Svedkovia času

Z knihy Darwinov omyl od Hansa-Joachima Zillmera Potopou vznikol nový svet. Zemská kôra ako celok bola rozbitá, prevrstvená, otrávená a zaplavená. Dnešné poznatky sa - až na ojedinelé výnimky — jednoducho, nedajú aplikovať na deje éry pred potopou. Zem prakticky nanovo vznikla za celkom iných rámcových podmienok. Nás svet, presnejšie: zemská kôra, jestvuje v terajšej forme iba krátky čas: Zem je mladá.

Časové vymedzenie potopy Ak nebolo dôb ľadových, potom môžeme pri stanovovaní príchodu potopy vychádzať z časového ohraničenia poslednej doby ľadovej. Veľké jazerá v Severnej Amerike vznikli podľa geológov na konci poslednej doby ľadovej. Ešte pred 50 rokmi panoval názor, že posledná doba ľadová bola pred 30 000 až 35 000 rokmi. Svetoznáme Niagarské vodopády v priebehu posledných 200 rokov ustúpili približne o 1,5 m za rok od Ontárijského jazera smerom k Erijskému jazeru. Vychádzajúc z nemennej miery erózie si z týchto údajov jednoduchým delením možno vyrátať, že Niagarské vodopády vznikli pred približne 7000 rokmi. Ak však na počiatku predpokladáme väčšie masy vody, a tým i väčšiu eróziu, musia byť Niagarské vodopády ešte mladšie. Ich vek sa preto odhaduje iba na 5000 rokov. V tom čase sa zrejme skončila potopa. V približne rovnakom období sa zrodili aj staré kultúry. Že by sa udalosti prekrývali iba čírou náhodou? Do obdobných úvah, meraní a výpočtov sa možno pustiť aj v prípade bahenných usadenín na dne alpských jazier; výsledky sú podobné. Takéto aj iné dôvody nútia geológov posúvať koniec údajne poslednej doby ľadovej čoraz ďalej do prítomnosti. Dnešné odhady sa pohybujú medzi hranicou 13 000 - 10 000 rokov. Platón s odkazom na Solóna a rozprávanie egyptského kňaza datoval katastrofu Atlantídy približne do roku 8 560 p n. 1. (vyjadrené dnešným datovaním). V mnohých zdrojoch sa uvádza, že tento dátum by mal byť posunutý o 1000 rokov, pretože podľa údajov kňaza časový rámec 9000 rokov po potope treba vyhradiť rozdielne dlhému trvaniu gréckej a egyptskej kultúry. Časová hranica potopy sa však dá odvodiť aj z čisto vedeckého základu. Krásne viditeľné navrstvenia ponúka masívny ľadový pancier v Grónsku. Intenzívnu produkciu kyselín počas kataklizmy sa metódou vrtov s veľmi veľkou pravdepodobnosťou podarilo dokázať v jadre ľadovca Camp Century v severozápadnom Grónsku, ktorého vek oficiálne odhadovali na desaťtisíc rokov. V súlade s vedeckým pohľadom pozvoľného vývoja na Zemi sa usúdilo, že vznikol roku 7640 pred n. 1. Toto časové určenie však musí byť chybné, pretože sneh nepadal pravidelne, zimu za zimou ako dnes, ale z veľkej väčšiny sa navrstvil v krátkom časovom období počas potopy. Podľa teórií Lyella a Danvina preto tvorbe ľadových vrstiev prisúdili pridlhý časový priestor. Vedecký odhad veku však predsa len zapadá do hraničnej hodnoty: staršia už potopa nemôže byť. Presný bod v čase, na ktorý nadväzujú kataklizmatické udalosti, však podľa dnešného stavu poznania nemožno určiť; predpokladom je totiž súlad vedeckých dôkazov s najnovšími poznatkami. A tak možno vychádzať iba z určitého časového pásma, ktoré už bezmála hraničí s našou súčasnosťou: pred minimálne 4 500 a maximálne 10 000 rokmi došlo na Zemi k potope a epoche prevratných zmien. Pri zohľadnení všetkých doteraz uvedených faktov a teórií sa vek 6000 rokov zdá najpravdepodobnejší. Bezmála úplne zničená Zem sa prakticky znovuzrodila. Spomienky hŕstky tých, čo katastrofu prežili, sa zachovali vo forme mýtov a ság u rôznych národov. Aj keď sa vek potopy dá približne stanoviť prostredníctvom jej spúšťača nárazov z vesmíru, celkove ide pravdepodobne o katastrofu širšieho časového rámca, ktorá trvala niekoľko storočí. O rovnomernom vývoji Zeme, na ktorom stavajú teórie Danvina a Lyella, teda naozaj nemožno hovoriť. Stanovenie veku, ktoré vychádza z pozvoľného a rovnomerného vývoja zemských vrstiev, preto jednoducho nemôže byť správne. Spotreba surovín Spotreba surovín za 6000 rokov, no najmä za posledné storočie vedie ku kritickým úvahám. Zásoby ropy, ale aj iných surovín sú dnes z veľkej časti vyčerpané. Vieme síce, že uhlie sa ťažilo aj v staroveku, netreba však zabúdať, že v minulosti sa zásoby čerpali minimálne, veď ložiská surovín zostali takmer nedotknuté. Ak by bolo ľudstvo také staré ako vápencové horniny, boli by dnes už vyčerpané všetky zásoby surovín.Azda by sa dalo uvažovať i spätne. Ak by sme na základe týchto úvah usúdili, že ľudstvo má iba krátku históriu, skamenené storopy v údajne prastarej hornine sú potom dôkazom omylu geológie: vápenec je v tom prípade rovnako mladý ako človek! Geologické zvláštnosti Ak by mala geológia pravdu a vrstvy Zeme by boli prastaré, už spevnené matérie, ktoré vznikli pozvoľna, milimeter po milimetri, museli by po prípadnom pohybe zemskej kôry v tomto lámavom materiáli nastať zlomy presne v tých bodoch, kde v rámci vynúteného ohybu pôsobí ťahové napätie. Pravdou je však zvyčajne pravý opak. Pozorovateľ sa neubráni dojmu, že mnohé vrstvy skál boli formované, či skôr vyčarované v tekutej alebo plastickej konzistencii. Vrstvy horniny majú neraz vlnité tvary, alebo sú dokonca sformované do polkruhu, pričom si zachovali nenarušenú štruktúru, v ktorej niet ani stopy po trhlinách. Tvorba zemských vrstiev musela teda prebehnúť svižným tempom. Nasvedčujú tomu aj iné pozorovania. Pre prívržencov evolúcie sú záhadou aj fosílne korene či kmene stromov, ktoré v skamenenej forme pretínajú viacero pevných vrstiev horniny. Je zrejmé, že museli jestvovať už pri jej tvorbe, a sú teda dôkazom rýchleho navrstvovania nielen jednej, ale hneď viacerých geologických vrstiev, ktoré za sebou vznikali nezávisle a v krátkom časovom horizonte. Spomínanú oblasť dozaista viacnásobne postihli záplavové vlny. Prívaly vody, čo zakaždým opadli, zanechali na pevnine rýchlo tuhnúce, avšak rozdielne hrubé vrstvy bahna, v ktorých zostali zakonzervované rôzne nálezy, ako napríklad stopy dinosaurov i ľudí, no aj fosílne korene stromov. V Spirit Lake (Mount St. Helens) pahýle stromov, obete sopečnej činnosti, zostali napokon naplavené sčasti kolmo, s koreňmi nadol, a niektoré sa aj takto v stoji zavŕtali do čerstvo vytvoreného dna jazera. Sedimenty, ktoré postupne naplavovalo do Spirit Lake, vytvorili po vrstvách nové dno jazera. Ak toto jazero časom vyschne a potom si ho niekedy v budúcnosti archeológovia vezmú na mušku, objavia mnohé rôzne, paralelne nad sebou ležiace vrstvy zeme, : z ktorých kolmo vytŕčajú pahýle stromov a zvyšky ich kmeňov prerážajú viaceré vrstiev naplavenín. Podobné objavy sa vyskytli v Texase i iných končinách sveta. Ak chcú konzervatívni geológovia zostať verní princípu datovania jednotlivých vrstiev Zeme, pri objasnení týchto nálezov stoja pred neprekonateľnou prekážkou. V Národnom parku Dinosaur National Monument » na hraniciach medzi Utahom a Coloradom (USA) sa našla fosílna kostra dinosaura v takmer vztýčenej polohe, uväznená v pevnom pieskovci. Konzerváciu zvieraťa majú na svedomí rovnaké geologické procesy, aké prebiehali pri tvorbe Ayers Rock, no i horninových vrstiev pri Glen Rose.

Obr. 33: Pahýle stromov v Spirit Lake. Na výbuch sopky Mount St. Helens doplatili i stromy, ktoré v rozkúskovanom stave naplavilo do jazera. Pahýle plávali sčasti kolmo, koreňmi nadol. V tejto pozícii aj klesali na dno, až ich napokon pochovalo v zemských vrstvách, ktoré postupne naplavovalo. Ak by sa. naplavenín (sedimenty) vytvrdili, niekedy v budúcnosti sa nájdu stromy, ktoré pretínajú viaceré nezávislé geologické vrstvy. Táto skutočnosť je v súlade s geologickou koncepciou počas potopy. Zmes piesku a vody rýchlo vytvrdla pôsobením nejakého katalyzátora. A čo na to veda? V prílohe časopisu PM, Dinosaury, sa tvrdí: „Prarieka, čo tade kedysi pretekala, so sebou strhávala tisícky tiel zvierat, ktoré následne naplavila do dákej mŕtvej zátoky, kde potom v priebehu miliónov rokov skameneli. Tento dohad potvrdzuje skutočnosť, že v takýchto náleziskách sú tucty fosílií, čo sa na sebe vŕšia bez ladu a skladu..."Takže proces skamenievania trval milióny rokov a kosti sa akousi náhodou zachovali i pri úplnom vylúčení vzduchu? Stačí teda, že dotyčný predmet zostane dlho na jednom mieste? Aký proces je vôbec určujúci pre zdĺhavý priebeh skamenenia a náležité stvrdnutie pieskovca, zrnko za zrnkom? Jediná správna odpoveď, ktorú umocňujú aj všetky uvedené fakty, znie: Vytvrdnutie skaly, v ktorej sú uväznené fosílne kosti, pôsobením uhličitanu vápenatého ako rýchleho vytvrdzovača. Iné pre geológiu nevysvetliteľné nálezy, predstavujú skameneliny dažďových kvapiek, zvlnený povrch pripomínajúci morské dno v blízkosti pláží, ale aj odtlačky zvieracích láb a ľudských nôh. Tieto úkazy, ktoré sa nachádzajú po celom svete, museli byť urýchlene konzervované, inak by boli erodovali. Vrstva horniny, čo ležala nad nimi, musela mať mäkkú konzistenciu, inak by sa stopy v spodnej vrstve neboli zachovali. Ani pod tieto fenomény sa nepodpisuje zdĺhavý proces miliónov rokov; už aj dni by boli pridlhým časovým úsekom. Ak uvážime, aké prudké a silné boli záplavové vlny počas potopy, mali by vlastne všetky hory a kopce v priamo zaplavených oblastiach pozostávať zo sedimentárnych naplavenín tejto historickej epochy. Kto hľadá prapôrodnú horninu, musí sa prevŕtať do veľkých hĺbok zemskej kôry. Že by bol počas potopy obdobne rýchlo vznikol aj Grand Canyon? Pri pozornejšom pohľade rozlíšime štyri oblasti rôznych druhov vrstiev, ktoré sa podstatne líšia farbou (červená, žltá, sivočierna), zrnitosťou alebo materiálom (vápenec, bridlica, pieskovec). Pozornosť vzbudzuje mohutná pieskovcová vrstva červenej farby, ktorá leží ako tretia medzi dvorná tmavšími, paralelne zoradenými vrstvami bridlice. Zvláštnosťou je uhol naplavenia tohto pieskovca, ktorý je väčší ako vnútorný trecí uhol, kým vrstvy, čo ležia bezprostredne pod a nad ním, sú zoradené horizontálne. Ak však z geologického hľadiska šikmé vrstvy horniny vznikajú v zemskej kôre zásadne iba pomalým pohybom, potom musia aj vrstvy, čo ležia nad a pod nimi, vykazovať prešmyky či zlomy. Vrstva uväznená ako v sendviči sa už po vytvrdnutí nemôže vyformovať bez toho, aby neboli postihnuté i ostatné vrstvy.

Obr. 34: Grand Canyon. Bola raz jedna riečka, čo si pred 90 miliónmi rokov začala prerážať podzemnú cestu cez 200 miliónov rokov starú planinu Kaibab, a tak postupne vznikal Grand Canyon... V skutočnosti vznikla táto priepasť v štyroch fázach relatívne rýchlo počas potopy. Veda si láme hlavu nad viacerými neriešiteľnými záhadami. „ Veľkou neznámou "je časový skok 1500 miliónov rokov, pretože Tapeatský pieskovec je podstatne mladší ako pod ním ležiaca bridlica Višnu. Cococinský pieskovec je podstatne strmšie navrstvený, ako býva bežné pri piesku, ktorý zrejme tvrdol pomaly. Bežné geologické vysvetlenie nemôže poslúžiť ako berná minca, pretože dodatočné posuny zemskej kôry neprichádzajú do úvahy, keďže vrstvy, čo ležia podá nad ním, sú zoradené horizontálne. Navyše, po 90 miliónoch rokov by sa na okraji planiny Kaibab asi ťažko zachovali súvislé neobrúsené hrany. Jediné vysvetlenie ponúka téza, ktorú tu dosť často hlásam, a síce, že tieto vrstvy boli počas naplavenia mäkké, tvar im vnútila voda alebo vietor a v tomto stave veľmi rýchlo stvrdli v nezvyčajnej forme alebo neprirodzenom uhle. V tom je aj zásadný rozdiel medzi názorom geológov a naším pohľadom na svet. Dôsledky tohto poznania sú oveľa podstatnejšie, ako sa zdá na prvý pohľad. Rieka Colorado nemá toľko vody, aby bola aspoň približne schopná vytvoriť také majestátne dielo erózie, ako je Grand Canyon. Predpokladom jeho vzniku sú obrovské masy tečúcej vody a tých bolo pri potope viac ako dosť. Voda, čo opadávala po jednotlivých záplavových vlnách, vytvorila hlboké erózne žľaby v práve naplavenom, a ešte nie celkom spevnenom sedimentárnom materiáli. Vraj nemožné? V zmysle mojej teórie rozhodne nie. Ide o teoreticky možné vysvetlenie, ktoré sa priam ponúka na základne triezvych logických úvah. Týmto spôsobom pravdepodobne vznikli Zion Canyon, Grand Canyon i iné vychýrené zázraky prírody. Žeravá magma, čo sa predrala nahor štrbinami narušenej zemskej kôry, vychladla a aj po odplavení čerstvých vrstiev sedimentov sa zachovala v podobe vežičiek a cimburia. Tak vznikli Bryce Canyon a Monument Valley. Či nie sú práve na južnej strane Grand Canyonu poriadne neobrúsené kolmé hrany, ktoré nadväzujú na relatívne rovné územie? Pri prelete nad týmto územím helikoptérou mi zrazu bolo jasné, že zubaté hrany podo mnou nemôžu byť veľmi staré. Keďže rieka Colorado musela na skalistom povrchu začať svoje dielo erózie už veľmi dávno, vďaka čomu sa dodnes prepracovala do hĺbky 1600 metrov, okraje by mali byť veľmi staré, ak zvážime, že rieka sa údajne za 1000 rokov prederie iba o 15 cm. V tomto prípade by však aj planina, čo na ne nadväzuje, musela vykazovať silnejšiu moduláciu. Podľa všeobecne známej verzie sa planina Kaibab začala vysúvať nahor pred 65 miliónmi rokov a v rovnakom čase sa rieka Colorado zahryzla do skál. Priepasť sa vraj postupne rozširovala pôsobením erózie. Toto oficiálne stanovisko však v sebe skrýva protirečenie - zub času by sa bol totiž neodvratne postaral o planírovanie okrajov. Čím ďalej však strmé bočné zvisy skĺzajú cez zlomy svahu, tým sú plochejšie, až napokon dôjde k tvorbe trecieho uhla príslušného dna. Po desiatkach miliónov rokov by sa už nesmeli vyskytovať rozsiahle súvislé neobrúsené hrany, najmä keď sa vraj planina zároveň dvíhala do výšky a v súčasnosti je jej povrch relatívne rovný a hladký. Podľa mojich pozorovaní i podľa dôkazov a teórií uvedených v tejto knihe jestvuje iba jedno riešenie: Grand Canyon i ostatné zázraky prírody vznikli iba pred relatívne krátkym časom. Predstavme si svah s hrubou vrstvou zeme či hliny. Ak výdatne prší, vznikajú v nepevnom materiáli hlboké brázdy. Jeden i viacero takýchto kaňonov v miniformáte vzniklo za týchto okolností v krátkom čase. K podobným javom dochádza aj v morských zónach príboja. Ak búrka vyplaví na pláž čerstvý piesočný materiál, počas pokojovej fázy v ňom vzápätí vzniknú hlboké odtokové ryhy. Tieto deje si treba predstaviť v gigantickej miere, pri spolupôsobení spevňovača, ktorý potom napríklad spomínaný piesok na pobreží vytvrdil na určitý druh betónu s rozdielnym stupňom tvrdosti. Výsledkom sú akési „minigraridcanyony". Že by tento zázrak prírody nebol vznikal pozvoľna za 70 miliónov rokov, ale postrkom a má nanajvýš 10 000 rokov? Treba si však položiť i ďalšiu otázku: Prečo je príroda krásna práve v súčasnosti? Za tých mnoho miliónov rokov a pri meniacich sa životných podmienkach (doby ľadové) by hory a skalisté formácie boli už dávno zerodovali. Dnes by sa nám vlastne mal núkať iba pohľad na trosky a horské rozvaliny. Krásy prírody by sa boli zachovali iba výnimočne, nie všeobecne. „Balansujúce skaly" alebo skalisté klenby nie sú ojedinelé, nemožno ich považovať ani za šťastnú náhodu. Ide o prírodný jav, ktorý sa vyskytuje pomerne často. Každú chvíľu sa v nejakej publikácii objaví článok o nebezpečenstve mohutných zosunov pôdy v Alpách, lebo kyslý dážď a zmeny životného prostredia sa negatívne prejavujú na stave lesného porastu. Ako to, že práve v dnešných časoch sú Alpy ohrozené? Bolo azda v minulosti vždy ideálne podnebie a optimálne podmienky pre rast stromov? Bol vôbec na horách odjakživa lesný porast? Ako to vlastne bolo v čase uhynú dinosaurov pred údajne 64 miliónmi rokov, keď sa nebo zatiahlo čierňavou a pre rast a život vôbec zavládli krajne nepriaznivé podmienky? Okrem toho vraj jestvovali aj doby ľadové a vtedy predsa vládli nehostinné podmienky! Na konci obdobia chladu a mrazu muselo predsa v horách dôjsť k rýchlej erózii. Ako to, že zo skál nezostali iba rozvaliny? Slabší ochranný štít Ďalším dôkazom teórie mladej Zeme je sila jej magnetického poľa. Prečo napríklad Zem aj iné planéty disponujú magnetickým poľom, no sú aj také telesá, čo sa musia zaobísť bez neho, alebo ho majú iba veľmi slabé? Napríklad Mesiac. Magnetizmus vraj zapríčiňuje elektrické prúdenie vo vonkajších oblastiach zemského jadra. Ide vlastne o zemské dynamo.128 Zaujímavosťou je, že sila nášho magnetického poľa ročne kontinuálne klesá mierou 0,07 %. O 4000 rokov by teda podľa výpočtov málo dôjsť k zániku magnetického poľa. Magnetizmus nás vlastne chráni pred smrtiacim kozmickým žiarením, jeho podstatné zníženie by preto malo katastrofálne následky pre život na našej planéte. Vedci sú presvedčení, že každých 250 000 rokov sa naše magnetické pole prepóluje, pričom tento proces už mešká. Dostane teda Zem onedlho nové prepólované magnetické pole, ktoré by sa potom muselo znova samostatne zmagnetizovať? Rozhodne dobrodružná predstava. Skúsme vychádzať zo skutočnosti, že sa magnetické pole síce vie samo prepólovať, ale nie je schopné znova sa zmagnetizovať. Touto úvahou sa prepracujeme k mladej Zemi, veď pri strate sily magnetického poľa v hodnote 0,07 % za rok aj v ére dávnominulej možno veľmi rýchlo dosiahnuť absolútnu hraničnú hodnotu. Prepočtami na základe vedeckých pozorovaní a meraní od roku 1829 sa zistilo, že z maximálnej hodnoty sa začalo vychádzať pred približne 22 000 rokmi.129 Zem by preto nemala byť staršia ako táto hraničná hodnota, ak pravda v minulosti nedošlo k dákemu závažnému vplyvu. No práve geológovia a zástancovia evolučného myslenia propagujú rovnomerný vývoj našej planéty ako východiskovú základňu svojho svetonáhľadu. A práve z tejto teórie rovnomerného vývoja sa vychádzalo pri úvahách o vzniku vesmíru i galaxií s hmlovinou a súhvezdiami. Soľ morí Morská voda obsahuje obyčajnú kuchynskú soľ (chlorid sodný). Sodík by mohol pochádzať z hornín vymytých dažďom. Obsah chlóru v horninách je však päťdesiatkrát menší, a tak sa vynára otázka, kde sa v nej nabral tento prvok. Určite stojí za povšimnutie, že aj oceľ v úvode opísaného fosílneho kladiva obsahovala popri železe chlór. Oceány vykazujú 3,5 %-ný priemerný obsah soli. Minerály a soľ sa vyplavujú z hornín riekami, ktoré ich prepravia do oceánov. Aj prirodzený obsah soli morského dna, atmosférické vplyvy (vulkanická činnosť), odparovanie, spodné vody a erózia pobrežia predstavujú nezanedbateľné faktory. Celkove majú tieto deje na svedomí pomalé zvyšovanie obsahu soli v oceánoch. Ak sa pri konštantných rámcových podmienkach vychádza z hodnoty odvodenej z prítomnosti, potom maximálny vek morí vychádza na 62 miliónov rokov. V tých časoch musela byť v oceánoch čistá voda bez prímesi soli. Podľa toho zrejme za života dinosaurov nebolo slanej vody. Priemerný prírastok obsahu soli na tejto počtárskej báze predstavuje iba 0,06 % za milión rokov. Ak by mala mať Zem naozaj viac ako 4 miliardy rokov, bola by vyrátaná miera ešte vždy 50-krát vyššia,a smeruje teda k nule. Ak však zohľadníme závažný vplyv potopy alebo aj iných udalostí, ktoré sprevádzala zvýšená miera erózie, možný vek oceánov sa drasticky znižuje. Okrem toho miera prírastku obsahu soli sa rokmi skôr znižuje, veď rieky postupom času odplavujú do morí čoraz menej sedimentov. Z toho vychádza, že Zem musí byť podstatne mladšia ako vyrátaná maximálna hodnota. Udaj 62 miliónov rokov teda v súlade s doterajšími úvahami predstavuje iba absolútnu hraničnú hodnotu. Praoceán má však byť podľa evolučnej teórie vyše 50-násobne starší! Kde sa potom podela toľká soľ? Hory sa čiastočne navrstvili iba pred zopár tisícročiami. Deje, ktoré vieme dnes vyčísliť, sa preto nemohli premietnuť do dlhého obdobia, a rieky mali podstatne menej času naplaviť soľ i erozívny materiál do morí i oceánov. Erózia kontinentov Úvahy vzťahujúce sa na obsah soli v oceánoch možno aplikovať aj na množstvo sedimentov nachádzajúcich sa na dne morí. Rieky naplavujú do morí erozívny materiál vo forme bahna, štrku a okruhliakov. Materiál krajiny sa pritom pomaly odsúva a zbiera sa na hne oceánov. Tým vlastne ubúda z kontinentov a morské dno, naopak, pomaly hrubne. Keďže vek pohorí sa vraj odhaduje na 70 miliónov až tri miliardy rokov, mali rieky na odnos erozívneho materiálu dostatok času. Ak porovnáme súčasné množstvo materiálu, ktoré sa odplaví do oceánov s objemom všetkých kontinentov, čo ležia nad morskou hladinou, prepracujeme sa k matematickému výsledku, podľa ktorého by za necelých 15 miliónov rokov na svete nemal zostať ani kopček, pretože všetok zemitý i skalistý materiál by už odplavilo do morí a oceánov. To všetko, pravda, za predpokladu zachovania rovnakej miery počas celého obdobia. Ak však niekedy v minulosti došlo k zrýchlenému procesu, vyrátaný vek sa tým proporcionálne znižuje. Erozívny materiál, ktorý doteraz odplavilo do oceánov, však možno merať aj metódou vrtov. Ak budeme znova vychádzať zo súčasnej miery erózie, prepracujeme sa k obdobiu 15 miliónov rokov, ktoré je potrebné na to, aby merateľné sedimenty naplavilo na dno morí. Zem preto analogicky s týmito úvahami nemôže byť staršia ako spomínaných 15 miliónov rokov. To je však predsa len 50-krát menej ako vedou stanovený vek kontinentov.

Obr. 35: Erozívny plášť. Erozívny materiál vo forme okruhliakov, piesku, štrku a hliny odnášajú rieky do jazier a oceánov. Na základe tejto úvahy nemôže mať Zem viac ako 15 miliónov rokov, pretože za toto obdobie by pri konštantnej miere erózie muselo odplaviť všetky kopce i pohoria, takže moria by sa nimi presýtili. Táto časová hranica predstavuje maximálnu hodnotu a musí byť na základe počiatočnej podstatne vyššej erózie omnoho nižšia. Dnešné pohoria a kopce však vraj majú stámilióny rokov. Navyše, v jazerách a moriach by musela spočívať oveľa hrubšia vrstva sedimentov, ako v súčasnosti zaznamenávame. Ak by však kontinenty mali mať tri miliardy rokov, nebolo by už hôr a oceány by boli preplnené naplaveným materiálom.Vychádzajúc zo skutočnosti, že obidve kritické úvahy, o obsahu soli aj o množstve sedimentov, nezávisle od seba vykázali podobné extrémne hodnoty pre vek Zeme, mali by byť logicky správne. Otázka však znie: Aké mladé sú teda vlastne naše hory a pohoria? Ak si bližšie všimneme ústia veľtokov, našej pozornosti neujdú delty vyčnievajúce do morí, na vzniku ktorých sa podieľa erozívny aj iný materiál naplavený riekami. Ak by sa geológovia nemýlili v odhade,že najmladšie pohorie má aj tak až 70 miliónov rokov, muselo by mať mnoho riek rovnaký vek. Na to však delty riek tohto sveta nevykazujú dostatočnú veľkosť. Sú teda rieky podstatne mladšie ako hory? Že by pred potopou nebolo riek? Alebo sú aj hory primerane mladšie? Táto úvaha sa rovnako vzťahuje aj na staré vnútrozemské moria a jazerá, ktoré by sa tiež už dávno museli premeniť na súš. Hladina oceánov v čase potopy stúpla o vyše 100, možno aj o 200 metrov. V dôsledku toho sa staré delty riek nachádzajú pod dnešnou hladinou. Ale ani ony nevykazujú dostatočnú veľkosť na to, aby dokumentovali vek mnoho miliónov rokov. Relatívne mladý povrch Zeme, čo vznikol iba „prednedávnom", by hladko vyriešil celú záhadu. Kvapľové jaskyne Obľúbeným príkladom a údajným dôkazom veku Zeme sú kvapľové jaskyne. Kvaple (stalaktity i stalagmity) sú vraj prastaré útvary, pretože kvapky, čo ich vytvorili, padali pomaly a vo väčších odstupoch a potrebovali dlhý čas, aby vytvorili dnešné vežičky či cencúle. Kvaple sa tvoria z vápencových nánosov vodných kvapiek, ktoré z vápenca uvoľnila voda s obsahom kyseliny uhličitej. Pri prepočte veku kvapľov sa vychádza zo súčasnej miery rastu, ktorá sa aplikuje na danú veľkosť. Ak má výsledok zodpovedať skutočnosti, nesmeli v minulosti nastať nijaké zmeny. Betón či bežná malta obsahujú hydraulické spojovacie materiály. Ak sú tesnenia na mostoch alebo balkónoch nedostatočné, voda sa dostáva do konštrukčných častí cez vlásočnicové trhlinky, ktoré v betóne nie sú nijakou zvláštnosťou. Zo spodných častí betónových dielcov potom cez jestvujúce trhlinky odkvapkáva voda aj s uvoľneným uhličitanom vápenatým a vytvára moderné kvaple. Aj v podzemných garážach, pivniciach či skladoch, ktoré sa nachádzajú priamo pod otvoreným priestranstvom dvorov a nie sú dostatočne tesnené pred presakujúcou vlhkosťou, sa nájdu takéto amorfné vápencové cencúle. Pozoruhodná je rýchlosť, akou tieto novodobé kvaple rastú, ak sa im nezamedzí prísun vody. Ak sa nevytvoria nové trhliny, na danom mieste sa vyčerpá zásoba vápna a proces tvorby kvapľov sa časom spomalí. Presne tento proces prebehol aj v prírode. Trhliny vo vápenci sa časom preprali a obsah vápenca v hornine sa znížil. Kedysi teda trhlinami v skalách pretekalo viac vody, ktorá prirodzene uvoľňovala viac vápencových zložiek. Na dne jaskýň možno často pozorovať veľké plochy hrubých vápencových vrstiev, na ktorých sa dá veľmi ľahko pošmyknúť. Tieto vrstvy svedčia o pôvodne bohatších zásobách vody. Tie sa zjavne minuli. Z vymenovaných dôvodov postupom času automaticky ustupuje rast kvapľov, preto nemôžu poslúžiť ako dôkaz vysokého veku Zeme. Tropické koraly Ďalším svedectvom prastarej Zeme sú koraly, obyvatelia oceánov v tropických šírkach. Koraly odumierajú, ak teplota vody poklesne pod 20 °C. Z tejto skutočnosti Hans Queiser súdi: „Počas ,nukleárnej zimy', ktorú vyvolal náraz asteroidu a zasiahla celú zemeguľu, by vymreli nielen amonity, ale aj koraly." Toto tvrdenie posunulo potopu celosvetového rozsahu do ríše bujnej fantázie. Prívrženci evolučnej teórie si mädlili ruky nad vedecky výstižnou námietkou; v tom čase však ešte neboli patrične zohľadnene najnovšie poznatky výskumu. Záhadné vymretie amonitov sme si už objasnili. Ako sa potom mohli zachrániť koraly? Z výskumu O. B. Toona z roku 1984 vyplynulo, že oceány vďaka svojej výraznej schopnosti akumulovať teplo, vychladli iba v menšej miere, kým teplota atmosféry v blízkosti zemského povrchu štyri až päť mesiacov po náraze poklesla až na -20 °C.Nahromadením rôznych skleníkových plynov uvoľnených počas kataklizmatických udalostí (oxid uhoľnatý, oxid uhličitý, oxid dusnáty, metán) vznikol skleníkový efekt. Vrtmi v južnom Atlantiku sa dokázal rýchly nárast teploty o 5 °C na morskom dne. Zvýšením teploty sa vytvorili iné predpoklady. Tropické koraly sa v teplejších vodách po kataklizme pravdepodobne cítili oveľa lepšie a produkovali viac vápna. V tých časoch bola miera jeho tvorby omnoho vyššia ako dnes, a tak keď vychádzame z dnešných údajov, prepočet veku koralových útesov jednoducho nemôže byť správny. Živé plávajúce dinosaury? Niektorí biológovia a morskí bádatelia, ako napríklad prof. dr. A. Jabolow, sú presvedčení, že v hĺbkach Indického oceánu a v juhozápadnej časti Tichého oceánu medzi 25. a 35. stupňom južnej šírky žijú plávajúce dinosaury, pleziosaury alebo mozasaury. Toto presvedčenie je doložené nejednou správou očitých svedkov, ktorí mali to šťastie vidieť takýchto obrovských obyvateľov morí. Roku 1977 japonský rybársky čln s 18-člennou posádkou pred pobrežím Nového Zélandu vytiahol z hĺbky približne 250 metrov svoju sieť a v nej čosi, čo meralo bezmála desať metrov a silne zapáchalo. Telo bolo už v rozklade, pravdepodobne mesiac po smrti. Vážilo asi dve tony a z trupu mu vyrastali štyri takmer rovnako veľké plutvy, dve v prednej a dve v zadnej časti. Okrem toho mala morská príšera chrbticu, chvost bez plutiev a hlavu na dlhom krku. Cien posádky ju päťkrát odfotografoval. Navyše, odkrojili jej kus plutvy. Potom zdochlinu vrátili do mora, aby nenakazila celý úlovok. Na základe fotografií nemohlo byť zviera priradené k druhom, ktoré poznáme. Chemickým výskumom plutvy sa zistila podobnosť s rybou alebo plazom. Podobnosť s cicavcom, napríklad veľrybou, sa nedokázala. Celková veľkosť, dlhý krk i chrbtica — všeobecný znak cicavcov, však protirečili domnienke, že by mohlo ísť o neznámy druh ryby alebo nezvyčajný druh žraloka. Navyše, zviera malo štyri rovnako veľké plutvy takého rozloženia a rozmerov, akými sa nevyznačuje nijaký známy plávajúci tvor. Mŕtve zviera bolo podobné pleziosaurovi, ktorý však údajne vymrel pred 64 miliónmi rokov. Japonsko pri príležitosti tohto objavu vydalo známku s vyobrazením pleziosaura. Bernard Heuvelmans referuje o neuveriteľnom pohľade, ktorý sa naskytol pri potopení britského parníka Iberian nemeckou ponorkou U28 v severnom Atlantiku.Po tom, čo loď zasiahli torpéda a klesala na dno, pod vodou vraj došlo k explózii. Veliteľ lode a niekoľkí dôstojníci vzápätí zbadali obrovskú príšeru. Vymrštila sa nad hladinu do výšky niekoľkých metrov, urobila obrat a celá sa zvlnila. O niekoľko sekúnd sa potom znova ponorila do vín Atlantiku. Príšera mala vraj dĺžku približne dvadsať metrov a pripomínala velikánskeho krokodíla s plávacími blanami medzi prstami. . V anglickom Cornwalle pri Falmouthe zahliadli v sedemdesiatych rokoch viacero morských príšer, ktorým začali vravieť Morgawr. Roku 1976 dokonca vznikli dve fotografie (údajne falzifikáty), na ktorých je zviera s viacerými hrbmi na chrbte, dlhým krkom a malou hlavou. V nedávnej minulosti sa nahromadilo mnoho hodnoverných svedectiev o rôznych morských príšerách. Existencia obrovských kalmarov sa veľmi dlho odsúvala do ríše rozprávok. Verilo sa, že zobrazenia týchto hrozitánskych zvierat na starých morských mapách vznikli zo strachu pred neznámom, no dnes už vieme, že sú výjavom z reality. Ozrutného kalmara, dlhého takmer osem metrov, objavili 30. novembra 1861 pred ostrovom Tenerife. V posledných rokoch sa zaznamenalo viacero podobných očitých svedectiev aj nálezov. Títo obri morí žijú vo väčších hĺbkach, preto ich neveľmi vídať. Vo Walmägene sa však našli pozostatky týchto zvierat, z ktorých vyplýva, že kalmar obrovský dorastá do dĺžky 20, ba až 30 metrov. Pred Havajskými ostrovmi roku 1976 vylovili z Pacifiku dovtedy neznámy druh žraloka. Toto zviera, pomenované Megamouth (obrovská papuľa), malo štyri a pol metra a doslova obrovskú papuľu, aby vedelo požrať čo najviac planktónu. Druhý exemplár tohto druhu odchytili roku 1984 pred Kaliforniou.Zjavne teda jestvuje ešte mnoho neznámych veľobyvateľov morí. Podľa očitých svedkov sa severoamerické a škótske jazerá len tak hmýria príšerami. Azda ani niet amerického či kanadského štátu, v ktorom by sa nenachádzalo aspoň jedno vodstvo s evidovanou príšerou. Obzvlášť veľa monštier sa nachádza v štátoch New York a Wisconsin. V starých indiánskych ságach sa hovorí o hrôzostrašnom netvorovi vo vodách Champlain-See v štáte New York. Samuel Champlain, po ktorom jazero pomenovali, roku 1609 videl toto zviera na vlastné oči. Odvtedy ho láskyplne volajú familiárnym Champ. Tohto netvora údajne vídať až do dnešných dní. Vo vodách Okanagan-See v Britskej Kolumbii (Kanada) sa už vyše dvestokrát ukázal velikánsky vodný had, čo by mohol byť dinosaurus typu bazilosaura. Indiánom žijúcim pri jazere je toto zviera známe pod menom Naiaka a dnes ho oficiálne nazývajú Ogopogo. V jazere Pohengamook pri Quebecu, v Chesapeackom zálive pri Vancouveri, vo Flathead-See v Montane a mnohých škótskych jazerách sa podľa očitých svedkov objavujú príšery. V ruských novinách Komsomoľskaja Pravda sa roku 1964 písalo o príšernej oblude, ktorú vraj pozoroval v jakutskom jazere Labynkyr profesor biológie Gladkich. Obluda tvaru ryby vraj pripomínala plaziaceho sa ichtyosaura. Vynorila sa z vôd, vyplávala na breh a prerážala si cestu po pevnine. Najznámejšou reprezentantkou svojho druhu je bezpochyby „Nessie". Už roku 565 n. 1. sa v kronikách objavuje zápis mnícha a staviteľa kláštora sv. Kolumba, ktorý sa náhodou zúčastnil pohrebu obete príšery z jazera Loch Ness. Svätec vraj napokon silou svojich modlitieb uvrhol do kliatby obludu, čo ohrozovala ľudí. Touto udalosťou sa Škóti obrátili na kresťanstvo. Škótsky básnik sir Walter Scott (1771-1832) si roku 1827 zaznačil do denníka, že došlo k pokusu chytiť legendárnu vodnú kravu. Akýsi potápač zazrel roku 1880 pod vodou obrovského netvora a roku 1933 boli manželia Spicerovci svedkami, ako Nessie prešla krížom cez cestu číslo A 82. Mala malú hlavu, dlhý krk, obrovské telo, štyri plutvy a osem až deväť metrov do dĺžky. V papuli si niesla nejaké zviera. Vzápätí sa potom odknísala na veľkých plávacích plutvách do vody. Ide vlastne o presný opis pleziosaura podobného zdochline, ktorú vylovil japonský rybársky čln. Náhodné paralely? Pravda, roku 1933 sa ešte nevedelo, že o 44 rokov neskôr sa do rybárskej siete zachytí podobné zviera, aj keď už len v rozklade. Nessie vraj dohromady videli stovky ráz. Hydrolokátor umiestený v juhovýchodnom rohu jazera s hĺbkou minimálne 325 metrov zaregistroval 28. augusta 1968 na obrazovke Veľký objekt, ktorý sa preháňal enormnou rýchlosťou. V októbri 1987 sa na jazero vypravila celá flotila dvadsiatich člnov s hydrolokátormi a prehľadávala ho v jednejlínii, tesne vedľa seba. Bádateľom sa podarilo lokalizovať tri záhadné objekty, pri opakovanom meraní ich však prístroje už nezachytili. Lokalizácie prebehli v hĺbkach väčších, ako bežne žijú ryby v jazere. K dispozícii je aj niekoľko nejasných fotografií Nessie, ktoré sa však označujú za falzifikáty. Je vskutku málo pravdepodobné, že by druh starobylého jaštera prežil v uzavretom priestore 64 miliónov rokov, hoci sa Nessie podľa všetkého pohybuje aj po súši. Keďže však aj v okolitých škótskych jazerách zahliadli príšery, mnohé nasvedčuje spôsobilosti netvora pohybovať sa aj po súši. Pre zachovanie druhu by však muselo žiť viacero exemplárov, čo podľa pozorovaní hydrolokátormi a očitých svedkov nie je vylúčené. Ak by boli dinosaury žili ešte pred pár tisíc rokmi až do potopy, existencia príšer typu pleziosaura v moriach alebo aj v rôznych jazerách sveta by bola rozhodne menej nepravdepodobná. Toto relatívne krátke obdobie totiž môžu výnimočne preklenúť dlhožijúce druhy zvierat. V stredoveku sa často spomínali draky, ktoré premohli odvážni rytieri. Že by šlo o reálne scény? Žili azda ešte v stredoveku veľké jaštery, alebo aj menšie dinosaury veľkosti komodovarana, ktoré prežili potopu? Lode Vikingov boli zdobené dračími hlavami a svätý JurajVraj oslobodil mesto Bejrút od draka. Zobrazenia drakov nájdeme po celom svete — najmä na Ďalekom východe. A poznáme aj prehistorické kresby dinosaurov , ktoré sú však s obľubou označované za falzifikáty. Žili azda dinosaury ešte aj prednedávnom? Alebo má pravdu Michael Buhl, ktorý v časopise PM píše: „Nálezy kostí v dávnych časoch by mohli vysvetľovať fakt, že už v dobe kamennej vznikli mýty o hrôzostrašných príšerách." Obr. Túto poštovú známku vydalo Japonsko roku 1977. Mŕtve telo vylovené z mora pred Novým Zélandom je tu prezentované ako pleziosaurus. Že by si už naši predkovia robili ťažkú hlavu z nálezov obrovských kostí? Odkiaľ vôbec poznali príslušné kostry? Pátrali po nich azda v zemi? Jedno je isté - zvyšky dinosaurov nemôžu po desiatkach miliónov rokov ležať na zemskom povrchu bez toho, aby ich nepoznačil zub času. Žijúce fosílie Najznámejším príkladom žijúcej fosílie je latiméria. Túto rybu veľmi dobre poznáme ako skamenelinu a dlho prevládal názor, že vymrela pred najmenej 64 miliónmi rokov. Ešte si pamätám hodinu biológie, keď som sedel v školskej lavici a učiteľ nárn toto zviera predstavil ako chodiacu rybu, a tým aj spojovací článok medzi obyvateľmi mora a súše, práve kvôli plutvám osadeným na pahýľoch. Tento názor však možno veľmi ľahko vyvrátiť. Príčina tkvie práve v plutvách, čo vyrastajú z pahýľov. Rozhodne sú prislabé na to, aby (či už na vode, alebo na súši) uniesli relatívne veľké zviera so živou hmotnosťou niekoľkých kilogramov. Chýbajúci článok v nekonečnej reťazi evolúcie, teda zviera, ktoré najprv vyliezlo z vody na suš, a potom sa z neho vyvinul cicavce alebo plaz, sa ešte vždy nenašiel. A ani sa nenájde, pretože evolúcia v tomto zmysle nikdy neprebehla. Pred Komorami neďaleko Madagaskaru ulovili roku 1938 živú latimériu a nemecký morský biológ Hans Fricke, nafilmoval toto zviera v jeho prirodzenom prostredí v dvestometrovej hĺbke. Je iba rozmarom prírody, že istý živočíšny druh prežije milióny rokov vo svojej pôvodnej forme? Alebo sú skameneliny svedkami potopy? Treba však povedať, že druh živočícha známy z dávnoveku, čo prežil až dodnes, svojou podstatou protirečí evolučným predstavám, aj keď prívrženci evolúcie s prižmúreným okom argumentujú, že príroda v rámci neuveriteľných náhod dokáže zázraky. Z vedeckého pohľadu odôvodnenia nedokázanej tézy by to „čosi menej ako zázrak" vlastne ani nesmelo byť. Koho však už trápi nekonečné množstvo náhod, dokonca i v správnom poradí, ak údajne bolo k dispozícií dosť času na to, aby vznikli? Jedno je však isté: žijúca fosília zásadným spôsobom odporuje myšlienke evolúcie a s ňou spojeného plynulého prispôsobenia a vývoja. Ak sa „vyhynuté" zviera, dnes doložené iba fosíliami, malo podľa teoretických základov evolúcie pomalým vývojom pretvárať na iné zviera, vynára sa rozhodujúca otázka: Ako je vôbec možné, že aj dne žijú exempláre z dávnoveku v nezmenenej forme? Prečo sa nenájde latiméria čo len minimálne pozmenená, ktorá aspoň o niečo pokročil; vo vývoji? Ak tieto zvieratá žijú na nasej planéte 64 miliónov rokov, potom predsa museli prejsť viacerými stupňami vývoja. Ako to, že máme do činenia so základným modelom? Zohráva tu znova proti všetkej logike a zmyslu pre pravdepodobnosť rozhodujúcu úlohu náhoda? Základným predpokladom evolúcie je skutočnosť, že vývoj nového živočíšneho druhu môže nastať iba zmenou v dedičných génoch a prebieha veľmi pomaly. Ak sa vraj latiméria pozvoľna vyvíjala ďalej, a my sa napriek tomu po 64 miliónoch rokov stretávame aj s jej prvotnou podobou, muselo sa vyskytovať i mnoho neúplných vývojových druhov vo forme nám neznámych zvierat. No keďže sa v dnešných časoch stretáme podľa všetkého iba s dokončenými druhmi, nemohlo dôjsť k evolúcii. Veď z predchádzajúcich modelov by do dnešného dňa bol musel prežiť v biologických zákutiach aspoň jeden jediný exemplár. Po chýbajúcej prechodnej forme (po tzv. missing link) veda zúfalo pátra. Samotný problém sa však dosiaľ ešte ani len nedostal na pretras: to, že ani jedna prechodná forma medzi dvoma živočíšnymi druhmi nemôže pozostávať iba z jediného druhu, ale musí pozostávať z množstva už trochu odlišne vyvinutých missing links! Každá prechodná forma musí predstavovať celý vývojový radí, množstvom jednotlivých stupienkov, pretože evolučná teória podľa predstáv Lyella a Darvvina vychádza z postupnej zmeny v priebehu dlhej geologickej éry. V zásade vyvstáva otázka, či napoly alebo čiastočne vyvinuté zviera bolo vôbec životaschopné, veď zmeny (napríklad vývoj od plutvy k chodidlu) mohli prebiehať iba po nepatrných krôčikoch. Noha, ktorá sa však ešte celkom nevyvinula, je pre také zviera skôr poriadnym postihnutím ako vývojom k lepšiemu. Boli vôbec tieto tvory životaschopné? Vedeli sa azda v porovnaní so svojimi predchodcami lepšie prispôsobiť podmienkam? Jednoznačne nie! Aby sa však zástancovia evolučnej teórie vyhli problémom súvisiacim s absolútnym nedostatkom dôkazov, mali by jednoducho pristúpiť k tvrdeniu, že prechod od jedného živočíšneho druhu k druhému prebiehal rýchlo, prakticky v dokonale vyvinutej forme, kvázi ako hypermakroevolúcia. Vysvetľovalo by to všetky protirečenia, ktoré som tu uviedol, a už by nebolo treba nič vysvetľovať. Som však presvedčený, že keby bola takáto vedecká téza primerane vážne sformulovaná,nepovažovali by sme ju za nič výnimočné a slepo by sme jej uverili. Zostáva však otázka: Ako prenáša také zviera dedičné danosti a ako ich odovzdáva svojmu potomstvu? Ťažko povedať, no tak či onak, ďalším príkladom žijúcej fosílie je komodovaran. Správy domorodcov o žijúcich drakoch sa dlho posudzovali ako výplody fantázie. Až roku 1912 objavili na indonézskom ostrove Komodo vyše trojmetrového plaza, ktorého aj pomenovali po ostrove. Tento varan sa považuje za pozostatok éry dinosaurov, no aj on zostal zjavne nepoznačený vývojom. Zviera šesťuholníkového tvaru s radmi čiernych bodiek, veľké asi ako minca, sa našlo roku 1986 v Atlantickom oceáne neďaleko horúcich prameňov. Až do dňa objavu o tomto zvierati platilo, že je 70 miliónov rokov po smrti. Mokele-mbembe Už som spomínal, že pri svojej poslednej návšteve v Glen Rose som sa s dr. Baughom nestretol. Jeho dočasným pôsobiskom sa stala Nová Guinea, kde sa zúčastnil na výskumnej expedícii. Tamojší domorodci jednostaj referujú o veľkých netvoroch, ktoré vraj drancujú aj hroby mŕtvych. Je podozrenie, že by mohlo ísť o nejaký druh dinosaurov, ktoré prežili. Dôkazy sa síce nepodarilo získať, ale prostredníctvom prístrojov, ktoré umožňujú vidieť aj v noci, bol registrovaný kontakt s obrovitými živočíchmi. V močiaroch afrického Konga vraj žije príšera, ktorej domorodci vravia mokele-mbembe. Už 200 rokov sa hovorí o tomto zvierati, ktoré zanecháva neidentifikovateľné stopy. Roku 1913 rotmajster von Stein zu Lausnitz v rámci expedície priniesol správy o zvierati, ktoré je vraj veľké ako slon (prinajmenšom ako hroch) a má veľmi ohybný krk. Švéd J. C. Johanson sa podľa vlastných slov roku 1932 stretol na safari s jašterom. Zviera vraj malo 16 metrov. Zriedkavé stretnutie bolo zvečnené na fotografii, žiaľ, veľmi neostrej. Roku 1959 vraj domorodci zabili jedného mokele-mbembe, no všetci, čo jedli z jeho mäsa, vraj pomreli. Konžský zoológ Marcellin Agnagna viedol roku 1983 expedíciu do oblasti Likouala a pri tej príležitosti vraj na vlastné oči videl mokele-mbembe. Všeobecne sa v opise tohto zvieraťa uvádza dĺžka 5 až vyše l O metrov (vrátane chvosta)a štyri krátke nohy s pazúrmi. Ide o bylinožravca, ktorý zanecháva stopy dlhé 30 centimetrov. Možno na Zemi žije ešte zopár dinosaurov. Ak ju totiž neobývali až tak veľmi dávno (čo som sa v tejto knihe snažil podložiť nejedným dôkazom), potom je celkom možné, dokonca pravdepodobné, že určité druhy dinosaurov ojedinelé prežili až dodnes. Tým by draky z rôznych ság vystúpili z ríše rozprávok a stali by sa z nich realistické opisy živých dinosaurov či iných monštier. Alebo by zostali aspoň spomienkou na dni pred potopou či krátko po nej. Staroveké zobrazenia dinosaurov Ak dinosaury vymreli pred 64 miliónmi rokov a ľudstvo je staré nanajvýš 3 milióny rokov, nemali by vlastne jestvovať nijaké zobrazenia týchto prazvierat. Ak by myšlienka evolúcie zodpovedala skutočnosti, človek by sa v živote nemal stretnúť s dinosaurom a pri chýbajúcej predstave by ho ťažko mohol nakresliť. K jednému z najspornejších a súčasne i najsenzačnejších objavov došlo v peruánskej rieke Ica. Praktický lekár, dr. Janvier Cabrera dostal roku 1966 od roľníka, ktorého bezplatne liečil, do daru malý kameň ako ťažidlo na spisy. Do kameňa bol vyrytý mýtický vták. Rytinová kresba pripomínala rekonštrukciu pterosaura (lietajúci jašter s rozpätím krídel až do ôsmich metrov), ktorý vraj žil pred približne 100 miliónmi rokov. Za predpokladu, že rytina nepochádza z 20. storočia, natíska sa otázka, ako mohlo dôjsť k zobrazeniu zvieraťa, ktoré ľudské pokolenie nezažilo? Kde sa vlastne nabral tento kameň s rytinou? Riečka Rio Ica roku 1961 zaplavila púšť Ocucaje. Jej mierny tok sa zrazu premenil na strhujúci prúd, ktorý vymlel kamene z hlbších vrstiev zeme. Medzi nimi sa nachádzali aj kamene s tajuplnými gravúrami. Dr. Cabrera sa popri svojom povolaní začal venovať archeologicko-vedeckej činnosti a medzičasom zozbieral vyše 12 000 exemplárov týchto kameňov s rytinami, ktorých hmotnosť už dosahuje 200 kg. Motívy rytín sú veľmi rôzne a znázorňujú dinosaury aj iné prehistorické zvieratá, mapy neznámych krajín, flóru a faunu, ktorá Južnej Amerike nie je vlastná, chirurgické operácie a zákroky, z optických prístrojov ďalekohľady a lupy, hudobné nástroje, hviezdnu oblohu s kométami a mnoho iných neznámych či záhadných vecí. Neuveriteľné kresby na kameňoch však dokumentujú spolužitie dinosaurov a ľudí v jednej ére. Zároveň sú svedkami technického poznania, ktoré je nám známe iba niekoľko storočí. Vyryté mapy a zobrazenia rastlín, ktoré sa nenachádzajú v Južnej Amerike, naznačujú, že od vzniku rytín muselo na svete dôjsť k prevratnej udalosti. Že by tu bola zohrala hlavnú úlohu potopa? Kamene s rytinami podrobili geologickému výskumu. Zistilo sa, že mechanickým transportom - buď prúdom rieky, alebo prívalovými vlnami - došlo pri súčasnom tlaku k mechanickému zaobleniu materiálu. Ide o zuhoľnatený andezit, horninu sopečného pôvodu. Laboratórne výskumy ukázali na jemne zoxidovanú vrstvu povrchu kameňov (pozri fotografie 100 a 101), ktorá prekrýva aj gravúry. Tým sa vylúčilo, že by rytiny mohli vzniknúť dodatočne. Na základe oxidačnej vrstvy sa vek kameňov z Ice odhaduje na najmenej 12 000 rokov. Uvedený údaj zodpovedá ére pred potopou. Doby kamennej skrátka nebolo; táto epocha predstavovala iba fázu katastrofálneho úpadku ľudstva po potope. Pred ňou boli na Zemi úplne iné podmienky pre život, fyzikálne predpoklady a rozdielna flóra i fauna. Kresby na kameňoch z Ice predstavujú reálny svet a sú dôkazom týchto tvrdení. Žiaľ, nájde sa aj mnoho falzifikátov. Všelijakí „umelci" z týchto oblastí vyrábajú pre turistov napodobeniny a svojou činnosťou diskreditujú kamene z Ice. Nie je to však nijako výnimočný jav. K podobným akciám dochádza po celom svete. No čo sa už dnes nefalšuje? Rozhodne to nahráva do karát zainteresovaným kruhom, ktorým falzifikáty poslúžia ako argument nehodnovernosti, a tým sa celý prípad končí bez toho, aby si v odborných kruhoch vyslúžil trochu pozornosti. V tomto duchu zverejnené správy v tlači potom negatívne ovplyvňujú verejnú mienku, ktorou už neotrasú ani nezvratné dôkazy, lebo v novinách sa písalo, že ide o falzifikáty... V danom prípade možno pravé kamene ľahko odlíšiť od. nepravých práve zoxidovanou vrstvou, ktorá obaľuje celý kameň . Zobrazenia dinosaurov sa našli aj v Severnej Amerike. Pri svojej prvej návšteve v Glen Rose som od dr. Pattona dostal dve fotografie, na ktorých sú praveké bytosti. V Grand Canyone a 9 Milé Canyon v Utahu (USA) sa našli staré obrázky, ktoré zhotovili Indiáni. Zručnými ťahmi na nich zrejme zobrazili brontosaura.




Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky