Naša dávna minulosť je plná záhad

Každý mýtus, každá mýtická legenda nesie v sebe „genetický kód" skutočných udalostí, ktoré sa odohrali na zemi v dávnych časoch, a niektoré z nich dokonca i medzi „nebom a zemou". To je dôvodom, že v mýtoch neraz nachádzame ukryté do mýtickej reči symbolov a alegorických prirovnaní prerozprávané informácie a poznatky, ktoré ľudia doby mýtickej nemohli vlastniť za nijakých okolností.

Pokiaľ si oficiálna veda neuvedomí naplno túto nepopierateľnú skutočnosť a nevenuje jej dostatočnú pozornosť, dovtedy budú všetky jej pokusy o exaktné vysvetlenie našej dávnej minulosti odsúdené na stroskotáme a ostanú len nedokonalými a deravými polopravdami.
Ak čítame v rôznych vedeckých prácach a štúdiách, ako sa Zem stávala stále obývateľnejšia a príjemnejšia, nevyhnutne vznikne predstava vzrušujúceho a relatívne pohodlného života pravekých lovcov obklopených hustými lesmi a zelenými savanami plnými zvierat ako potenciálne ľahkej koristi. Potom, po nejakých stotisíc rokoch človek sa odrazu odvráti od tejto činnosti, vynájde kovy, naučí sa ich obrábať, úplne revolučne zmení svoj spôsob života a stane sa nositeľom a šíriteľom kultúry. A to všetko údajne bez najmenšieho zjavného dôvodu. Veda jednoducho túto teóriu (ničím nepodloženú) vyslovila a pospolitosť jej ľahkoverné, bez nejakého premýšľania, uverila, celkom podľa motta Kto má autoritu, ten má aj pravdu.
Stačí však len trochu analyticky uvažovať, aby sa takáto teória rozplynula ako sneh v neskorej jari. Pravekí lovci, ktorí vedú svoj život úspešne a so zabehanou rutinou nespočetných tisícročí, pretože bohaté čriedy najrôznejších zvierat sa v primeranej klíme pravidelne a spoľahlivo rozmnožujú, si odrazu z ničoho nič, asi len tak z veľkej nudy, zmyslia vzdať sa svojho úspešne praktizovaného lovu ktorý ostatne je veľmi hlboko zakorenený v ich génoch, podobne ako v génoch všetkých lovcov dravcov animálnej ríše. Jedného dňa si namiesto oštepu vo vycvičenej a istej ruke vezmú do nej motyku, pričom tá istá ruka sa v spojení s ňou nevyhnutne stane neohrabanou a neobratnou. Potom začnú s nadšením a radosťou v potu tváre, lopotivo a namáhavo, s vynaložením neporovnateľne väčšieho množstva času ako pri love

Okopávať tvrdú zem, zúrodňovať ju a čakať v strachu, čí sa aj niečo urodí, a keď áno, či to neskôr nezničia lejaky alebo horúčavy.
Nuž a niečo také mal údajne urobiť dávny pračlovek, ktorý bol predsa naplno integrovaným členom zvieracej ríše a nebol nijakým „hrdinom práce". Pre neho bol prirodzený len lov, ktorý pre neho neznamenal nijakú prácu. Musíme si predsa uvedomiť, že pračlovek bol na každú prácu v zmysle našich noriem absolútne lenivý a prakticky neschopný. O týchto súvislostiach si povieme ešte niečo, ale z trochu iného pohľadu, v podtitulku tejto kapitoly Prišli ľudia na Zem, aby živili bohov?
Napriek tomu nám veda bez rozpakov nahovára, že sa pre neho stalo najprirodzenejšou vecou na svete začať s obrábaním polí a so stavaním chatrčí, hoci mohol ďalej loviť a ďalej bývať v jaskyniach. Staré mýty však hovoria o tejto veci niečo úplne iné a protichodné.
Pravda je však celkom iná. História a vývoj človeka neprebehli ani zďaleka tak hladko a jednoznačne, ako sa nám to snaží nahovoriť mechanistická evolučná teória. Apropo, klasická evolučná teória má mnoho nedostatkov a nejasností. Uveďme aspoň jeden z nich: Jej pomocou nie je možné vysvetliť, prečo existujú početné druhy organizmov už od prapočiatkov až dodnes bez akejkoľvek evolučnej zmeny. Tak je to napr. v prípade mnohých baktérií, rias a vírusov.
Antropológ Arnold Gehlen vo svojich vedeckých prácach uvádza, že človek stojí úplne mimo rámca pozemskej prírody a že okrem svojho, zvieratám podobného tela vlastní taký intelekt, ktorý siaha nesmierne ďaleko za hranice jeho telesnej existencie. Uprostred vysoko špecializovaného zvieracieho sveta by bol kvôli svojej telesnej nedokonalosti pretože mu chýba doslova všetko, čo zviera na prežitie nevyhnutne potrebuje; jeho telo je nahé a slabé a jeho zmysly sú málo výkonné neschopný dlhodobejšej existencie. Gehlen je presvedčený, že z toho dôvodu človek nevyhnutne musel žiť už od samého počiatku svojej existencie v blízkej spoločnosti svojich súkmeňovcov.
Pračlovek, predovšetkým vyspelý cromagnonský pračlovek, musel mať už za sebou veľmi dlhú epochu vývoja, o ktorej však nič nevieme a ktorej stopy neboli nikde objavené. Rasy, tak zvieracie, ako aj ľudské, sa vytvárajú len veľmi pomaly a ich najdôležitejším predpokladom sú uzavreté, relatívne neveľké životné priestory. Problematiku ich vzniku, obzvlášť vzniku veľkorás, sa dodnes nepodarilo uspokojivo vysvetliť.
Teda podobne ako antropológia má ťažkosti, ako objasniť isté epochy z minulosti človeka, má aj archeológia svoje ťažkosti, keď vedecky chce vysvetliť a zdôvodniť niektoré stavby z minulosti. Všetci veľmi dobre vieme, že egyptský faraón menom Cheops si dal okolo roku 2520 pr. n. 1. postaviť pyramídu, najväčšiu z troch pyramíd pri Gíze, ktorá mu mala slúžiť ako hrobka. Aj keď odhliadneme od všelijakých „podivných číselných náhod a zhôd" niektorých údajov Cheopsovej pyramídy (o tajomstvách Cheopsovej pyramídy som podrobne hovoril v mojej knihe PROROCTVÁ A TAJOMSTVÁ KOZMU) s kozmickými číselnými hodnotami, ostáva táto pyramída jednou z najväčších záhad našej planéty. Hypotézy hovoriace o tom, že Cheopsova pyramída bola postavená už niekoľko tisícročí pred Cheopsom, ktorý ju len použil, nemožno odmietať len preto, lebo sú neortodoxné.
Aj kyklopské stavby v Tyrinse a Mykénach patria k archeologickým záhadám, aj keď oficiálna archeológia také niečo nepripúšťa, hoci vôbec nemôže dokázať, že boli postavené kmeňmi Achájcov žijúcimi úplne jednoducho a bez akejkoľvek techniky, ako to predpokladá. Stavby technicky tak nesmierne náročné, ako ich môžeme vidieť na týchto miestach, však predpokladajú dlhotrvajúce skúsenosti v stavbárskej technike, ktoré by museli byť dokumentované ďalšími porovnateľnými dielami z predošlých období života Achájcov. Nič také sa však nenašlo! A tak ani v tomto prípade nieže vylúčené, ba dokonca je veľmi pravdepodobné, že Achájci ich našli hotové už v čase svojho príchodu na Peloponéz. Grécke mýty nám totiž oznamujú, že hradby boli postavené na príkaz heroja Perzea záhadnými jednookými obrami menom kyklopy. Keďže veda vlastní pomerne spoľahlivé časové údaje o Achájcoch, Perzea jednoducho len priradila do ich epochy aké je to len neprípustné zľahčenie hoci existujú veľmi staré písomné dokumenty z Egypta a Prednej Ázie, ktoré ho umiestňujú až do desiateho tisícročia pr. n. l.
Treťou veľkou archeologickou záhadou je mesto Tiahuanaco v Peru, ležiace vo výške vyše 4000 metrov. Jeho vek veda odhaduje na 10 000 až 15 000 rokov. Bolo vystavané terasovitým spôsobom a zachovalo sa v ňom 216 budov paláce, chrámy, dielne, obytné domy. Nikto nevie, kto ho vybudoval a ako sa volalo. Toto mesto malo vysokú kultúru a je úplnou záhadou, z akého dôvodu ho jeho obyvatelia celkom nečakane a v plnom rozkvete opustili, aby sa doň už nikdy nevrátili.

Čo hovoria mýty?

Vypočujme si, čo hovoria o stvorení človeka indiánske mýty, zhrnuté v jednej z najvýznamnejších starých kníh, v Knihe rád známej aj ako Popol Vuh. Takto znie jej zvesť: Najprv tam bol len nemý kozmos žiadny zvuk, žiadny vánok, nehybný a mlčiaci svet. Nehybná a tichá bola čierna noc. Ale vo vode, obtekaní svetlom, už boli títo: Tcakól, veľký stvoriteľ; Bitól, nenapodobniteľný formovateľ; Tepeu, neporaziteľný víťaz; zeleno operený had Gucumátc; tiež Alóm a Kaholóm boh už tam, výrobcovia. Takto si medzi sebou hovorili: Urobmeze si tých, ktorí nás budú živiť a ktorí nás budú vzývať a modliť sa k nám. Už sme síce urobili naše prvé tvory, ale tie neboli schopné, aby nám chválorečili a si nás zbožne uctievali. Urobme preto takú bytosť, ktorá nás bude poslúchať, bude nám oddaná a bude nás živiť a uctievať. Najprv urobili ľudí z hliny, no títo boli slabí a mäkkí, celkom bez sily a so zahmleným zrakom. Vedeli síce hovoriť, ale boli hlúpi. Keď zmokli, rozpadali sa. Tcakól a Bitól sa poradili nad novým plánom a rozhodli sa postaviť nového človeka. Teraz ho vyformovali z dreva a čoskoro zaľudnil celú zem. Avšak aj tento bol bez duše a rozumu, a tak poslali na neho potopu sveta, aby zničili jeho i jeho neschopných potomkov.Aztékovia rozlišovali päť svetových epoch, ktoré nazývali „slnkami". Každá z uplynulých štyroch epoch piata bola tá, v ktorej práve žili sa skončila katastrofou. Je pozoruhodné, že aj Gréci poznali päť svetových období a štyri z nich sa tiež skončili katastrofou, pričom piate, v ktorom žijeme my, bolo nazvané obdobím „železných ľudí", ktorí sú nespravodliví, zlí, nemorálni a neľudskí, a aj títo sa zničia katastrofou, ktorú sami zapríčinia.
Z indickej a gréckej mytológie sa možno dozvedieť, že početné hviezdy našej galaxie sú obývané rôznymi tvormi, ktoré sú však podobné ľudskej rase, a tiež to, že naša planéta sa ocitla vo sfére medzihviezdnych mocenskopolitických konfrontácií. V niektorých gréckych mýtoch ktoré sú neskoršou modifikáciou prastarých mýtických rozprávaní Pelasgov, pôvodných praobyvateľov Helady sa hovorí úplne jednoznačne o tom, že v priebehu časov podnikli bohovia zo vzdialených hviezd viacero osídľovacích pokusov našej planéty, ktoré však zakaždým prerušili alebo skončili, ak výsledky nezodpovedali ich očakávaniam. Tvory, ktoré boli použité na takéto experimenty, boli zlikvidované a nahradené inými, dovezenými z iných vzdialených hviezd. Tretie obdobie gréckej mytológie nazýva tieto „pokusné" tvory, dopravované na miesta určenia raketami, „bronzovou rasou" a hovorí o nich, že „prišli z neba", mali bronzové zbrane a jedli mäso a chlieb. Keď sa začali príliš rozmnožovať a vzájomne bezcitne zabíjať, poslali na nich bohovia mor a všetci vymreli.
Ak by išlo o mytologické rozprávania len jedného národa, bolo by nanajvýš odvážne a nevedecké považovať ich obsah za realitu. Lenže podobné obsahy možno nájsť v mytológiách najrôznejších starých národov, ktoré sa nachádzali na rozličných stupňoch vývoja, ktoré mali úplne inú mentalitu a tradície a z ktorých mnohé nikdy neprišli do vzájomného kontaktu. V Austrálii dokonca existuje istý neveľký kmeň ľudí žijúcich na úrovni doby kamennej, ktorého religiózna tradícia hovorí, že voľakedy dávno bohovia vyhubili istú rasu podivných ľudí, pretože boli voči bohom neposlušní a spupní.Prečo len mýtickí bohovia chceli, aby kreatúry, ktoré buď stvorili, alebo si ich priniesli so sebou zo vzdialených hviezd, ich tak bezvýhradne poslúchali, a ak neboli poslušné, tak ich zničili? A nie je nanajvýš pozoruhodné, že aj Boh Biblie konal úplne podobne, keď stvoril prvých ľudí tiež z hliny, a keď sa vzopreli jeho vôli, ich vyhnal z raja?!Pojmy a terminológia starých mýtov sú veľmi často nepresné a pomiešané preto, lebo ich rozprávačom mnohé udalosti a deje neboli celkom jasné alebo ich jednoducho nevedeli opísať korektne a aj prekladatelia starých mýtických textov mnohokrát použili nesprávne výrazy. Tým sa pomiešali a znehodnotili mnohé informácie, takže neraz je veľmi problematické ich analyzovať a správne vyhodnotiť.
Titani gréckej mytológie sú v indických mýtoch Asúrovia; rasové boli podobní mýtickým bohom. Boli starší ako oni a pochádzali z niektorých tzv. dolných svetov. Podľa toho, čo o nich hovoria mýty, boli technicky veľmi schopní a boli prvými astronautmi a kolonizátormi, s ktorými naša planéta prišla do kontaktu. Mýty oznamujú, že spočiatku vládli sami v galaktických oblastiach
svetla. Ich prvým reprezentantom bol Kronos, syn Urána a Gaie. Od samého počiatku boli však nejednotní a nesvorní. Kyklopy, synovia Urána, povstali proti nemu, za čo ich poslal do vyhnanstva na temné miesto v Tartarose, ktoré sa nachádzalo tak ďaleko od Zeme smerom nadol, ako sa nachádzali hviezdy bohov od nej smerom nahor. Po nich sa na javisku prastarých pozemských mýtov objavujú titani, ktorí spočiatku žili na nebi a chránili trón svojho otca Urána. Boli súrodencami kyklopov. Ako dlho tam žili, mýty nás neinformujú, isté však je, že po čase sa objavujú na Zemi a rebelujú proti Uranovi. V spánku ho prepadnú a vykastrujú, pričom jeho penis vrhnú do mora pri myse Depranon.
Zo starých indických mýtov vieme, že penis bol pôvodne symbolom kozmických lodí a že kultovým symbolom z neba pochádzajúcej plodnosti sa stal až potom, keď ľudské povedomie už zabudlo technické podrobnosti príchodu mimozemšťanov na Zem. A tak si vieme predstaviť, čo v skutočnosti muselo symbolizovať kastráciu Urána a vrhnutie jeho penisu do mora. Titani oslobodili kyklopov, a najmladší a najšikovnejší titan, Kronos, sa stal vládcom. Za ženu si vzal sestru Rheiu a jeho prvým aktom bolo poslanie kyklopov opäť do Tartarosu. Ale ani on neostal dlho pri moci. Zhltol päť detí (zrejme ich dal uväzniť), ktoré mu Rheia porodila. Rheie sa podarilo zachrániť syna Dia (Zeus) a ukrývala ho, pokiaľ nevyrástol. Potom sa spojil s niekoľkými titanmi a kyklopmi, ktorí mu tajne ukuli zázračné zbrane (nie je reč mýtov, ak sa vidí ich pôvodný zmysel, nádherne jednoznačná?), oslobodil ich a vyrazil do boja proti otcovi, v ktorom bol Kronos zabitý bleskom Dia. Titani bojujúci po boku svojho otca boli porazení a ich veliteľ Atlas musel niesť z trestu oblohu na ramenách. Pri delení koristi dostal Zeus Zem, ktorá sa stala jeho dŕžavou.Z mýtov sa dozvedáme, že všetky bytosti kozmu, ktoré boli podobné ľuďom, teda aj titani aj bohovia, mali spoločný pôvod, pričom bohovia sa zmocnili regiónov svetla a titanom patrili tmavé časti spodných svetov, kam patrila aj Zem. Takmer všetky mýty včítane sumerských, egyptských, indiánskych, gréckych, indických a biblických súhlasne hovoria o týchto, ako aj ďalších podobných udalostiach, a tak ostáva nesporným faktom, že bohovia a ich potomkovia boli pre našich dávnych predkov realitou, a nie iba imaginárnou fantáziou.

Mýty o pôvode ľudí

V Genezis je napísané: „Boh, pán neba i zeme, urobil človeka z hliny a vdýchol mu do nosa živého ducha, a tak sa človek stal živou dušou."
Kto by tvrdil, že to je prvé oznámenie o stvorení človeka, mýlil by sa. Mýty a náboženstvo Sumerov sú oveľa staršie ako biblický národ Hebrejov. Ich pôvod je neznámy a ich jazyk nie je príbuzný ani s indoárijskými, ani so semitskými jazykmi. Ich kultúra bola nesmierne vysoká a z ich dokumentov sa dozvedáme, že bohovia stvorili prvých ľudí z hliny a je v nich výslovne prízvukované, že po príchode na našu planétu nemohli nájsť nič na jedenie ani na pitie, pretože nebolo ničoho, ani obilia, ani kôz a oviec. Preto si urobili ľudí, ktorí im mali slúžiť.
V súčasnosti sú známe tri hypotézy vzniku človeka:
a) Evolučná teória ho postuluje ako dôsledok vývojového procesu (ako sme ho čiastočne opísali v predošlej kapitole) premeny anorganickej matérie na organickú, ktorá potom ďalej evolvovala najprv na jednobunkové, potom na viacbunkové organizmy, až napokon po celom rade ďalších vývojových stupňov vznikol človek.
b) Hypotéza spontánneho vzniku človeka stvoreného bohom alebo bohmi.
c) Treťou je najmladšia hypotéza, ktorá však získava čoraz viac prívržencov a podľa ktorej je človek jedným z výsledkov nepredstaviteľne dlhých vývojových procesov, ktoré sa začali na planétach vzdialených slnečných sústav, aby potom neskôr pokračovali na Zemi. Táto hypotéza integruje v sebe aj eventuálnu možnosť ovplyvnenia týchto procesov mimozemskou civilizáciou.
Takmer všetky významné mytológie obsahujú veľmi pádne argumenty pre poslednú hypotézu. Pozrime sa v tejto súvislosti na postavu biblického Adama, o ktorom staré perzské dokumenty signalizujú, že jeho život bol podstatne komplikovanejší, ako ho opisuje Genezis. Ale tak, ako tento biblický epos, aj perzské mýty čerpajú svoje poznatky od záhadných Sumerov.
Keď už bolo stvorené svetlo a Zem opäť bola zdvihnutá do slnečnej sféry (ako vidno, naša planéta nevlastnila v slnečnej sústave stále tú istú stabilnú dráhu a častejšie ju zmenila), bol z hliny stvorený Adam. Mal obrovské telo, príjemnú myseľ a múdre myslenie. Keď Adam usnul, najvyšší boh zobral z neho niekoľko častí a rozsypal ich po zemi, aby sa stala úrodná. Adam sa však stal malý a slabý, len múdrosť mu ostala a dobrota tiež. Tak ako Henoch, aj on dostal od anjela Rafaela knihu obsahujúcu všetko poznanie bohov a najvyšší boh mu stvoril ženu menom Lilith (jej postava sa objavuje aj v sumerskom epose o Gilgamešovi); i jej telo bolo z hliny. Pretože mala rovnaký pôvod ako Adam, neposlúchala ho a raz mu odletela preč vzduchom, len čo vyriekla čarovnú formulku Šem Hameforaš, čo značilo meno najvyššieho, a ani všetci anjeli a pomocníci najvyššieho boha neboli schopní ju dohoniť (naozaj veľmi podivná udalosť). Za trest boh nechal usmrtiť každý deň tristo jej detí.Aj v tomto mýte sa nepriamo hovorí o zápasoch titanov s bohmi. Keďže Adam je smutný a bez chuti do života, lebo mu chýba žena, bohovia mu stvoria novú ženu a pomenujú ju Eva. Aj tu nasleduje zhrešenie proti bohu (podobne ako v biblickom raji), no zvodcom je Seraf Sammael, ktorý je žiarlivý na Adamovu moc, a preto zletí z oblohy na ohnivom hadovi a navedie Evu jesť ovocie zo zakázaného stromu. Had však v skutočnosti nie je ničím iným, ako jedným z lietadiel menom Nagas, ktoré boli zhotovované v dolných svetoch. Eva odtrhla zakázané ovocie a dala z neho aj Adamovi. Boh vyhnal z neba Sammaela a Evu s Adamom vyhostil na najnižšiu zo siedmich zemí, kde Adam s ňou musel žiť v hlbokej temnote, bez svojej knihy, ktorá mu bola odňatá.Neskôr bol premiestnený na predposlednú zem, kde už bolo aspoň trochu svetla, takže sa tam aj niečo urodilo, ale ani zďaleka tam nebolo tak dobre ako vo sférach, kde žili bohovia. Adam tam musel vydržať s Lilith 130 rokov a plodiť s ňou deti obrovských melancholických démonov. Eve sa viedlo podobne, pretože bola spojená so Sammaelom. Neskôr bola privedená k Adamovi (mýty nehovoria prečo, môžeme sa však domnievať, že preto, lebo jej genetický kód bol úplne podobný Adamovi, takže mu nerodila „démonov" ako Lilith, ale ľudské bytosti) a porodila mu troch synov Kaina, Seta a Ábela. Potom Adam smel opustiť miesto zatratenia a vrátiť sa opäť na našu Zem.
Aj arabské mýty poznajú príbeh Adama, samozrejme, v trochu inej verzii, ktorá ešte lepšie dokumentuje jeho skutočnú identitu. V nej sa hovorí, že v prípade Adamovho „poklesku" išlo o dôsledky sporov a intríg medzi súperiacimi stranami bohov. Pred
osídlením Zeme ľuďmi našu planétu obývali anjelské bytosti pozostávajúce z čistého ohňa a ducha. Eblis, jeden z anjelov a podľa všetkého titan, sa však nechcel podriadiť Adamovi, „človeku z hliny", a preto zapríčinil jeho pád podobným spôsobom, ako sme ho opisovali už v predošlých mýtoch. Za trest bol Eblis zvrhnutý zo siedmeho horného sveta na Zem, ktorá ležala hlboko pod ním, čo jednoznačne pripomína pád titanov v gréckej mytológii.
Adama po dvesto rokoch omilostili, a potom nažíval 900 rokov s Evou na vrchu Arafat, neďaleko Mekky, kde je podľa mienky niektorých aj pochovaný; iní zasa veria, že Noe ho zobral pri potope do svojej archy a že neskôr sa stala miestom jeho posledného odpočinku oblasť, kde je dnes Jeruzalem. Arabská mytológia vyzdvihuje Adamovu mimoriadnosť, ale aj tu je podobne ako v sumerských mýtoch jednoznačne pozemskou bytosťou. Ako vo všetkých iných mýtoch, aj v tomto prípade prešla historická pôvodina nespočetnými deformujúcimi filtrami rozprávačov žijúcich na rôznych miestach a v rôznom čase.
Starostlivé vyhodnotenie mýtov poukazuje na to, že istá časť mladých bohov, revoltujúca proti bohom otcom, postupovala dôkladne podľa presného plánu, v ktorého rámci „zdvihla" Zem do svetla ako, to mýty bližšie neopisujú a „zaopatrila" ju vodou a vzduchom. Rasy, ktoré na nej žili, zničila, pretože sa jej nezdali dosť vhodné pre zamýšľanú kultiváciu, pričom boli vyhubené aj obrovské dravé jaštery.
Toľko teda k pôvodu ľudí, ako o ňom hovoria mýty. Z pochopiteľných dôvodov sme sa na tomto mieste mohli dotknúť len ich nepatrnej časti.

Čo si dávni ľudia mysleli o pôvode bohov?
V tejto časti sa budeme venovať analýze starých mýtických bohov. Platónov strýko Kritias označil bohov za veľkolepý objav najmúdrejších mužov, aby takto pomocou nich bolo možné ľahšie udržať jednoduchých ľudí v pokore, poslušnosti a v úcte pred autoritami a zákonmi.
V časoch Kritia boli bohovia už viac ako 11 000 rokov zo Zeme preč. Tento údaj sa dozvedel v Egypte „otec histórie", veľký Herodot, keď v meste Saise navštívil najmúdrejších egyptských kňazov. Vo svojom prastarom temple mu ukázali 345 drevených obrazov faraónov, ktorí odvtedy po odchode bohov vládli. Zdôraznili, že pred nimi vládli na tróne Egypta bohovia, pričom ich bolo väčšie množstvo a žili spolu s ľudom Egypta, a jeden z nich bol vždy vládcom. Posledným z nich bol Horus, syn Osirisa a Isis; bol identický s gréckym Apollónom.
Povedzme si v krátkosti, čo možno jednoznačne vyhlásiť o bohoch, ako ich podávajú staré mýty:
Bohovia sa od samého počiatku chápali ako antropomorfné (ľuďom podobné) bytosti, a to v mytológiách všetkých národov, ktoré s nimi mali kontakt. Neboli nezraniteľní a ani nesmrteľní, a už vonkoncom neboli všemocní. Nikdy nezmizli úplne z vedomia ľudí. Všetky staré kultúry okrem niekoľkých nepodstatných výnimiek odvodzujú svoj pôvod od bohov. V priebehu tisícročí sa ich pôvodný obraz postupne menil na symboly, personifikácie, alegórie, prípadne boli celkom pretransformovaní do oblasti transcendencie.
Aby sme si uvedomili tieto naivné deformačné predstavy, stačí si pozrieť maliarske zobrazenie boha Aegira, pána mora, v jeho podmorskom paláci z mušlí, ako sedí nahý a tučný, obtočený morskými hadmi, s morskými riasami vo vlasoch a popása svoj zrak na zvodných morských nymfách plávajúcich okolo neho. Skutočnosťou je, že Aegir bol titanom, preto bol mohutný a silný, a podobne ako Poseidon, Thetis, Tlaloc, sumerský Enki, germánsky Frigg a niekoľkí ďalší, bol veliteľom podmorských vojenských základní, pričom na svoje výlety z mora používal hadov, teda lietadlá, ktoré zhotovovali titani vo svojich špeciálnych dielňach v dolných svetoch.
Mytológov a filológov posledných tisícročí možno ospravedlniť pre ich nie príliš vydarené interpretácie mýtov tým, že im nemohli rozumieť z dvoch dôvodov v ich čase boli už značne skreslené, a tiež preto, lebo nemali k dispozícii podobné technické zariadenia ako bohovia, a tak nemohli rozumieť symbolickej mýtickej reči. Ľudia spred cca 13 000 rokov sa pozerali s bázňou a so strachom, ako sa bohovia spúšťali na zem v zlatých vajciach, na stromoch, koloch, stĺpoch a ďalších podobných veciach. Takú terminológiu používali pri pozorovaní ich letových aktivít vysoko nad ich hlavami v pozemskej atmosfére. Videli aj to, ako sa naháňali a vzájomne prenasledovali na oblohe v obrovských, nesmierne rýchlych vtákoch zlatistej a striebristej, veľmi jagavej
farby, ktoré robili strašný škrek a hrmot. Keď bola jasná obloha, mohli vidieť, ako sa za vtákmi, vo veľkej výške, ťahajú a rozprestierajú biele pásy (kondenzačné pásy prúdových lietadiel), ktoré pre nich, v ich predstavách boli nebeskými hadmi.Naše súčasné predstavy o bohoch sú zmesou historických udalostí, nesprávnych interpretácií a skreslených ústnych podaní. Človek by nebol nikdy prišiel na ideu antropomorfného boha, keby ho neboli nejaké vysoko nad ním stojace bytosti na našu Zem buď odniekiaľ priniesli, alebo ho na nej nejakým spôsobom vyformovali a zaktivovali k inteligentnému životu.
Tvor, ktorý by sa bol na Zemi vyvinul aspoň na hominidnú úroveň bez zásahu superinteligentných bytostí z iných slnečných sústav, by nikdy nebol prišiel na ideu vytvoriť si boha, ktorý by mal jeho podobu. Dôkazom tejto výpovede je skutočnosť, že všade tam, kde nesiahal vplyv bohov astronautov, ako napr. na Novej Guinei, v Austrálii, v početných oblastiach Afriky, Južnej Ameriky, na Novom Zélande a inde, všade tam religiózne predstavy nikdy nemohli prekročiť hranice animizmu a totemizmu. Bohovia astronauti, teda bohovia starých mýtov, pôvodne nevlastnili status božskej svätosti a principiálnej nadradenosti. S odstupom času, keď už prešla značná doba po ich odchode zo Zeme, nastala postupná identifikácia ich osôb s učením, ktoré priniesli, a k najvyšším posvätným bohom boli pozdvihnutí zrejme preto, lebo o sebe vyhlasovali, že sú synmi alebo deťmi božími. Neskôr sa z božích synov stali mocní bohovia a ich pozíciu čoraz viac upevňovala kasta kňazov (predovšetkým aj vo vlastnom záujme), ktorá medzičasom vznikla, pretože tak mohla oveľa lepšie manipulovať s obyčajnými ľuďmi a ovládať ich.
Bola to predovšetkým ich nesmierna technická vybavenosť a obrovská ničivá sila ich zbraní, ktorá ich v očiach ľudí pozdvihla na všemocných a všemohúcich, skrátka absolútnych vládcov kozmu a kozmických síl. Nesmrteľní však neboli, ako sa to snažia nahovoriť svojim čitateľom starí grécki autori, ako napr. Homér, z čoho potom vznikali naivne paradoxné a nevierohodné obrazy bohov, ktorí navzájom bojujú proti sebe, utrpia ťažké poranenia, pri ktorých krvácajú, z čoho jednoznačne vidno, že majú v úmysle sa navzájom zlikvidovať a fyzicky zničiť. Babylonské, sumerské a germánske mýty sú v tomto ohľade realistickejšie a informujú nás o vzájomných bojoch bohov, kde sa zabíja a vraždí.

Príbytkami bohov boli vysoké vrchy
Nie je nanajvýš podivuhodné, že všetky národy uctievajú religióznym spôsobom vrchy, že majú svoje posvätné vrchy, a že dokonca aj tie národy, ktoré vrchy nemajú, uctievali svojich bohov na umelých vrchoch, ako napr. na pyramídach a zikkuratoch? Ako a prečo vznikli takéto uctievanie a viera v posvätnosť istých vrchov, a to prakticky po celom svete?
Indické mýty zdôrazňujú, že boh sa po prvý raz zjavil ako žiarivý ohnivý lingam nad svätým vrchom Meru, ktorý Tibeťania volajú Tise. Nachádza sa v Tibete a je vysoký 6700 metrov; stojí osamelo a izolovane od ostatných vysokých vrchov Himalájí. Pre hindov a budhistov je sídlom bohov a vyhľadávaným cieľom zbožných pútnikov. Vrch sa nachádza na brehu veľkého Manasarovarského jazera. Bolo to ideálne miesto na pristávacie manévre bohov, a hlavne jeho priaznivá klíma bola pre nich veľmi dôležitá. V neďalekom pohorí Manasottara sa nachádzali bydliská Šivu, ktorého mýty veľmi často spájajú s kozmonautikou a ktorý je až dodnes uctievaný aj v súvislosti s Ľngamom. Boli tam aj „zlaté mestá" bohov s početnými ligotavými palácmi, dielňami a vysokovyčnievajúcimi „železnými stromami".
V kozmickom systéme bohov mal vrch Tise mimoriadny význam a staré mýty hovoria, že bol pre nich „pupkom sveta". Až doteraz však neboli ani vrch, ani jeho okolie podrobne preskúmané. V jeho vnútri sa údajne nachádza komplikovaný systém rozsiahlych tunelov a chodieb, o ktorých sa už nič nevie. Istý brahman z toho kraja rozpráva:
„V jednej diere svätého vrchu sa nachádza veľký, takmer päť metrov vysoký obraz, na ktorom je postava so skríženými rukami. Jej pravá polovica aj pravá časť tváre sú mužské, kým ľavá strana je ženská. Na pravej časti hrude je slnko, na ľavej mesiac. Na oboch ramenách je znázornené všetko dôležité, čo predstavuje náš okolitý svet obloha, vrchy, rieky, stromy, lúky, moria, zvieratá a ďalšie veci. Tento veľkolepý obraz daroval boh svojmu synovi, keď stvoril svet, aby mal na ňom predlohu skutočného sveta. Na hlave postavy sa nachádza malý obraz a na ňom je zobrazený sám Boh Stvoriteľ."
V čase slnovratu sa v jaskyni každoročne zhromaždia brahmani a diskutujú o všetkom, čo je na ňom zobrazené.
O posvätnom vrchu Tise sa tiež hovorí, že sa v ňom ukrýva tajomstvo celého života a všetky ostatné kozmické tajomstvá, čo vskutku môže byť pravdou, pretože bol základňou bohov a pravdepodobne ich najdôležitejšou na Zemi. Keď sa začítame do germánskej mytológie, s úžasom sa dozvieme, že boh Loki, ktorý bol hlavným „inžinierom" tajuplných Asov, mal kdesi ďaleko v neznámych vrchoch, kde sa nachádzal „železný les", veľmi podivuhodnú pozorovateľňu. Nepripomína nám to „železné stromy" z okolia Šivovho príbytku pri Himalájach?
Mýty nás ďalej informujú, že z tejto pozorovateľné videl všetko, čo sa udialo na Zemi, ako aj na druhých svetoch nebeskej sféry. Tu sa nachádzali aj dielne (moderné produkčné haly?), kde sa pod vedením titanky Angerbodes (hlavná inžinierka konštrukcie?) zhotovoval lietajúci tátoš Yggdrasil alebo Sleipnir (mal dve mená), inými slovami kozmická loď najvyššieho boha starých Germánov Odina.
Na základe uvedeného je len logické a prípustné domnievať sa, že obsahy najstarších germánskych mýtov musia pochádzať z obdobia, keď ešte existovalo spojenie medzi Germánmi a pôvodnými ázijskými rasami. Inakšie je nevysvetliteľné, odkiaľ by Germáni vedeli, čo je železo a čo sú „železné stromy"? Veď keď už boli v Európe, žili tam v staršej dobe kamennej, ktorá o železe ešte ani len nesnívala!
Ale to musí znamenať, že germánski bohovia mali svoj pôvod v Himalájach, čo dokonca v neposlednom rade potvrdzuje aj germánsky výraz pre nebo Himmel, pochádzajúci jednoznačne z pomenovania „neba sa dotýkajúcich" končiarov, Himalájí. Je takmer isté, že k obsadeniu Zeme došlo podľa plánu bohov súčasne na rôznych, vzájomne veľmi vzdialených miestach planéty, takže museli vzniknúť aj tam astronautické základne na vrchoch. V Číne je to vyše 7000 metrov vysoké pohorie Kunlun, o ktorom čínske mýty hovoria, že na ňom pristál v striebornej gondole božský pár Fuhsi a Nikua. Podobné mýty existujú aj v súvislosti so známym čínskym pohorím Tienšan. Ďalšie, veľmi podrobné fakty vyplývajúce zo štúdia čínskej mytológie, ktoré súvisia s prípadnými návštevami a pobytom extraterestrických bytostí v Číne, čitateľ nájde v poslednej kapitole.
Najznámejší vrch nielen antického Grécka, ale celého sveta je Olymp, sídlo mocných gréckych bohov. Z histórie je všeobecne dobre známe, že Achájci prišli do Grécka relatívne neskoro, okolo
roku 1800 pr. n. L, a tak existujú dve možnosti interpretácie ich mýtických rozprávaní o bohoch a ich sídlach.
Alebo si priniesli svoje historky o bohoch podobne, ako sme to predpokladali u Germánov zo svojej starej vlasti, pričom však zmenili mená bohov, ako aj miest, ktoré obývali, alebo (a to sa zdá byť pravdepodobnejšie), keď prišli do novej vlasti, našli tam už nejaké informácie o bohoch, ktoré nadväzovali na isté lokality, a Achájci ich potom postupne len preberali a prispôsobovali svojej pôvodnej tradícii a mentalite.
Kozmologickými mýtami je opradený aj vrch Hermon v Izraeli. Kniha Henoch rozpráva o 200 anjeloch, ktorí sa zniesli na Hermon, pričom ich viedli sedemnásti dôstojníci, ktorých mená sú v nej zaznamenané. Učili ľudí nové veci, čo sa však nepáčilo pánom neba. Na vrchu Horeb sa konalo stretnutie proroka Eliáša s pánom neba, a na vrchu Sinaj dostal Mojžiš prikázania. Okolnosti sprevádzajúce stretnutie Mojžiša s pánom neba jednoznačne poukazujú na to, že sa odohrávalo v blízkosti, kde pristála buď raketa, alebo prúdové lietadlo.
Citujme z biblie: „A tak na tretí deň pri východe slnka horu zatiahla hustá clona mrakov, začalo na nej hrmieť a blýskať sa a všetko to sprevádzal silný zvuk trúby. Dole v tábore sa triasol ľud nesmiernym strachom. Mojžiš vyšiel na horu sám a ľud ostal pod horou. Hora Sinaj dymila celá, lebo Jahve na ňu zišiel v podobe ohňa. Dym vystupoval z nej ako z pece a celá sa prudko otriasala. Zvuk trúby stále zaznieval a zosilnieval. Mojžiš hovoril a Jahve mu odpovedal údermi hromu."
Zaiste nie je potrebné zdôrazňovať, že sme uviedli len niekoľko málo z posvätných vrchov ľudstva. V ďalšom sa pokúsme zodpovedať otázku, prečo si bohovia vyvolili za miesta svojho pozemského pobytu vysoké vrchy?
Z mýtov vieme, že bohovia mali tváre pokryté maskami. Nerobili to však z nejakých kultových pohnútok, ale výlučne len z nevyhnutných biologických dôvodov. Nútilo ich k tomu zloženie našej atmosféry. Všetci dobre vieme, že už len v rámci našej slnečnej sústavy vládnu na planétach úplne odlišné podmienky, a tak je len samozrejmé, že na planétach vzdialených hviezd bolo zloženie vzduchu, a tým aj jeho tlak, celkom iné ako na Zemi. Naša krv, resp. jej obsah kyslíka veľmi citlivo reaguje na zmenu tlaku okolia. Ak sa nachádzame vo veľkých výškach, dochádza k značnému zníženiu obsahu kyslíka v krvi, čo je z veľkej časti zapríčinené veľmi nízkym atmosférickým tlakom. Bohom zo vzdialených hviezd zrejme nevyhovoval (pre nich) nepríjemne vysoký tlak vzduchu, ktorý vládne na povrchu našej planéty, a preto radšej uprednostňovali prostredie s riedkym vzduchom, aké bolo na vysokých kopcoch. Pretože im, ešte navyše, nevyhovovalo ani jeho zloženie, museli nosiť (dýchacie) masky.
Platón musel mať o bohoch veľmi dobré informácie, keď vo svojom Faidonovi v tejto súvislosti hovorí, že na hviezde, odkiaľ sú bohovia, je vzduch taký riedky ako náš éter a tamojší éter je tak extrémne riedky, že si to nemožno ani len predstaviť.
Pozrime sa ešte na jednu zaujímavú otázku v súvislosti s prítomnosťou bohov na Zemi. Keď si bohovia zriaďovali na vrchoch „ligotavé paláce", ako sme sa to dozvedeli o vrchu Tise, prečo sa po nich nenašli nikde žiadne stopy?
Spočiatku bohovia nedovolili nijakému človeku, aby sa dostal do blízkosti ich sídiel (neskôr len niekoľkým málo vyvolencom, ako napr. Mojžišovi) a dielní niečo podobné je nám známe o našich prísne strážených významných vojenských objektoch a základniach. Bohovia volili svoje obydlia na vrchoch aj z nasledovných dôvodov: Ukrývali sa pred ľuďmi, aby tak ostali plní tajuplnosti a záhad a budili v nich strach a veľkú úctu. V priebehu času sa predsa len dostalo z ich života niečo aj von. Z toho sa postupne vytvorili mýty a všelijaké nadnesené báje a povesti, ktoré sa stáročiami potom šírili ústnym podaním na všetky strany.
Slepý bard Homér zozbieral veľmi mnoho z takýchto prastarých spomienok a použil ich na svoje ciele, a to bez ohľadu na čas a priestor, v ktorých mali svoj pôvod. Homér sa tak stáva vo svojich prácach svedkom nielen svojho času, ale aj svedkom uplynulých tisícročí. O obydliach bohov hovorí nasledovné: „Každý boh vlastnil na Olympe vlastný palác, no najväčší z nich mal Zeus. Postavil mu ho Hefaistos a vyznačoval sa neporovnateľnou krásou a leskom. Celý bol vybudovaný z kovu a trblietal sa v zlatej farbe."
Prečo však na takéto stavby bola použitá ruda, a nie kamene? Pre bohov predsa nebolo problémom stavať z kameňov, veď toto stavebné umenie naučili aj ľudí, a po potope sveta, keď ich k tomu nútili okolnosti, dokázali s obmedzenými prostriedkami úplné zázraky.
Keď však prišli na Zem, bola situácia úplne iná. Vo svojich kozmických koráboch si zrejme nemohli priniesť veľa pomocných
síl nižších rás. Kyklopy a titani boli proti nim a ľudia za veľa nestáli. Mali krátky život a mizernú pamäť. Boli podobní zvieratám, nesvorní a divokí. Najprv museli skrotiť a prevychovať ľudí, poraziť titanov a dávať si pozor pred kyklopmi. To všetko bohovia už vopred zakalkulovali, a keďže vedeli, čo ich na našej planéte očakáva, ako aj to, že spočiatku nebudú mať čas na budovanie svojich obydlí, tak si ich priniesli so sebou, a síce vo forme kovových, skladacích stavebnicových dielcov, z ktorých bolo možné veľmi rýchlo zložiť „zlatom sa trblietajúce paláce", konštrukčné haly, dielne a základne pre rakety.
Medziplanetárna vojna, ktorej sú plné predovšetkým indické mýty, ako aj prírodná katastrofa, ktorá bola jej dôsledkom, a samozrejme aj zub času, aktívny v priebehu početných tisícročí, zničili a rozložili kovové príbytky, lietadlá, zbrane, rakety a prístroje bohov. Ich zvyšky buď rozožrala hrdza, alebo ich použili ľudia na svoje účely.
Plutarchos nám oznamuje, že ešte niekoľko desaťročí pred jeho príchodom do Egypta existovali na jednom ostrove horného Nílu zvyšky kozmickej lode z červeno zlatého kovu, v ktorej boh Osirie pristál v Egypte po prílete z „nočného mora".

Stromy, koly, stĺpy, falusy symboly rakiet?
Germáni verili podľa svojich mýtov na „strom sveta" a či „stĺp sveta" nesúci celý kozmos. Keď mali na mysli strom, nazývali ho Yggdrasil, a keď stĺp, nazývali ho Irminsul. Takýto posvätný stĺp bol napr. vo veľkej germánskej svätyni pri Eresburgu. Bol z kameňa, vysoký niekoľko metrov a na jeho vrcholci sa nachádzala guľa znázorňujúca kozmos. Spomínaná svätyňa stála na území Saska a bola zničená v roku 772 Karolom Veľkým pri jeho ťažení proti Sasom.
V roku 1895 prekvapil učený svet svojou prednáškou v Cambridge škótsky učenec Magnusson, ktorý v jej rámci dokázal, že chápanie pojmu Yggdrasil ako „svetový strom" (Weltenbaum) je omyl, ktorý vznikol v 15. storočí, a síce nesprávnym posunutím hlások pri čítaní germánskej mytológie a že nejde o kombináciu slov Yggdrasil askr, ale Yggdrasil's askr, čo znamená tátoš hrôzostrašného, teda tátoš boha Odina. Z toho vyplynulo, že Yggdrasil nebol identický so „svetovým stromom", ale že išlo o predmet podobný kolu alebo stĺpu, ktorý sa ligotal ako kov a o ktorom sa v knihe Edda hovorilo, že bol „vindga", teda rýchly ako vietor.
Skrátka, išlo o kovovo sa lesknúci, ako vietor rýchly predmet. Podľa mýtov Odin na ňom strávil deväť dní a nocí v nepredstaviteľnom chlade, jazdiac na ňom nebeskými priestormi hore dolu. Niekoľko filológov tieto state z germánskych mýtov vyložilo tým spôsobom, že v prípade predmetu vraj išlo o šibenicu a že Odin sa na nej manifestoval ako obetovaný boh. Magnusson tieto nesprávne tvrdenia vyvrátil tým, že dokázal, že výraz Yggdrasil nereprezentoval nijaké obetné popravisko, ale že označoval Odinov osemnohý Sleipnir jeho zázračne rýchleho a nesmierne hlasno erdžiaceho tátoša. V starogermánčine slovo slipa značí kĺzať sa, šmýkať sa, ľahúčko sa vznášať. Doložme ešte to, čo sme už v predošlom povedali v iných súvislostiach že Sleipnira (a tak isto aj mysteriózneho „jaskynného psa" Garma, ktorý sa vedel „prehrýzť" hlboko do útrob zeme) skonštruoval boh Loki. Udialo sa to v spomínanom záhadnom „železnom lese" vo vzdialených neprístupných vrchoch.
Zaiste netreba zdôrazňovať, čo muselo byť realistickým podkladom týchto udalostí opisovaných poetickou rečou mytológie. Každý si môže vytvoriť svoj vlastný názor sám.
Uveďme ďalšiu pozoruhodnosť z germánskych mýtov. Keď po veľkom a ťažkom boji medzi dvoma rodmi bohov, medzi Asmi a Wanmi, zbrane konečne mlčali a bohovia žili v zhode, povstali proti nim temné mocnosti zlých obrov (išlo tu o germánsku formu titanov). Hrozili zničiť pevnosť bohov svetla, hrad Asgard a zvrhnúť ich z ich zlatých trónov. Asovia sa veľmi naľakali a poverili jedného obra, ktorý sa vydával za ich priaznivca a bol, ako hovoril, skvelým staviteľom, aby ich hrad opevnil neprekonateľným múrom. Uzavreli zmluvu, v ktorej sa majster zaviazal vybudovať požadovaný val za tri zimy, za čo mal dostať krásnu bohyňu Freyu, ako aj slnko a mesiac. Po čase sa však bohom cena za nebotyčný múr zdala vysoká a poverili Lokiho, aby urobil niečo, čo by zapríčinilo nedodržanie zmluvy z viny obra. V predvečer predposlednej noci, keď dielo už bolo takmer hotové pričom takmer celú prácu vykonal mohutný, nesmierne silný tátoš Swadilfar, prenášajúci aj tie najťažšie bremená akoby boli len ľahučkými pierkami , Loki sa premenil na krásnu kobylu, ktorá zviedla Swadilfara, takže ten ušiel za ňou a jeho pán nemohol prácu dokončiť. Celý rozzúrený potom napadol bohov, obviňujúc ich zo zmiznutia jeho mocného tátoša. Kladivom vládnuci Donar sa neovládol a svojím ťažkým mlatom mu rozbil hlavu.
Čo sa však skrývalo za týmto „tátošom" naozaj? Už len etymologická analýza jeho mena poukazuje na to, že v skutočnosti nešlo o nejaké obludné zviera, ale o farzeug, teda o vozidlo. V modernej nemčine Fahrzeug, čo doslova značí „vec na vozenie" a či „voziaca vec". Čo to len mohlo byť azda kozmická loď?
Z ľúbostného spojenia medzi kobylou Lokim a Swadilfarom vzišiel Sleipnir. Loki takto zachránil Freyu, slnko i mesiac. Pokúsme sa o interpretáciu reálnej podstaty tohto mýtu. Loki tajne uniesol technický predmet titanov, ktorým zrejme bola kozmická raketa. Priniesol ho do svojich dielní konštrukčných hál v „železnom lese". Tu ho prekonštruovali na Sleipnira, a tým bol štíhly, podlhovastý kovový predmet neobyčajne silného lesku, vlastniaci osem „nôh" (pravdepodobne išlo o stabilizačné krídla), ktorý sa náhlil ako vietor kozmickými hĺbkami a ľahko a nadnášajúc sa pristával na zemi.
Kultové stĺpy ako symbolické reprezentácie spojenia neba a zeme sa udržali v germánskych kultúrach až do dnešných dní. Sú to napr. spásu prinášajúce stĺpy, medzi ktoré bývajú vsadené brány dolnosaských sedliackych dvorov, ďalej sú to tzv. Rolandove stĺpy ako stĺpy na trhoviskách alebo ako symboly justície. Takýmto symbolom je kamenný stĺp „korunovaný" navrchu guľou, ktorý stojí pred justičným palácom v Bonne.
Kto sleduje k oblohe sa dvíhajúcu, zo zeme štartujúcu raketu a má dojem, že mu pripomína kmeň obrovského stromu, nemusí byť „primitívnym" človekom z pralesa. Keď k Mesiacu štartovala raketa Apollo 11, boli to práve žurnalisti a televízia, čo viackrát použili takéto prirovnanie. Presne v tomto zmysle je znázornená podobná udalosť na obrazoch v rozličných mexických mýtických kódexoch a exaktne opísaná slovami v prastarej Saemundarskej Edde.
A tak možno povedať, že postupnou transformáciou mytologických symbolov sa z rakety stal strom, zo stromu stĺp, zo stĺpu menhir a z menhiru obelisk, pričom všetky tieto predmety symbolizovali spojenie neba a zeme, teda koniec koncov život a plodnosť. Až neskôr, keď sa už na raketu bohov celkom zabudlo, stal sa z nej alebo lepšie povedané z toho, čo z nej urobila reč mýtov, teda zo stromu, stĺpu, menhiru a obelisku falus ako najvýznamnejší symbol plodnosti neba a zeme.

Ohnivé nebeské vozidlá
Odinov „osemnohý" tátoš Sleipnir, ktorý zanechával na obi ohnivú stopu, patrí v každom prípade do tejto kategórie právnych prostriedkov. Iný fenomén tejto kategórie, „hrom. vtáky" sršiace oheň, bol veľmi dobre známy u Indiánov Seve: Ameriky. Keď Amerika zažila v roku 1911 prvý raz letiace lietadlo, Indiáni okamžite vedeli, čo sa vznáša na oblohe samostatne , že „hromový vták". A vedeli k tomu dodať aj to, že voľakedy v dávnych časoch „hromoví vtáci" boli nepriateľmi obrovského mýtického hada, ktorému z očí sršali ohnivé iskry a ktorý údery krídiel vyrábali strašný hromový hluk. Číňania, Egypťania, Sumeri, Polynézania, početné kmene Afriky a ďalšie národy všetci poznajú ohnivé vozidlá neba. Bohovia titani disponovali ich najrôznejšími druhmi známe boli „strieborný šíp" Heraklita, „striebrobiely mesačný vraník" Areii „strašné obrovské vtáky" na jazere Stymfalos, ktoré vedeli vystreľovať na nepriateľa svoje perá ako šípy, nebeský had I gárd. O nejednom z nich nás mýty informujú, že sa zrútil za obrovského hluku k zemi a viac už nemohol lietať. To nám E pripomenúť letecké katastrofy dnešných dní.
Akékoľvek mená a názvy tieto lietajúce ohnivé vozidlá n jedno sa zdá byť isté muselo ísť o umelo skonštruované liet stroje. Preto nemohli byť len výplodom fantázie ľudí. Je dokázané, že človek nevie vyfantazírovať vôbec nič, čo by niekedy neexistovalo. Všetky jeho tzv. fantázie nie sú ničím iným, ako skladanými obrazmi jeho skúseností a jeho konkrétnych zážitkov. Aj to najdesnejšie strašidlo alebo najneprirodzenejšia obluda ako výtvor ľudskej fantázie je len konglomerátom častí rôznych existujúcich alebo vyhynutých zvierat.
Spomedzi veľkých bohov indickej Trimurti (božská trojici to boh Višnu, ktorý požíva najvyššiu úctu. Jeho meno značí „rozmer kozmického sveta" alebo pán celého neba. Prastará posvätná indická kniha Rigveda o ňom vie nasledovné: „Višnu, krásny operený vták je bratom slnka."
Brahma, ktorý občas používal pre svoje výlety vzduchom zlatočervenú iskrivú labuť Hamsu, ktorá letela oblohou svištiac a burácajúc ako hrom, rozdeľoval svojho času nebeské telesá jednotlivým bohom. Bohovia si zasa podelili našu planétu m sebou. Višnu ako „pán hviezd" sa stal aj „veliteľom vtákov". To nemôže znamenať nič iné, než že ho podobne ako v Egypte Horusa urobili veliteľom letectva. V tejto funkcii sa potom vydal na svojom červenozlatom orlovi Garudovi do boja, keď vypukla strašná vojna medzi bohmi.
Že tu naozaj išlo o konkrétny letecký boj vo vzduchu, a nie o alegorické scenérie mýtov, nám jednoznačne dokazuje Rigveda. Hovorí sa v nej, že „vtáky", na ktorých lietali bohovia, sa po čase unavené bojom spustili na zem, aby sa napojili „živou vodou" z jazera, ktoré vybudoval knieža Asurov Mája a ktorá pochádzala z „prameňov" Mliečnej cesty. Keď sa „vtáky" dostatočne napojili, mohli opäť vzlietnuť a znova sa vrhnúť do neustále zúriaceho boja. Garuda a jeho bratia Aruna, Sudamini, Buruda a množstvo ďalších boli v boji takí rýchli, že boli rýchlejší ako najrýchlejší víchor a ich hrmivý let otriasal celú zem i celú oblohu. Perie sa im lesklo ako zlato a zobák ako najjasnejšie slnko. Na hrudi mal každý z nich upevnený ligotavý drahokam, a keď leteli, každý rozrážal vzduch ostrým chumáčom vlasov vystrčeným dopredu. Ich telo zdobili malé zástavky červenej, modrej a žltej farby. Keď mali hlad, požierali mnohých hadov.
Ani jeden ornitológ nepozná nijakého vtáka, na ktorého by sa hodil podobný opis! Z nášho pohľadu tu ide o jednoznačný a svojím spôsobom mimoriadne autentický opis vojenského lietadla. Rýchlejší ako najrýchlejší víchor nemôže byť nijaký vták. V lúčoch slnka sa oslnivo trblieta každý metalický trup lietadla letiaceho vo výške. Ligotavý drahokam na hrudi mohol byť napr. svetlomet prerážajúci nočnú tmu a ostrý chumáč vlasov je veľmi názorný opis systému vysunutých antén. Ale čo mohli znamenať farebné zástavky? Je predsa úplne absurdné, aby nejakí vtáci mali na tele upevnené zástavy a aby s nimi lietali rýchlejšie ako vietor?! Vyriešenie tejto záhady je úplne jednoduché, ak si uvedomíme, že naše lietadlá bývajú na trupe opatrené výsostnými znakmi vo forme namaľovaných malých zástaviek. Hadmi slúžiacimi ako potrava mohli byť hadice, ktorými mechanici na základni pumpovali do lietadiel palivo.
Ak si uvedomíme, na akom kultúrnom stupni sa nachádzali ľudia žijúci pred 15 000 rokmi, bude nám jasné, že vôbec nemohli mať nejaké schopnosti, aby si vo svojej fantázii vedeli vymyslieť také skvelé technické vymoženosti, aké bezosporu vlastnili ich čudesné „vtáky, hady, lietajúce stĺpy, lietajúce stromy, lietajúce
kone". Aj keby medzi nimi bol žil nejaký ich vlastný „Jules Verne" (čo však vtedy nemalo nijaké racionálne opodstatnenie), nikdy by nebol mohol vyfantazírovať toľko technických zázrakov, pretože vtedajšia doba bola nepredstaviteľne vzdialená od epochy medziplanetárnych letov, a preto tam nemohla smerovať ani fantázia ľudí žijúcich počas nej.
Vtedajší ľudia sa živili hlavne rybolovom a poľovaním, prevažne bývali v jaskyniach a dierach a len sčasti v nedokonalých chatrčiach z prútia a hliny. Ich technické náradie bolo veľmi jednoduché a účelové. Vo voľnom čase zhotovovali neveľmi dokonalé umelecké predmety z dreva, hliny a kameňa a zamestnávali sa rytinami a jaskynnými maľbami.

Prišiel človek na Zem, aby živil bohov?
Človek prežil veľa tisícročí len ako poľovník a rybár a vývoj jeho kultúry bol nesmierne pomalý, pretože tieto jeho činnosti mu nevytvárali predpoklady na nejaké revolučné objavy. Všetky jeho aktivity boli stereotypné a jednotvárne. Napriek tomu sa „odrazu" stal poľnohospodárom a chovateľom dobytka.
Túto zmenu možno pokojne označiť za najväčšiu kultúrnu revolúciu v histórii ľudstva. Podľa toho, čo vieme, musela prebehnúť v období asi pred 11 000 až 13 000 rokmi. Ako prebehla a čo ju podnietilo, to ortodoxné vedecké teórie nevedia presvedčivo dokázať. Poľnohospodárstvo vyžaduje úplne iné, nesmierne komplexné myslenie a konanie, aké ľudia nepotrebovali pri love. Ak pripustíme túto úvahu, ako je potom možné, že odrazu tu bolo prakticky z ničoho nič?! Nie je to zarážajúce? Poľnohospodárstvo vyžaduje nesmierne komplikovanú organizáciu, nápaditosť, predvídavosť a plánovanie odkiaľ to ľudia odrazu nabrali, keď predtým o tom nevedeli vôbec nič?
Predpokladajme, že niekde na našej planéte sa uprostred loveckého života začala vyvíjať poľnohospodárska kultúra (to je jediná možnosť, ako to muselo byť, ak to prebehlo v zmysle tradičných teórií). Potom sa postupne začala šíriť na všetky strany, až napokon, po značne dlhom čase (1000 až 2000 rokov?), bola známa všade. Ak to bolo naozaj tak, potom by malo byť možné zachytiť jej expandujúce cesty v početných mýtoch a bájach všetkých národov. Nič také však neexistuje. Okrem toho by poľnohospodárstvo
muselo byť v najvzdialenejších končinách od miesta jeho vzniku známe oveľa neskôr, povedzme, že o jedno tisícročie. Nijaké informačné pramene nám to však nepotvrdzujú.
Na poľnohospodárske spôsoby produkovania, ako aj na mnohé poľnohospodárske produkty, ako ich poznáme napr. zo starej Mezopotámie a z Egypta, nemožno naraziť niekde v tropických alebo severských krajoch a tiež nie na vysokohorských terasovitých políčkach Indiánov v okolí jazera Titicaca. Tam sú dôležité úplne iné poľnohospodárske rastliny a iné metódy ich dorábania. Až doposiaľ je úplne nevysvetlenou záhadou pôvod najdôležitejšej rastlinnej potravy Aztékov, Inkov a ďalších indiánskych kmeňov kukurice.
Bez tejto záhadnej rastliny by určite nebolo mohlo v Amerike existovať také početné obyvateľstvo, ktoré tam našli Španieli, keď objavili nový kontinent. Dokonca je možné tvrdiť, že vyspelé indiánske kultúry by bez kukurice neboli mohli vzniknúť, pretože bola najdôležitejšou zložkou ich potravy. Kukurica, hoci navonok vyzerá veľmi robustná a odolná, je z biologického hľadiska značne „nesamostatná", a preto potrebuje intenzívnu starostlivosť človeka. Keby bola odkázaná len sama na seba, neprežila by. Sama sa nemôže rozmnožovať, pretože jej zrnká sú uložené veľmi pevne v jednotlivých priehradkách a sú chránené viacerými hrubými obalovými listami.
Keďže veda nevie podať uspokojivé vysvetlenie, odkiaľ kukurica pochádza, pozrime sa, čo o tom hovoria staré mýty. Toltécke mýty nás informujú o operenom hadovi Quetcalkoatlovi, ktorý vraj priniesol kukuricu z Tolanu, ich pravlasti, ktorá sa nachádzala niekde mimo našej planéty. Aj Mayovia uctievali kukuričného boha v bohovi Kukulkanovi. Kukuricu pokladali všetci Indiáni Ameriky za dar bohov a boli presvedčení, že pochádza z neba, teda z iného sveta.
V tomto zmysle sa možno opýtať: Prišla k nám z iných svetov len kukurica? Existujú sumerské mýty, kde sa možno dočítať, že boh An, pán sveta, dal priniesť na zem zo svojej vlasti jačmeň, pšenicu a konope. Enlil, pán zeme, ich prebral, dal uskladniť v zásobárňach a zamkol ich kľúčom. A človek bol prinesený na zem preto, aby obrábal pôdu, sial a žal úrodu a aby tak živil bohov.
V mýtoch je množstvo podobných výpovedí, ktoré hovoria, že bohovia naučili ľudí poľnohospodárstvu, aby vyživili ich a vyživili i seba. Vystupujú v nich nielen ako darcovia mnohých užitočných vecí, ale aj ako ochrancovia a učitelia. V Egypte to bol predovšetkým Thot, ktorý ľudí učil múdrosti, v Grécku Hermes, údajne vynálezca reči a čísiel. Rozdelil deň na 24 hodín a učil ľudí čítať a písať. Naučil ich pozorovať nočnú oblohu a pohyb hviezd, vymeriavať polia, ukázal im, ktoré rastliny sú liečivé a ako možno nimi liečiť choroby. Vyučoval ich hudbu i gymnastiku, vynašiel grécku reč a dal im zákony.
Spočiatku pomáhali bohovia ľuďom sami aktívne, aby ich takto naučili nové činnosti. Odvodňovali močiare, klčovali lesy, orali a siali. Pomáhali stavať dediny a zabraňovali bojom medzi znepriatelenými kmeňmi. Za pomerne krátky čas urobili z nerozvinutej a nekultivovanej Zeme a z divokých nomádskych ľudských hôrd niečo, čo sa podobalo kvitnúcej záhrade. Mimoriadna technická vyspelosť bohov, ako aj ich zázračné zbrane, im umožnili dostať ľudí veľmi rýchlo pod kontrolu. Za vraždy a útočné prepady boli vymeriavané prísne tresty. Prvý raz po nespočetných tisícročiach sa človek dozvedel, že zviera nemusí byť len objektom lovu, ale že sa môže stať dlhodobým a veľmi cenným majetkom. Bohovia učili ľudí mravnú etiku vzťahujúcu sa na celú prírodu a učili ich o spojitosti všetkých vecí v celom kozme.

Bohovia priniesli svetlo poznania na Zem
Sumeri prišli do Mezopotámie niekedy pred 5700 rokmi odkiaľ prišli, je tak málo známe, ako aj v prípade Achájcov, prapredkov Grékov. Z mýtov vieme, že už pred potopou existovalo v Mezopotámii päť veľkých miest, a keď sa predpokladá, že Sumeri si svoju vysokú kultúru, ako aj mýty, priniesli už so sebou, tak niečo také je nanajvýš záhadné a nepochopiteľné. Kto postavil tieto mestá a odkiaľ sa vzala ich vysoká kultúrna úroveň?
To isté platí aj o Číňanoch a o ich neobyčajne rozvinutej kultúre (a taktiež o mnohých ďalších vyspelých starých národoch). Odkiaľ len tieto vyspelé a múdre národy vzali svoje veľké poznanie a vedomosti?
Moderná veda odpovedá dvoma hypotézami. Prvou je názor, že každá ľudská kultúra má svoj pôvod v sumerskej kultúre. Druhá hypotéza hovorí o nejakom predhistorickom kultúrnom centre, ktoré sa raz kladie niekde k Bajkalskému jazeru, potom
zasa do Iránu alebo na zaniknutý bájny kontinent Atlantis. Akokoľvek, v každom prípade sa ukazuje, že všetky prastaré kultúry museli byť ovplyvnené nejakým spôsobom od spoločnej superkultúry, ktorej pôvod nie je možné objaviť klasickými vedeckými metódami.
Preto nie je možné a nijaký rozumný vedec etnológ, archeológ a historik by to nemal robiť odmietať a ignorovať v tomto smere mýty, ktoré nám ponúkajú bohaté materiály. Možno sa z nich dozvedieť, že vo veľmi dávnych dobách sa s ľuďmi a s našou planétou muselo udiať niečo prevratné a extrémne sa vymykajúce z normálneho behu historických udalostí a procesov, ako ich chápe klasická veda.
Najprv všade existuje len primitívny, nesmierne stereotypný život, odohrávajúci sa v rovnakej monotónii dlhé státisícročia. Odrazu táto jednotvárnosť dostala trhliny a na mnohých miestach sa obraz sveta začal meniť na nepoznanie. V pralesoch a na brehoch riek sa postupne objavovali osady s poľnohospodárskym spôsobom života. Klíma bola vtedy podstatne teplejšia ako v súčasnosti a príroda bujnela takmer sama od seba. Centrá agrárnej kultúry vznikli najmä v oblasti Tigrisu, Eufratu, Hindusu, Gangesu, Mekkongu, Nílu a v strednej a severnej Južnej Amerike. Nejeden kmeňový náčelník mal priamy kontakt s bohmi, ktorí ho občas na svojich astronautických základniach vo vysokých vrchoch prijali, aby mu dali príkazy a rady. Z náčelníkov sa stali sprostredkovatelia medzi bohmi a ľudom, neskôr sa z nich vyvinuli kňazi. Nový vývoj priniesol i značné problémy a ťažkosti, a keď ich ľudia nemohli alebo nevedeli vyriešiť, dovolávali sa pomoci bohov, ktorí neraz zasahovali v ich prospech.
Názor bohov na človeka sa stával stále viac protichodnejším a paradoxnejším. Časť z nich bola presvedčená, že ľudí je potrebné zušľachťovať a postupne ich tiež privádzať na úroveň bohov. Ostatní bohovia boli proti tomu a zastávali mienku, že ľudia musia ostať na nízkej úrovni, aby boli poslušní a pokorne slúžili svojim pánom bohom. Kvôli týmto, ale aj kvôli ďalším názorovým nezhodám dochádzalo medzi bohmi čoraz častejšie k vážnym sporom.

Bohovia a titani
Titani boli pôvodcami všetkých technických vynálezov, ktoré používali aj bohovia. Ak hovoríme v kategóriách dobra a zla, nemožno povedať tak nám to odhaľujú mýty , že by jedni boli len dobrí a druhí len zlí. Na základe mýtov dokonca ani nemožno exaktne rozlišovať, ktoré z podivných bytostí boli titani a ktoré bohovia. Ich vlastnosti sa v mnohom prelínali a miešali.
Otvorené nepriateľstvo medzi oboma stranami (je možné, že išlo o dve strany tých istých mimozemských bytostí; ak by sme to chceli porovnať so situáciou našich dní, mohli by sme povedať, že titani boli jednou a bohovia zas inou politickou stranou. A ako sme aj dnes svedkami prestupov z jednej politickej strany do druhej, niektorí titani boli na strane bohov, a opačne, niektorí bohovia zas na strane titanov) prepuklo pri spore o vlastníctvo tzv. zlatých osudových tabuliek reprezentujúcich najvyššiu moc. Podľa všetkého išlo o dôležité komputerové programy a titani ich pri vhodnej príležitosti v nestráženom okamihu nepozorným bohom ukradli. V tejto súvislosti aj Mojžišove tabuľky údajne s desiatimi prikázaniami , ktoré si strážil ako oko v hlave a ktoré dostal od Pána na vrchu Hermon, sa nám javia pod úplne iným zorným uhlom.
Sumerské mýty poznajú k tejto udalosti nasledovnú verziu, Veľký čierny vták Zu priletel do Enlilovho hradu, keď tento unavený po dobrom obede krátko zdriemol, a ukradol Dupsimati „zlaté tabuľky" a odletel s nimi do vysokých vrchov. Keď sa Enlil o chvíľu neskôr zobudil a zbadal, čo sa stalo, strašne sa rozhneval a zvolal k sebe všetkých bohov. Dlho premýšľali a radili sa, ako ich čo najskôr dostať späť.
Nakoniec sa rozhodli a poslali mladého boha Marduka, aby ich doniesol z vrchov. Tabulky ukrývala a strážila zlá a nebezpečná (z pohľadu bohov) titanka Tiamat. Mardukovi sa však po ťažkom boji podarilo ju poraziť a získať tabuľky pre seba. Aj túto udalosť opisujú samozrejme v inom podaní a s inými symbolmi mýty iných národov.
Napätia a spory medzi titanmi a bohmi narastajú čoraz väčšmi. Ľudia vedia o nich a pomaly si na ich konfrontácie zvykli Občas sa dozvedia od svojich kňazov o niečom z toho, čo sa deje vo svete bohov, niekedy pozorujú aj sami ich vzájomné útoky
pri ktorých neraz nasadzujú aj svoje zázračné zbrane. Mýty sú plné udalostí, pri ktorých boli zranení aj bohovia, aj titani. Do mnohých tajomstiev extraterestrických bytostí boli zasvätení aj niektorí ich pozemskí vyvolenci ako Eliáš, Henoch, Mojžiš.
Poslednou fázou vrcholiacej vojny medzi bohmi a titanmi musí byť s najväčšou pravdepodobnosťou oná hrôzostrašná udalosť, ktorá je opísaná v početných mýtoch ako niečo apokalyptickokatastrofické. Najplastickejšie ju podávajú indické mýty a tiež aj epizóda o Sodome a Gomore. Uveďme si najprv indické rozprávanie.
Ide o epos, ktorý napísal neznámy indický súčasník Homéra. Knieža Rama sa vydal so svojím vojskom do opevneného mesta Lanky, aby oslobodil svoju manželku, prekrásnu Situ, ktorú nechal uniesť nepriateľský knieža Ravana. Pred mestom dôjde ku gigantickému boju medzi Rámom a Ravanom. Ešte predtým priletel do mesta Hanuman Rámov priateľ a spolubojovník, oslobodil Situ, odovzdal ju Ramovi, priletel naspäť do mesta a podpálil ho. Husté čierne kúdoly dymu sa prevaľujú ponad strechy a veže. Plamene šľahajú dovysoka a žiarivé blesky otriasajú oblohou. Rama je v súboji ťažko poranený a Hanuman letí, ako len najrýchlejšie môže, k ďalekému posvätnému vrchu Tise (o ktorom už bola zmienka) a prinesie „magické korienky" (božské mastičky), ktoré Rámu okamžite uzdravia. Potom Rama vyšle na Ravanu „magický šíp", ktorého ničivý účinok je nepredstaviteľný blesk, silnejší ako „žiara stotisícich sĺnk", zabije Ravanu a celé mesto premení len na kopu horiacich a dymiacich trosiek.
Z titanov a ľudí, ktorí ho obhajovali, sa stane len prach. Strašná žiara blesku spôsobila, že tým, ktorí nezahynuli hneď, vypadali vlasy z hlavy a odpadli všetky nechty a že pestré perie vtákov stratilo farbu. Bojovníci priatelia i nepriatelia sa vrhli do riek a jazier, aby sa zachránili pred horúčavou, ktorá spaľovala všetko. Ale ani to ich nezachránilo, lebo obrovská horúčava premenila všetku vodu len na paru, a kto unikol plameňom, skonal neskôr za strašných bolestí a utrpenia. Nie je to úplne autenticky a plasticky opísaná atómová explózia?
Podobné opisy nájdeme v rozprávaniach Dronaparvan, Mahavirakarita, Bahava Gita, Popol Vuh, Maya Qiché a Marasutra.
Venujme teraz pozornosť druhému opisu. Jedného večera prišli k Lótovi dvaja anjeli, poslovia Pána (strana titanov), aby mu odovzdali jeho odkaz a aby ho vyviedli preč z mesta Sodomy,
ktoré Pán chcel zničiť. Lót ich pozval dnu a jeho dve dcéry im pripravili večeru. Keď už večerali, ozvalo sa silné búchanie na bránu a rozzúrený dav ľudí, ktorí sa zhromaždili pred domom (boli na strane bohov), žiadali Lóta, aby ich vydal, chceli ich totiž usmrtiť. Lót sa snažil upokojiť zúriacich mužov a ponúkol, ak nechajú na pokoji jeho hosťov, svoje dcéry, ktoré ešte nepoznali nijakého muža. Muži však nepristúpili na jeho návrh a začali ho strkať a ťahať preč od brány jeho domu. Jeho hostia ho rýchlo stiahli dnu a zapreli dvere. Keď sa ozvali údery na dvere, hroziace ich vyvaliť, jeden z hosťov ich prudko otvoril a obaja pred seba vystrčili ruky. V nasledujúcom momente sa útočníci začali chytať za oči, pretierať si ich a bolestivo kvíliť. Lótovi hostia ich oslepili (zrejme mali nejaké účinné zvláštne zbrane, ktoré vyvolávali krátkodobé oslepnutie, možno pomocou istého druhu slzotvorného plynu), a preto rýchlo odtiahli preč, zdesení nečakanou bolesťou a zmätení úžasom, čo sa im udialo. Potom ho muži informovali o tom, že najvyšší Pán chce mesto zničiť jediným úderom kvôli jeho nemravnosti (to znamenalo, že obyvatelia boli na strane bohov, a nie na strane titanov, a nemravnosť bola alegorickým vyjadrením tejto skutočnosti, pretože z pohľadu titanov boli zradcami, teda „nemravníkmi").
Na druhý deň zavčas ráno vyviedli dvaja Lótovi návštevníci jeho, jeho ženu a ich dve dcéry na okraj mesta a povedali mu, aby sa čo najrýchlejšie odtiaľ vzdialil, lebo Pán už čoskoro zošle na mesto skazu. Potom mu ešte prikázali, aby sa cestou neobzeral, nech sa za ním deje čokoľvek. Keď už boli z dosahu mesta, Najvyšší zasiahol a začal ničiť Sodomu a Gomoru strašným ohňom a sírou, ktoré sa sypali z oblohy. Lót urobil, ako mu povedali jeho hostia a neobzeral sa za seba, ale jeho žena keď už boli od mesta veľmi ďaleko neposlúchla, čo im bolo nakázané, a obzrela sa. V tú chvíľu sa premenila na soľný stĺp. Keď Lót o niekoľko dní neskôr pozoroval mestá z vysokého kopca, videl, že z nich stúpal dym ako z pece a všetko ležalo v troskách, a aj celé okolie miest bolo zničené a vyprahnuté ako púšť.
Keďže Lót nemal ani potuchy, čo je atómová bomba a aké sú jej účinky, nevedel, čo sa stalo naozaj. My dnešní ľudia však vieme, že jeho opis vystihol presne situáciu, aká sa odohráva pri atómovej explózii a Lót nám ju z hľadiska svojich možností opísal naozaj tak perfektne, že môžeme takmer s istotou povedať, čo sa udialo na pokraji Mŕtveho mora za jeho čias.

Táto biblická epizóda už bola analyzovaná zo všetkých možných pohľadov, pričom sa uvažovalo aj o tom, že išlo o dopad veľkého meteoritu alebo že išlo o pedagogickovýchovnú alegóriu. V každom prípade však ide o udalosť, ktorá mala takú neobyčajnú dramaturgiu a inscenáciu, že stoja mimo rámca jej tradičných interpretácií.

Pokračovanie v nasledujúcom článku

Z knihy Tajuplný a záhadný kozmos od Romana Bednára



Časť v seriáli - Naša dávna minulosť je plná záhad
Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky