Dar krídel

„Pane, prevádzkujete tu podnik,“ preniesol som ostro, „alebo je to nejaký druh cirkvi? Kvôli vám sa ľudia tu v meste nemôžu dočkať, kedy bude nedeľa, takto sa nikdy na nedeľu v kostole netešili. Vy ste spôsobil, že o ´bytí blízko Bohu´ hovoria nahlas ľudia, ktorí slovo ´Boh´ nevyslovili, čo ich poznám, a to je u väčšiny z nich celý život.“
Richarda Bacha, autora svetoznámej „Čajky“ určite netreba zvlášť predstavovať. Tu je však úryvok jeho poviedky „List od bohabojného muža“. Posúďte sami...

„Ospravedlním sa za nich, ak chcete,“ povedal. Sotva som ho počul. Bol skrútený pod prístrojovou doskou lietadielka a začal vymontovávať jeden z prístrojov. „Niektorí noví študenti sa nechávajú uniesť. Niekedy im chvíľu trvá, než sa naučia nehovoriť nahlas, čo si myslia. Ale samozrejme majú pravdu. A vy tiež. Lietanie sa dosť podobá náboženstvu.“ Nachvíľu sa narovnal a prehrabával skrinku na náradie, aby našiel iný šraubovák, s menšou rúčkou a usmial sa na mňa. Jeho sebavedomý úsmev ma rozrušil, pretože jasne hovoril, neodsťahujem sa len preto, že ma o to zodpovední ľudia žiadajú. „Myslím, že som vlastne misionár.“
„To stačí,“ zarazil som ho. „Ďalšia reč o tom, ako lietanie privádza k Bohu, už neprenesiem cez srdce. Pane, videl ste niekedy Boha na tróne? Videl ste niekedy, že by okolo vašej zdrôtovanej lietajúcej hračky poletovali anjeli?“ Spýtal som sa ho, aby som ním otriasol a vyrazil z neho tú jeho drzosť. „Nie,“ odpovedal. „Nikdy som nevidel tróniaceho Boha alebo anjelov s krídlami. A ani som nehovoril s pilotmi, ktorí ich videli.“ Zase bol pod prístrojovou doskou. „Priateľu, až niekedy budete mať čas, mohol by som vám povedať, prečo ľudia hovoria o Bohu, keď sa dostanú ku lietaniu.“
„Len sa do toho pusťte, pán letec,“ vyzval som ho. „Hneď teraz. Napäto počúvam.“ Neobťažoval som sa mu povedať, že som v posledných tridsiatich rokoch bol na každom stretnutí revivalistického hnutia v meste alebo že o Bohu a biblii viem viac, než on sa s tými jeho mizernými lietadlami naučí za tisíc rokov. Vlastne mi ho bolo trochu ľúto, nevedel, s kým má tú česť. Ale tým „leteckým klubom“ si to spôsobil sám.
„Dobre,“ povedal. „Venujme minútu tomu, aby sme definovali, o čom hovoríme. Napríklad miesto „Boh“ hovorme „obloha“. Obloha nie je Boh, ale pre ľudí, ktorí lietanie milujú, môže byť symbolom Boha, a keď sa nad tým zamyslíte, vôbec to nie je zlý symbol.
Keď ste pilot lietadla, oblohu si veľmi dobre uvedomujete. Vždy tam hore je... Nedá sa skryť, presunúť inde, priviazať na reťaz, vyhodiť do povetria. Obloha prosto je, či už to pripúšťame alebo nie, či sa na ňu dívame alebo nie, nech už ju milujeme alebo nenávidíme. Prosto je; tichá a veľká. Pokiaľ človek oblohe nerozumie, je veľmi záhadná, súhlasíte? Vždy sa pohybuje, ale nikdy nezmizne. Nevšíma si ničoho, čo jej nie je podobné. Obloha je, vždy bola a bude. Nikdy vás nepochopí zle, jej citov sa nemôžete dotknúť, nežiada, aby ste niečo robili určitým spôsobom a v určitú dobu. Takže to nie je až tak zlý symbol pre Boha, že?“
„Je to dosť chatrný symbol,“ odporoval som, „pretože Boh žiada...“
„Ale počkajte,“ skočil mi do reči a v tej chvíli som mal dojem, že sa mi skoro vysmieva. „Boh nežiada nič, dokiaľ niečo nežiadame my. Ale akonáhle sa o ňom chceme niečo dozvedieť, privedie nás to k požiadavkám, nemám pravdu? S oblohou je to rovnaké. Obloha od nás nič nežiada, pokiaľ ju nechceme poznať, dokiaľ nechceme lietať. A potom na nás kladie všemožné požiadavky a musíme počúvať zákony.
Ktosi raz povedal, že náboženstvo je spôsob, ako poznať, čo je pravda a to nie je zlá definícia. Náboženstvom pilota je lietanie... Lietanie je jeho spôsob, ako spoznávať oblohu. A zákony sa musia dodržiavať. Neviem, ako voláte zákony vášho náboženstva, ale zákony nášho sa volajú ´aerodynamika´. Riaďte sa nimi, pracujte s nimi, a lietate. Ak sa podľa nich nechováte, ani tá najdlhšia reč alebo vznešene znejúce frázy nič nezmôžu... Nikdy sa zo zeme nedostanete.“ Teraz som ho mal tam, kde som ho chcel mať. „A čo viera, pán letec? Človek musí mať vieru...“ „Zabudnite na ňu. Jediná vec na ktorej záleží, je riadiť sa zákonmi. Iste, musíte mať dosť viery na to, aby ste to skúsil, ale ´viera´ tu nie je to pravé slovo. ´Túžba´ tú situáciu vystihuje lepšie. Musíte chcieť poznať oblohu, aby ste si zákony aerodynamiky skúsil overiť, aby ste videl, ako fungujú. Ale rozhodujúce je, že sa nimi riadite, nie to, či v ne veríte.
Napríklad existuje zákon oblohy, ktorý hovorí, že ak sa s týmto lietadlom rozbehnete proti vetru rýchlosťou sedemdesiat dva kilometrov za hodinu, zdvihnete predok a lietadlo nie je preťažené, potom poletí. Zdvihne sa priamo zo zeme a zamieri hore k oblohe. Je mnoho ďalších zákonov, ktoré naň nadväzujú, ale tento zákon je dosť základný. Nemusíte v neho veriť. Musíte len skúsiť dať lietadlu rýchlosť sedemdesiat dva kilometrov za hodinu a potom uvidíte sám. Vyskúšate si to opakovane a poznáte, že to platí stále. Zákonom je jedno, či im náhodou veríte, alebo nie. Prosto zakaždým fungujú.
S vierou sa nikam nedostanete, ale keď budete mať znalosti, budete veci rozumieť, dostanete sa všade. Ak zákon nepochopíte, potom ho skôr alebo neskôr porušíte a keď nedodržíte zákony aerodynamiky, oblohu pekne rýchlo opustíte, to vám hovorím. Porušenie zákona by pre pilota bola rovnaká vec, akú by ste možno nazval ´hriechom´. Možno by ste hriech dokonca definoval ako ´porušenie Božieho zákona´ alebo tak nejako. Ale ja váš hriech neviem pochopiť inak, než ako nejakú bližšie neurčenú škaredosť, ktorej sa nemáte dopúšťať, ale dosť dobre neviete prečo. Pri lietaní nejde o hriech. Naň žiadny pilot nemyslí.
Ak porušíte zákony aerodynamiky, pokiaľ sa pokúsite držať sedemnásťstupňový uhol nábehu krídla, u ktorého dochádza k preťaženiu pri pätnástich stupňoch, z blízkosti Boha spadnete na zem skôr, než sa nazdáte. Ak sa nedáte na pokánie a so zákonmi aerodynamiky sa pekne rýchlo nezrovnáte, budete za to musieť zaplatiť – vašim trestom napríklad bude veľký obnos za opravu lietadla, než sa na oblohu dostanete znovu. Pri lete ste slobodný, len keď sa riadite zákonmi oblohy. Pokiaľ nie ste ochotný sa nimi riadiť, ste po zvyšok života pripútaný k zemi. A to je pre pilotov lietadiel to, čomu hovoríme ´peklo´.“
V takzvanom náboženstve toho človeka boli diery tak veľké, žeby nimi prešli nákladné autá. „Neurobil ste nič viac, než že ste vzal slová z kostola a nahradil ich slovami z lietania! Nič viac...“ povedal som.
„Presne tak. Symbol oblohy nie je úplne dokonalý, ale dá sa pochopiť oveľa ľahšie než to, ako si väčšina ľudí vysvetľuje bibliu. Keď nejaký pilot spadne na vrchole premetu do vývrtky, nikto nepovie, že sa tak stalo z vôle oblohy. Nie je na tom nič záhadného. Prosto porušil pravidlá plynulého letu, keď sa snažil o príliš veľký uhol nábehu vzhľadom k váhe, ktorú krídla niesla a spadol dolu. Spáchal hriech, možno by ste povedal, ale my to nepovažujeme za niečo škaredého a nekameňujeme ho za to. Prosto urobil hlúposť, ktorá ukazuje, že sa o oblohe musí ďalej učiť. Keď ten pilot pristane, nehrozí oblohe päsťou... hnevá sa sám na seba, že sa neriadil pravidlami. Nežiada od oblohy prejavy priazne, ani pre ňu nepáli kadidlo, vráti sa tam a svoju chybu napraví, prosto to dá do poriadku. Možno o niečo zvýši rýchlosť na začiatku premetov. Jeho odpustenie je v tom, že teraz je v súlade s oblohou a úspešne robí krásne premety. A to je pre pilota ´nebo´... Byť v súlade s oblohou, poznať jej zákony a riadiť sa nimi.
Môžete v tom pokračovať ako dlho chcete,“ povedal. „Kto nepozná zákony oblohy, považoval by za zázrak, že veľké ťažké lietadlo čarovne stúpa zo zeme, keď nemá povrazy alebo drôty, ktoré by ho zdvíhali. Ale je to zázrak iba pre toho, kto nepozná oblohu. Pilot to za zázrak nepovažuje.
A keď pilot motorových lietadiel vidí, ako klzák naberá výšku, aj keď nemá motor, nepovie: ´Je to zázrak.´ Vie, že pilot klzáku sa s oblohou veľmi starostlivo zoznámil a teraz svoje vedomosti využíva v praxi.
Pravdepodobne nebudete súhlasiť, ale neuctievame oblohu, ako by to bolo niečo nadprirodzeného. Nemyslíme si, že musíme stavať idoly a ponúkať im živé obete. Jediná vec, ktorú považujeme za nutnú, je oblohe rozumieť, aby sme vedeli, aké sú jej zákony, ako sa na nás vzťahujú a ako s nimi môžeme byť lepšie v súlade, aby sme tak našli slobodu. A v tej chvíli prichádza radosť, ktorá núti nových pilotov, aby po pristátí hovorili o blízkosti k Bohu.
Keď pilot začína rozumieť zákonom a vidí, že pracujú pre neho rovnako ako pre všetkých ostatných pilotov, potom všetko berie ako zábavu a teší sa, že pôjde na letisko, rovnako ako si možno prajú kazatelia, aby sa členovia ich kongregácie tešili do kostola... Aby sa dozvedeli niečo nového a niečo, čo prináša radosť a slobodu a zbavuje ich reťazí, tiaže zeme. Skrátka, pilot sa pri poznávaní oblohy učí a je šťastný a každý deň je pre neho nedeľa. Nemal by sa tak cítiť každý, kto chodí do kostola?“ Konečne som ho mal v hrsti. „Vaše ´náboženstvo´ teda hovorí, že vaši piloti nie sú úbohí hriešnici, zatratenci, ktorí čoskoro budú naveky trpieť v ohni pekelnom a síre?“
Znovu sa usmial, opäť tým úsmevom, ktorý ma rozčuľoval a ani mi nedával útechu pri pomyslení na to, že ma ten človek nenávidí.
„Nie, pokiaľ nespadnú z premetu do vývrtky...“

S opravou skončil a lietadlo odtlačil z kôlne do slnečného svetla. Oblačnosť sa pretrhávala...

Nedeľa sa má svätiť, na to nezabúdajte.

(Úryvok je z knihy: Richard Bach, „Dar Křídel“, poviedka „Dopis od bohabojného muže“, Argo 2001)



Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky