Globálna potopa

Z knihy Darwinov omyl od Hansa-Joachima Zilmera Iba pred niekoľkými tisícročiami došlo na Zemi v dôsledku celosvetovej potopy k obrovským záplavám a požiarom. V priebehu tejto katastrofy sa vytvorila ropa, uhlie i jantár a navrstvilo sa množstvo vrchov a pohorí.

Priebeh potopy Roztrúsený charakter kozmických nárazov v rámci zemegule možno pripísať zemskej rotácii; súčasne to značí, že šlo o paralelný priebeh udalostí. Kráter po náraze, ktorý Luis Alvarez identifikoval pri Yukatáne, nie je jediný; väčšie vesmírne telesá sa postarali o veľké diery aj na iných miestach Atlantického oceánu. Neďaleko Portorika sú dodnes v morskom dne dve vyše 7000 metrov hlboké diery, ktoré sú zakreslené takmer na každej mape. Otto Muck predpokladá, že ich majú na svedomí dve časti obrovského planetoidu s hmotnosťou bilión ton, ktoré prileteli zo severozápadu. Záplavová vlna vyvolaná dopadom obdobných úlomkov by sa zdvihla do výšky 10 kilometrov, takže pod vodou by sa ocitol i sám Mount Everest, ktorý sa kedysi možno ani nevypínal do dnešnej výšky. V Biblii i rôznych mýtoch sa však jasne píše o takejto záplavovej vlne a ako dôkaz slúžia i nálezy fosílií na vyššie položených miestach. V niektorých mýtoch o potope sa hovorí o viacerých nárazoch. V ságe kmeňa Yámana z Ohňovej zeme sú podchytené dva samostatné nárazy. Po odznení jednej katastrofy sa spomína druhá, ktorá s časovým posunom zaplavila i vrchy. Aztékovia sa vo svojich mýtoch zmieňujú o rokoch, ktoré jasne opisujú priebeh potopy. Spomínajú sa štyri svetové katastrofy, ktoré údajne spôsobili zánik ľudstva. V dnešných časoch vraj žije piate, dokonalé ľudské pokolenie. S prvým skoncoval démon temnôt, ktorý ľudí požieral. Druhé zahubil prudký vietor. Na konci tretej epochy ľudstvo vyhubil požiar z nebies. Potom sa hovorí o slnku vôd, ktoré po zrútení nebeskej klenby skončilo na zemi, čím sa myslí búrlivý dážď a príboj. Piata epocha ešte prebieha a nesie sa v znamení slnka zemetrasenia. Aj táto charakteristika je správna, veď nárazy spojené s ničivou potopou spôsobili silné otrasy zemskej kôry, následkom čoho sa táto dolámala a vznikli v nej diery. Zemetrasenie a výbuchy sopiek, ktoré v niektorých oblastiach pretrvávajú do súčasnosti, možno považovať za oneskorené následky ničivej potopy. Geológovia Edith a Alexander Tollmannovci zhŕňajú poznatky posledných rokov o priebehu kataklizmatickej potopy: • Náraz kométy (asteroidu/planétky). • Zemetrasenie spôsobené nárazom. • Rozpútaná sopečná činnosť. • Ohnivá víchrica a svetový požiar. • Záplavová vlna (potopa). • Kataklizmatická noc. • Kataklizmatická zima. • Prívaly dažďa, záplavy snehu a vriaci oceán. • Tvorba jedovatých látok zamorujúcich životné prostredie. • Rozklad ozónu a žiarenie. • Skleníkový efekt. • Masový uhyň tvorstva následkom kataklizmy. • Explózia života. Keďže pred výskumom, ktorý začal Alvarez, sa k dejom pristupovalo izolovane a považovali sa za lokálne ohraničené, nevyhnutne chýbal globálny súvis. Napríklad zo súvisu vytrhnutý scenár kataklizmatickej zimy a s ňou súvisiaceho náhleho zmrznutia mamutov do dnešných čias unikal rozumnému vysvetleniu. Z počítačových simulácií v Sandia National Laboratory v Albuquerque (Nové Mexiko) vyplynulo, že pri náraze asteroidu v Yukatáne došlo v dôsledku ťažkých mračien prachu akoby k zatmeniu slnka. Ochladenie, ktoré vzápätí nastalo, vyvolalo klimatický šok, na ktorý doplatilo životom mnoho tvorov (dinosaury, mamuty). Popritom sa ešte zistilo, že v centre nárazu sa teplota zvýšila o pár tisíc stupňov, takže pri jedinom zásahu sa vyparilo 100 miliárd tón horniny. Z vysokého obsahu síry sa vytvoril hustý mrak, ktorý sa stabilne usadil v atmosfére. Z obrovskej diery v zemskej kôre muselo vytiecť neuveriteľné množstvo magmy, ktorá zaplavila rozsiahle plochy a pochovala pod sebou všetko živé. Nie je vylúčené, že práve takýmto spôsobom vznikla na indickom subkontinente Dekkanská planina, ktorá sa rozprestiera na ploche vyše 500 000 km. Horúčava, bleskovo sa šíriaca z ohniska explózie, bola potom zdrojom požiaru, ktorý zachvátil celú Zem. Rozbesnený orkán ruka v ruke s búrkou páľavy napredoval rýchlosťou 1200 km/h a za obeť mu padli i lesy vzdialené tisícky kilometrov. Z úlomkov komét a ohnivého dažďa rádioaktívneho spádu vzišli katastrofálne veľkoplošné požiare, ktoré sa z rôznych centier šírili na všetky strany. Zo smrtonosnej žiary vybuchovali skaly, vysychali rieky a vreli jazerá i moria. Pre porovnanie s ničivými požiarmi v mestách či rozpútaným peklom na veľkých prírodných plochách treba uviesť, že teploty podstatne prevyšovali 1500 °C. Podľa toho sa v mýtoch vôbec nepreháňa, ak sa spomínajú tekuté rudy hôr. Tento fakt zároveň nahráva mojej teórii o rýchlom tvrdnutí hornín. Zo staroperzského náboženstva sa teda dozvedáme pravdu, ak čítame o kovoch, ktoré sa skvapalnili v horách a žeravým prúdom zaliali Zem. Pripomeňme si, že bod tavenia medi je 1083 °C, striebra 961 °C, zlata 1063 °C a čistého železa 1535 °C. Pri celosvetovom požiari však vládnu ešte vyššie teploty. Z toho teda vyplýva, že na staré mýty netreba hľadieť ako na fantáziou zaťažené výpovede, ako sme si, žiaľ, zvykli. Vrstva sadzí v atmosfére odrážala horúčavu, a zvyšovala tak vysychanie zemského povrchu. Nie je vylúčené, že dochádzalo aj k spekaniu jednotlivých surovín. Sopečná hornina vymrštená až do výšky 1000 km už vychladnutá dopadala späť na Zem, kde sa opätovne roztavila. Žeravé nebo v zhubnom mraku žiary doslova doľahlo na povrch Zeme. V medzných vrstvách hliny sa našli sadze pochádzajúce prevažne zo spálených ihličnatých lesov a ich živíc. V staroindickom mýte stvorenia sa spomína hustý dážď rozžeraveného drevného uhlia. Kmeň Quiché v Guatemale mal zasa do činenia s padajúcou živicovou masou a „nad hlavami im praskalo", ako keď sa rozbesní oheň. I. Velikovsky sa zmieňuje o budhistickej knihe Visuddih-Maggd, v ktorej sa nachádza aj kapitola o cykloch sveta: „Jestvujú tri spôsoby záhuby: záhuba vodou, záhuba ohňom a záhuba vetrom... po tom, čo už uplynul dlhý čas od chvíle, keď dážď ustal, zjavilo sa druhé slnko... niet rozdielu medzi dňom a nocou... zem spaľuje horúčava, čo nemá konca-kraja..." V Sibyliných knihách nájdeme vysvetlenie: „Deväť sĺnk je deväť epoch... V súčasnosti máme siedme slnko." I. Velikovsky si kladie otázku, či príčina pre použitie slova slnko namiesto slova epocha nespočíva v tom, že „v každej epoche sa na oblohe menil vzhľad súhvezdí aj ich dráhy." Záplavové vlny Po zemetrasení sprevádzanom vulkanickou činnosťou gigantických rozmerov, po ohnivej búrke a svetovom požiari nastalo to, čo si vlastne poď potopou predstavujeme: mohutná záplavová vlna. Vodný panel, čo sa vzdúval do výšky hôr, sa v pološere spôsobenom lietajúcim popolčekom s hrozivým hukotom valil od horizontu k horizontu do vnútrozemia. Vulkanická činnosť a rozžeravené masy horniny derúce sa z trhlín zeme spôsobili, že voda morí zovrela. Vriaca vodná masa zaliala aj vrchy a horské masívy. Všetko, čo až dovtedy prežilo, bolo obarené a priškvarené. Vyčíňajúci požiar sa však zároveň aj hasil. A tak sa vo väčších, na uhoľ spálených organických nakopeniach zachovali rôzne predmety i lístie stromov. Pre tieto nevšedné nálezy, ktoré v myšlienkovom súzvuku so vžitým obrazom sveta boli bez ďalších úvah či výskumov považované za nepravé, pretože sa vraj našli na „nesprávnom" mieste a v geologicky priskorej časovej epoche, potopa predstavuje logicky presvedčivé vysvetlenie, ktoré oficiálna veda v rámci svojho prístupu nemohla ani len sformulovať. Gigantické záplavové vlny zanechali vo vyšších polohách Alp, v Himalájách i iných horstvách fosílne morské stopy, dobre známe bezmála každému turistovi. Zvyšky veľkých lodí a kamenných kotiev sa našli vo výške 4000 až 5000 metrov vo východnej Anatólii i na arménsko-tureckom vrchu Ararat, kde možno aj pristála Noemova archa. O strašidelnej sile záplavových vín sa dozvedáme aj z knihy Genezis (7,19-21): „Vody Zeme sa mohutne vzduli a prekryli všetky vysoké hory Zeme pod klenbou nebeskou. Masy vody stúpli pätnásť lakťov nad hory a celkom ich pohltili. Všetko, čo bolo z mäsa, v nej našlo smrť..." Obludný rozsah záplavovej vlny zreteľne dokumentujú slová: prekryli všetky vysoké vrchy. Geologické nálezy, svedectvá starých mýtov i iné zdroje, ktoré prichádzajú k slovu v tejto knihe, to iba potvrdzujú, aj keď možno vychádzať z predpokladu, že pred potopou sveta boli vrchy možno o niečo nižšie, pretože v rámci tejto kataklizmy došlo aj ku konečnému vyvrásneniu horstiev. V mýtoch mnohých národov figuruje táto potopa sveta, ktorá sa prieči predstavám obyčajného smrteľníka. V Epose o Gilgamešovi sa píše o vrchoch, čo sa ponorili do vody. V staroegyptskej Knihe mŕtvych boh Slnka Ra hovorí o obrovskej potope, ktorú zoslal na Zem, a boh Atum sa vyhráža jej zničením: „Zem nech sa premení na vodu, nech ju pohltia vlny, aby z nej bol oceán ako na samom počiatku." Cheyennovia i iné indiánske kmene tvrdia, že v ich pôvodnej vlasti, ktorá sa nachádzala južnejšie, sa potopa zopakovala štyri razy. Posledná vraj až o mnoho storočí neskôr. Hlavná katastrofa mala pozostávať zo zemetrasenia, výbuchov sopiek, obrovských záplav a dlhočiznej zimy. V čínskej Knihe spisov zo 6. storočia pred n. 1. sa píše o príšernej záplavovej vlne, ktorá pohltila celý svet a zaplavila i tie najvyššie vrchy. V ságe horského národa Jau-c' v južnom Kantóne sa hovorí o vysokých vodách, čo sa vydriapali do takej výšky, že i tie najvyššie vrchy sa stratili ako v mori. Aj Eskimáci opisujú potopu podobnými slovami: „Voda zaliala vrcholce hôr a po hladine plával ľad. Keď potom voda opadla, ľad uviazol na vrcholcoch a prikryl ich ľadovými čiapkami." Zaujímavá je výpoveď o tvorbe ľadovcov, pretože tieto v dôsledku podnebných výkyvov zrejme vznikali počas potopy, a nie pred ňou. Na severe Sibíri, v Indii, Mongolsku, Vietname, Austrálii, Južnej Amerike aj na Sumatre, všade sa v dávnych mýtoch spomínajú obrovské vlny, ktoré prevýšili i vysoké hory. Amerika je mimoriadne bohatá na ságy o potope. V mýtoch Indiánov kmeňa Navajo sa hovorí o vode, ktorá pripomínala horskú stenu bez štrbín či otvorov, i o potope, čo sa ako horský chrbát vypínala na celom horizonte. Podobné výpovede nájdeme v ságach Indiánov kmeňa Choctaw v oblasti oklahomskej Mississippi, ako aj v Peru a v textoch Aztékov. Potopa sveta nebola iba jedna jediná záplavová vlna. Dokopy došlo k viacerým ničivým nárazom v rôznych častiach sveta. Okrem toho sa po celom povrchu Zeme z narušenej zemskej kôry šírilo zemetrasenie, ktoré v mori vyvolávalo obávané záplavové vlny — cunami. Množstvo nárazov a narušená zemská kôra sa postarali o viacero gigantických záplavových vín, za ktorými sa hnali o niečo menšie, aby sa potom krížili a prevalili jedna cez druhú v rôznych častiach sveta. Od severoamerických Indiánov sa dozvedáme až o štyroch samostatných a časovo oddelených obrovských záplavových vlnách. Tieto zanechali v oblasti Paluxy River pri Glen Rose navzájom sa prekrývajúce vrstvy horniny hrubé 30 cm až 3 metre. Jednotlivé vrstvy horniny majú rozdielne pevnú štruktúru a dajú sa odlúpnuť ako šupky cibule. Na týchto miestach sa dá veľmi dobre rozpoznať, že jednotlivé vrstvy horniny sa neukladali pomaly, ako tvrdia geológovia, ale že šlo o rýchlo tvrdnúce nánosy sledu rôznych záplavových vín. Vláda tmy Vo všetkých mýtoch, ktoré sme spomínali či z ktorých tu odzneli citáty, sa hovorí aj o zatmení Slnka. Zväčša sa uvádza, že šlo o dlhú noc alebo že sa Slnko nezjavilo dlhý čas, a v Epose o Gilgamešovi sa píše o vyhasnutých hviezdach, Slnku i Mesiaci a vláde šera. Pri výbuchu neveľkej ostrovnej sopky Krakatau v Indonézii v roku 1883 vyvrhlo pomerne malé množstvo sopečnej horniny; nie viac ako 100 km3. Prachové častice však vynieslo až do výšky 30 km, v stratosfére sa rozptýlili a dlhé dva roky sa vznášali vôkol celej Zeme. Z toho vznikol známy efekt červenej žiary na nebi, ktorý možno pozorovať aj pri výbuchoch iných sopiek. Vychádzajúc z omnoho väčšej aktívnej tržnej línie v Atlantiku v porovnaní s explóziou sopky Krakatau možno rátať s asi 40 000-násobným množstvom sopečnej horniny. Keďže sa do atmosféry súčasne dostávali z viacerých miest obrovské množstvá prachu, dymu a popolčeka, desiatky kilometrov hrubý mrak výparov sa rýchlo šíril ponad všetky kontinenty. Na mnohých miestach sa v mýtoch spomína, že potopa sa dovalila už počas vlády tmy, ktorá v jednotlivých regiónoch trvala rôzne dlho. Výsledky výskumov poukazujú na silnejšie zoskupenie mrakov nad severnou časťou zemegule, k čomu došlo vplyvom prevládajúceho smeru vetra a väčšej koncentrácie nárazov na severnej pologuli. Z toho vyplýva dlhšia fáza tmy, zosilnená tvorba ľadu, ako aj výdatnejšie sneženie nad severnou Európou ako v Antarktíde. V južnej časti Stredozemného mora až po Mezopotámiu kataklizmatická noc určite netrvala pridlho. Severským národom, ktoré si museli vytrpieť temnotu a neskôr pološero, preto trvalo dlhšie, kým sa spamätali z katastrofy. S obdobnými odkazmi sa možno stretnúť v severských ságach. Zľadovatenie a silné sneženie vyvolané kataklizmatickou nocou a vychýlením zemskej osi ustupovalo pod temným mrakom iba veľmi pomaly a bránilo vývoju severských rás. Obdobie pred vznikom vysokých kultúr archeológovia s obľubou označujú ako dobu kamennú. Vychádzajúc z bezmála úplného zničenia sveta potopou muselo ľudstvo po zániku sveta začínať odznova, uchovalo si však spomienky a úbohé zvyšky technického výstroja z čias pred potopou. Preto jestvuje mnoho zdanlivo pristarých reliktov, ktoré nezapadajú do zvyčajného obrazu evolúcie a s ňou spojeného pomalého vývoja ľudstva. Nemožno však hovoriť o dobe kamennej ako vývojovom stupni celého ľudstva, aj keď boli ľudia prinútení žiť vo veľmi primitívnych podmienkach. Preto je epocha doby kamennej čírym výmyslom archeológov a antropológov. Dobre vieme, ako sa nedostatok svetla prejavuje na rastlinách. Listy a stonky blednú v dôsledku zníženého obsahu chlorofylu. Pod temným oblakom mali rastliny biedne podmienky a vlastne iba živorili. Obdobne na tom boli ľudia i zvieratá v dobe tmy po potope, ktorá pretrvávala niekoľko rokov. Počet červených krviniek sa zmenšil, ľudia trpeli na chudokrvnosť a mali biele tváre. Muck sa preto pýta: Že by to bolo viedlo k vzniku bledej farby pokožky chudobnej na pigment, a tým i bielej rasy?Pripúšťam - ide o veľmi provokatívnu otázku, no má čosi do seba. Už iba samotný temný oblak osudovo vplýval na rastlinnú i živočíšnu ríšu. Dinosaury, mamuty i iné zvieratá náhle vyhynuli. Obrovské rastliny, známe z mnohých skamenelín, zakrpateli a zregenerovali sa už iba v miniveľkosti. Všeobecne známy obrovitý rast z údajne dávnych čias histórie Zeme teda neustúpil pred desiatkami miliónov rokov, ale až po potope. Pokles teploty, sneh a prívaly dažďa V severských ságach sa hovorí o mori, čo sa dvíhalo až k oblakom, o prudkých víchriciach, o snehových masách, čo sa valili zo všetkých strán, o silnom mraze a troch zimách za sebou, keď nebolo leta. Vogulovia v severozápadnej Sibíri si v súvislosti s potopou sveta pamätajú snehový mrak, čo sa zrútil na Zem. Aj Cukčovia pri Beringovej úžine v severovýchodnej Ázii spomínajú na strašidelnú snehovú búrku, v ktorej zahynuli bezmála všetci ľudia. U Indiánov severných oblastí Ameriky sa hovorí o dlhej noci, horúčave, záplavách hôr a snehovej metelici, čo zasypala takmer všetky jedle. Aj z národných mýtov, čo sa zachovali na južnom cípe Ameriky v Ohňovej zemi, sa dozvedáme o snehových víchriciach a snežení, čo neustávalo dlhé mesiace. Zem postihlo celkové ochladenie. Nízkymi teplotami atmosféry počas kataklizmatickej noci sa masy vody vyvrhnuté erupciou zrážali vo výškach nad 1000 metrov a vo forme hustého snehu zasypávali celú Zem. Ako sme už podrobne rozviedli, ide o jediný možný scenár tvorby ľadovca rozhodujúceho významu. V nižšie položených oblastiach nesnežilo, zato Zem zmáčali prúdy dažďa, čo všetko odplavili. V ságach je reč o vriacich masách vody, čo sa liali z neba a všetko spálili. Naoko rozporuplné správy napokon vytvárajú logicky správny celkový obraz a svedčia o neuveriteľnej katastrofe, ktorá doľahla na celý svet. Geológovia Tollmannovci poznamenávajú, že ľadovce horských oblastí Severnej Ameriky vznikli sčasti zo snehových más, ktoré sa premenili na zľadovatený sneh, a sčasti z ľadových krýh, ktoré sa udržali pri spätnom toku ľadových vôd a ktorých presun so záplavovou vlnou z Arktického oceánu v ságach spomínajú Eskimáci. Následky potopy Erupcie spôsobili, že do atmosféry preniklo nesmierne množstvo jedovatých splodín, ako kyselina uhličitá, oxid siričitý i iné plyny. Okrem toho došlo k tvorbe kyseliny dusičnej aj iných kyselín. Obrovské teploty z celosvetového požiaru a skvapalnenie rúd v horách aktivovali ťažké kovy, čím sa uvoľnili nebezpečné jedy a plyny. V dôsledku toho začal padať horúci kyselinový dážď, čo rozleptal všetko žive. Popri dusivých plynoch, ktoré pri relatívne malej erupcii sopky Mont Pelée na ostrove Martinique roku 1902 zapríčinili smrť vyše 30 000 ľudí, a vysokom podiele kyseliny uhličitej, sa pri vulkanických výbuchoch dostáva do atmosféry pomerne veľké množstvo vody. Fenoménom červeného sfarbenia sme sa už zaoberali. Vzniká ako chemická reakcia koncentrovanej kyseliny dusičnej nasýtenej oxidom dusnatým. Kyselina dusičná neutralizovaná vo vápenitej pôde v spojení s bahnom sa postarala o prehnojenie dusíkom, čo sa neskôr odzrkadlilo na úrodnosti pôdy. Ak v tých časoch už vôbec jestvovala ozónová vrstva, došlo k jej rozkladu, pretože sa spotrebovalo veľké množstvo kyslíka. Keď sa napokon temný mrak stiahol a keď spľasol ochranný obal vodnej pary, škodlivé ultrafialové žiarenie takmer bez zábran prenikalo na zemský povrch. Toto žiarenie v spojení s jedovatými splodinami v ovzduší spôsobilo silné poškodenia dedičných génov i zárodočných buniek. Prejavilo sa to v neplodnosti; v horšom prípade sa rodili rôzne postihnuté deti. Možno práve tu treba hľadať pramene opisov rôznych netvorov vo svete ság a mýtov, ako napríklad jednookých Kyklopov u Grékov. Odlišné životné prostredie pred potopou sa odzrkadlilo i na dĺžke života ľudí i zvierat. Veľmi pravdepodobne si na tomto svete požili oveľa dlhšie ako dnešní smrteľníci. Až jedmi v ovzduší a poškodením z ožiarenia sa podstatne zredukovala priemerná dĺžka života človeka. Aj biológovia sú presvedčení, že za ideálnych podmienok je človek z čisto biologickej stránky vstave žiť i viacnásobne dlhšie. U myší sa to už podarilo dosiahnuť manipuláciou génov. Dĺžka života je aj u ľudí geneticky vopred naprogramovaná. Pri pôrode daný počet určitých molekúl (telomer) sa po maximálne stom delení buniek jednoducho vyčerpá podobne ako zásoba benzínu v nádrži. Obnovou a kontrolou týchto molekúl sa podstatne predĺži priemerná dĺžka života. Takto by sa človek mohol dožiť aj niekoľko sto rokov. Pri dnešnom stave vedy to už nie je nijaká utópia. Ani nie tak dávno sa podobné myšlienky považovali za výplody bujnej fantázie. V Genezis (6,3) je to potvrdené: „A Pán prehovoril: Môj duch nemá naveky zostať v človeku, lebo aj on je z mäsa; preto má jeho život trvať stodvadsať rokov." K slovu sa jasne dostala svojvoľne ohraničená dĺžka života. Táto výpoveď je dokonca v súlade so súčasným stanoviskom vedy. Dnešný priemerný vek nie je daný prírodou, ale bol pravdepodobne umelo zabudovaný do našich dedičných génov (DNA). Rozhodne zaujímavé je použitie slovka aj v súvislosti s telesnou schránkou smrteľníka. Že by táto voľba slova znamenala, že Pán či iba jeho Synovia Boží, spomínaní v tejto súvislosti, boli podobní človeku? Má ozajstný Boh zapotreby synov alebo pomocníkov z mäsa a krvi? Vznik uhlia a ropy Kamenné uhlie vzniklo z rastlinných zložiek, kým ropa podľa platného vedeckého názoru pozostáva aj z organických častí, prevažne z tiel uhynutých zvierat a iných organických zvyškov. Ložiská ropy a uhlia nájdeme po celom svete, dokonca i v arktických oblastiach — na Aljaške a Špicbergoch. Náleziská ropy by podľa toho mali byť masovými hrobmi rôznych druhov zvierat. Ak zohľadníme obrovskú spotrebu tejto suroviny a rezervy prevyšujúce 100 miliárd ton, vychádza nám na jednej strane globálna príčina jej vzniku a na druhej strane obrovský počet odumretých organizmov. Keďže tomuto procesu sa darilo na celej planéte, spúšťacím mechanizmom celého diania mohla byť potopa, pretože uhynutím zvieraťa sa jeho telo ešte nezakonzervuje, naopak, rozloží sa a rozpadne vplyvmi mechanickými (teplotné výkyvy, mráz a horúčava), biologickými (rozklad, zvieratá, živiace sa zdochlinami) a chemickými (kyseliny). Z toho vyplýva ustavične sa opakujúci scenár: Aby vôbec mohla vzniknúť ropa či kamenné uhlie, všetko muselo prebehnúť rýchlo, a to nie iba na lokálne ohraničenom území, ale na celom svete, čoho dôkazom sú i roztrúsené ložiská. Už iba výskyt týchto surovinových rezerv svedčí o kataklizmatických dejoch a protirečí rovnomernému pomalému vývoju našej planéty, špeciálne rastlinnej a živočíšnej ríše. Zaujímavé je však aj globálne rozdelenie, veď veľké ložiská ropy sa nachádzajú v blízkosti nárazov - ako napríklad v Texase, v Perzskom zálive či v Severnom mori. Náleziská ropy a uhlia, roztrúsené po celom svete, sú teda dôkazom globálnej potopy. Priznám sa, občas sa ma zmocnia pochyby, či kedysi vôbec jestvovalo toľko biologickej masy, aby sa mohli vytvoriť takéto obrovské ložiská ropy. O mohutných slojoch hnedého uhlia radšej pomlčím. Že by jestvoval iný myšlienkový model, podľa ktorého sa tvorba ropy zaobíde bez prítomnosti organických substancií? Odpoveď znie: „Pravdaže, ako inak." Ak sa vodík a uhlík- obidvoch prvkov bolo nadostač - pôsobením obrovského tlaku a primeranej horúčavy spoja v horninových vrstvách Zeme, vzniká ropa. Teória anorganického vzniku ropy bez biologickej masy zapadá do modelu globálnej potopy, ktorý som načrtol, pretože počas tejto katastrofy boli na celom svete (i keď v rôznej intenzite) vytvorené rozhodujúce geochemické predpoklady tohto procesu — tlak a horúčava.Ropa vznikla chemickou reakciou, pričom určité druhy uhlia sa vytvorili aj z organických substancií.

Obr. 31: Nárazy a ropa. Vychádzajúc z nálezov tektitových poli a vyhodnotenia mýtov bolo na Zemi lokalizovaných sedem oblastí veľkých nárazov vesmírnych telies; pritom nie je jednoznačné, či došlo aj k nárazu v južnom Pacifiku pri Ohňovej zemi (Južná Amerika). Uhyň dinosaurov pri Yukatáne (Mexiko) pred údajne 65 miliónmi rokov geológia časovo nepriraďuje k ostatným nárazom. Z celkového súhrnu príznakov nálezísk v Texase (USA) a chybného geologického datovania je však zrejmé, že všetky nálezy spolu časovo súvisia. Ložiská ropy na nasej planéte sa nachádzajú buď v blízkosti týchto nárazov, pretože tam vládol extrémne vysoký tlak a horúčava, alebo na okrajoch záplavových vín. Od Severného mora cez Nemecko až k Žltému moru v Číne sa tiahnú náleziská ropy paralelne so zónou sprašovej plytčiny, ktorá predstavuje okraj záplavových vĺn. Oficiálna veda však nemôže tieto úvahy z pochopiteľných dôvodov akceptovať; Lyellova a Darvvinova teória jednoducho vylučuje globálny výskyt takýchto obrovských teplotných a tlakových pomerov, veď evolúcia so svojím rovnomerným vývojom druhov by takýto extrémny a nesmierne riskantný scenár asi ťažko prežila. Pri výbuchu sopky Mount St. Helens (USA) roku 1980 sa v neďalekom jazere Spirit Lake spočiatku vytvorili podobné podmienky, aké vládli počas potopy. V jednej z predošlých kapitol som sa podrobne zaoberal skutočnosťou, že tam už po niekoľkých rokoch došlo k tvorbe uhlia, ktorá prebieha dodnes. Celosvetová potopa vytvorila podmienky pre presne takýto proces. Uhlie a ropa teda vznikli iba pred niekoľkými tisíckami rokov. Už som sa zmienil o neuveriteľných nálezoch opracovaných predmetov v masívnych úlomkoch uhlia. Reťaz z osemkarátového zlata, hlinené figúrky a podobné nálezy dokazujú prítomnosť človeka pred tou časovou epochou a počas nej, keď vznikalo uhlie. Dodnes sa v uhlí sem-tam objaví lístie či iné prírodné organické látky. Proces zuhoľnatenia musel prebehnúť veľmi rýchlo. Ojedinelé opracované, no i prírodné predmety z istých príčin unikli jazykom ohňa. Orkán, čo zúril počas svetového požiaru, navial vyschnuté lístie, konáre, stromy a kríky na obrovské hromady. Pôsobením rozpálenej zeme sa zuhoľnatené drevo metamorfovalo na uhlie, avšak nie úplne, a tak sa vnútri naviatych zhlukov zachovali ešte nezuholhatené predmety, pretože záplavové vlny, čo sa vzápätí prirútili, sa postarali o uhasenie požiaru. Podobný efekt možno pozorovať napríklad pri spálení hrubého telefónneho zoznamu. Vnútorné strany síce oboria po krajoch, ale v strede knihy neraz zostanú čitateľné fragmenty. Vznik jantáru Vysychaním stromov vznikol aj jantár. Horúčavou rozpustenú živicu vzápätí zakonzervovala záplavová vlna, a ochránila ju tak pred úplným zhorením. Z toho dôvodu zodpovedajú živočíchy, ktoré zostali uväznené v jantári, našim dnešným exemplárom, čo už neraz viedlo k vyhláseniu núdzovej potreby vedeckého vysvetlenia v zmysle evolúcie. Jantár vraj vznikol pred vyše 60 miliónmi rokov, teda v údajnej ére dinosaurov. Uvedeným priebehom potopy sa aj jantár vytváral z fosílnej živice, a tento proces prebiehal súčasne s úhynom dinosaurov. Len mimochodom: spomínaný proces neprebehol pred vyše 60 miliónmi rokov, ale pred relatívne krátkym časom v rámci potopy. Prevrátila sa Južná Amerika? Pred 12 000 rokmi vraj vymrel v Južnej Amerike cuvieronius, zviera s chobotom; potom v jedenástom tisícročí toxodon, živočích podobný hrochovi.Obidva druhy živočíchov vyhynuli bezmála v rovnakom čase - hlavnú úlohu tu zrejme zohrala tá istá udalosť. Časové prekrytie s náhlou smrťou mamutov, ktoré zahynuli doslova v priebehu niekoľkých sekúnd, rozhodne vzbudzuje pozornosť. V spomínanom časovom úseku však vymreli v Amerike aj iné živočíšne druhy -tiger šablbzubý, leňochod obrovský, pásovec obrovský a kone. Dokonca i Darwin na svoj veľký úžas konštatoval, že mušle, čo sa našli v pôde Južnej Ameriky, pochádzajú z rovnakého obdobia ako vymreté druhy zvierat. Z Európy sa v tom istom čase vytratil napríklad veľký írsky los i zubor, v juhovýchodnej Ázii zasa mnoho druhov slonov a nosorožcov. Zarážajúcou skutočnosťou v súvislosti s pozostatkami cuvieronia a toxodona je však miesto, kde ich objavili: Tiahuanaco na južnom brehu jazera Titicaca. Ruiny tohto mesta ležia v 4000-metrovej výške. Ktoré zviera podobné slonovi alebo hrochovi žije vo výškach 2000-3000 metrov presahujúcich jeho normálny životný priestor? Rozhodne nijaký nám známy druh. Že by boli tieto zvieratá hľadali útočisko pred potopou až tak vysoko? To sotva, na to sa potopa privalila prirýchlo. Že by bolo telá zvierat naplavilo? Tomu však protirečí druh nálezu. V takej výške sa totiž zriedka nachádzajú dokonca i pozostatky morského pôvodu. Že by sa bolo juhoamerické západné pobrežie zdvihlo do výšky? V každom prípade sa pozdĺž pobrežných skál Kordillier tiahne kriedovobielypás. Už nemecký zemepisec a cestovateľ Alexander von Humboldt sa zaoberal opisom týchto prastarých pobrežných pásov vo výške 2500 až 3000 metrov (1799-1804). Čo však zapríčinilo, že sa západné pobrežie Južnej Ameriky tak veľmi zdvihlo do výšky? Navrstvili sa Andy iba postupne, tlakovým efektom, vyvolaným zrážkou kontinentálnych tektonických krýh v Pacifiku, alebo sa celý spodok pevniny prevalil okolo ťažiskovej osi? Otto Muck predpokladá preklopenie Južnej Ameriky okolo osi od Panamy až po Bahiu.Ak je to tak, severovýchodné pobrežie jednoducho muselo poklesnúť. Stačí sa pozrieť na mapu morských hlbín — pred pobrežím rozoznáme bázu, čo sa jemne zvažuje do mora, a až ďalej, v Atlantickom oceáne, sa príkro, prakticky kolmo zvažuje do hĺbky niekoľko tisíc metrov. Oblasti ústia riek Amazon a Rio Para boli kedysi podstatne ďalej od dnešného pobrežia a v súčasnosti sa nachádzajú pod hladinou mora. Možno sa Južná Amerika aj prevalila okolo osi a jej juhozápadná časť sa tým prudko zdvihla do výšky, kým severovýchodná zasa primerane klesla do hĺbky. Čo však bolo príčinou tohto prevrátenia?

Obr. 32: Prelomová kotlina v Atlantiku. Prelomom morského dna v severnom Atlantiku a následným rozptylom vyvretej magmy sa vytvoril dutý priestor, čo spôsobilo, že ostrovný kontinent Atlantída klesol do hlbín; zároveň na jednej strane klesli a na druhej sa zdvihli pobrežné okraje kontinentov. Tým sa vlastne vysunula do výšky južná časť Južnej Ameriky. Atlantický oceán bol pred potopou užší. Magma, čo vystupovala z rozširujúcich sa trhlín morského dna, však spôsobila, že dno sa rozšírilo, a tým sa od seba odsunuli kontinenty. Podľa všetkého jeden alebo viac nárazov asteroidov počas potopy. V oblasti severného Atlantiku je na dne oceánu mnoho nalomených tržných línií, ktoré sa narušili počas nárazov. Ostrov Atlantída na mieste dnešných Azor klesol o niekoľko tisíc metrov. Zo zlomových línií na morskom dne sa vyliala tekutá magma, ktorú erupcie a odparujúca sa morská voda vyhodili do vzduchu. Zvyšky tejto vychrlenej masy vytvorili mohutný sprašový pás, ktorý sa tiahne celou Európou a Áziou, ba možno ho pozorovať aj v Južnej Amerike. Magma v severnom Atlantiku poklesla a stiahla so sebou Atlantídu. Z izostatických príčin zároveň poklesli aj okraje priľahlej bázy pevniny, pretože plávali v hustej vrstve magmy. Ak však poklesne severovýchodné pobrežie Južnej Ameriky, musí sa zo statických dôvodov juhozápadná strana zdvihnúť do výšky prevalením okolo ťažiskovej osi. Z týchto príčin sa vymreté živočíchy z rovín, morské mušle i mesto Tiahuanaco a s ním i celá prastará línia pobrežia zrazu nachádzajú až vo výške 4000 metrov. Ak sa tektonická kryha Južnej Ameriky prevalila a príčina leží v poklese dna severného Atlantiku, museli by sa analogické odkazy nachádzať aj v iných hraničiacich veľkokryhách. Dôkazy sa nachádzajú v dlhých podmorských ústiach riek. Muck uvádza názorné príklady: fjordovité ústie Konga v západnej Afrike pokračuje vyše 100 kilometrov pod morskou hladinou až do hĺbky 800 metrov. Západné pobrežie teda muselo primerane poklesnúť. Aj severoamerické pobrežie vzbudzuje dojem, že kleslo pod hladinu. Rieka Hudson postupuje v 800 metrov vysokom žľabe pod hladinou mora a končí sa v 2000-metrovej hĺbke. Aj pri európskej tektonickej kryhe pred Cap Bretonom bol objavený 2500-metrový podmorský svah. Hlboká poloha kontinentálnych šelfov v severnom Atlantiku je dôkazom, že na toto územie dopadlo minimálne jedno veľmi veľké vesmírne teleso a zároveň svedčí o ničivých následkoch potopy. Okrem toho boli kontinentálne kryhy Európy a Afriky na jednej strane a Ameriky na strane druhej opísanými procesmi z ničoho nič odsunuté do väčšej vzdialenosti. Tento proces netrval milióny rokov, ako to predpokladá Wegenerova teória posunu kontinentov, ale odohral sa zväčša krátko pred potopou, resp. počas nej alebo po udalostiach s ňou súvisiacich. Uvedený scenár však nevylučuje nepretržitý nepatrný pohyb kontinentálnych šelfov. Vrásnenie pohorí Pred potopou sveta už pravdepodobne jestvovali horstvá, nedosahovali však výšku dnešných pohorí. Morské fosílie, mušle a kostry morských zvierat sa nachádzajú na najvyšších pohoriach, dokonca aj v Himalájách. Ako sa ta dostali? Ako to, že sa pohoria dvíhajú z morského dna, kým iné zemské masy súčasne klesajú pod morskú hladinu? Aké sily ich pritlačili, či naopak, pozdvihli do výšky? Prečo dochádza pri horských prácach k objavom ľudských lebiek či kostí v skalách alebo pod hrubou vrstvou pôvodnej žuly či čadiča? Zemskú rotáciu pribrzdili kozmické vplyvy a nárazy, blízkosť inej planéty so silným magnetickým poľom alebo prelet medzihviezdneho železitého mraku. Medzi zemskou kôrou a hustým zemským obalom vznikali nesmierne sily. Všetky vrstvy zemegule sa vyznačujú vždy rovnakou uhlovou rýchlosťou; absolútna rýchlosť sa však zvyšuje s odstupom od zemského stredu. Rozdielnou rýchlosťou počas pribrzdovacieho procesu medzi jednotlivými zemskými vrstvami, predovšetkým medzi zemskou kôrou a bezprostrednou vrstvou hustej magmy, vzniká trením napätie v zemskej kôre, čím sa tvorí veľké množstvo tepla. Následky sa prejavia v trhlinách, prasklinách a puklinách zemského povrchu, cez ktoré sa žeravá hornina zo zemského vnútra derie nahor a ukladá na sedimenty. Tým by bola vyriešená ďalšia záhada, pretože naplaveninové horniny v oblasti sopiek by sa iba výnimočne smeli nachádzať pod sopečnou horninou. V skutočnosti je táto výnimka vlastne pravidlom a stretáme sa s ňou po celom svete: údajne staršie vrstvy sa nachádzajú nad mladšími. To aj vysvetľuje, prečo sa pod čadičovými vrstvami nachádzajú ľudské pozostatky. Účinkom opísaných síl klesli do hlbín celé pásy zeme, ako Atlantída, alebo boli bočnými tlakmi vymrštené do výšky, napríklad Himaláje. Tento proces prebiehal relatívne rýchlo a netrval mnoho miliónov rokov. Obrovské teplo, čo vzniklo trením, a svetový požiar v priebehu potopy spôsobili, že hornina zmäkla a nelámala sa ako vo vychladnutom stave. Tým mohlo dôjsť aj k zvrásneniu pohorí a navrstveniu, ktoré by nemohlo prebehnúť za normálnych fyzikálnych predpokladov, pretože vrstvy Zeme by sa pri preformovaní zastudena úplne roztrieštili; krehká hornina totiž podobne ako betón iba veľmi zle znáša ťahové napätie, preto sa tvoria trhliny. Pohorie sa môže formovať iba za predpokladu aspoň plastického stavu surového materiálu; tak ako keď sa čokoláda rozpustí, preformuje a znova stuhne.V mäkkom stave sa teda čokoláda dá formovať. Ak sa však pokúsime preformovať stuhnutú čokoládu bez zahriatia, zastudena, vzniknú v nej trhliny: rozlomí sa. V elastickom alebo plastickom stave skrátka možno čokoláde vnútiť tvary od výmyslu sveta. Rovnako je to aj s horninami, ibaže bod topenia je podstatne vyšší ako pri čokoládovej mase, a preto musia byť naporúdzi i primerane extrémne teploty. Neďaleko rieky Sullivan River v kanadských Skalnatých vrchoch sa nachádza vysoké pohorie, ktoré sa skladá z nádherne vlnovito navrstvených sedimentov (pozri fotografiu 81). Oficiálny opis tohto obrázka znie: „Dramatické znázornenie konštantné pôsobiacich a bázeň vzbudzujúcich síl preformúvania vlastných našej Zemi." Ak si obrázok pozorne prezrieme, všimneme si mnoho veľmi úzko a strmo zoradených vín. Sily pôsobiace zo zemského vnútra sa nemôžu podpísať pod takéto strmé vlny, pretože by boli museli spolupôsobiť rôzne sily. Navyše, potrebný tlak a primeraný ťah by vo vrstvách spôsobili vznik trhlín, tie sa však zachovali v homogénnom stave. Ponúka sa nám podobný obraz ako pri mramorovej bábovke. V mäkkom ceste koláča možno skusmo vytvoriť napodobeninu navrstvenej horniny. Len čo však koláč (vrstva horniny) stuhne, nedá sa viac čarovať. Tvarovaniu odzvonilo. Pohorie sa skrátka vyformovalo v mäkkom stave a vzápätí došlo k jeho rýchlemu stvrdnutiu.



Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky