Odraz nebies

Predstava Zeme, ktorá je „odrazom nebies“, na ktorej sú zbudované kozmické chrámy so „sieňami, ktoré sú podobné oblohe“, sa neobmedzuje len na staroveký Egypt a staré Mexiko. Tisíc rokov potom, čo sa zrútila civilizácia faraónov, zakorenila presne tá istá myšlienka v juhovýchodnej Ázii, v kambodžských hinduistických a budhistických mestách Angkor Vat a Angkor Thom.





























Príroda a architektúra v harmónii v Ta Prohm.

DRAK

Historici, ktorí zatvrdilo súdia, že ani Egypt, ani Mexiko angkorské chrámy nijako ovplyvniť nemohli – a to ani priamo, ani nepriamo -, žiadnu súvislosť neuznávajú. Ako píše francúzsky archeológ George Coedes, tieto pamiatky treba chápať ako produkty „hinduistickej civilizácie prenesené do Indočíny... Akonáhle človek nahliadne za vonkajšie formy, aby sa dobral inšpiračného zdroja, ktorý bol podnetom, nájde indickú ideu.“

I keď sa jedná o pôvodné umelecké diela s vlastnými jedinečnými rysmi, je úplná a očividná pravda, že monumenty v Angkor Vate a Angkor Thome sú v mnohých ohľadoch „poindičtené“. Je pravda, že výlučným jazykom, ktorým sa v Angkore písali náboženské texty, bol sanskrt, klasický náboženský jazyk indického subkontinentu – zatiaľ domorodá khmérština sa používala len vo svetských nápisoch. A takisto je pravda, že hinduizmus (so zvláštnym dôrazom na Višnuov a Šivov kult) rovnako ako buddhizmus maháyánskej školy, zanechali na architektúre i symbolike Angkoru, zreteľné a nepopierateľné stopy.

Istý závažný problém však predsa len existuje. Prosto a jednoducho, ako bádatelia priznávajú, „nie je dosiaľ nič známe o prehistórii a protohistórii Indočíny“. A keďže chrámy Angkoru sa pred nami vynárajú, takmer bez predchádzajúceho varovania, práve z onej „histórie a protohistórie“, nemali by sme si možno byť natoľko istý, že sme už porozumeli všetkým vplyvom, ktoré ich utvárali.






























'Mandala' - 'magický kruh' Angkor Vatu.

Presun hlavného poludníka zemepisnej dĺžky z Greenwicha do Gízy, aby sa ukázali stopy možnej dávnej svetovej súradnicovej siete.



SEDEMDESIATDVA STUPŇOV NA VÝCHOD: BOH HOR ŽIJE

Názov „Angkor“, aj keď ide údajne o skomoleninu sanskrtského výrazu nagara, „mes-to“, má v starej egyptštine presný význam – „boh Hor žije“. Iné prijateľné preklady výrazu Anch Hor“, či „Anchhor“ znejú „Nech žije Hor“, „Hor žije“ a „Život Horovi“.

Podľa egyptskej tradície sa Nasledovníci Horovi, legendárni zakladatelia posvätného mesta Onu, opisujú ako nositelia astronomickej gnose. Bádatelia toto vždy považovali iba za mýtus. I tak je však skutočnosťou, že monumenty a hieroglyfické nápisy súvisiace s Onu – veľké pyramídy v Gíze, Veľká sfinga a Texty pyramíd – majú výrazne astronomický ráz. Obzvlášť, ako sa ukazuje, sú v týchto kľúčových stavbách a písomnostiach zakódované vedecky presné poznatky o precesii rovnodenností, ktorá postupuje rýchlosťou jedného stupňa každých sedemdesiatdva rokov. Nie je vylúčené, že na základe tohto počtu bola vytvorená ucelená geodetická sústava a bola vyjadrená v pomere medzi rozmermi Veľkej pyramídy a rozmermi Zeme – 1 : 43 200, t.j. 600 x 72.

Kedy či kde vznikla matematická a geodetická konvencia rozdeľovať kruh a guľu na 360 nedokáže žiadny z historikov presne povedať. Práve v súlade s touto zvyklosťou však dnes geografi a kartografi delia zemeguľu na 360 stupňov zemskej dĺžky (zvislé diely tiahnúce sa od pólu k pólu), z ktorých každý je na rovníku široký približne 112 kilometrov. Už odnepamäti vzťahujú astronómovia vzťahujú podobnú konvenciu tiež na „nebeskú guľu“ Slnka a Mesiaca, planéty a hviezdy. Jednou z očividných výhod je skutočnosť, že 360° guľa sa dá šikovne rozkrájať na rad harmonických kombinácií, napríklad na dve pologule o 180°, štyri kvadranty o 90° atď. Guľa sa tak rovnako dá rozčleniť na päť častí, z ktorých každá má šírku presne 72°.

Presné umiestnenie poludníkových čiar v „sieti“, ktorú používame dnes, je záležitosť politická. Je teda vecou dohody, všeobecne uznávanej zhruba od minulého storočia, že prvá z čiar vyznačujúcich v tejto sieti zemepisnú dĺžku – nultý alebo tzv. „hlavný“ poludník – prechádza Kráľovským observatóriom v londýnskom Greenwichi. Pyramídy v Gíze ležia na 31°15´ východne od Greenwichského poludníku, staroveké Onu na 31° 20´ východnej dĺžky a chrámy Angkoru na 103° 50´. Vzdialenosť medzi posvätným okrskom Gízy-Onu, kde vládli mudrci sledujúci astronmickú „cestu“ Hora a posvätným okrskom Angkoru, ktorého meno, v podobe „Anchhor“, doslova znamená „Hor žije“ značí teda v zaokrúhlených číslach geodeticky významných 72° zemepisnej dĺžky (103-31=72).

PYRAMÍDA

Prišli sme ku komplexu Angkor Vat, jednej z najrozsiahlejších kamenných stavieb, aké kedy boli zbudované a napriek tomu iba časti fantastického súostrovia hrobiek, chrámov a velikých geometrických „miest“, súostrovia rozkladajúceho sa na nive rieky Mekongu na ploche takmer tristo štvorcových kilometrov.

Z pohľadu zo zeme je možné len ťažko zreteľne postrehnúť, v akom sú ony početné angkorské monumenty vzťahu. Pokiaľ sa však v duchu vznesiete a pozriete sa na ne z výšky, začne sa vám postupne vnucovať pocit veľkolepého plánu.


Angkor Vat pozostáva zo sledu piatich do seba vložených obdĺžnikových ohradených plôch. Kratšie strany obdĺžnikov sú s vysokou presnosťou orientované na spojnici zemepisného severu a juhu a podľa súčasných zistení nevykazujú „pražiadnu odchýlku“. Dlhšie strany sú umiestnené, rovnako presne, na ose, ktorá bola úmyselne „odchýlená o 0,75° na juh od severu a na sever od západu“. Prvý a od stredu najvzdialenejší z pätice obdĺžnikov, ktoré z našej vtáčej perspektívy vidíme, je vodná priekopa. Ak ju meriame po vonkajšom okraji, tiahne sa v dĺžke 1300 metrov od severu k juhu a 1500 metrov od východu na západ. Jeho „kanál“, široký 190 metrov, má steny vybudované z tesne priliehajúcich kvádrov červeného pieskovca a zostavených s takou presnosťou, že úhrnná chyba pri vymeriavaní robí na celkových 5,6 kilometra jeho obvodu sotva jediný centimeter.

Hlavný vstup do Angkor Vatu sa nachádza na západnej strane, odtiaľ sa priamo na juh tiahne ponad priekopu megalitická vyvýšená cesta, dlhá 347 metrov a 9,4 metra široká a potom prechádza pod masívnou bránou, ktorá sa otvára v hradbách druhého z piatich obdĺžnikov. Druhá ohradená plocha má rozmery 1025x800 metrov. Vyvýšená cesta ňou pokračuje ďalej k juhu, okolo trávnikov, vedľajších budov a rozľahlého zrkadliaceho jazierka až k miestu, kde sa dvíha k terase v tvare kríža vedúcej na najnižší stupeň samotného chrámu. Je tretím z oných piatich do seba vložených obdĺžnikov viditeľných pri pohľade z výšky a znovu je tu zrejmá presnosť konštrukcie i zamerania- napríklad severné a južné steny majú zhodnú dĺžku, presne 202,14 metra.

Tú istú precíznosť je možné pozorovať, ak stúpame k štvrtému štvoruholníku, štvrtému stupňu gigantickej ústrednej pyramídy Angkor Vatu. Severné steny merajú 114,24 a južné 114,22 metra. Pri piatej a poslednej ohradenej ploche – teda vrchole pyramídy, ktorý sa dvíha do výšky 65 metrov nad vyvýšenú prístupovú cestu, - má severná stena dĺžku 47,75 metra a južná 47,79 metra. Ony drobné rozdiely – „menšie než 0,01 % - sú podľa štúdie publikovanej v časopise Science dokladom „úžasnej miery presnosti“ dávnych budovateľov.

MANDALY MYSLE

V duchu letíme, vznášame sa priamo nad fantasticky zdobenou ústrednou vežou Angkor Vatu – nad vrcholkom bizarnej pyramídovej hory osadenej gotickými vežičkami a vyrastajúcu z krajiny posvätnej geometrie.

Akademické autority uznávajú, že tento vzorec je „mandalou“, nie však maľovanou na papier či plátno, ako býva obvyklejšie, ani vytvorenú z rôznofarebného piesku, ale zbudovanú z kameňa a vody – že je to dielo krásy a vedy: „symbolický obrazec, používaný pri posvätných rituáloch, čoby nástroj meditácie“. Mandala, ako ju často využívajú buddhistickí mnísi, je:

Znázornením vesmíru, posvätenou plochou, ktorá slúži ako ... zberný bod vesmírnych síl. Človek, ktorý do mandaly duchovne „vstúpi“ a „postupuje“ k jej stredu, analogicky prechádza kozmickými procesmi rozkladu a opätovnej obnovy.

V diaľke sa strácajú osi násypov Angkor Vatu rovných ako šíp, pripomínajúce osi Cesty mŕtvych v Teotihuacane, v Mexiku.

Keďže „hmotné“ mandaly, či už namaľované na papieri, či postavené z kameňa, predstavujú, „kopírujú“ a symbolizujú vesmír, považujú sa za „vhodný prostriedok, ako vzbudiť skutočné mandaly v mysli ľudí“. V buddhistickej praxi sú to iniciačné nástroje uspôsobené k tomu, aby navodzovali určité mentálne procesy, ktoré môžu byť neofytom nápomocné na priamej a úzkej ceste k osvietenej gnosi – k stavu „osvietenia“, „uvedomenia“, či „prebudenia“, aký im umožní dosiahnuť „vedomie pravdy“.

Pokračujme teraz v našom pomyselnom lete nad Angkor Vatom; postúpme k západnej strane komplexu, prenesme sa za vodnú priekopu a pozrime priamo na sever.

Pod sebou vidíme južný okraj ďalšieho ohromného vodného priekopu, začína necelé dva kilometre priamo pred nami, ale tiahne sa celým našim zorným poľom, pretože má dĺžku takmer päť kilometrov. Obklopuje pravouhlý ostrov, na ktorom sa týči 12 metrov vysoká obvodová hradba, i ona je štvorcová, každá z jej strán má tú istú dĺžku ako strany ostatné – 4 kilometre, celková dĺžka steny je teda 16 kilometrov. V hradbe sa otvára pätoro brán, ku ktorým vedie pätoro vyvýšených ciest lemovaných radmi mohutných kamenných postáv, ktoré tiahnu telo ohromného hada Nágy, mýtickej kobry, zhotovenej takisto z kameňa.

































































Detail Nágu - 'hadia' balustráda, Angkor Thom.

Je táto geometrická ohradená plocha, členená vodou a kameňom, hoci čo do merítka omnoho rozsiahlejšia než Angkor Vat, takisto mandalou, ktorej cieľom je podnecovať „mandaly mysle“?

Phimeanakas, 'Palác Nebies' bol možno scénou pre astronomické rituály Khmérov umocňované súhvezdím Draka, hada.






























Nazýva sa Angkor Thom, čo značí Veliký Angkor (zatiaľ čo Angkor Vat znamená Chrám Angkor), a obsahuje trojicu vlastných pozoruhodných chrámov – Phimea-nakas, Baphuon a Bayon –, ktorých si bližšie všimneme v ďalších kapitolách. Každá z týchto stavieb má tvar pyramídy, pričom Phimeanakas („Palác nebies“) sa nachádza severozápadne od stredu uzatvoreného komplexu a Baphuon („Bronzová veža“) stojí 200 metrov priamo na juh od neho. Tretí chrám, Bayon („Otec jantry“) je s vedeckou presnosťou umiestnený priamo v geometrickom strede Angkor Thomu.

Bayon s 54 kamennými vežami, každou zvýraznenou 4 tvárami Bóddhisatvu Lokéšvaru bol koncipovaný so svojimi budovami ako symbolický diagram vesmíru.

Bayon – bizarný, úžasný, obrovský a neskutočný – je zavŕšený lesom veží, čo takmer zastiera jeho vzhľad stupňovitej pyramídy. Meno chrámu však mnohé prezrádza – „jantra“ je totiž zvláštna podoba mandaly, „poskytujúca vyššie sústredenie k meditácii“. Ako v prípade Angkor Vatu preto panuje všeobecná zhoda i v tom, že aspoň jednou z funkcií Bayonu a jeho okolia, nech už sa na prvý pohľad javia akokoľvek zvláštne a nezrozumiteľné, iste bolo slúžiť ako symbolické zobrazenia vesmíru, do ktorých zasvätenci vstupovali, aby vybavili svojho ducha akýmsi ezoterickým, „kozmickým“ vedením.

POZEMSKÝ OBRAZ DRAKA

Teraz sa v duchu vznesme do povetria nad posvätným okrskom ešte vyššie, aby sme zrakom obsiahli celú jeho rozlohu takmer tristo štvorcových kilometrov. Veliký obdĺžnik Angkor Vatu a štvornásobne väčší štvorec Angkor Thomu leží pri západnej strane územia, ktoré sa pod nami rozprestiera. V páse tiahnúcom sa 25 kilometrov na východ a 15 kilometrov na sever, vidíme množstvo ďalších chrámov, síce obklopených džungľou, ale z našej perspektívy znateľných; vybudovali ich tí istí khmérski božskí králi, ktorí boli staviteľmi väčších monumentov. U všetkých týchto chrámoch, veľkých či malých, sa opakujú geometrické štvoruholníky klasickej mandaly či jantry.

Sú spolu nejako vzájomne prepojené? Či je dokonca možné, aby bolo celé ich zoskupenie zamýšľané ako mandala svojho druhu? Mandala obrovských rozmerov, napodobňujúca niektorý z rozsiahlych obrazcov v kozme?

Angkor Vat: megalitický násyp v pohľade od západnej vstupnej brány smerom k chrámu.

V jednom z dochovaných oslavných nápisov Džajavarmana VII., khmérskeho kráľa, ktorý v 12. storočí n.l. Angkor Thom a Bayon vystaval, sa vyskytuje istá záhadná veta. Nápis sa nachádza na stéle, nájdenej pri vykopávkach v kráľovskom paláci a prehlasuje sa v ňom – bez úvodu, bez súvislosti či vysvetlenia -, že „zem Kambu“ (Kambodža) je „podobná oblohe“.

V každom, kto pozná staroegyptský dualizmus neba a zeme, vzbudí toto podivné, no dôrazné prehlásenie pochopiteľnú otázku: Mohlo by sa jednať o narážku na zvyk budovať na zemi architektonické „zmenšeniny“ či „kópie“ jednotlivých hviezd či súhvezdí na oblohe?

Roku 1966 urobil dvadsaťpäťročný doktorand John Grigsby, ktorý pre nás zhromažďoval databázu údajov o Angkore, skvelý a originálny objav. Ako je trojica pyramíd v egyptskej Gíze rozmiestnená po vzore hviezd z pása južného súhvezdia Orion, tak sú najdôležitejšie monumenty Angkoru rozostavené podľa vzoru krivolakých záhybov severného súhvezdia Draka!

O tom, že táto súvzťažnosť existuje nemôže byť pochýb: zhody medzi hlavnými hviezdami Draka a prinajmenšom pätnástimi hlavnými pyramídovými chrámami Angkoru sú príliš tesné, aby ich bolo možné nazvať inak (viď nákres - Obr. 12 dole). Navyše sa ony zhodné rysy vzťahujú i k množstvu susedných súhvezdí, nachádzajúcich sa zhruba v tej istej oblasti oblohy. A tak je jediným sporným bodom otázka, či mohla takto zložitá a detailná podobnosť vzniknúť prosto iba náhodou, alebo či je úmyselná. Lenže, ako zdôrazňuje Grigsby:

Ak sa jedná o náhodu, potom je to náhoda ohromujúca. Nielenže sa hviezdy Draka, ak sú obrazce orientované na sever, zdajú spočívať nad chrámami Angkoru; tiež vzdialenosti medzi hviezdami, ako sa odrážajú vo vzdialenostiach medzi monumentami, sú približne správne a vlastne veľmi presné ak si uvedomíme, že sú výsledkom neľahkého postupu a že boli stanovené bez podrobných fotografií súhvezdí len podľa ručne zhotovených máp. Istá odchýlka vzniká ľudskou chybou pri prenose súhvezdia do mapy a ďalej potom pri prenášaní takto nepresnej mapy do obtiažneho terénu o rozlohe stoviek štvorcových kilometrov bez možnosti kontroly postupu práce zo vzduchu.

Keď toto všetko vezmeme do úvahy, zdá sa možnosť, že predlohou ku komplexu Angkoru bolo súhvezdie Draka, ešte pravdepodobnejšie. Sú tu, ako sa zdá, zobrazené nielen hviezdy Draka, ale i blízke hviezdy Alkaid a Kochab, ktoré na oblohe tvoria priamu líniu z Thubanom – čo sa „náhodou“ deje i na zemi – a Deneb zo súhvezdia Labute, ktorý má svoj západný náprotivok v Západnom Mebone. A čo viac, chrámy sa budovali viac ako 250 rokov a máme doložené, že sa znovu využívalo starých stavebných miest, ako je napríklad Bayon, Baphuon a Phimeanakas. Potom by teda mohlo byť pravdepodobné, že umiestnenie chrámov bolo podrobne rozvrhnuté už v počiatkoch stavby.


Lenže kedy sa začalo stavať?
Keď sme pátrali po odpovedi na túto otázku, narazili sme na neobyčajnú záhadu.





























Začali sme základným vzťahom Angkoru a súhvezdia Draka, na ktorý prišiel Grigsby a Skyglobem 3.6, tým istým počítačovým programom, ktorý odhalil astronomickú „predlohu“ trojice pyramíd a Veľkej sfingy v Gíze. Hlavná prednosť programu spočíva v tom, že vypočítava účinky precesie na postavenie hviezd a vytvára presné simulácie, ktoré umožňujú bádateľom vidieť hviezdy presne tak, ako by sa javili v ktorejkoľvek zvolenej epoche, s presnosťou na určený mesiac, deň, hodinu i minútu z ktoréhokoľvek miesta na Zemi.

Pri pátraní po presnej zhode medzi usporiadaním chrámov Angkoru na zemi a postavením hviezd v súhvezdí Draka na nebi sme ako počiatočné dátumy zvolili niekľko rokov, ktoré sa nám zdali vzhľadom na dostupné vedomosti o komplexe ako najpravdepodobnejšie. Celá orientácia Angkor Vatu, ako vskutku „vládnúceho chrámu“ je pevne východo-západná, ktorá vyznačuje stavbu ako „rovnodennostnú“ (v tom istom zmysle, ako je „rovnodennostná“ Sfinga – t.j. že je zameraná a zacielená k presnému smeru východu a západu slnka na jarnú rovnodennosť a že ju svojim spôsobom vlastne ohlasuje). Zámerné odchýlenie osy Angkor Vatu o 0,75 stupňa na juh od východu a o 0,75 stupňa na sever od západu, tvoria súčasť tohto plánu a spolu s celkovým rozvrhnutím chrámu pôsobí tak, aby pozorovateľovi zvestovala príchod rovnodennosti „s trojdňovým predstihom“. Tento efekt bol výstižne popísaný v časopise Science:

Pozorovateľ stojaci na deň jarnej rovnodennosti na južnom okraji prvého výbežku vyvýšenej cesty (tesne pred západnou vstupnou bránou) vidí slnko vychádzať priamo nad vrcholom ústrednej veže Angkor Vatu. O tri dni neskôr je vidieť, ako slnko vychádza priamo nad vrcholom ústrednej veže, z miesta uprostred vyvýšenej cesty, tesne pred západnou vstupnou bránou ... Toto presné pozorovanie slnka za jarnej rovnodennosti má nesmierny význam.
































Východ slnka ponad centrálnu vežu Angkor Vatu počas úsvitu jarnej rovnodennosti.

10 500 PRED NAŠIM LETOPOČTOM

Avšak v období, v ktorom ako vieme, boli chrámy Angkoru vybudované, sa nenaskytla jediná príležitosť – nieto ešte za jarnej rovnodennosti –, kedy by celé súhvezdie Draka pri dolnej kulminácii spočívalo nad severným obzorom. Faktom bolo i to, že za východu slnka pri jarnej rovodennosti roku 1150 n.l., všetky tieto hviezdy na oblohe nad Angkorom – a naozaj na poludníku – prítomné boli. Ibaže sa nachádzali v hornej kulminácii, a teda „hore nohami“.

Pripomenulo nám to Gízu, kde bola v roku 2500 pred n.l., teda v dobe, kedy mali byť pyramídy i Sfinga údajne vybudované, zhoda medzi oblohou a zemou nedokonalá, zatiaľ čo počítačové simulácie ukázali, že k presnej zhode došlo pri východe slnka za jarnej rovnodennosti v roku 10 500 p.n.l. Vybavili sme si i to, ako pyramídy i Sfinga budia dojem, že boli rozvrhnuté s istým zámerom, aby, ako mandaly mysle, podnecovali k zamysleniu a k porozumeniu ťažkopádnym zmenám, ktoré vtláča na oblohu dlhý cyklus precesie. Spomenul som si, že tento cyklus postupuje rýchlosťou jedného stupňa za každých 72 rokov. A vybavili sme si, že Angkor leží 72 stupňov na východ od Gízy, kde sa týčia pyramídy a spočíva Sfinga.

Napriek tomu neexistujú žiadne archeologické dôkazy, že by sa v Angkore v roku 10 500 p.n.l. čokoľvek stavalo,- vlastne neexistujú doklady ani o ľudskom osídlení lokality v tej dobe-, lákalo nás to pozrieť sa, ako v tej odľahlej dobe vyzerala tamojšia obloha. A keďže ona chvíľa, kedy sa pozemský obraz oblohy v Gíze presne „kryl“ s Orionom na poludníku, nastala pri východe slnka o jarnej rovnodennosti roku 10 500 p.n.l., dali sme počítaču pokyn, aby vytvoril simuláciu oblohy nad Angkorom presne v tejto dobe. Orion – ako sme vedeli, že to tak bude,- sa nachádzal priamo na juhu na poludníku, veľmi podobne ako v Gíze (jediný rozdiel predstavovala zmena perspektívy, daná nižšou zemepisnou šírkou Angkoru – 13 stupňov 26 minút severnej šírky oproti 30 stupňom a 3 minútam severnej šírky Gízy).

Súhvezdie Leva – ako sme tiež vedeli,- sa nachádzalo priamo na východe nad vzchádzajúcim slnkom, veľmi podobne ako v Gíze. A jediným rozdielom opäť bol nepatrný náklon súhvezdí, daný zmenou zemepisnej šírky.

Teraz sme počítaču zadali, aby sa pozrel na sever, keďže severnému sektoru sme pri vzájomných zhodách oblohy a zeme v Egypte nikdy príliš pozornosti nevenovali; ale vlastne sme ani nečakali, že na niečo prídeme.
Preto nás úplne ohromilo, keď vyšlo najavo, že presne v okamihu, kedy o jarnej rovnodennosti v roku 10 500 p.n.l. vyšlo slnko, ležalo súhvezdie Draka priamo na severe uprostred oblohy, pomerne vysoko nad obzorom sa tiahlo cez poludník, presne v postavení, aké na zemi kopírujú hlavné chrámy v Angkore.



Rovnako ako v Gíze, teda skutočná zhoda medzi oblohou a zemou, zachycujúca skutočný okamih precesného cyklu, naozaj existuje. A presne rovnako ako v Gíze i táto korelácia dokonale „sedí“ v čase veľmi vzdialenom. A pozoruhodné je, že v oboch lokalitách ide o ten istý dátum, naozaj o presne tú istú chvíľu. Taktiež stojí za povšimnutie, že chrámy v Angkore nespodobujú kdejaké náhodné súhvezdie, ani neopakujú žiadne z dvojice súhvezdí v Gíze – menovite Orion a Leva, ktoré na jarnú rovnodennosť roku 10 500 p.n.l. na oblohe vyznačujú hlavné smery na juh a na východ; miesto toho kopírujú zvlnené, hadovité súhvezdie, ktoré v tej istej chvíli označuje základný smer k severu.



V Gíze máme „orionské chrámy“ v podobe veľkých pyramíd, ktoré vyzerajú ako Orion v roku 10 500 p.n.l., a „levie chrámy“ v podobe sfingy s levím telom a stavieb k nej priliehajúcich, ktoré vyzerajú ako súhvezdia Leva v roku 10 500 p.n.l. Ak existuje medzi Gízou a Angkorom akási utajená spojitosť, nebolo by úplne primerané, aby Angkor v onom skrytom „obrazci“ pokračoval tým, že na zemi, na ploche niekoľko stoviek štvorcových kilometrov, márnotratne vyobrazí súhvezdie Draka, „Starého hada“, tak ako vyzeralo v roku 10 500 p.n.l.?





























Svätyňa Bakong v Roluos, ktorá spolu so svätyňami v Prah Ko a Prei Monli, tvorili vzor troch hviezd v Corona Borealis zjavnej nad obzorom na úsvite počas jarnej rovnodennosti 10 500 p.n.l.

Exkluzívne z knihy: ZRCADLO NEBES, Graham Hancock a Santha Faiia, Vydal Columbus, spol. s r. o. Praha 2003

krátené (pozn.red.)

- - -

Súvisiace:

Zrkadlo nebies



Časť v seriáli - Zrkadlo nebies
Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky