Cesta nebies

Staroegyptské predstavy o duši, ktoré boli, ako toľko iného, plne rozvinuté už na počiatku historického obdobia, vyjavujú úžasne zložitú a prepracovanú sústavu ideí, ktorá nesmrteľnú podstatu jedinca delí prinajmenšom na štyri hlavné podoby či entity.

Povaha duše





Boli to najmä:

1. Ka, „dvojník“ či „dvojča“ – strážny anjel a duch-sprievodca zomrelého. Ka bolo „na človeku nezávislé a môže odísť a prebývať v ktorejkoľvek z jeho sôch“. Podľa Jamesa Henryho Breasteda bolo ka „akýmsi vyšším duchom určeným obzvlášť k tomu, aby riadil osudy jedinca v zásvetí, kde sa každý zomrelý Egypťan s vlastným ka, ktoré ho tam už očakávalo, stretol“.

2. Ba, čiže „srdce-duša“, „súviselo v istom ohľade s ka“, avšak existovalo ako osoba a vládlo schopnosťami, vďaka ktorým mohlo „trvať a prežívať v posmrtnom živote“. Charakteristickou vlastnosťou ba bol dar neobmedzeného pohybu. V egyptskom umení sa ba spodobuje ako letiaca lastovička alebo lastovička s ľudskou hlavou, je to „metafora slobody, akú už nie je možné zdokonaliť“, ako poznamenal egyptológ Stephen Quirke.

3. Ab, čiže srdce, bolo s dušou úzko späté. Sir E. A. Wallis Budge hovorí: „Uchovať ľudské srdce sa považovalo za vec najvyššej dôležitosti; pri Poslednom súde je jedinou časťou tela, ktorá je vyčlenená a podrobená zvláštnej skúške; tu sa však nazerá na srdce ako na orgán, ktorý bol ústredím duchovného a myšlienkového života...“

4. Najvyššou formou vývoja duše, ktorá „obstála“ pri Súde, bolo sahu, alebo duchovné telo, v ktorom prebýval achu čiže premenený duch, „nehmotná bytosť, ktorá za žiadnych okolností nemohla zomrieť“ a ktorej teda bude dopriaty onen vytúžený „život miliónov liet“. Výraz ach (obsiahnutý i v slove achet, teda „obzor, horizont“) v staroegyptskom jazyku vždy vyjadruje pojem „svetla“, „jasu“, „trblietania“, či „žiarivosti“.




Je, domnievam sa, veľmi pravdepodobné, že niečo podobného sahu a ach mali na mysli božskí králi Angkoru, keď prehlasovali, že si prajú, aby po smrti boli „odení do božského tela“, ktoré bude „ožarovať duchovnú slávu“, ktorá im prináleží.

Cieľom zasvätenca do múdrosti starého Egypta bolo zaopatriť sa na večnosť, ako žiarivý a premenený ach. Vedel, že než bude môcť dospieť ku konečnému zduchovneniu, musí podstúpiť smrť, prejsť hrôzami Duatu a bez poškvrny obstáť pri vážení srdca – „vážení slov“ – v Usireho súdnej sieni. K tomu, ako sme videli v druhej časti tejto knihy – sa po ňom žiadalo viac, než iba mravné a slušné chovanie – nutné, ale nepostačujúce - ; to mu síce mohlo získať slušné znovuzrodenie, ale premenu ducha nezaručovalo. Onou nutnou vecou bolo, ako vysvitá, poznanie, číre poznanie, kozmické poznanie, keďže – z dôvodov, ktoré sa nikdy úplne nevysvetľujú, - sa usudzovalo, že len ono ho môže viesť cestou osvietenia.

Mohla to byť tá istá „vysoká cesta k najvyššiemu osvieteniu“, ktorou sa vraj s úprimným zanietením vydal Džajavarman VII., - „ona jedinečná náuka, ako bez prekážok dôjsť k pochopeniu skutočnosti ... onen zákon, ktorý nesmrteľní ctia v troch svetoch“?

Pocit akéhosi gnostického hľadania nesmrteľnosti, ktoré prestupuje staroegyptské texty, sa znovu a znovu vynára i v kambodžských nápisoch. Čítame tu napríklad, že Džajavarmanova manželka Džajarádžadéví „kráčala jasnou cestou mudrca“, kdežto jej staršia sestra „predčila svojím vedením múdrosť filozofov“ a obzvlášť bola velebená preto, že získala „ženám, ktoré veľmi túžili po vede, ... prejavy kráľovej priazne ako lahodný nektár v podobe vedenia“.

Ako sme poznali, panovala viera, že vedenie, ktoré bolo v Angkore tak vysoko cenené a ktoré sa tamojší vládci snažili vteliť do rozmerov a symboliky svojich veľkých chrámov, je schopné vyslobodiť duše z „oceánu bytia“. Moc takého vedenia – ktorého bolo možné dosiahnuť len usilovným hľadaním – spočívala v tom, že dokázalo rozptýliť maju, hrozivú ilúziu „skutočnosti“ hmotného sveta. Starí Egypťania, rovnako ako khmérski králi, sa preto domnievali, že je svätou povinnosťou všetkých vnímavých tvorov, aby pátrali po zmysle tajomstiev svojej existencie a snažili sa preniknúť do jeho hlbín. Niektorí pri tom odhalia základnú pravdu, že len vtedy, „keď všetky túžby prebývajúce v srdci sú odohnané, stáva sa zo smrteľného nesmrteľný ... keď každý zväzok srdca je uvoľnený, potom človek získa nesmrteľné Bytie...“

A tak khmérski vládcovia, presne ako v starom Egypte, nazerali na spiritualizáciu duše ako na proces osvietenia – na postupné odkladanie jednej vrstvy za druhou,dokým sa neodhalí samotné súkolie vesmíru a adept sa nedoberie dokonalého poznania.




Dúhový most


Došli sme k mostu vedúcemu cez široký príklop, porastený lišajníkom, k južnej vstupnej bráne Angkor Thomu. Pred nami sa ako o lano preťahovalo o hada nágu 108 titanských postáv – tvoriacich balustrádu v dvoch súbežných radoch po 54 figúrach.

V dávnych časoch sa tento most prirovnával k dúhe, ktorá sa, ako sa verilo, klenie medzi svetom bohov a ľudí. Tí, ktorí sa po ňom prešli a prešli bránou, vstupovali vraj do ríše nebešťanov, kde leží ukryté veľké tajomstvo.



Exkluzívne z knihy: ZRCADLO NEBES, Graham Hancock a Santha Faiia, Vydal Columbus, spol. s r. o. Praha 2003

- - -

Súvisiace:

Zrkadlo nebies

Odraz nebies







Časť v seriáli - Zrkadlo nebies
Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky