Gnostické spojenie


Ranokresťanskí cenzori

Dvadsiate storočie bolo istotne veľmi plodné na objavovanie stratených rukopisov. Najdôležitejšími objavmi boli takzvané Zvitky od Mŕtveho mora, ktoré našli v Kumráne v púšti v rade jaskýň tridsať kilometrov na východ od Jeruzalema, a rozsiahla zbierka takzvaných Gnostických evanjelií, ktorú našli v Nag Hammádí v Hornom Egypte v roku 1945.
Dá sa predpokladať, že v budúcnosti dôjde k ďalším objavom a že v minulosti sa na mnohé zabudlo. Nálezy z minulosti sa dajú rozdeliť do troch kategórií: na tie, čo sú známe a zaznamenané, na tie, čo boli zničené alebo sa stratili, a na tie, čo boli síce nájdené, ale sú utajené. Domnievali sme sa, že templári možno vykopali zbierku spisov podobnú nedávnym nálezom, ale ukryli ich pred zrakmi vonkajšieho sveta.
Moderné slobodomurárstvo sa často opisuje v mnohých ohľadoch ako „gnostické", preto sme sa rozhodli, že najlepším východzím bodom bude štúdium knižnice Nag Hammádí, aby sme zistili, či nájdeme nejaké kľúče k tomu, čo templári mohli nájsť.

Gnostické evanjeliá

Termín gnostický sa dnes používa ako spoločné pomenovanie pre kolekcie kacírskych spisov, ktoré v dávnej minulosti ovplyvnili pravú cirkev, ale neskôr boli zavrhnuté ako bludy prenesené z iných náboženstiev. Je to veľmi nepresné označenie a nezodpovedá to ani jednej myšlienkovej škole. Medzi spisy označené ako kresťanský gnosticizmus patria diela s indickým, perzským a iným vplyvom, ako aj diela založené na tradičných židovských koncepciách. Niektoré tieto práce sú bizarné, extrémom sú príbehy o tom, ako malý Ježiš v zlosti zavraždil iné deti a potom niektoré zo svojich obetí vrátil do života. Iné sú jasné a prosté filozofické posolstvá pripisované Ježišovi.

Samo slovo gnostický pochádza z gréckeho slova gnosis, čo znamená poznanie alebo pochopenie nie vo vedeckom, ale viac v duchovnom zmysle, podobne ako budhisti môžu nachádzať osvietenie v meditácii a empatii s okolitým svetom. Uvedomenie si samého seba, uvedomenie si hodnoty prírody a prírodných vied je pre gnostikov cestou k Bohu. Väčšina kresťanských gnostikov vidí Ježiša Krista nie ako Boha, ale ako človeka, ktorý osvietil túto cestu, práve tak ako Gautamu Budhu a Mohameda chápu ich nasledovníci.

Gnostické evanjeliá vznikli približne v rovnakom čase ako evanjeliá Nového zákona, ale s týmito nekanonickými prácami sa širšia neakademická verejnosť zoznámila až po zverejnení prekladu päťdesiatich dvoch papyrusových zvitkov napísaných v koptčine, ktoré objavili v decembri 1945 neďaleko mesta Nag Hammádí v Hornom Egypte. Hoci tieto zvláštne dokumenty sa datujú do rokov 350 - 400, o mnohých z nich je známe, že sú kópiami asi o tri storočia starších prác. Našiel ich arabský chlapec menom Muhammad Ali al-Samman so svojimi bratmi v zapečatenom červenom hlinenom džbáne, asi meter vysokom, ktorý bol zakopaný v mäkkej pôde neďaleko masívneho balvana.
Bratia rozbili krčah v nádeji, že nájdu poklad, ale boli sklamaní, lebo vo vnútri našli len trinásť papyrusových kníh zviazaných v koži. Knihy vzali domov, a pretože boli jemné a suché, pokladali ich za vynikajúci materiál na podkurovanie v rodinnej peci. Našťastie mladého Muhammada Aliho mala vyšetrovať polícia, takže v obave, že ho obžalujú z krádeže textov, poprosil miestneho kňaza menom al-Qummus Basilius Abd al-Masíh, aby mu knihy ukryl. Prirodzene, kňaz si uvedomil, že dokumenty môžu byť veľmi cenné, a niektoré z nich poslal do Káhiry na ohodnotenie. Tam prechádzali rukami mnohých obchodníkov a bádateľov. Časť Tomášovho evanjelia (tu) napokon skončila v rukách profesora Quispela z Jungovej nadácie v Zurichu. Ten bol ohromený, pretože toto evanjelium bolo oveľa staršie ako tie, čo doteraz videl. Rýchlo vystopoval zvyšok pokladu, ktorý sa potom pochopiteľne ocitol v Koptickom múzeu v Káhire.
Len čo mal profesor Quispel príležitosť všetky dokumenty preštudovať, zistil, že sa díva na mnohé dosiaľ neznáme texty, ktoré zakopali pred 1 600 rokmi, v období veľmi významnom pre formovanie rímskokatolíckej cirkvi. Objavené texty eklektickí kresťania odsúdili ako kacírske a zakázali ich zverejniť. Keby sa to nebolo stalo, kresťanstvo by sa bolo vyvíjalo celkom odlišným smerom a ortodoxná forma náboženstva by vôbec neexistovala. Prežitie organizačnej a teologickej štruktúry rímskokatolíckej cirkvi bolo vždy závislé od utajenia myšlienok obsiahnutých v týchto knihách.

Gnostické vzkriesenie

Medzi dvoma ranými kresťanskými tradíciami týkajúcimi sa pravdy o vzkriesení Ježiša bol veľký rozdiel.1 V gnostickej práci Treatise on Resurrection - Rozprava o vzkriesení (tu) sa obyčajná ľudská existencia opisuje ako duchovná smrť, kým vzkriesenie ako chvíľa osvietenia odhaľujúca to, čo skutočne existuje. Keď niekto pochopí túto myšlienku, duchovne ožije a môže okamžite vstať z mŕtvych. Rovnakú myšlienku možno nájsť vo Filipovom evanjeliu (tu), ktoré sa vysmieva z „nevedomosti kresťanov, ktorí berú vzkriesenie doslova":

Tí, čo hovoria, že najprv zomrú a potom vstanú z mŕtvych, sa mýlia; vzkriesenie musia dosiahnuť, kým žijú.

Tento opis vzkriesenia živých nám pripomenul tému slobodomurárskeho obradu tretieho stupňa a povzbudil nás k ďalšiemu výskumu príčiny sporu o doslovnú pravdu Ježišovho vzkriesenia.
Doslovné lipnutie na viere vo vzkriesenie Ježišovho tela, ktoré neskôr vystúpilo na nebesá, má závažné dôsledky. Všetka autorita rímskokatolíckej cirkvi pochádza zo skúseností dvanástich apoštolov s Ježišovým zmŕtvychvstaním, skúseností, ktoré po jeho vystúpení na nebesá ostali nedostupné všetkým, kto ich na nebesá nasledoval. Táto nedostupná, neprenosna skúsenosť mala obrovské dôsledky pre politickú štruktúru ranej cirkvi.
Zúžila vedúce postavenie na malý okruh osôb, ktoré sa dostali do pozície autority, a udelila tejto skupine právo vysväcovať budúcich vodcov ako svojich nástupcov. To vyústilo do pohľadu na náboženskú autoritu, ktorý pretrváva dodnes: definitívnu náboženskú autoritu majú len apoštoli a ich jedinými legitímnymi dedičmi sú kňazi a biskupi, ktorých vysvätenie pochádza z tej istej apoštolskej následnosti. Ešte aj dnes pápež odvodzuje svoju autoritu od Petra, prvého z apoštolov, pretože bol prvým svedkom vzkriesenia. Vládcovia ranej cirkvi mali veľký záujem, aby sa zmŕtvychvstanie prijalo ako doslovná pravda, pretože z toho mali výhodu vo forme nespochybniteľného zdroja autority. Keďže neskoršie generácie nemohli mať taký prístup ku Kristovi ako apoštoli za jeho života a pri jeho zmŕtvychvstaní, všetci veriaci musia ako autoritu uznávať rímsku cirkev, ktorú vraj založili apoštoli, a jej biskupov.
Gnostická cirkev nazvala tento doslovný názor na zmŕtvychvstanie „vierou bláznov" a tvrdila, že tí, čo vyhlasujú, že ich mŕtvy majster sa fyzicky vrátil do života, si pomýlili duchovnú pravdu so skutočnou udalosťou. Gnostici citovali tajnú tradíciu Ježišovho učenia tak, ako je zachytená v jeho reči k svojim učeníkom v Evanjeliu podľa Matúša (niektoré ďalšie úryvky tu):

Vám bolo dané poznať tajomstvo kráľovstva nebeského, ale im to nebolo dané.
























Gnostici pochopili, že ich teória tajného poznania získaného vlastným úsilím má aj politické dôsledky. Naznačuje, že ak niekto „vidí Pána" cez vnútorné videnie, môže vyhlásiť, že jeho autorita je rovná autorite apoštolov a ich nástupcov, alebo ju ešte prevyšuje.
Zistili sme, že Ireneus, známy ako otec katolíckej teológie a najvýznamnejší teológ 2. storočia nášho letopočtu, si uvedomil, aké nebezpečenstvá predstavoval tento názor pre autoritu cirkvi:

Pokladajú sa za zrelých, takže nikoho s nimi nemožno porovnávať vo veľkosti ich poznania, dokonca ani Petra alebo Pavla alebo kohokoľvek z veľkých apoštolov... Predstavujú si, že oni sami odhalili viac ako apoštoli, a že apoštoli hlásali Božie slovo ešte pod vplyvom židovských názorov, ale že oni sami sú múdrejšia rozumnejší ako apoštoli.

Tí, čo sa pokladajú za múdrejších ako apoštoli, sa pokladajú aj za múdrejších ako kňazi, pretože to, čo gnostici hovoria o apoštoloch a hlavne o dvanástich apoštoloch, vyjadruje ich postoj voči kňazom a biskupom, ktorí vyhlasujú, že sú v ortodoxnej apoštolskej postupnosti. Okrem toho mnohí gnostickí učitelia tvrdili, že majú prístup k vlastným zdrojom apoštolskej tradície, čo je priama konkurencia zdrojov všeobecne uznávaných cirkvami. V gnostickej Apocalypse of Peter - Petrovej apokalypse (tu) sa nárok ortodoxnej cirkvi na autoritu spochybňuje vyhlásením vzkrieseného Krista, ktorý vysvetľuje Petrovi, že:

tí, ktorí sa nazývajú biskupmi a diakonmi a konajú, ako keby svoju autoritu dostali od Boha, sú v skutočnosti riečiskami bez vody. Hoci nechápu, čo je to mystérium, chvália sa, že mystérium pravdy patrí len im. Nesprávne pochopili apoštolské učenie a namiesto pravého kresťanského bratstva zriadili falošnú cirkev.

Toto miesto vyzdvihli a vysvetľovali učenci, ktorí prekladali gnostické evanjeliá. Politický význam tejto myšlienky o vzkriesení živých sme si uvedomili jedného popoludnia v knižnici Sheffieldskej unverzity, kde sme našli tento komentár uznávaného gnostického odborníka Elaine Pagelsa:

Spoznanie politických dôsledkov doktríny o vzkriesení nevysvetľuje jej neobyčajný vplyv na náboženské skúsenosti kresťanov... ale z hľadiska sociálneho poriadku... ortodoxné učenie o vzkriesení malo iný účinok. Legalizovalo hierarchiu osôb, cez ktorých autoritu musia všetci ostatní pristupovať k Bohu. Gnostické učenie vyvracalo tento poriadok, vyhlasovalo, že každému zasvätenému ponúka spôsob priameho prístupu k Bohu, ktorý kňazi a biskupi nemusia poznať.2

Teraz sme vedeli, že interpretácia vzkriesenia bola v ranej kresťanskej cirkvi obrovským zdrojom rozporov a že existovala tajná tradícia týkajúca sa duchovného vzkriesenia živých, spojená so skupinou kresťanov označovaných za gnostikov a odsudzovaných z politických dôvodov ako kacírov, pretože ich záujem získavať poznatky podkopával autoritu biskupov ortodoxnej cirkvi.
Vzkriesenie veľmi výrazne figurovalo v rituáloch slobodomurárskeho tretieho stupňa, ale tam to bol skôr príbeh vzkriesenia živého zmiešaný s príbehom nezákonnej vraždy a nájdenia a opätovného pochovania mŕtveho tela. V gnostických evanjeliách sme našli odkazy na prvok vzkriesenia živého, ale potrebovali sme viac informácií, aby sme sa mohli pokúsiť zistiť, čo asi templári našli. Aby sme mohli postúpiť ďalej, začali sme čítať v preklade nálezy z Nag Hammádí.

Ďalšiu stopu sme našli v knihách Tomáša. V Tomášovom Evanjeliu (tu) sme našli vetu, ktorá priamo zodpovedá základu rituálu značkového slobodomurára:

Ježiš povedal: „Ukážte mi kameň, ktorí stavitelia zavrhli. To je uholný kameň."

Uvedomovali sme si, že podobné pasáže sa vyskytujú v Novom zákone:

Riekol im Ježiš: „Či ste nikdy nečítali v Písmach: Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa uholným kameňom: Pán to urobil, a je to divné v našich očiach?"

Matúš 21:42

Či ste nečítali toto písmo: Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, sa stal kameňom uholným.

Marek 12:10 (tu)

Ale On pozrel na nich a povedal: „Čo znamená teda, čo je napísané, že kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa uholným kameňom?"

Lukáš 20:17

Všetky tieto citáty zo synoptických evanjelií (podľa Matúša, Marka a Lukáša) hovoria, že Ježiš na základe Písma učí o dôležitosti zavrhnutého uholného kameňa, ale len v Tomášovom evanjeliu žiada, aby mu ukázali kameň, ktorý stavitelia zavrhli - v presnej paralele s rituálom slobodomurárskeho stupňa značkového slobodomurárstva. Zdalo sa, že to naznačuje súvislosť medzi slobodomurárstvom a gnosticizmom.
Okrem toho v inej práci, v Skutkoch Tomášových, sme našli zaujímavý príbeh, ako si tento apoštol dobrými skutkami na zemi vybudoval v nebi pekný palác. Tento príbeh je stručným obsahom príhovoru v severovýchodnom rohu, ktorý figuruje v rituáli prvého slobodomurárskeho stupňa.

I keď tieto body boli zaujímavé, nezdali sa nám dostatočné na vysvetlenie správania templárov, ktoré bolo počiatočným dôvodom na to, aby sme tieto texty študovali. Hoci sme náhodou natrafili na zdanlivé súvislosti medzi gnostickým kresťanstvom a moderným slobodomurárstvom, v tomto štádiu sa nič konkrétne nevynorilo. Našli sme niektoré základné pojmy, ktoré sú analogické zásadám slobodomurárstva, predovšetkým myšlienku, že ľudia musia prejsť „vzkriesením", kým sú ešte živí, ale usúdili sme, že musíme oveľa podrobnejšie preskúmať formovanie ranokresťanskej cirkvi, aby sme mohli dedukovať, čo to vlastne templári našli.

Nazdávali sme sa, že templári asi našli úkryt spisov, ktoré zmenili ich svetonázor. V snahe zistiť, čo objavili, preskúmali sme zbierku ranokresťanských spisov súhrnne známych ako gnostické evanjeliá. Usúdili sme, že pojem gnosis (poznanie) je protikladom cirkevnej koncepcie „viery" a že tento typ myšlienkového procesu sa hodí na slobodomurárstvo.
Dospeli sme k záveru, že veľká časť doktríny ranej cirkvi sa zakladala rovnako na politickej účelnosti ako na náboženskom presvedčení. V spisoch z Nag Hamádí, ukrytých v období rokov 350 - 400 a znovuobjavených v Egypte, sme našli celkom inú interpretáciu pravdy o Ježišovom vzkriesení. Tu bola gnostická kresťanská tradícia vzkriesenia živých, ktorá nám silne pripomínala slobodomurársky obrad tretieho stupňa.

Viera vo vzkriesenie Ježišovho tela, ktoré neskôr vystúpilo na nebesá, bola životne dôležitým faktorom autority rímskokatolíckej cirkvi. Táto autorita pochádza z tvrdenia, že Ježišovo vzkriesenie bolo zážitkom dvanástich apoštolov, ktorý bol po jeho nanebovstúpení odopretý všetkým nasledovníkom. Táto uzavretá a neoveriteľná skúsenosť bola zdrojom moci rímskeho biskupa v politickej štruktúre ranej cirkvi a udeľovala jej nespochybniteľnú autoritu nad tými, čo verili.
Čítali sme gnostické písomnosti, ktoré nazývali toto doslovne chápané vzkriesenie „vierou bláznov" a tvrdili, že tí, čo oznamovali, že sa ich mŕtvy pán fyzicky vrátil do života, si pomýlili duchovnú pravdu so skutočnou udalosťou a sú ako „riečiská bez vody". Tento názor podporovalo Matúšovo evanjelium, ktoré sa odvolávalo na tajnú tradíciu Ježišovho učenia. O nebezpečenstvách myšlienky vzkriesenia živých pre moc ustanovených kňazov písal Ireneus, teológ z 2. storočia. Štúdiom textov z Nag Hammádí (tu) sme zistili, že interpretácia vzkriesenia zapríčinila obrovské spory v ranokresťanskej cirkvi a že skupina kresťanov, označovaná ako gnostici, udržiavala tajnú tradíciu týkajúcu sa duchovného vzkriesenia živých a bola spojená s Ježišom. Napokon sme zistili, že gnostikov z politických dôvodov zavrhli ako kacírov. Okrem toho ich záujem získať poznatky podkopával autoritu biskupov ortodoxnej cirkvi.
Ďalšie čítanie gnostických evanjelií v nás vyvolalo silné asociácie so slobodomurárskym rituálom, ktorý sme dobre poznali. Povzbudení tým, čo sme zistili, rozhodli sme sa preskúmať ranokresťanskú cirkev pozornejšie a nezaujato. Začali sme tým, že sme skúmali jednoznačnosť vyhlásení Ježiša o sebe...
___________________________________________________________________________________________
1 Elaine Pagels: The Gnostic Gospels (Gnostické evanjeliá)
2 Tamže
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Sú zvitky, ukryté Ježišovo tajné učenie, ukryté v Škótsku? Boli zvitky obsahujúce Ježišovo tajné učenie zakopané pod Herodesov chrám, aby ich v 12. storočí vykopali templári, predchodcovia moderných slobodomurárov a prijali ich rituály? Boli neskôr tieto zvitky znova zakopané pod presnú rekonštrukciu Herodesovho chrámu na vrchole škótskeho kopca, kde teraz čakajú, kým ich opäť objavia?

Henry Ford raz vyhlásil, že „celé dejiny sú táraniny". Možno to znie trocha tvrdo, ale pokial' ide o „fakty" o minulosti, ktoré sa väčšina ľudí na Západe učí v škole, ukazuje sa, že pán Ford mal pravdu. Vychádzali sme zo súkromného výskumu hl'adajúce hopočiatky slobodomurárstva - najväčšej svetovej spoločnosti, ktorá má dnes takmer päť miliónov členov v regulárnych lóžach a ktorej členmi boli v minulosti mnohí veľkí muži od Mozarta až po Henryho Forda. Naším cieľom ako slobodomurárov bol pokus pochopiť niečo z významu slobodomurárskych rituálov: týchto zvláštnych, tajných obradov, ktoré vykonávali mnohí muži strednej triedy a stredného veku od Huddersfieldu po Houston.
V centre slobodomurárskej náuky je postava menom Chíram Abíf, ktorého podl'a príbehu známeho všetkým slobodomurárom zavraždili pred takmer tritisíc rokmi pri stavbe Šalamúnovho chrámu. Tento človek je úplnou záhadou. Slobodomurárska história jasne opisuje jeho úlohu ako staviteľa Chrámu kráľa Šalamúna a okolnosti jeho strašnej smrti, ale Starý zákon sa o ňom nezmieňuje. Počas štyroch zo šiestich rokov, ktoré sme venovali tomuto výskumu, sme si mysleli, že Chíram Abíf je symbolickým výtvorom. Ale potom sa z hmly času zhmotnil a ukázalo sa, že je skutočne vel'mi reálny. Keď sa z dávnej minulosti vynoril Chíram Abíf, poskytol nový kľúč k západnej histórii. Intelektuálne deformácie a vykonštruované závery, ktoré predtým formovali kolektívny pohľad západnej spoločnosti na minulosť, ustúpili jednoduchému a logickému usporiadaniu. Naše výskumy nás priviedli najprv k rekonštrukcii starého egyptského rituátu korunovácie kráľa spred štyroch tisíc rokov. Ten nás potom priviedol k odhaleniu úkladnej vraždy, čo sa stala okolo roku 1570 pred n. l. a podnietila vznik obradu zmŕtvychvstania, ktorý je priamym predchodcom moderného slobodomurárstva. Keď sme sledovali vývoj tohto tajného rituálu od Téb až po Jeruzalem, odhalili sme jeho úlohu pri formovaní hebrejského národa a vo vývoji židovskej teológie. Na rozdiel od toho, čo sa v súčasnosti pokladá za fakty, západný svet sa v skutočnosti vyvíja podľa veľmi starej filozofie zakódovanej do tajného systému, ktorý sa objavil v troch kl'účových chvíľach počas posledných troch tisíc rokov.
Konečný dôkaz našich nálezov sa môže stať archeologickým objavom storočia. Našli sme miesto, kde sú uložené tajné zvitky Ježiša i jeho následníkov.


(Ukážky sú z knihy: Christopher Knight - Robert Lomas, „Chíramov kľúč“, Remedium 2003)

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------












Evanjelium Márie z Magdaly (tu)...












Pravda vychádza najavo...



Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky