« Smaragdová doska 3 : Kľúč k Múdrosti Bytosti prírody 3 »

Nové stopy ku grálu

Pred niekoľkými rokmi britskí inžinieri a jazykovedci George Sassoon I a Rodney Dale podľa stáročných židovských textov zrekonštruovali prístroj, ktorý podľa všetkého dokázal produkovať potravu vo veľkom množstve. Z porovnania textov Kabaly (Kniha Zohar) a Knihy exodus odhalili biblický zázrak manny, ktorou sa pred tisícročiami živili izraeliti počas štyridsiatich rokov na púšti. Potrava sa vytvárala prostredníctvom výrobného procesu v uzavretom ekologickom životnom systéme. Jej základom bolo pravdepodobne pestovanie riasy chlorely. Sassoon a Dale vyslovili názor, že tento prístroj Mojžišovi odovzdali mimozemské inteligencie, aby zásoboval izraelský ľud potravou na ceste cez púšť. Tento záver je pochopiteľný, pretože v tom čase nikto na Zemi nemohol byť schopný skonštruovať zložité technické zariadenie. Rastlinná výroba bola totiž podmienená silným zdrojom svetla (laserom), prívodom vody a živín. Samotný stroj predtým pravdepodobne slúžil mimozemšťanom na výrobu potravy v ich kozmickej lodi. Niečo podobné plánuje NASA v súčasnosti pre americké kozmické stanice.

Počas roky trvajúcej práce sme sledovali cestu tohto stroja na výrobu manny, ktorý bol podľa všetkého prepravovaný v arche zmluvy. Potom bol uložený najprv v Šalamúnovom chráme vybudovanom kvôli nemu a neskôr ho Jeremiáš ukryl pred babylonskými útočníkmi.

Pod krycím názvom svätý grál sa z temnôt dejín objavuje koncom 12. storočia v Európe v poviedkach o Parcifalovi. Tu sme pokračovali v našom výskume, dešifrovali sme grál na základe atribútov, funkcií, názvov atď. a sledovali sme jeho stopu po stredoveku.

Pritom nám veľmi osožilo, že nemecký rozprávač o grále Wolfram von Eschenbach vložil do svojho diela istý dosť významný prvok: rytierov grálu, ochrancov grálu. Pripomínajú rád templárov, ktorý bol založený v období križiackych výprav.

Templári sa konštituovali v roku 1128. Ich moc a vážnosť rýchlo vzrástli: previedli sa na nich veľké majetky, odpustené im boli dane a clá, členstvo sa regrutovalo z okruhu najvyššej šľachty tých čias, ovládali obchod a bankovníctvo. Mali majetky v mnohých krajinách Európy a Malej Ázie.

Bohatstvo rádu sa mu však stalo osudným. Začiatkom konca templárov bol 14. november 1305, keď bol v Lyone korunovaný pápež Klement V.

Vplyv francúzskeho kráľa Filipa Pekného na pápeža (pápeži boli vtedy vo francúzskom exile) bol od začiatku veľmi silný. Krátko po jeho uvedení do úradu sa Filip spojil s Klementom a templárov obžaloval z rôznych zločinov. Skutočnými pohnútkami kráľa však bola túžba po moci a bohatstve.

Na pozvanie pápeža sa veľmajster rádu teplárov Jacques de Molay odobral z Cypru (svojho hlavného sídla) do Francúzska. Pápež a veľmajster hovorili veľmi otvorene o Filipových výčitkách prednesených proti rádu a o údajných zneužitiach. Jacquovi de Molay sa podarilo pápeža presvedčiť o bezdôvodnosti vznesených výčitiek.

Ale už onedlho sa osud obrátil definitívne v neprospech templárov. Filip sa náhlil k pápežovmu sídlu. Predniesol nové obvinenia. Pápežské vyšetrovanie však trvalo podľa neho príliš dlho. Preto rozhodol, aby 14. septembra zatkli všetkých templárov vo Francúzsku a zhabali im majetky.Jeden z bodov obžaloby sa vzťahoval na modlárstvo, na uctievanie modiel, ktoré mali „hlavy, niektoré s tromi, iné s jednou tvárou a daktoré z nich mali ľudské lebky". Samozrejme, takéto modly sa nenašli. Filip sa zrejme dozvedel o tajuplnom predmete nazývanom Bafomet, ku ktorému mali prístup len najvyšší hodnostári rádu.

Opis bafometu sa zhoduje so strojom z čias izraelitov, ktorý zrekonštruovali Sassoon a Dale. Stroj na výrobu manny, grál a bafomet predstavovali jeden a ten istý predmet. Že je táto stopa správna, ukázal v roku 1984 doslovný prepis teológa Schonfielda, ktorý objasnil, že „bafomet je pravdepodobne šifra athbash, teda hebrejské slovo pochádzajúce zo židovsko-kabalistického tajného písma. Podľa toho bafomet po rozšifrovaní znamená „sofia", čiže po grécky „múdrosť", a to je jeden z krycích názvov stroja na výrobu manny, ktoré Sassoon a Dale rozlúštili v roku 1979 - hoci o tejto šifre nevedeli.

Otázka znie, kde zostal po rozbití rádu templárov stroj na výrobu manny, tento artefakt zanechaný mimozemskou civilizáciou. Neexistujú nijaké záznamy o náleze alebo o preprave takéhoto stroja. Jestvuje však niekoľko indícií.

V noci z 12. na 13. októbra 1307 boli vo Francúzsku zatknutí všetci templári. 15. októbra sa uskutočnili prvé výsluchy. 16. októbra napísal Filip všetkým kráľovstvám a kniežatstvám v Európe, aby nasledovali jeho príklad.

Napokon sa pápež Klement rozhodol, že bude s kráľom „ťahať za jeden povraz". V Pápežskej bule z 22. novembra 1307 prikázal všetkým panovníkom, aby nasledovali Filipov príklad, uväznili všetkých templárov a zhabali im majetok. Bolo to však až viac ako mesiac po prvých zatknutiach. Tým bol osud rádu templárov spečatený, ale napriek tomu mali mnohí templári s veľkou pravdepodobnosťou dostatok času, aby svoje dokumenty a poklady dostali do bezpečia. Pochopiteľne, to najcennejšie zo všetkého - predmet, o ktorom verili, že pochádzal od samotného Boha - určite odniesli do spoľahlivého úkrytu.

Na niektoré stopy sme už upozornili na inom mieste, dnes k nim však pribudli ďalšie.

Neďaleko Viedne, v dolnorakúskej vinárskej oblasti leží malé mestečko Kronberg. Zelený vinič tu ovíja oblúky kamenných brán a drevené, umelecky zdobené dvere, za ktorými vedú schody do pivníc vinohradníkov plných sudov. Kedysi sa nad malými domčekmi a miestnym kostolom vypínal mocný a hrdý hrad, z ktorého nezostalo nič, len zopár kameňov. Strmá cesta vedie k barokovej budove. Jej majiteľom je prof. Hermann Bauch. Už vyše 30 rokov sa venuje pátraniu po tajomstve Kronbergu a templárov v Dolnom Rakúsku. Podľa dávneho rozprávania sa členovia rádu údajne ukryli v obrovských podzemných chodbách.

Staré kamenné schody nás zaviedli do podzemia Kronbergu. Rozvetvujú sa tu nesčíselné, široké i veľmi úzke, vysoké i nízke chodby a vedú do ešte neprebádanej temnoty. Do hĺbky vyše troch poschodí siaha sieť tunelov a dutín, ktoré museli mať kedysi svoj východiskový bod v hrade. Zväčša sú zasypané alebo zamurované, ich celková rozloha sa odhaduje na 20 štvorcových kilometrov. Posledné, doteraz známe dno leží tridsať metrov pod povrchom.

Pod kostolom sa kedysi nachádzala obrovská klenutá miestnosť. Údajne sa tam našlo aj niekoľko kostier a na ich roztrhaných šatách sa ešte dali rozoznať časti osemcípeho červeného templárskeho kríža. Zápisy informujú o tom, že domáce obyvateľstvo v okolitých obciach dávalo rôzne kamenné hlavy démonov na gotických kostoloch aj v ich vnútri do súvislosti s „modlou bafometom" a dlho kolovali ságy o zatknutí templárov a zhabaní ich pokladov.

Pred niekoľkými rokmi objavil Hermann Bauch pri vykopávkach podzemnú kaplnku s kupolou. Ešte aj dnes existuje ústne podanie o tom, že v čase, keď vo Francúzsku zapaľovali hranice, niektorí templári hľadali útočisko na kronberskom panstve. Ešte pred niekoľkými desaťročiami sa miestni starší ľudia snažili zabrániť mladej generácii vstúpiť do chodieb tak, že im rozprávali o „čiernych omšiach" a tajomných rituáloch, ktoré tam dolu ešte vždy celebrujú „červení farári", templári.

Spolu s prof. Bauchom sme objavili ďalšie chodby, do ktorých už dávno nikto nevstúpil. Svetlo našich sviečok a lámp odhalilo ešte neobjavené tajomstvo:
reliéfovito vytesané obrazy umelca, ktorý tu dolu pracoval pred stáročiami, pokrývali 1,80 m vysoké steny. Neznámy sochár vytesal do mnoho metrov dlhých kamenných múrov Kristovu krížovú cestu. Pre krížovú cestu je nezvyčajné vyobrazenie vzkriesenia. Najzvláštnejšie na týchto obrazoch však je - nepoznáme žiadnu takúto tradíciu v kresťanskom umení - zobrazenie narodenia Ježiša na konci krížovej cesty. - Mala to byť vôbec krížová cesta vo zvyčajnom slova zmysle? Sú azda vo figúrach a hviezdach na oblohe ukryté znamenia?

Múr a rozvaliny bránia človeku pokračovať v ceste do podzemného bludiska - aspoň predbežne, keďže tu Archeologický ústav viedenskej univerzity dosiaľ nerobil nijaké oficiálne vykopávky. Na základe starých plánov a nákresov je známe, že chodby pokračujú ďalej a že niekde musia existovať obrovské klenuté miestnosti podobné halám.

Neďaleko svojho domu dal Hermann Bauch umiestniť portrét rytiera templárskeho rádu. Je pod ním nápis: „V 12. storočí sídlili na hradnom vrchu v Kronbergu templári. Boli vykynožení pápežom Klementom V. a francúzskym kráľom Filipom IV. a upálení na hranici ako kacíri."

O Kronbergu z tých čias nie sú nijaké dokumenty a nenašli sme ich ani v podzemných klenbách. Ale možno existujú ešte celkom nedotknuté odkazy v neprístupných častiach bludiska. Bolo by načase odhaliť tajomstvo, ktoré ťaží túto malú vinársku obec v Dolnom Rakúsku.

Po zatýkaní vo Francúzsku hľadali templári ochranu aj v rakúskom Burgenlande. Hoci je o tom iba málo historických záznamov (čo nemôže udivovať, veď príslušníci rádu, ktorí utiekli, chceli podľa možnosti zostať nespoznaní), do úzkej spojitosti s templármi sa dáva napríklad hrdý hrad Lockenhaus vybudovaný okolo roku 1200. Členovia rádu z maďarskej východnej provincie si tu už dávno predtým zriadili svoju „svätyňu", ku ktorej sa o chvíľu vrátime. Keďže templári mali majetky v bližšom okolí Lockenhausu a nasledujúci konvent sa konal iba v desaťkilometrovej vzdialenosti v Bô, je celkom isté, že „sága o konci templárov na Lockenhause musí mať podklad v skutočných faktoch a že správa o zániku templárov sa napokon tradovala ako sága".

Vzorne zreštaurovaný hrad Lockenhaus neďaleko maďarsko-rakúskych hraníc sme navštívili spolu s inými členmi spoločnosti Ancient Astronaut Society na jeseň 1990. Zaujímala nás najmä takzvaná „svätyňa" s rytinou templárskeho kríža, ktorá slúžila na vykonávanie tajných rituálov. Na prvý pohľad táto svätyňa vyvoláva skôr rozčarovanie: Je to takmer prázdna hala podobná kaplnke, bez výzdoby, s pravouhlou strednou časťou s valenou klenbou a ohraničeným chórom pri vstupe a na konci. Tento prvý pohľad je však klamný. Na strope haly, presne v centre, je zapustený takzvaný svetlík, pod ním na podlahe sa nachádza pravdepodobne pôvodne vodou naplnená priehlbeň polguľovitého tvaru. Podobné konštrukcie sú známe zo Sýrie, ako aj z templárskeho hradu Gisors vo Francúzsku. Slúžili na to, aby v určitú noc roka prepúšťali do miestnosti svetlo jednej hviezdy alebo súhvezdia, ktoré sa odrážalo vo vode v nádrži. Matematicko-astronomická koncepcia miestnosti vyplýva z presnej severo-južnej orientácie, ktorá je v rozpore s celkovou dispozíciou budov v Lockenhause.

Mimoriadne zaujímavý pre nás je „kameň symbolov" v prednej apside, ktorá mala byť „tabernákulovou komorou". Je to približne 1,20 m vysoký blok, čiastočne vydlabaný (tu malo byť miesto na kalich s hostiami), ale bez akejkoľvek kresťanskej symboliky. Namiesto nej sa na prednej strane nachádza veľmi zvláštny vyrytý znak, ktorým sa budeme zaoberať trochu podrobnejšie.

Rozoznať sa dá pravouholník s polkruhom na vrchnej strane. Pod týmto polkruhom, a do určitej miery ním obklopený, sa nachádza ďalší polkruh, ktorý prechádza dolu do dvoch dotýkajúcich sa kruhov. V spodnej časti pravouholníka sú zobrazené ďalšie dve dotýkajúce sa oválne štruktúry. Podľa oficiálnej interpretácie ide „pri hornom symbole o dvojhlavého hada, ktorý je zviazaný,posvätným uzlom"'. Aj s veľmi bujnou fantáziou tu ťažko rozoznať uvedeného „dvojhlavého hada". Vysvetlenie dvoch spodných kruhov naproti tomu znie (a tým sa možno trochu priblížime k pravde): „Symbol na kameni znamená slovo 'chlieb'. Slovo'lámanie chleba' je najstarším znakom: ,Ja som chlieb života, ktorý prichádza z neba, aby ten, kto z neho bude jesť, nezomrel'."

Aj keď je táto veta prebratá z Nového zákona, v tomto vysvetlení možno svetielkuje hmlistá spomienka na to, čo tu malo byť zobrazené, síce veľmi jednoduchým, ale predsa rozoznateľným spôsobom: modla templárov, „bafomet", stroj na výrobu manny. Nápadné je, že v hornej časti kresby je do seba vložených niekoľko kruhov a polkruhov - tak ako sa v Zohare o stroji hovorí napríklad v KHV 59:

Tri hlavy sú vydlabané; táto sa nachádza v tamtej a táto nad druhou.
Jedna hlava je múdrosť; je to tá najskrytejšia...

Alebo V KHV 175:

Sú tri horné hlavy; dve hlavy a jedna, ktorá ich obsahuje.

Ak zobrazené kruhy a polkruhy skutočne znázorňujú hornú časť stroja "a výrobu manny, je takmer jasné, že oba dolné kruhy symbolizujú záchytnú nádrž na mannu. Porovnanie so Sassoonovou a Daleovou rekonštrukciou stroja udáva ich správnu polohu vzhľadom na celkovú figuráciu.

Vyobrazenie v Lockenhause pritom nechceme hodnotiť ako dôkaz toho, že tu skutočne existuje obraz stroja na výrobu manny; na to obsahuje obraz príliš málo detailov, ktoré by sa dali interpretovať v súlade s tým. Vylúčiť sa však táto možnosť nedá. Zostáva už len na ďalších výskumoch - aj na našom -, aby zistili, ktoré vysvetlenie je pravdepodobnejšie: „dvojhlavý had s posvätným uzlom" alebo stroj na výrobu manny. Naším východiskovým bodom tu, ako i v iných prípadoch je čas krátko po Filipovom zatknutí templárov. Členovia rádu, ktorí sa spočiatku pokojne nechali zatknúť v nádeji, že budú môcť nepochybne dokázať svoju nevinu, sa totiž postupne postavili na odpor. Napríklad v Moncone (Španielsko) bránili aragónski templári svoju pevnosť proti kráľovi Jakubovi až do 17. mája. Kráľ predtým napísal Filipovi, že príslušníci rádu viackrát položili životy za jeho predkov a vie, že sú čistí, katolícki, a ich zásluhy nie sú docenené. Jakub zasiahol proti templárom až po niekoľkonásobnej výmene posolstiev, po pápežových výzvach a bulách, a navyše s ťažkým srdcom.

Rehoľa templárov mala v Španielsku veľa komtúrstiev, kostolov a hradov. V Astúrii možno na kostoloch ešte i dnes objaviť záhadné znaky templárov: napríklad v Llanes na kostole Santa Maria. Staré templárske usadlosti sa nachádzajú v blízkosti Bilbaa, v Suane, znaky sme našli na kapitulách v Cervantose, Bercede, Sangúese. Montalbánska pevnosť bola takisto ovládaná templármi.

Keď kráľa Jakuba pápežská autorita napokon vohnala do úzkych, jednoducho založil nový rád Montesa. V ňom sa zhromaždili templári jeho zeme a nerušene existovali v novej reholi ďalej. Otázne je, čo sa stalo s ich poznaním. Boli tu templári, ktorí vedeli o stroji na výrobu manny a o jeho úkryte? Zanechali zašifrované záznamy?

Na Cypre sa templári vzdali až 27. mája. Tak ako vo Francúzsku, ani vo vtedajšom hlavnom cyperskom sídle templárov sa na tajné zatýkanie nedalo pomýšľať. Rád bol varovaný. Ich majetok cyperský kráľ síce zhabal, ale templári zostali na slobode a smeli tak ako predtým prijímať sviatosti. Pri výsluchu, ktorý sa začal až v roku 1310, svedkovia obžaloby vyhlasovali, že o templároch môžu vypovedať len v dobrom. - Na Mallorke došlo iba k výsluchom.

Len neochotne splnili výzvu na zatknutie aj panovníci iných krajín V Portugalsku bol rád templárov napokon len jednoducho premenovaný na Kristovu rehotu, vTrieri boli oslobodení od obžaloby, ba v Mainzi dvadsať templárskych rytierov pod vedením rýnskeho komtúra ríšskeho grófa Huga predstúpilo v plnej výzbroji pred arcibiskupa, ktorý ich zbavil akejkoľvek viny.

Možno sa v blízkosti Mainzu, rodného sídla posledného komtúra ríšskeho grófa Huga, v okolí Trieru alebo i v Magdeburgu ešte podarí intenzívnym pátraním objaviť stopy.

Nápadné je, že pri raziách v dosahu Filipovej právomoci a pri prehliadkach v iných krajinách sa nikdy nenašli skutočné archívy rádu. Objavené boli väčšinou iba jednoduché domáce knižnice. Zostáva otázka, kam zmizli všetky tieto spisy.

Sledujme poslednú stopu: Až celé dva mesiace (7. až 10. januára 1308) po zatknutí templárov vo Francúzsku bol anglický kráľ Eduard nútený zaistiť templárov aj vo svojej krajine. Anglický veľmajster templárov William de la More viedol počas svojho uväznenia dokonca celkom normálny a príjemný život.

Ešte vždy však bolo veľa templárov na slobode. Medzitým prešli dva roky. Sám pápež si napokon ťažkal, že templári úplne splynuli s civilným obyvateľstvom a uzatvárali manželstvá - zjavne s vedomím štátnej vrchnosti.

V írsku postupovali podľa rovnakej zdržiavacej stratégie. Osobitne nápomocný sa zdal kráľ Škótska Róbert I. Kráľovi príbuzní boli členmi rádu, on sám bol exkomunikovaný v roku 1306. S Eduardom bol vo vojnovom stave, takže jeho rozkazy pre Škótsko už neplatili.

Mnohí prenasledovaní templári pravdepodobne našli útočisko v Škótsku. Doložené je, že skupine templárov okolo veľmajstra z Auvergne a dvom jeho komandérom sa podarilo utiecť do Škótska. K rádu templárov boli pripojené cechy murárov a kamenárov, ktoré mali veľa privilégií. Mnohí z mníchov unikli pred prenasledovaním v ich odeve.

Rôzne tradície hovoria, že templári utiekli na škótsky ostrov Mull a založili tam nový tajný rád. Týmto udalostiam sa venovali obaja britskí autori M. Baigent a R. Leigh v diele Chrám a lóža. I keď niektoré ich závery treba považovať za unáhlené, pri všetkej kritike odhalili niekoľko veľmi zaujímavých podrobností.

V Kilmartine narazili na náhrobné kamene zo 14. storočia, ktorých jedinou ozdobou je meč. To je na vtedajšiu dobu skutočne veľmi nezvyčajné a mohlo by prípadne ísť o nevyzdobené hroby templárov. Objav je však zaujímavý najmä preto, lebo v tejto tradícii sa neskôr pokračovalo a dodatočne bola integrovaná do toho či iného slobodomurárskeho Prvku. Podľa baróna Karia von Hund, nemeckého slobodomurára z 18. storočia, utiekol templár Pierre d'Aumont do Škótska, aby tam zabezpečil pretrvanie svojho rádu. Zjavne pod ochranou niekdajšieho murárskeho cechu, teda slobodomurárov, mohol vzniknúť nový tajný spolok, ktorý ďalej odovzdával dávne poznanie.

Na ceste stroja na výrobu manny jestvujú najrozličnejšie stopy: hmlisté a tajuplné, zasypané a pomaly sa znovu odhaľujúce. Čaká nás zaujímavé hľadanie, rovnako ako predtým.


Autor článku - Peter a Johannes Fiebigová
Publikoval - Axis
Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky
Pre komentovanie článkov musíte byť prihlásený