Robotníci nebies

„Písané jazyky, nech už ich nachádzame kdekoľvek, sú takmer vždy výtvorom rozsiahlych spoločností a zložitých kultúr, ktoré majú veľké množstvo informácií, ktoré treba zaznamenať. Povstávajú práve z tejto potreby a ako produkty malých a izolovaných skupín sú naozaj neobvyklé. Žeby písmo potrebovala či vytvorila neveľká komunita Veľkonočného ostrova, je naozaj zarážajúce. Napriek tomu dosiaľ nebol mimo ostrov identifikovaný žiadny zdroj, z ktorého by mohlo byť odvodené.“ Otec Sebastian Englert, bavorský kapucín


Záhada Veľkonočného ostrova má dosiaľ, ako sa zdá, aspoň štyri odlišné zložky. Sú to:
- záhada Hivy, legendárnej domoviny bohov, domnelo zničenej potopou;
- záhada vynikajúcich moreplavcov, ktorí ako prví priviedli loďstvo s utečencami z Hivy k odľahlým brehom Te-Pito-O-Te-Henua;
- záhada vynikajúcich staviteľov, ktorí ako prví navrhli veľké ahu a moai;
- záhada vynikajúcich pisárov, ktorí rozumeli nápisom rongorongo.

Takto zložité zručnosti sú známkou rozvinutej civilizácie. Okolnosť, že ich nachádzame pospolu a sústredené na nejakom odľahlom ostrove v Tichomorí a že sa tu vyskytli úplne náhle a zároveň, je nesmierne ťažké vysvetliť z hľadiska „normálneho“ procesu, aký sa ľudským spoločenstvám obvykle pripisuje. Alternatívou, ktorú berie mnoho bádateľov do úvahy, je teda možnosť, že si obyvatelia Veľkonočného ostrova tieto schopnosti nevytvorili vo svojej „nádhernej izolácii“, ale skôr ich prevzali ako vplyv – či odkaz – odinakiaľ.


Nechceme sa tu zdržovať dávnym a bradatým sporom o to, či bol Veľkonočný ostrov osídlený (a teda i kultúrne ovplyvnený) zo západu, tj. z Polynézie, alebo z východu, tj. z Južnej Ameriky. Keďže je zrejmé, že prví osídlenci Veľkonočného ostrova boli skvelí navigátori a moreplavci, malo by byť zrejmé i to, že takí ľudia na vrchole svojho rozvoja mohli hojne cestovať, nielen na polynézske ostrovy, ale i do omnoho vzdialenejšej latinskej Ameriky a možno ešte ďalej. Myslíme si, že práve z týchto dôvodov, vykazuje Veľkonočný ostrov zreteľné známky prehistorických stykov, či už z juhoamerickou pevninou, alebo Polynéziou – hydina a banány mohli byť napríklad dovezené len z Polynézie, no batáty, fľaškové dyne a rákos totora môžu pochádzať len z Južnej Ameriky.

Prinajmenšom za ranej fázy osídlenia Veľkonočného ostrova, kedy ľudia dosiaľ nezabudli, ako sa ovládajú a navigujú oceánske lode, plynuli tieto veci veľmi často obomi smermi – spolu, ako sa domnievame, s ďalšími cennými komoditami, vrátane zručností, vedomostí a umeleckých a náboženských myšlienok. Neprekvapuje nás preto, že sa monolitické sochy navonok podobné moai (i keď v počtoch omnoho nižších) nachádzajú v rozvalinách Tiahuanaka v juhoamerických Andách v nadmorskej výške nad 4000 metrov, na polynézskych Markézach i v niekoľkých ďalších lokalitách. Podobne nás neprekvapuje ani to, že ahu na Veľkonočnom ostrove sa prirovnávajú k polynézskym vyvýšeným plošinám marae, čo sa týka plošiny Ahu Tahira, tiež k „najlepšiemu murivu Inkov“.

Sme si úplne istí, že prinajmenšom niektoré z týchto porovnaní majú opodstatnenie a že sa nakoniec preukáže, že sa u prehistorických kultúr Veľkonočného ostrova, Južnej Ameriky a Polynézie vzájomné vplyvy – i keď nie príliš hojné – uplatnili. Tvrdenie to nie je nijak kontroverzné, pretože by ho bola ochotná podporiť i väčšina konzervatívnych archeológov. Omnoho neistejšou je však otázka úlohy Veľkonočného ostrova v širšom ráde vecí – úlohy možno omnoho zásadnejšej, než je úloha pasívneho „príjemcu“ vonkajších vplyvov. Výkonný káder tamojších vzdelaných architektov a sochárov, ktorých predchodcovia našli „Pupok sveta“ vďaka neobyčajným znalostiam navigácie podľa hviezd, to boli zjavne ľudia nanajvýš rozhodní a hodnotní. Až do chvíle, kedy do ich spoločenstva vstúpilo zlo, krátko pred ich prvým kontaktom s Európanmi, sa po stovky rokov cieľavedome venovali tvorbe mimoriadnych a úctyhodných diel náboženského umenia.


Nie sme prví, kto tuší, že ich k tomu, aby to všetko robili, viedlo akési ohromujúce vedomie zmyslu; keby sme tomuto zmyslu dokázali prísť na kĺb, poskytol by nám možno k celej záhade kľúč. Povedané slovami neohrozenej britskej cestovateľky a bádateľky pani Scoresby Routlegeovej, ktorá na prelome rokov 1914-1915 prežila na Veľkonočnom ostrove celý rok:

Zem doteraz ovládajú tiene dávno mŕtvych staviteľov. Návštevník či už chce či nechce, musí sa s týmito dávnymi robotníkmi rozprávať; pretože celé ovzdušie sa tu rozochvieva akýmsi nesmiernym zámerom a nesmiernou energiou, ktorá bola a už nie je. Čo to bolo? Čo?

Možnosť, ktorú tu máme v úmysle preskúmať, predpokladá, že onen zámer najvyšších zasvätencov z Veľkonočného ostrova mohol byť napojený na ten istý podzemný prúd pradávneho duchovného ezoterického vedenia, ktorý sme rozpoznali v prvom tisícročí nášho letopočtu v Angkore a v treťom tisícročí pred našim letopočtom v Gíze – a ktorý, ako sa ukazuje, vznikol mimo obe tieto oblasti a pred počiatkom zaznamenaných dejín. Zaujíma nás taktiež, či ony veľmi hmatateľné podobnosti, ktoré, ako bolo zistené, spájajú Veľkonočný ostrov, juhoamerické Tiahuanaco a rozličné anomálne megalitické stavby v Tichomorí, môžu mať čo do činenia rovnako tak s nejakým dávnym a nepriamym vplyvom tretej strany – ktorý sa dotkol všetkých týchto kultúr -, ako s priamymi stykmi, ku ktorým medzi nimi nepochybne dochádzalo tiež.


(krátené, pozn. red.)

Pôvodný preklad z angličtiny: Ivo Šmoldas a Věra Šedá

Z češtiny preložil: Anonymous

- - -

Exkluzívne z knihy: ZRCADLO NEBES, Graham Hancock a Santha Faiia, Vydal Columbus, spol. s r. o. Praha 2003




























Súvisiace:

Zrkadlo nebies

Odraz nebies

Cesta nebies

Črepy nebies




Časť v seriáli - Zrkadlo nebies
Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky