Fosílne kladivo

Z knihy Darwinov omyl od Hansa-Joachima Zillmera Podrobné výsledky výskumu fosílneho kladiva potvrdzujú jeho pravosť. Tento poznatok vyžaduje zásadnú zmenu v pohľade na svet, pretože v tom prípade nemožno hovoriť o jeho pomalom, teda evolučnom vývoji.

Návšteva v Glen Rose Počas okružnej cesty po strednom západe Spojených štátov amerických som roku 1993 využil príležitosť a zavítal do Somervell County a mestečka Glen Rose v Texase. K jeho pamätihodnostiam patrí Somervell County Museum a Dinosaur Valley State Park. Múzeum uchováva svedectvá z prehistorického obdobia, kým v národnom parku možno v rieke Paluxy River i v jej blízkom okolí zhliadnuť zachované šľapaje dinosaurov. Somervell County Museum sa nachádza uprostred historického centra mestečka. Pri krátkej prehliadke ma upútal zdanlivý zmätok vystavených fosílií. Videl som napríklad skameneliny dreva rôznych druhov a foriem, fosílie koralov i starých žraločích zubov, kusiská horniny so šľapajami dinosaurov, vyrúbanej priamo zo skaly, skamenené trilobity, úlomky lebiek väčších cicavcov, kosti rôznych prazvierat a iné praveké nálezy, ktoré sa v priebehu uplynulých desaťročí našli v okolí Glen Rose. Detailnejší pohľad na nálezy ma primäl k hĺbkovým úvahám — všetky skameneliny sa totiž našli v rovnakej geologickej vrstve. To by vlastne dokazovalo spolužitie rôznorodých prazvierat, ktoré podľa oficiálnych poznatkov žili vo veľmi odlišných časových epochách. V tom prípade by však evolučná teória Charlesa Danvina, ktorá je základom v súčasnosti platného pohľadu na svet, stratila akúkoľvek reálnu bázu, pretože pri koexistencii dinosaurov a cicavcov nemožno hovoriť o vývoji ani o pôvode druhov. Pri návšteve múzea som sa vlastne chcel zamerať na kladivo, čo objavili v skale. Na jeho identifikáciu som si vzal zverejnenú fotografiu nálezu. Na múzeum dozerala staršia dáma, riaditeľka Jeannie Macková. Potvrdila mi, že toto kladivo kedysi dávno ležalo bez povšimnutia v jednom z regálov jej múzea. Jednoznačne identifikovala unikát na fotografii, a tým bolo jasné, že nejde o holý výmysel. Nevedela však, kde sa hľadané kladivo v súčasnosti nachádza, a tak ma odkázala na iné, mne neznáme múzeum, vzdialené iba šesť či sedem kilometrov smerom k národnému parku Dinosaur Valley State Park. Netrvalo dlho, a zaparkoval som pred Creation Evidences Museum v tesnej blízkosti Dinosaur Valley State Park. Celé múzeum by sa dalo prirovnať k dvom obrovským kancelárskym kontajnerom umiestneným vedľa seba. Vystavené tam boli rôzne nálezy a fotografie, ktoré v mnohých prípadoch dokumentovali skamenené stopy ľudí a dinosaurov. Pri ľudských odtlačkoch nôh šlo sčasti o nadpriemernú veľkosť. Riaditeľom múzea je Dr. Cári Baugh, archeológ, ktorý realizuje vykopávky v blízkom okolí. Po úvodnom rozhovore s týmto pánom som aj so svojou rodinou zamieril do Dinosaur Valley State Parku. V koryte rieky Paluxy River a na skalistej planine jej brehu sme našli nespočetné množstvo skamenených stôp dinosaurov. Prekvapilo ma, že tieto stopy ležia v horných geologických vrstvách. Voda, čo pretekala ponad stopy, by vlastne mala spôsobiť ich veľmi rýchlu eróziu a zničiť tak dedičstvo, čo nám zostalo po prazvieratách, no stopy staré najmenej 64 miliónov rokov vyzerali bezmála ako čerstvé. Navyše, našiel som dva odtlačky, ktoré v obrysoch pripomínali podlhovastý tvar ľudskej nohy, chýbali na nich však detaily, ako napríklad palec. Opis kladiva Vrátili sme sa do múzea a Dr. Baugh mi sprístupnil potrebné podklady o výsledkoch skúmania fosílneho kladiva.Toto staroveké náradie má jednoduchú formu a veľmi pripomína obyčajné murárske kladivo. Kryštalický skamenené porisko má intaktnú štruktúru a je veľmi tvrdé. Zistilo sa, že jeho vnútro sčasti pórovito zuhoľnatelo. Kombinácia zuhoľnateniny a skameneliny sa vedecky nedá vysvetliť. V celosvetovom meradle som sa nestretol s nijakým podobným nálezom. V danom prípade totiž museli súčasne alebo krátko po sebe prebehnúť dva rôznorodé procesy. Kryštalická skamenelina si vyžaduje pobyt v tečúcej vode, kým predpokladom pre vznik pórovitého uhlia je oheň. Hádam ani netreba pripomínať, že voda a oheň sú dva extrémy, ktoré sa navzájom vylučujú. Analýzou priebehu potopy sveta však dospejeme aj k vysvetleniu tohto zdanlivého protirečenia.Vonkajšie vrstvy poriská kladiva mi pripomínajú skamenené kmene a pne stromov v Petrified Forest National Park v americkom štáte Arizona, ktorý som navštívil ešte roku 1988. Z prieskumu roztrieštených kmeňov vyplýva, že ide o čisté skameneliny s homogénnou kryštalickou štruktúrou. V celom parku som sa nestretol s jediným nálezom, ktorý by vnútri vykazoval stopy po uhlí, porovnateľné s fosílnym kladivom. Vek kmeňov týchto stromov sa oficiálne odhaduje na 100 až 200 miliónov rokov. Skamenené drevo vzniká vtedy, keď ako naplavenina rozvodnených riek a jazier zostane ležať v zemi. Impregnuje sa vo vode rozpustenými silikátmi, ktoré obsahuje napríklad sopečný popol. Tieto látky nahrádzajú obsah vodíka a vzduchu v dreve a spustia proces silicifikácie čiže skremenievania. Tak vzniká veľmi tvrdý opál alebo kremeň a konečný produkt je približne päť ráz ťažší ako obyčajné borovicové drevo.Po tomto krátkom opise poriská kladiva je zrejmé, že toto fosílne kladivo je pravé a veľmi staré. Ani vyspelou technikou a použitím moderných či klasických metód sa nedá vyrobiť skamenená násada s pórovito zuhoľnateným vnútrom. Falzifikát je teda vylúčený. Zdôrazňujem to preto, lebo všetky artefakty, ktoré nezapadajú do vžitého pohľadu na svet, sa považujú za falzifikáty. A toto staré kladivo je pre našu školskú vedu záhadou, pretože skamenené drevo, a teda aj tento starodávny nástroj, musí mať podľa vžitého pohľadu na svet najmenej 140 miliónov rokov. No ľudia schopní vyrábať hodnotné nástroje podľa oficiálnej vedy tu žijú iba niekoľko tisícročí. Čosi teda nesedí s datovaním uplynulých vekov. Aké staré je vlastne ľudstvo? Že by malo niekoľko desiatok miliónov rokov? Alebo je pomerne mladé a horninotvorné procesy prebehli iba nedávno? Skúmanie kladiva Skôr ako sa pustím do týchto otázok, rád by som pristúpil k detailnému opisu vlastností samotnej hlavy kladiva, pretože tieto značne umocňujú celú záhadu. Podrobný výskum prebiehal nezávisle v rôznych inštitútoch. John Mackay, riaditeľ austrálskej nadácie CreationScience Foundation, počas svojho pobytu v Amerike podrobil kladivo veľmi podrobným analýzam. Zúčastnili sa na nich rôzni austrálski metalurgovia i uznávaný metalurgický inštitút Batelle Memoriál Laboratory v Columbuse (štát Ohio, USA). Špičkové elektronické mikroskopy poslúžili pri skúmaní štruktúry a zloženia ocele, z ktorej bola vyrobená hlava kladiva. Výsledok výskumu bol zarážajúci — tajomný i záhadný zároveň. Vysvitlo, že chemické zloženie hlavy kladiva tvorí z 96,6 % železo, z 2,6 % chlór a z 0,74 % síra. Čosi neuveriteľné! Materiál pozostáva bezmála z čistého železa. Nenašli sa v ňom nijaké iné prímesi ani nečistoty. Medzi ideálne a neškodné skúšobné postupy akosti ocele patrí röntgen, magnetický test a ultrazvuk. Röntgenové snímky ukázali, že v oceľovej hlave kladiva nie sú nijaké cudzie telesá ani nepravidelnosti Oceľ teda bola istým spôsobom zušľachtená a vytvrdená. Chemicky čistá oceľ, ktorá neprešla nijakým spracovaním, je totiž relatívne mäkká. Vzhľadom na preukázanú rovnomernú štruktúru však zrejme ide o tvrdú oceľ, ktorá bola vyrobená vyspelou technológiou. Výsledok skúmania je senzáciou a zároveň bezmála i utópiou, pretože každému, kto sa aspoň trochu vyzná v modernej produkcii ocele, je jasné, že pri všetkých výrobných procesoch kvalitnej ocele, ktoré poznáme, nevyhnutne dochádza k znečisteniu kremíkom alebo uhlíkom. Podčiarkujem slovko nevyhnutne. Výroba ocele bez tohto znečistenia nie je jednoducho mysliteľná. No ani prítomnosť iných prímesí, čo slúžia na zušľachtenie ocele, ako med, titán, mangán, kobalt, molybdén, vanád, volfrám či nikel, výskumom nebolo možné dokázať. V závislosti od oblasti použitia ocele sa týmito i inými prvkami pri jej výrobných metódach dosahujú isté vlastnosti výsledného produktu.Nezvyčajný je aj vysoký podiel chlóru v hlave fosílneho kladiva, pretože táto látka nezohráva v objasňovaných súvislostiach modernej výroby ocele nijakú úlohu a v dnešných časoch sa už ani nepoužíva. Kvalitná oceľ v takom zložení, aké sme zistili v prípade kladiva, sa teda našimi modernými metódami spracovania vôbec nedá vyrobiť. A tak sa automaticky natíska otázka: Kto a kedy vyrobil toto kladivo? Podľa oficiálneho stanoviska našej vedy a výskumu by toto kladivo vlastne nemalo jestvovať. Nepravosť hlavy kladiva je tým principiálne vylúčená. To isté som už konštatoval aj o jeho rúčke. Ide teda o dva materiály v jednom predmete, ktoré s istotou nie sú nepravé, no pre ktoré nemáme k dispozícii vedecké vysvetlenie. Priam neskutočný dôkaz, od ktorého by sa mala odvíjať úplne iná história ľudstva i našej planéty. Ak sa naša veda nemýli vo výklade histórie Zeme, zostáva iba jedine možné vysvetlenie: spomínané kladivo stratil počas návštevy našej planéty nejaký mimozemšťan. Jestvuje však ešte jedno logické vysvetlenie, ktoré uvediem na ďalších stránkach tejto knihy. Riešenie tohto problému sa rozhodne vymyká tradičným vedeckým teóriám. Fosílne kladivo má však aj iné zvláštnosti. Pri jeho uvoľňovaní zo skaly roku 1934 sa kovová hlava nepatrne poškodila a na hornej hrane zostal neveľký vrúbik. Kov na tomto mieste mal striebristý lesk. Povrch tohto miesta sa ani po vyše 60 rokoch vôbec nezmenil. Niet na ňom ani stopy po hrdzi. Nie je vylúčené, že za to možno vďačiť relatívne vysokému podielu chlóru pri úplnej absencii uhlíka, ktorý by sa inak zlúčil so vzduchom a vytvoril vhodné podmienky pre koróziu. Zvyšok povrchu hlavy kladiva je tmavý a začiernený, akoby prešlo ohňom, o čom napokon svedčí aj zuhoľnatené vnútro poriská. Analýza tohto povlaku preukázala obsah 82,9 % železa, 8,9 % kremíka, 3,6 % síry, 2,5 % vápnika, 1,3 % chlóru a 0,78 % draslíka. Zloženie tohto povlaku možno pripísať chemickej reakcii medzi prvkami kovu a zložkami obsiahnutými v skale, v ktorej bolo kladivo uväznené, ako aj reakciám so zložkami rozpustnými v podzemných vodách. Na kúsku obnaženej hlavy kladiva sa nachádza zvyšok skaly, akoby nalepený a zatavený do kovu. John Mackay a americkí experti vyjadrili domnienku, že k javom na kovovom povrchu mohlo dôjsť pod tlakom najmenej dvoch atmosfér pri súčasnom vylúčení ultrafialového žiarenia, čo však predpokladá zásadne iné atmosférické podmienky vo vzdušnom obale našej Zeme. Iné prijateľné vysvetlenie týchto neobvyklých javov sa dosiaľ nenašlo. Z uvedeného teda vyplývajú tieto fakty: • Kladivo vyrobili ľudia. • Porisko kladiva tvorí skamenené, vnútri zuhoľnatené drevo. • Hlava kladiva je z veľmi čistého kovu, ktorý nehrdzavie a ktorý nedokážeme vyrobiť. • Kladivo bolo uväznené v hornine. • Na kladivo takmer súčasne pôsobil oheň aj tečúca voda. • V čase výroby kovovej hlavy kladiva na Zemi pravdepodobne vládol tlak minimálne dvoch atmosfér. Prírodný pôvod ocele? Ak kov, z ktorého je hlava kladiva, nemožno vyrobiť súčasnými modernými metódami, natíska sa otázka: Že by bol produktom prírody? Ponúkajú sa rôzne vysvetlenia. Jedným z nich je, či oceľ nepochádza z hotového materiálu - napríklad z jadra kovového meteoritu. Oceľ by v tom prípade bolo treba iba rozrezať a spracovať. Z technického hľadiska však takýmto postupom (bez ďalšieho zušľachtenia ocele pri súčasne nevyhnutnom znečistení) nemožno vyrobiť dobré tvrdé kladivo. Navyše, materiál väčšiny meteoritov, čo obsahujú železo, sa vyskytuje v spojení s niklom a nepatrnými znečisteniami v podobe kobaltu, hliníka, síry, fosforu, chrómu a uhlíka. S výnimkou síry sa však v kove kladiva nedokázala prítomnosť nijakého iného prvku. Teóriu meteoritu tak možno vylúčiť. Ponúka sa aj vysvetlenie, že základný materiál pochádza z ložiska kdesi na zemeguli. Takéto nálezisko však nie je zdokumentované. Železná ruda sa vyskytuje iba v spojení s inými prvkami - zväčša s uhlíkom. A keďže ani jedna z týchto možností neprichádza do úvahy, zostáva iba povedať, že toto kladivo vyrobili neznámym technologickým postupom za zásadne iných atmosférických podmienok. Kedy ho vyrobili? Kladivo dokázateľne odpočívalo v zovretí masívneho pieskovca a dodnes na ňom zostali jeho stopy. Medzi časťou kovu a okolitou skalou došlo k chemickej reakcii, ktorá ich spojila. Z toho zákonite vyplýva, že fosílne kladivo muselo vzniknúť pred kamenným materiálom! Vek horniny geológovia odhadujú na najmenej 140 miliónov, no možno i 400 miliónov rokov. Ak by to zodpovedalo skutočnosti, muselo by byť kladivo rovnako staré. Aj ľudstvo by potom, pochopiteľne, nejestvovalo iba dáke štyri milióny rokov, ale minimálne 140 miliónov, ak nie rovných 400 miliónov, aspoň podľa geológov. Keď však určovanie času utrpí trhlinu a v teoretickej základni, z ktorej vychádza, sa dokáže chyba, nie je vylúčené, že od vzniku kladiva a s ním i horniny a vyhynutia dinosaurov uplynulo možno iba 10 000 rokov. A práve rozporom a zásadným chybám metódy určovania času sa budeme venovať na ďalších stránkach tejto knihy. V tomto prípade z toho pre teoretický priebeh geologického vývoja vyplývajú podstatné závery. Keďže vzhľadom na uvedené technické, optické, chemické a fyzikálne vlastnosti kladiva je vylúčené, že by šlo o falzifikát, bola oficiálna veda nútená posunúť vek ľudstva hlboko do minulosti. Priveľmi hlboko. Prečo? Nuž preto, aby známa teória vývoja nevyznela ako číry výmysel. V tom prípade by človek bol na svete už pred opicami, ktoré sa v súlade s platným vedeckým názorom vyvinuli najskôr po náhlom uhynutí dinosaurov pred údajne 64 miliónmi rokov. Pretože až vtedy vraj začala postupná evolúcia väčších cicavcov. A to zásadne protirečí vyhláseniam oficiálnej vedy. A tak sa natíska rétorická, ale v zmysle evolúcie nanajvýš korektná otázka: Pochádza teda opica z človeka?" Evolúcia a pomalý spontánny vývoj človeka, ovplyvnený mnohými náhodami a mutáciami v priebehu rozsiahlych časových epoch, sa z tohto zorného uhla javí ako rozprávka. Stúpencom teórie vývoja zostávajú iba dve možnosti — ignorovať dôkazy o spolužití človeka a dinosaurov, alebo ich vyhlásiť za falzifikát. A tu sa naozaj falšuje: dôkazmi sa vyslovene manipuluje a obhajoba prijatého sa nezastaví ani pred osočovaním zainteresovaných osôb. Námietkam voči oficiálnemu názoru sa nevenuje pozornosť, neraz sú vystavené ostrej polemike a úmyselne zosmiešňované. Lebo keby sa čo len jedinému protirečivému nálezu priznala pravosť, museli by sa prepísať takmer všetky odborné knihy, ba i učebné osnovy. Všetko by bolo zrazu celkom inak. Kto si však už dá toľkú námahu? Kto už rád prizná zásadné chyby, hoci by sa dali pripísať modelom myslenia vedeckých kapacít 19. storočia? Človek má pocit, že žije v temnom stredoveku, keď veda a cirkev nezvratné konštatovali, že Zem je rovná ako tabuľa. Za šírenie nových ideí museli vtedy mnohí (napr. dominikánsky mních Giordano Bruno, 1548-1600) zaplatiť i životom. No už v staroveku historik Plutarchos (46-120 n. 1.) interpretujúc iných mysliteľov proklamoval nekonečné univerzum s mnohými obývanými svetmi, pričom Zem v týchto interpretáciách nebola považovaná za stredobod vesmíru ani našej slnečnej sústavy. Iná teória Nie je to viac ako 10 000 rokov, čo na našej Zemi došlo ku gigantickým záplavám (potope sveta) a voda na mnohých miestach zaliala obrovské plochy až do výšky pohorí. No k tomu sa ešte vrátime. Nie je vylúčené, že fosílne kladivo i iné predmety, ktoré ešte čakajú na rozbor, boli pri potope naplavené a uväznené. Tejto domnienke nahráva skamenené drevo poriská i kamenná krusta, čo sa zatavila do oceľovej hlavy kladiva pod obrovským tlakom a vplyvom páľavy. V tom prípade však treba pripustiť, že aj hornina, v ktorej uviazlo kladivo, je mladá! To by však načisto rozhádzalo určenie veku hôr a pohorí. A z veku Zeme by bolo nevyhnutné bez náhrady vyškrtnúť 140, ba možno až 400 miliónov rokov. Ide však o rozhodujúce fázy vývoja zvierat a ľudí. Bez týchto časových epoch by v súlade s teóriou vývoja nebolo na Zemi ľudí ani cicavcov, veď tie sa, až na menšie druhy veľkosti potkanov, začali vyvíjať až po masovom úhyne dinosaurov. A tak sa dostávame ku kľúčovej otázke: Aká stará (či mladá) je vlastne Zem v skutočnosti? Že by bola iba o dákych 400 miliónov rokov mladšia? Alebo je vskutku relatívne mladá?



Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky