Rosa Kulešová

Z knihy Almanach záhad od Výberu. V roku 1962 žila Rosa Kulešovová ako neznáma žena v domácnosti v priemyselnom meste na Urale. Keď spomenula pred svojím lekárom Josifom Goldbergom, že vie rozoznávať farby a dokonca čítať texty s pomocou končekov prstov, doktora to ohromilo.

Goldberg s ňou vykonal sériu testov a presvedčil sa, že hovorí pravdu. Na jeseň ju vzal so sebou na regionálnu konferenciu Psychologickej spoločnosti v Nižnom Tagile. Ukážka jej nezvyčajného „pokožkového videnia" priviedla zhromaždenie do úžasu a Rosa si získala publicitu aj v sovietskej tlači.Kulešovovú testoval aj profesor Abram Novomejskij, ktorý ju pozval do Inštitútu biofyziky sovietskej Akadémie vied v Moskve. Vytvorili zvláštnu komisiu, ktorá vyskúšala niekoľko experimentálnych postupov. Väčšina obmedzení nemala na Rosine schopnosti nijaký merateľný vplyv, hoci si vyžadovala dostatok svetla - jej prsty v tme zrejme „nevideli"o nič lepšie ako oči. Pri jednom pokuse vedci umiestnili texty a farebné kartičky pod číre sklo, ale Kulešovová ich „videla" aj potom.Profesor Filipp Bassin, ktorý sa zúčastňoval na väčšej časti výskumu, bol presvedčený, že Kulešovovej prsty prejavujú mimoriadnu citlivosť na svetlo. Špekuloval, že možno má nejakú vývojovú schopnosť, ktorú už väčšina ľudí stratila, pretože ju nemá ako využiť. Predpokladal, že tento talent by sa dal znovu oživiť cvičením. Profesor Novomejskij neskôr zistil,že z osemdesiatich študentov umeleckých smerov, ktorých testoval, po krátkom tréningu vedel každý šiesty rozlíšiť dve farby. V krajinách mimo ZSSR mala Kulešovová svojich odporcov.Patril k nim aj Martin Gardner.Vedeli o ňom,že odkrýva pravú podstatu rôznych mýtov, a keď preskúmal jej fotografie pri akcii, údajne objavil dôkaz, že sa pod rúškom pozerá. Keď potom raz Kulešovovú naozaj pristihli, že podvádza, jej zástancovia vyhlásili, že to bol ojedinelý výpadok, ktorý spôsobil stres zo všetkej tej náhlej slávy. Nech už je pravda akákoľvek, keď Kosa Kulešovová vo svojom rodnom meste roku 1978 zomrela, sotvakto si na ňu ešte spomenul. Vysielanie z myšlienkového oka V roku 1963 požiadala kanadská rozhlasová spoločnosť CBC anglického spisovateľa a reportéra Beverleyho Nicholsa, aby pripravil pre Kanadu program o výdavkoch, ktoré sa vynakladajú na kráľovskú rodinu. Nichols bol monarchii priaznivo naklonený a nazdával sa, že tieto náklady Briti vedia ospravedlniť. Rozhodol sa, že poslucháčom ponúkne nádherný pohľad na slávnostný kráľovský sprievod. V mysli si pokusne rozohrával predstavy celej suity, s ktorou kráľovná Alžbeta II. Zvyčajne prechádza cez londýnsku ulicu Mail.Keď uplynulo prvých desať minút relácie,Nichols sa rozhodol, že nastal čas, aby premenil na slová svoj myšlienkový obraz kráľovského sprievodu. V mysli si vybavil víziu kráľovnej v jej nádhernom koči, jazdeckú stráž v skvostných uniformách a neprehľadné davy, ktoré nadšene volajú na slávu. Neskôr povedal: „Zdalo sa mi, že vidím vyleštené krysy, od ktorých sa odráža slnko, a počujem klepot konských kopýt — zvuk, ktorý vyvoláva najtypickejšie spomienky na mesto zo všetkých londýnskych hurhajov." A potom zrazu vstúpil do akéhosi myšlienkového priestoru, pre ktorý nemá nijaké vysvetlenie. Z ničoho nič pocítil závrat a silno ho rozbolela hlava. Kráľovnin ozdobený zlatý kočiar sa rozplynul a namiesto neho sa vynoril rovnako živý, ale znepokojujúci nový výjav. Bez varovania sa mu v mysli vynoril pohľad na dlhú čiernu limuzínu amerického prezidenta Johna F. Kennedyho. Videl otvorené auto, eskortu policajných motocyklov a okolo davy. Dokonca čosi poznamenal o dôkladných prezidentových bezpečnostných opatreniach, ktoré kontrastujú so zabezpečením Jej Veličenstva. Keď sa program skončil, reportér, ktorý rozhovor s Nicholsom viedol, sa priznal, že náhly skok od anglického sprievodu k americkej prezidentskej prehliadke ho poriadne zaskočil, ale napriek tomu považoval interview za vydarené. V tej chvíli vbehol do štúdia akýsi muž, bledý ako stena. A skríkol, že práve pred šiestimi minútami spáchali atentát na prezidenta Kennedyho.Nichols zlom vo svojom rozprávaní nevedel vysvetliť, ale záznam poskytoval jasný dôkaz. Vyjadril dohad, že by azda mohla existovať akási „skupinová myseľ" — súhrn vedomí. Možno niektoré mimoriadne udalosti dopadajú na ňu tak, ako keby sa do tejto spoločnej nádrže hodil väčší kameň a ten by vyvolal kruhy, ktoré sa rozbiehajú v ľudskom spoločenstve a môžu v určitých ľuďoch na určitých miestach zanechať stopy. Nichols sám ako prvý pripúšťa, že takéto vysvetlenie sa nedá nijako dokázať, ale možno by mohlo byť podnetom pre ďalší výskum.



Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky