obrov).11. júla 1971 rieka Paluxy River totálne vyschla a táto okolnosť podstatne uľahčila výskum. Nálezy dr. Doughertyho zarážajú skutočnosťou, že pochádzajú z najvrchnejšej vrstvy horniny, ba aj priamo z povrchu. Náleziská skamenených stôp dinosaurov na prvý pohľad nie sú nezvyčajné, nemalo by sa však zabúdať, že tieto zvieratá malipodľa všetkého vymrieť pred 64 miliónmi rokov. Podľa vedeckého názoru tvorba horniny prebiehala pomaly, vrstva za vrstvou, vo veľmi dlhom časovom období. Každá takáto stará stopa by musela ležať podstatne hlbšie v hornine. Nijaký starý nález by sa predsa nemal vyskytovať v horných geologických vrstvách. Protirečí to pohľadu na svet, ktorý nám ponúka geológia opretá o Lyellovu teóriu samostatnej účinnosti nepatrných aktuálnych síl na zmenu zemského povrchu. Na tejto dogme zasa bezvýhradne stavia Darvinova teória vývoja. Nie je azda dôvodom na zamyslenie, že pozostatky staré nanajvýš niekoľko tisícročí (z takzvanej doby kamennej, no i z čias Rímskej ríše) sa sčasti nachádzajú hlbšie pod zemským povrchom ako nálezy dinosaurov, ktoré by mali podľa všetkého mať najmenej 64 a najviac 250 miliónov rokov? Nečítame vari takmer každý deň v novinách o nálezoch celých kostier rôznych druhov dinosaurov po celej našej planéte? Uveďme len mongolskú púšť Gobi. V súvislosti s paralelnými nálezmi ľudských pozostatkov svedectvá minulosti priam zarážajú. Okrem stôp ľudí a dinosaurov objavil dr. Dougherty i skamenený odtlačok dinosaurieho chvosta a obyčajnej psej laby, ktorá sa roku 1980 našla necelý meter od trojpalcového odtlačku dinosaura v oblasti Jeannie Mack Farm. Psy a iné väčšie cicavce sa však v období dinosaurov vôbec nemali vyskytovať. Dr. Dougherty celých desať rokov skúmal oblasť Glen Rose i jej okolie. Za ten čas zdokumentoval vyše 100 stôp po dinosauroch a 50 po ľuďoch s obuvou i naboso. Pošťastili sa mu však aj iné kuriózne nálezy. Odtlačky ľudských chodidiel sú v nejednom prípade neprimerane veľké a zjavne ich zanechali bytosti obrovitého vzrastu. Jeden z nich má dokonca dĺžku 54,61 cm pri maximálnej šírke chodidla 20,32 cm. V rovnakej vrstve sa nachádzajú odtlačky trojprstých dinosaurov. Ak by v prípade týchto odtlačkov malo ísť o falzifikáty, natíska sa otázka: Prečo sa ktosi pokúša napodobniť práve takéto veľké, a tým aj neobvyklé odtlačky, keď sa tým evidentne vystavuje podozreniu z falšovania? Nekopíruje sa za normálnych okolností čosi známe? Ľudia obrovitého vzrastu nie sú však až takou výnimkou. V Taliansku sa našla kostra bezmála trojmetrového chlapa. Najvyšší človek súčasnosti bol pravdepodobne Američan Róbert Pershing Wadlow, ktorý zomrel v roku 1940; meral 272 cm. Aj v biblii a sumersko-babylonskom epose o Gilgamešovi, pravdepodobne najstaršom písomnom dokumente našej planéty, sa podrobne píše o obroch, ktorí vraj žili pred potopou sveta. V jednej z ďalších kapitol tejto knihy sa ešte vrátim k problému gigantického vzrastu. Výskumy posledných rokov Dr. Baugh v spolupráci s dr. Pattonom, dr. Cliffordom Wilsonom, austrálskym archeológom, a inými vedcami sa pustil roku 1982 do intenzívneho výskumu, ktorý pretrváva až do súčasnosti. Je pozoruhodné, že sa znova a znova objavujú dosiaľ nezdokumentované dôkazy a fosílie v skamenenej forme. Žiaľ, v oblasti Paluxy River sa objavilo aj niekoľko falzifikátov. Kto je však autorom týchto napodobenín a čo ho k tomu viedlo? Táto otázka zostáva nezodpovedaná. Rozhodne sa však aj pri výskume a nálezoch v iných častiach sveta opakovane objavili falzifikáty. Kritici veľmi radi poukazujú na tieto napodobeniny v médiách a nachádzajú tak zámienku, aby sa pravými nálezmi nemuseli ani zaoberať. Populárnovedecký časopis Náture už roku 1986 informoval o odtlačkoch ľudských nôh v oblasti Glen Rose a vyhlásil ich za nepravé. Hneď v nasledujúcom čísle však geológ dr. John Morris z Inštitúte fór Creation Research v kalifornskom El Cajun potvrdil ich pravosť a tento spor dodnes nie je vyriešený. Práve táto skutočnosť vedie dr. Baugha k veľmi precíznemu výskumu. Vykopávky neďaleko Creation Evidences Museum sa uskutočňujú iba raz či dva razy do roka a pravidelne sa na ne pozývajú odborníci z rôznych oblastí. Z vykopávok sa pritom zhotovujú fotografie a videozáznamy. Bez veľkej námahy sa možno v celej oblasti dopátrať k stopám po dinosauroch a iných zvieratách. Pritom je zjavné, že stopy vedú cez určitú vrstvu a strácajú sa o pár metrov ďalej poď vrstvou ležiacou nad nimi. Prečo teda neodkryť vrstvu ležiacu nad odtlačkami, aby svetlo sveta uzreli nedotknuté stopy? Pri troche šťastia sa pod ňou môžu nachádzať aj odtlačky ľudských bytostí. Za daných okolností možno verejnosť a média presvedčiť o pôvodnosti, a teda autenticite stôp iba jedinou cestou: pred televíznymi kamerami a v prítomnosti vedeckých kapacít i zástupcov médií odstrániť neporušenú vrstvu horniny. Ak bude šťastena výskumníkom naklonená, svetlo sveta uzrú panensky nedotknuté originálne odtlačky. Konzervatívni vedci odhadujú, že tieto stopy by mohli mať 140 až 400 miliónov rokov. A práve touto cestou sa vydal dr. Baugh. Riziko spočívalo v tom, že sa pri takto zorganizovanej vykopávke nenájdu nijaké stopy. Druhý raz by si vedecké kapacity a médiá určite rozmysleli, či prijať pozvanie a dostaviť sa na miesto činu. V jednej zo svojich kníh dr. Baugh informuje o vykopávke z roku 1987'. Popri viacerých vedcoch a profesoroch sa jej zúčastnili aj zástupcovia redakcie Ft. Worth Star Telegramm. Reportér Mark Schumacher televíznej spoločnosti Dallas Channel KXAS-TV" priletel helikoptérou. Pri tej príležitosti sa našli odtlačky chodidiel, na ktorých sa dalo jasne rozoznať všetkých päť ľudských prstov. Pri takomto postupe možno aj bez podrobného výskumu vylúčiť falšovanie skamenených stôp. Súčasne sa z vžitej predstavy evolučného vývoja stáva ilúzia, pretože podľa nej i podľa platných biogenetických zákonov je vylúčené, aby ľudia a dinosaury žili súčasne. Pri skúmaní dokonca vysvitlo, že ľudské stopy sa nachádzajú pod vrstvou so šľapajami dinosaurov. Podľa Darvina by tak ľudia mali byť starší ako isté druhy dinosaurov, pretože čím hlbšie ležia geologické vrstvy horniny, tým primitívnejšie a staršie by z hľadiska vývoja mali byť fosílie, čo sa v nich nachádzajú. V najvyššej vrstve sa dokonca našiel kompletný chodníček odtlačkov šľapaj í dinosaurov. Ak tieto zvieratá vyhynuli pred 64 miliónmi rokov, je vylúčené, aby sa ich stopy nachádzali na zemskom povrchu, lebo by sa nevyhnutne museli stratiť ničivým vplyvom erózie. Že by teda dinosaury a ľudia obývali túto planétu v ani nie takej dávnej minulosti? Že by sa nájdené stopy dali tak ľahko rozpoznať práve preto, že sú relatívne čerstvé? V riečisku Paluxy River sa nenachádzajú ojedinelé odtlačky, sú tam súvislé sekvencie striedajúcej sa ľavej a pravej nohy. Tieto chodníčky zväčša pomenovali po ich objaviteľoch. Mimo územia Dinosaur Valley State Park sa nachádza sled stôp známych ako Clark Trail a Taylor Trail. Oba chodníčky sú od seba vzdialené iba niekoľko sto metrov a vykazujú veľmi podobné stopy. Taylor Trail, pomenovaný po objaviteľovi Stanovi Taylorovi, leží v dnešnom riečisku, a tým v podstatne hlbšej vrstve horniny ako Clark Trail, ktorý sa nachádza pod najvrchnejšou vápencovou vrstvou horského hrebeňa. Z geologického hľadiska delia oba chodníčky s odtlačkami ľudí a dinosaurov milióny rokov. Taylor Trail objavili koncom šesťdesiatych rokov. V tom čase sa našlo iba deväť odtlačkov, najprv však bolo treba z Paluxy River odstrániť vápencovú horninu i vrstvu štrku. Stopy teraz ležia priamo v koryte rieky a pri adekvátnom zvýšení hladiny ich prekrýva voda a nános štrku. Aj staršie stopy sa ešte dajú rozoznať, hoci vplyvom pokročilej erózie trochu strácajú z jasnosti. Vápenec v tejto oblasti má však na rozdiel od Clark Trail veľmi pevnú štruktúru, a preto sa lepšie hodí na podrobnejší výskum. Ľudia a dinosaury podľa toho teda žili súčasne.



Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky