Časová záhada

Z knihy Darwinov omyl od Hansa-Joachima Zillmera Nálezy skamenených ľudských stôp sú iba kamienkom v rébuse nového obrazu sveta. Ak žili dinosaury súčasne s ľuďmi, potom sa v príslušných geologických vrstvách musia objaviť aj iné nálezy, ktoré podľa Darwinovej teórie nepatria do jednej časovej roviny. Protirečilo by to aj názoru geológie, že sa vrstvy Zeme z globálneho pohľadu tvorili postupne a vo veľmi dlhom časovom úseku, milimeter za milimetrom pekne po sebe.

Dinosaury na zemskom povrchu Podľa dr. Baugha sa popri ojedinelých nálezoch vo vrstvách hneď pod povrchom Zeme našli aj dve dinosaurie kostry, ktoré obsahovali 100 kostí.12 Tento prípad nie je ojedinelý. Platí to o takmer všetkých podobných objavoch na našej Zemi. Neďaleko austrálskeho Wintonu objavili vyše 80 km dlhý dinosaurí chodníček s tisíckami odtlačkov rôznych druhov dinosaurov. Nálezy skamenených odtlačkov teda nie sú nijakou zvláštnosťou ani náhodou. Sú skôr pravidlom. V obrovských častiach sveta teda museli vládnuť viac-menej podobné klimatické a geologické podmienky, ktoré viedli k zakonzervovaniu stôp. Prečo sa však už v dnešných časoch globálne ani miestne netvoria skameneliny? 64 miliónov rokov je bezosporu dosť dlhý čas na to, aby všetky pozostatky z obdobia dinosaurov, či už kostry, alebo šľapaje, boli ukryté hlboko v zemi. Zosuny pôdy, zemetrasenia, zlomy a prešmyky zemskej kôry môžu ako vysvetlenie pre nálezy, čo neraz ležia na zemskom povrchu, uspokojiť iba nezainteresovaného pozorovateľa alebo v ojedinelom prípade poslúžiť ako vyčerpávajúce odôvodnenie. V apríli 1998 sa v populárno-vedeckom časopise Illustrierte Wissenschaft písalo o nevšednom náleze. Brit Alan Dawn, ktorý sa geológii venuje ako koníčku, našiel kompletnú približne trojmetrovú kostru mäsožravého vodného jaštera. Táto kostra zvieraťa, čo údajne vyhynulo pred 150 miliónmi rokov, neležala hlboko v zemi, ako by saz geologického i biologického hľadiska dalo predpokladať, jednotlivé kosti napočudovanie dokonca vytŕčali zo zeme. Vo Vnútornom Mongolsku archeológovia objavili kostru veľkého jaštera. Ide o najväčší doteraz odhalený nález v Ázii. 21 metrov dlhý a 6 metrov vysoký dinosaurus musel vážiť 100 ton. Našiel sa v západnej časti silingolskej stepi. Túto oblasť volajú „dinosaurím cintorínom", pretože sa tam už neraz našli kostry a skamenené vajcia dinosaurov. Ako je možné, že sa po vyše 70 miliónoch rokoch len tak nájde dinosauria kostra v stepi? Ak aj zohľadníme búrky, víchrice a nánosy pôdy, na takéto objavy by sa malo hľadieť ako na čosi výnimočné, na čo treba neuveriteľné šťastie. Správy z tlače však v poslednom čase potvrdzujú, že k podobným objavom dochádza na celom svete. Istá žena v Brazílii si vyšla so psom na prechádzku a cestou naďabila na neporušenú kostru dinosaura. Na Sumatre zasa rybári chytili do siete obrovskú kostru a zľakli sa, že ulovili zvyšky nejakého draka. Privolaní vedci v náleze identifikovali zvyšky plávajúceho dinosaura. Ako je možné, že po minimálne 64 miliónoch rokov sa do bežnej rybárskej siete z ničoho nič len tak zamotá takáto kostra? Ako je možné, že sa také staré kosti ešte nerozpadli? Prečo ich už dávno nepokryli koraly? Prečo ich nezomleli mlyny času? Po celom svete sa nachádzajú skamenené dinosarie vajcia, dokonca i celé neporušené hniezda. A hoci je to iba domnienka, mlčky si vravím, že tie obrovské vajcia nakládli do hniezd dinosaury, pričom mi v tejto súvislosti vždy zídu na um vtáky. Vlastne ani nie je dokázané, že všetky vajcia sú naozaj dinosaurie. No nech už je to akokoľvek, vajce ktoré sa našlo v čínskej provincii Che-nan, zröntgenovali a preskúmali špeciálnymi laserovými lúčmi v Methodist Hospitaly kalifornskej Arcadii. Týmto spôsobom sa zviditeľnilo embryo. Takéto krehké nálezy s pôvodne citlivým obsahom, ktorý však počas procesu skamenenia nepodľahol skaze, svedčia o veľmi rýchlo prebiehajúcom konzervačnom procese. Dinosaury sa na rozdiel od ľudí nepochovávajú. Pozostatky našich predkov sa zväčša nachádzajú v hroboch, ktoré ich ochránili pred rýchlym rozkladom. No telo aj tak v relatívne krátkom čase spráchnivie. Ako si potom vysvetliť, že sa po takom dlhom čase objavuje toľko pozostatkov dinosaurov, ktoré ani nič nechránilo pred skazou? Kosti týchto prazverov sa našli po celom svete - v Severnej i Južnej Amerike, Afrike, Európe, Austrálii, Mongolsku, dokonca i v Antarktíde. A všade sa tieto kostry a skamenené stopy nachádzajú vo vrstvách, ktoré nemajú ďaleko k zemskému povrchu, no nie je nijakou zvláštnosťou, ak sa zjavia aj v najvrchnejšej vrstve Zeme. Vskutku zarážajúca skutočnosť, ak sa nad tým hlbšie zamyslíme. Po zvierati, ktoré uhynulo v pradávnych časoch, by vlastne nemalo zostať ani stopy. Kostry dlhé, no najmä vysoké niekoľko metrov sa predsa len tak nezachovajú v obyčajnom piesku! Neporušené a trojdimenziálne už vôbec nie. Ak by mala platiť vžitá predstava o pradávnych časoch, africká pôda by musela byť zanesená fosílnymi kosťami množstva uhynutých zvierat, i takými, čo iba začínajú skamenievať. No keďže to nie je tak, netreba k tomu nič dodať. Jestvuje iba jedno vysvetlenie: telá bleskovo prekryl a zakonzervoval rýchlo tuhnúci naplavený materiál, piesok, spraš alebo popolček. V tejto súvislosti treba popri spomínaných nálezoch z čias dinosaurov, ktoré dokumentujú len ich fyzickú prítomnosť v časovej epoche pre nás neznámej, znova poukázať na dielo človeka: na fosílne kladivo, o ktorom sme už obšírne hovorili v predchádzajúcej kapitole a ktoré sa našlo v časovo porovnateľnej vrstve horniny. Tento nález totiž nie je jediný svojho druhu. Našli sa aj iné predmety uväznené v skalách. Náleziská sú roztrúsené po celej našej planéte. Dávid Brewster v roku 1844 pod názvom Queries and Statements Concerning a Nail Found Imbedded in a Block of Sandstone Obtained from Kongoodie (Mylnfield) Quarry, North Britain podáva Britskej asociácii pre vedecký pokrok správu o náleze klincov v kameňolome na severe Anglicka, ktoré vyhrabali z masívneho bloku pieskovca. Porovnateľný nález hlinenej figúrky opisuje roku 1887 Frederick Wright pod názvom Man and the Glacial Periód (Človek a doba ľadová). 22. júna 1844 sa v anglickom Rutherford Mills našla v čistej skale uväznená v hĺbke 2,5 m mechanicky zhotovená zlatá niť. Ďalšiu záhadu predstavujú kovové guľky, ktoré sa našli v južnej Afrike. V pyrofilitovej bani pri Ottosdale objavili guľky s gravírovaným žliabkom po celom obvode. Tieto kovové artefakty musia byť staršie ako samotný pyrofilit, ktorého vek sa odhaduje na 2,8 miliardy rokov! Musí sa teda aj vek ľudstva posunúť rovnako hlboko na časovej osi dejín Zeme? Podľa toho by ľudia žili už pred dinosaurami, trilobitmi a inými zvieratami, ktoré podľa evolučnej teórie chodili po tejto Zemi ešte pred človekom. Z tohto zorného uhla by potom človek žil už v časoch, keď sa na Zemi iba začínal vyvíjať život, keď tu jestvovali iba prvoky a iné primitívne formy života. Podľa pravidiel geologického určovania veku by opísané nálezy boli toho dôkazom, pravda, ak nejde o falzifikáty alebo ak nedošlo k omylu vo vedeckom datovaní horniny. Znova a znova nás trápi rovnaký problém: s určovaním času, vekom Zeme a evolúciou rozhodne nie je niečo v poriadku. Luc Búrgin vo svojej knihe Mondblitze sa zaoberá problémom gravírovaných guliek. V tejto súvislosti sa skontaktoval s dr. Roelfom Marxom z múzea v Klerkdorpe, ktoré vlastní zopár kusov z veľkého množstva záhadných guliek. A dozvedel sa o pozoruhodnej príhode. V múzeu vystavili guľku oválneho tvaru. Po istom čase sa zistilo, že zaguľatený predmet je otočený. Predpokladalo sa, že jeho polohu zmenila upratovačka alebo návštevník múzea. Guľku potom uložili do sklenej vitríny napevno prilepenej k stojanu. No otočila sa opäť. Pozorovania ukázali, že vajcovitá guľka sa za 128 dní otočí okolo vlastnej osi. Podobne sa správali aj ostatné guľky. Búrgin však píše aj o objave umelo vyrobených guliek, ktoré sa našli v uhoľnej bani pri Moste. Aj tieto útvary majú vyryté žliabky, no popri oceli ich tvorí aj vulkanická hornina. Zvláštna je ich svojrázna schopnosť otočiť sa tak, že určité časti žliabkov dôsledne mieria na severný pól. Neďaleko kalifornského mesta Olancha sa vo februári 1961 našla kamenná geóda (okrúhla výplň väčšej dutiny v hornine tvorená kryštálmi) s fosílnymi mušľami na povrchu, ktorej vek sa odhaduje na minimálne pol milióna rokov. Röntgenové snímky odhalili v oboch poloviciach rozpílenej geódy dosiaľ neidentifikovaný technický prístroj z lesklého kovu. Obe polovice boli pôvodne spojené kovovým kolíkom alebo osou. Aj iné predmety, ako skrutka alebo neznáma minca, sa radia k nálezom, ktoré pohltila skala a ktoré v nej vlastne nemajú čo hľadať. Dôvod je jasný. Spomínané predmety by totiž museli byť staršie ako hornina, čo ich zovrela v kamennom zajatí a ktorej vek geológovia bez výnimky odhadujú na minimálne niekoľko desiatok miliónov rokov. Pozoruhodný je nález vlasu, čo trčí z kamenného bloku Cheopsovej pyramídy v Gíze. Objavil ho mikroskopicky prof. dr. Joseph Davidovits z francúzskeho Geopolymer Istitut pri podrobnom skúmaní vzoriek horniny.20 Buď je vlas starší ako hornina, alebo kamenný blok umelo vyrobili. Zo skúmania a merania blokov, ktoré sa použili na stavbu pyramídy, vyplynulo, že majú na prirodzenú horninu nezvyčajne vysokú vlhkosť, normálnu pre betón. To by poukazovalo na skutočnosť, že prinajmenšom niektoré bloky Cheopsovej pyramídy boli umelo vyrobené, pričom bezpochyby existujú aj pravé z prírodného kameňa. Ak by sa tento senzačný predpoklad nezhodoval so skutočnosťou, nájdenému vlasu musíme chtiac-nechtiac priznať neuveriteľný vek, pretože potom musí byť starší ako sama hornina. Obe riešenia sú však v príkrom protiklade k vžitej predstave o svete. Ďalší nezvyčajný objav zaregistrovali vo vrstve rôznych fosílií zopár kilometrov od Glen Rose neďaleko Chalk Montain. Ide o fosílny ľudský prst, skrz-naskrz skamenený, z rovnakého vápenca ako vrstvy horniny, čo sa nachádzajú v okolí Glen Rose. Pri porovnaní s prstom žijúceho človeka opticky nenájdeme nijaké rozdiely. Skúmaním vyšlo najavo, že ide o prst ženy, pričom veľkosťou asi o 20 % prevyšuje dnešný priemer. Dokonca i necht sa zachoval v neporušenej forme. Prierezom i inými vyšetreniami (röntgenovými snímkami) vnútornej štruktúry skameneného prsta sa zistilo, že okrem kosti sa zachovala aj kostná dreň. V skale, kde odpočívala, ju nahradili prírodné minerály. V každom prípade ide o nezvyčajný, priam výnimočný nález, pretože kompletne skamenela nielen kosť, ale aj mäso. Mohlo sa to stať iba náhlym zapustením do mäkkej pôdy pri súčasnom vylúčení kyslíka, pričom stvrdnutie pôdy, a tým aj prsta, muselo prebehnúť veľmi rýchlo, inak by došlo k rozkladu tkaniva. 16. júna 1987 v rámci vykopávky, ktorú organizovalo Creation Evidences Museum, objavil dr. Baugh čierne sfarbený zub. Nachádzal sa necelých 10 cm nad druhou vrstvou vápencovej horniny v neporušenej pôde. Veľkosť a forma zuba nasvedčovali, že patril dieťaťu. Zubný lekár, ktorý pricestoval z Dallasu, obhliadkou sprvu potvrdil túto domnienku a usúdil, že ide o predný ľudský hryzák. Počas tejto vykopávky sa našli aj kosti korytnačky, korene fosílneho papradia a neskôr, 18. augusta 1992 i 11. augusta 1993, v bezprostrednej blízkosti dva ďalšie zuby. Ani po zhrnutí všetkých poznatkov nemožno vysloviť konečný verdikt o pôvode týchto nálezov. Kým na jednej strane zubní lekári z tvarov zubov poukazujú na podobnosti so zubami moderného človeka, správy viacerých inštitútov, kde zuby podrobili najrozmanitejším vyšetreniam štruktúry a skloviny, nedávajú jasný obraz. A tak sa dospelo k záveru, že zub má neznámy pôvod. Navonok charakteristický tvar ľudského zuba čo do štruktúry skloviny nesie aj vlastnosti rybích zubov. Podobné nálezy sa doteraz ešte nevyskytli. Záver je teda otvorený. Z doterajších skúmaní však vyplývajú dve rôzne možnosti. Buď ide o neznámy druh ryby so zubami, ktoré sa navonok podobajú ľudským, alebo o zuby človeka, ktorý žil pred potopou, so štruktúrou skloviny podobnou zubom ryby. Tak či tak, tieto dve možnosti sa nedajú zlúčiť so všeobecne známymi formami príznakov. George Adams, obyvateľ Glen Rose, objavil dve fosílne ľudské lebky a kostru ženy, ktorá merala 2,10 m, v geologicky veľmi starých, lepšie povedané, prastarých vrstvách. Nálezisko týchto kostí je vzdialené iba niekoľko kilometrov od Glen Rose, no leží ešte v oblasti Paluxy River. Presný vek týchto fosílnych kostier sa však zatiaľ nepodarilo určiť. K pozoruhodným nálezom patrí odtlačok ľudskej ruky. Roku 1978 sa v Dinosaur Valley State Parku dr. Doughertymu podarilo objaviť odtlačok ľavej detskej ruky hneď vedľa odtlačku dinosaurej šľapaje.23 Obdobný nález uskutočnil dr. Baugh v súvislosti s odtlačkami ľudských nôh a dinosaurov v podobnej geologickej vrstve.24 V tomto prípade však ide o pravú ruku. Hneď vedľa tohto odtlačku sa nachádzajú odtlačky ľudských nôh, na ktorých rozoznať všetkých päť prstov. Súhrnný obraz vytvára dojem, akoby človek zaujal pozíciu v podrepe a podopieral sa pravou rukou. Z odtlačkov ľudských stôp a šľapají dinosaurov, ktoré sa našli hneď vedľa seba, ako aj zo zreteľného odtlačku ľudskej ruky vyplýva iba jediný záver: dinosaury a ľudia žili súčasne Ako sme už spomínali, našiel dr. Dougherty roku 1980 odtlačok psej laby vedľa odtlačku trojprstej dinosaurej šľapaje. Okrem toho je doložených sedem skamenených odtlačkov laby mačkovitej šelmy — pravdepodobne tigra šabľozubého, ktorý dosahoval, usudzujúc z veľkosti odtlačkov, výšku dvoch metrov. Navyše, našla sa aj časť lebky tigra šabľozubého. Aj toto zviera žilo spolu s dinosaurami a ľuďmi. Okrem toho sa v rovnakých vrstvách našlo aj konské kopyto s úlomkom kosti. Ak máme veriť poznatkom, čo hlása veda, v období dinosaurov žili iba malé primitívne cicavce, nanajvýš veľkosti potkanov. Nálezy veľkých cicavcov v týchto vrstvách horniny sú teda nemiestne a bolo by ich treba bez výnimky vyhlásiť za nepravé. Ak by sa oficiálne potvrdila pravosť čo len jediného nálezu, k čomu už v tejto knihe dôjde v celých sériách, bolo by treba premyslieť dejiny vzniku života na tejto zemi i základy, z ktorých vychádza geológia. Trilobity Doteraz sme predstavili iba nálezy kostier ľudí a zvierat, čo podľa všetkého mali žiť milióny rokov po dinosauroch, no ich pozostatky sa našli v rovnakých geologických vrstvách. Jestvujú však aj fosílie, ktoré by mali pochádzať z éry pred dinosaurami, no aj ich pozostatky sa objavili v rovnakej vrstve ako tie, čo tu zostali po ľuďoch, cicavcoch a dinosauroch. Ako príklad poslúžia trilobity, čo sa vyskytovali v rôznych druhoch a veľkostiach. Tvrdí sa, že náhle vymreli najneskôr pred 400 miliónmi rokov, teda 150 miliónov rokov pred začiatkom vlády dinosaurov. Ide o článkonožce s veľkým počtom nožičiek a trojdielnym tvrdým chitínovým pancierom, ktoré žili prevažne v plytkých pobrežných moriach, údoliach riek alebo močiaroch. Tieto trilobity veda považuje za hlavné fosílie, ktoré nepriamo zohrávajú v geológii veľkú úlohu pri určovaní času, pretože sa predpokladá, že začiatok a koniec doby života celého druhu je známy a dokázaný. V súlade s Darwinovou teóriou sa v starších geologických útvaroch nachádzajú iba jednoduchšie organizmy. Ak sa teda nájde vrstva len s primitívnymi formami života, potom musí byť podľa Darwina príslušná vrstva aj stará. Komplikované organizmy, ako ľudské kosti, sa preto podľa oficiálnej vedy môžu nachádzať iba v mladších, a tým aj geologicky vyššie ležiacich formáciách. Ide teda o jednoduchý, ale prísne členený systém, ktorý nepripúšťa nijaké výnimky, a práve preto stojí na nepevných základoch, veď podľa všetkého sa práve výnimky stávajú pravidlom. Nech je to už akokoľvek, samotná geológia vychádza pri datovaní dejín Zeme z hlavných fosílií obsiahnutých vo vrstvách horniny. Oficiálne pochybnosti neprichádzajú do úvahy. Tým sa totiž znova potvrdzuje evolúcia, veď darvinizmus sa odvoláva na datovanie vrstiev geológmi, pričom platí, že nájdené organizmy musia mať istý vek, pretože sa našli v primerane starej vrstve horniny. Tým vlastne ako indukciou vyvodený záver vznikla do seba uzavretá reťaz dôkazov (ako-tak). Skrátka, geniálne. Keďže sa na učenie o pôvode druhov už nehľadí iba ako na teóriu, ale ako na nezvratný zákon, a tým vlastne dogmu, možno darvinizmus použiť na sebadôkaz, a tým vlastne dokázať evolúciu. Indukovaný záver má potom silu dôkazu, a tak ho „nemožno" spochybniť. Inými slovami: dôkaz, čo dokazuje sám seba, či akési duchovné perpetuum mobile.Nie je mi známe, že by na niektorom mieste našej zemegule bol dôsledne či aspoň iba približne zdokumentovaný evolučný sled prieskumom zemských vrstiev a v nich obsiahnutých fosílií. V diskusiách na túto tému geológovia pripúšťajú, že je potrebné začať s vykopávkami aj na päťdesiatich rôznych miestach Zeme, aby sa dali sledovať všetky vývojové stupne evolúcie. Ako však spoznať pri toľkých náleziskách správne poradie? Tu nám prichádza na pomoc Darwinov zákon, ktorý vraví, že čím je nájdený organizmus primitívnejší, tým je starší. Podľa darvinizmu primitívnejšie druhy vlastne ani nemajú čo hľadať v mladších, a tým aj vyššie ležiacich vrstvách, v ktorých sa nachádzajú vyvinutejšie formy života. Také je to jednoduché! Podľa Danvinovho zákona sa teda trilobity vlastne ani nesmeli nájsť spolu s dinosaurami, cicavcami či ľuďmi. Podľa evolučnej teórie, či vlastne zákona, sú takéto nálezy neprípustné. Bolo by to čosi ako nález živého dinosaura v 20. storočí. Vo vápencových vrstvách Paluxy River sa popri odtlačkoch dinosaurov, cicavcov a ľudí vo väčšom množstve nachádzajú aj trilobity. Somervell County Museum v Glen Rose poskytuje prístrešie nádhernej vzorke týchto i iných fosílií ako zástupcom primitívnych organizmov, ale aj skamenelinám zvierat na vyššom stupni vývoja, ktoré sa našli v oblasti Paluxy River za posledné desaťročia. Aj v Creation Evidences Museum si možno pozrieť podobné výnimočné exponáty. Písal sa rok 1968 a istý William Meister sa spolu s rodinou vybral do prírody, aby urobil zadosť svojmu hobby. Rád totiž zbieral fosílie. Približne 70 km severozápadne od Delty v štáte Utah (USA) sa prepracoval k veľmi významnému nálezu. Keď kladivkom preklepával skalu, odlúpla sa z nej jedna vrstva. Aké bolo jeho prekvapenie, keď sa poď ňou ukázali dve ľudské stopy, pochopiteľne, skamenené. Šlo o odtlačok pravej i ľavej nohy bez viditeľných stôp po prstoch či päte. Nebolo ťažké domyslieť si, že človek, čo zanechal v skale stopy, bol obutý. Okraj podošvy totiž zanechal ostré kontúry v pôvodne mäkkom podklade. Päty sa doň zásluhou telesnej hmotnosti vryli o čosi hlbšie ako prsty, čo je úplne prirodzené. Sám osebe je nález skameneného odtlačku topánky čosi nemysliteľné, veď ľudia začali nosiť topánky iba pred niekoľkými tisíckami rokov. Najväčšie prekvapenie a vedecká senzácia sa však nachádza na vnútornej hrane podpätku. Ľavá noha totiž rozšliapla trilobita, ktorého William Meister, znalec fosílií, poľahky identifikoval. Tento jednoznačný nález, ktorý uznávané vedecké kapacity viac-menej prešli mlčaním, dokazuje, že darvinizmus a s ním i celá evolúcia je číry výmysel. Podľa všeobecne platného vedeckého názoru by tento človek musel žiť pred niekoľkými stovkami miliónov rokov, veď trilobity vraj vymreli v dávnom praveku, ešte pred dinosaurami. Horninu s odtlačkom geológovia zaradili do éry trilobitov. Podľa všeobecne platného vedeckého názoru by teda človek musel byť starší ako dinosaurie pokolenie, veď tieto zvieratá v časoch trilobitov vraj ešte nejestvovali. Že by teda človek žil na začiatku evolúcie? Tento záver sa veru aj ponúka, ak nejde o falzifikát a ak do deja nevstúpil nejaký mimozemšťan, ktorý k nám zavítal na návštevu a zanechal tu svoje stopy. Treba ešte spomenúť, že neďaleko náleziská boli objavené aj ďalšie skamenené stopy, avšak už bez ďalších pozoruhodností Skrátené dejiny Zeme? Trilobity i iné živočíchy žili spolu s človekom v rovnakej časovej epoche. Jednoznačne to vyplýva z nálezov v geologických vrstvách Paluxy River. Proces tvorby zemskej kôry rozhodne nebol až taký zdĺhavý, ako to hlásajú prívrženci darvinizmu. Vychádzajúc zo synchrónnych nálezov mnohých rôznorodých živočíchov - vrátane trilobitov ako hlavných zástupcov fosílií - dinosaury, ľudia a cicavce nemohli žiť pred 400 miliónmi rokov, keď vymreli trilobity, ale spolunažívali na tejto zemi až do chvíle, keď ju pred relatívne krátkym časom bezmála celú zničila obrovská potopa. Domnienka, že sa vrstvy zemského povrchu tvorili podstatne rýchlejšie, ako to pripúšťa geológia, bola už v predchádzajúcich kapitolách podložená mnohými dôkazmi; inak by totiž nemohli jestvovať skamenené stopy ani fosílne kladivo, čo odpočívalo vo vápenci. Toto tvrdenie je umocnené i ďalšími dôkazmi vo forme pravekého papradia a stromov. V pradávnych časoch či pred potopou bola vegetácia nepomerne bujnejšia. Zo skamenelín po celom svete sú tieto gigantické rastliny dôverne známe. Obrovské papradie, čo dorastalo do výšky 20 až 30 metrov, malo aj primerane masívne korene. Vo vrstvách Paluxy River nezostali iba všelijaké šľapaj e a stopy, ale aj fosílne korene, ktoré miestami zvislo prerážajú viacero pevných vrstiev horniny. Rastliny museli byť urýchlene prekryté a konzervované, inak by boli spráchniveli. Kolmo rastúce korene, pretínajúce viacero vrstiev horniny, zasa svedčia o jej veľmi rýchlej tvorbe. Tým je zároveň vylúčené, že by sa hornina bola tvorila pozvoľne. Zo súhrnného obrazu opísaných nálezov vyplýva iba jediný záver: Zem je mladšia, pravdepodobne podstatne mladšia, ako nám to nahovára darvinizmus a geológia. Z dejín Zeme treba bez náhrady vyškrtnúť najmenej 400 až 500 miliónov rokov, pretože nejestvoval vývoj od trilobitov k človeku, ale všetko žilo súčasne. V prílohe časopisu PM s názvom Dinosaury sa dočítame: Na mnohých miestach Zeme nejestvujú horniny z obdobia triasu, jury a kriedy. Buď teda nikdy nejestvovali, alebo ich tok miliónov rokov a vplyv erózie rozomleli na piesok a odplavili do morí. Na zemepisnej mape obdobia dinosaurov sú teda veľké biele fľaky: Pochopil som správne? Vrstvy zeme, ktoré podľa všetkého vznikali v časovom rozpätí viac ako 200 miliónov rokov, na mnohých miestach našej planéty jednoducho zmiznú bez stopy, akoby ich rozomleli? Kde sa teda podelo to závratné množstvo piesku? Všetky púšte sveta spolu s usadeninami morí by ho nestačili pojať, o čom svedčí nejeden vrt na morskom dne! Prvá úvaha bola správna, pretože geologické obdobie triasu, jury a kriedy jednoducho nejestvovalo. Oblasti, kde údajne zostali vrstvy pôdy z týchto období, boli zničené príšernou katastrofou. Horniny sa roztavili, vzápätí znova bleskovo stuhli a vytvorili novú zemskú kôru. V nej zostali naveky uväznené rozmanité zvyšky organického a živočíšneho pôvodu. V iných oblastiach, ktoré v závislosti od dopadu komét neboli natoľko postihnuté vulkanickou činnosťou a potopou, sa nachádza buď menej takýchto horninových formácií, alebo nie sú žiadne. Teda: údery z kozmu, čo rozdúchali obrovské požiare na Zemi, sprevádzali teploty až do 100 000 °C. Teploty, pochopiteľne, slabli úmerne so vzdialenosťou od miesta výbuchu. Rozdielne vysoké teploty rozdielne roztavili horninu. Živočíchy a rastliny, ktoré sa nachádzali blízko ohniska katastrofy, sa jednoducho, spálili a nezostalo po nich ani stopy. Zvírené vodstvo Zeme vzápätí hnalo roztavenú zemskú lávu do vnútrozemia. Tá potom bleskovo uväznila už mŕtve alebo ešte aj živé tvory, ktoré skameneli do podoby dnešných fosílií. Tým sa aj vysvetľuje, prečo niektoré zvieratá uväznené v hornine skameneli aj „s chlpmi" a z iných zostali iba kostry: Nález je podmienený výškou teploty. Čím ďalej od epicentra výbuchu, tým kompletnejšie zachovaný artefakt či živočích. Z toho jasne vyplýva, prečo je na zemepisnej mape dinosaurov toľko bielych miest. Veď iba za určitých podmienok a za súčinnosti teploty a tlaku mohlo dôjsť k zakonzervovaniu zvierat a rastlín. Územia v závetrí katastrofy i oblasti v bezprostrednej blízkosti výbuchu kométy sú, pochopiteľne, chudobné na nálezy fosílií. Dôkazy pre tieto tvrdenia ešte doplním na ďalších stránkach tejto knihy. A čo, ak je potrebné z dejín Zeme vyškrtnúť podstatne dlhší časový úsek ako obdobie 400 miliónov rokov? Ak sa povrchové vrstvy Zeme rýchlo vytvorili a spevnili, vynárajú sa ďalšie otázky: Prečo sa Zem pred potopou nevyvíjala rovnako rýchlym tempom? Že by bolo došlo k ďalšej veľkej udalosti, povedzme k jej náhlemu zrodu? Ak sa bližšie prizrieme mnohým vrstvám Zeme, čo ležia nad sebou, možno zväčša rozlíšiť dva rôznorodé druhy. Spodná, a tým aj staršia vrstva, ktorá sa často vyznačuje výrazne šikmou polohou, pozostáva z vyvrelín a jej hornú časť poznačila erózia. Nad ňou sa často nachádzajú viaceré vodorovné vrstvy rôzneho vzhľadu, ktoré však vcelku pozostávajú z naplaveného kamenia. Horizontálne, a tým aj paralelné vrstvy bez povrchovej erózie svedčia o rýchlo sa striedajúcich nánosových fázach počas záplav. Spodná hornina, neraz zvetraná a vo vychýlenej polohe, sa formovala počas katastrofy, kým paralelné vrstvy, čo ležia nad ňou, sa zrodili počas obrovskej potopy. Sled vrstiev býva ojedinelé narušený vplyvom väčších či menších miestnych katastrôf. Keďže ťažko hovoriť o evolúcii, nemusíme rátať ani s dlhým obdobím na tvorbu aminokyselín a náhodným vznikom jednobunkového živočícha, ktorým sa odštartovala evolúcia. Potom by sa vlastne dali odbúrať ďalšie stovky miliónov rokov. Čo ak naša stará planéta vychladla oveľa rýchlejšie, ako sa predpokladá? Čo ak je naša materská planéta relatívne mladá? Po intenzívnom štúdiu literatúry z rôznorodých prameňov som ešte pred niekoľkými rokmi bol presvedčený, že vek ľudstva na základe opísaných nálezov musí dosahovať aspoň 60 miliónov rokov, a Zem má teda tiež pekných pár miliónov. Jedno mi však vždy vŕtalo v hlave: Ak je ľudstvo také staré, ako je možné, že náleziská rúd už dávno nie sú vyčerpané? Ak sa zamyslíme nad tým, koľko nenahraditeľných surovín sme za posledných 100 rokov vyťažili a spotrebovali, po 60 miliónoch rokov dejín ľudstva tu už ťažko mohlo niečo zostať! Ak sa však zameriame na koexistenciu všetkého života na Zemi až do potopy sveta pred maximálne l O 000 rokmi, potom to s tým stavom surovín nie je až také nepochopiteľné. Nálezy po celom svete Doteraz sme väčšinou venovali pozornosť iba nálezom z oblasti Glen Rose. Zásluhou horizontálneho usporiadania vrstiev horniny sa tu pri vykopávkach dosahujú pekné výsledky, no treba povedať, že k podobným nálezom došlo na celom svete. Archeológ dr. Rex Gilroy, riaditeľ austrálskeho Mount York Museum, objavil v Austrálii lebku a skamenené stopy obrovských ľudí v blízkosti šľapají brontosaura. V meste Hughenden približne 200 km severovýchodne od Wintonu v Queenslande sa dodnes vo veľkom počte nachádzajú morské fosílie. V pradávnych časoch tu vraj bolo vnútrozemné more. Atrakciou tohto mesta je 14 m vysoká kostra dinosaura, ktorého našli v priepasti Porcupine George. Juhozápadne od Wintonu vo východnej Austrálii sa našlo veľa stôp, ktoré si možno kedykoľvek pozrieť. Človek sa tu na vlastné oči presvedčí, že zvieratá z rôznych časových epoch žili súčasne. A nejde iba o dinosaury, svoje stopy tu zanechali rôzne druhy zvierat, veľké i malé; nechýbajú ani pštrosy. Evolučná teória síce nepripúšťa takéto nálezy v jednej vrstve horniny, skamenené dôkazy však nepopustia. Príslušné vrstvy horniny sa z geologického pohľadu odhadujú na 100 miliónov rokov. V Austrálii boli objavené aj kosti a celé kostry dinosaurov rovnakých druhov ako na celom svete. Za života dinosaurov teda museli byť kontinenty pospájané aspoň nejakými úžinami. V tom čase však pravdepodobne jestvoval iba jeden viac-menej súvislý kontinent. Roku 1996 počas návštevy v Queensland Museum v Brisbabe som mal možnosť obdivovať kompletnú kostru obrovského dinosaura a kúsok originálnej plochej skaly s jeho stopami i so stopami iných zvierat. Okrem veľkého množstva dinosaurích stôp a zvyškov kostier prehistorických zvierat sa v Turkménsku našli aj skamenené stopy ľudí. Tieto nálezy sú porovnateľné s nálezmi z oblasti Glen Rose a slúžia ako dôkaz, že nejde o akési náhodné udalosti, čo sa odohrali v americkom Texase. Biologické a geologické paralely sú naporúdzi po celom svete. Skamenené dinosaurie šľapaje sa našli aj v Afrike, Gruzínsku, Uzbekistane, ba i v Nemecku. V Miinchehagene (Dolné Sasko) si možno pozrieť niekoľko skamenených stôp jašterov, ktoré sú čiastočne chránené halou. Na okraji Wiehernského pohoria v Barkhausene pri Bad Essene možno pozorovať skamenené stopy sauropodov a jedného teropoda na dnes už strmej skale. Vcelku sa ponúka podobný pohľad ako v Glen Rose, ibaže chýbajú odtlačky ľudských nôh. Stopy, čo znehybneli v kameni, teda nepredstavujú nijaký miestny fenomén. Na celom svete musel prebehnúť rovnorodý proces, ktorý v súčasnosti už nemožno pozorovať. V údolí Gadafaova v africkom Nigeri existuje akýsi masový hrob dinosaurov. V dĺžke 175 km uhynuli vo vtedajšom údolí rieky stovky rôznych exemplárov. Pochované sú maximálne v 10 m hĺbke a z ich chrbtových stavcov, čo vyčnievajú z piesku púšte, sa miestami vytvára kopčekovitá reťaz. Aj fenomén nálezov na zemskom povrchu po 64 miliónoch rokov je rozšírený po celom svete, nijako sa však nekryje s geologickým obrazom sveta. V mongolskej púšti Gobi nájdeme preplnené dinosaurie cintoríny, pričom kostry zväčša voľne ležia na povrchu Zeme. V Múzeu Vnútorného Mongolska v hlavnom meste tejto autonómnej oblasti, Hohhote, sa popri kostrách jašterov z blízkeho okolia nachádza aj skamenený mamut, ktorého objavili v uhoľnej bani. Skamenený mamut je ozajstná rarita. Zaujímavé je však aj to, že sa našiel medzi uhlím. Či však kamenným, alebo mladším hnedým, to sa mi nepodarilo zistiť. Hnedé uhlie v Porýní a v niektorých oblastiach Ázie (Sibír, Mongolsko), vraj vzniklo asi pred 60 miliónmi rokov. Sú však aj náleziská údajne staré iba päť miliónov rokov. V prvom prípade vyvstáva časový problém, pretože rôzne až štyri metre vysoké mamuty sa vyvinuli pred 24 miliónmi rokov a na rozdiel od dinosaurov sa nemohli nájsť v starých uhoľných slojoch. Predchodcovia mamutov narástli iba do veľkosti ošípaných a žili pred 55 miliónmi rokov, teda tiež až po vymretí dinosaurov. Neďaleko Grand Junction (USA) je tzv. Dinosaur National Monument. Atrakciou parku je skalná stena, v ktorej sú kostry dinosaurov. V hale, čo prekrýva a chráni skalu, sa návštevníci z celého sveta môžu prizerať, ako preparátori uvoľňujú fosílne kosti z kameňa. Je pozoruhodné, že tieto kostry sú v bezmála zvislej polohe, akoby skameneli v stoj i. Znamená to, že v prípade týchto tvorov muselo dôjsť k urýchlenej konzervácii, inak by kosti procesom rozkladu a práchnivenia zaujali horizontálnu polohu. Dinosaury boli teda bleskovo pochované a konzervované. Z toho vyplýva, že hornina hrubá niekoľko metrov, čo zakryla kostry týchto prazvierat, vznikla za veľmi krátky čas, a nie v toku rokov. Geológovia si však bezmála vzpriamenú polohu dinosaurov vysvetľujú celkom inak. Hory vraj vznikli až po uhynutí týchto prazvierat (poradie by síce bolo správne) a kompaktná skala potom zmenila polohu z horizontálnej na vertikálnu. Geológovia teda tvrdia, že skala vznikala pomalým procesom vrásnenia pohorí, pôvodné vrstvy horniny sa podľa nich ukladali zastudena. Ak by to malo zodpovedať pravde, väčšina skál a pohorí by musela mať oveľa viac trhlín, veď vychladnutá hornina vykazuje pevnú, a nie elastickú či plastickú štruktúru. Ak na pevnú vrstvu skaly v horizontálnej polohe pôsobí veľký tlak, dochádza v nej na mnohých miestach k trhlinám. Hornina totiž neznesie veľkú ťažnú silu. V úsilí zabrániť podobným trhlinám sa betón vyrába s oceľovou výstužou, aby vydržal napätie, čo vzniká pri ohýbaní. Sám by to svojou nepoddajnou štruktúrou nezvládol. Ak ťažná sila presahuje hranicu únosnosti, na najväčšmi namáhaných miestach vznikajú trhliny. Rýchle zabalenie fosílnych kostí a zakrivená i zvlnená hornina bez akýchkoľvek trhlín svedčia o plastickoelastickom stave pôvodného materiálu pred vyformovaním. Ako by sa aj inak mohli dostať celé kostry do pevnej skaly? Jediná logická odpoveď znie: V čase, keď došlo k bleskovému zabaleniu kostier, bola hornina v mäkkom stave. Iné vysvetlenie nejestvuje. Týmto spôsobom vznikli aj skamenené odtlačky ľudských stôp, ktorých vek sa odhaduje na 150 až 600 miliónov rokov. Takéto fosílne nálezy objavili roku 1938 v Kentucky; píše sa o nich v Science Neivs Letter O podobných nálezoch v Missouri z roku 1822 podávajú správu v The American Journal of Science and Arts Henry Schoolcraft a Thomas Benton.34 Súdiac podľa veľkosti aj tieto odtlačky zanechali obrí ľudia. V Science Neivs Letter z 29. októbra 1938 sa dočítame o ďalších skameneninách ľudských stôp, ktoré sa tentoraz našli v Pennsylvánii. Roku 1927 sa v uhoľnom sloji vo Fisher Canyon, Pershing County (Nevada) našiel neuveriteľný odtlačok topánky. Dá sa na ňom rozoznať dokonca i štruktúra akéhosi nitkovitého materiálu. Vek tohto odtlačku sa odhaduje na 160 až 195 miliónov rokov. Odtlačok mohol vzniknúť iba šliapnutím do mäkkého a formovateľného materiálu. Taký teda musel byť v tom čase uhoľný sloj. Paralela s odtlačkami vo vápencovej hornine priam bije do očí. Uhlie teda zjavne nevzniká iba procesom zuhoľnatenia alebo spaľovaním organických zložiek.Toto uhlie ako sedimentov hornina bolo v určitom čase mäkké a muselo rýchlo stvrdnúť, inak by bol zanechaný odtlačok zerodoval. Fenomén rýchleho tvrdnutia sedimentárnych hornín teda nie je obmedzený iba na výnimočné prípady alebo určité druhy horniny. Pozoruhodné nálezy v uhoľných slojoch Podľa dnes platného vedeckého názoru vzniklo uhlie pred miliónmi rokov. V rôznych časoch a na rôznych miestach sveta však v uhlí či uholných slojoch dochádza k pozoruhodným nálezom. Našiel sa v ňom napríklad náprstok. O náleze podal správu J. Q. Adams v American Antiquarian roku 1883 pod názvom Eve Thimb(Evin náprstok). V júni 1976 v štvrťročníku Creation Research Society Quarterly uverejnil Harry Wiant príspevok o lyžici, ktorú vysekali z uhlia. V tom istom časopise uverejnil roku 1971 Wilbert Rusch článok pod názvom Human Footprints in Rocks (Ľudské stopy v skalách). Píše sa v ňom o prekvapujúcom náleze železného kotlíka v kusisku uhlia. Roku 1853 opísal John Buchanan umelo zhotovený nástroj zo železa, ktorý odpočíval v uhoľnom sloji neďaleko škótskeho Glasgowa. V uhoľnom kvádri z čias treťohôr našli roku 1885 bezmála presnú kocku vážiacu 785 g, ktorá bola až do roku 1910 vystavená v salsburgskom múzeu. Vyrobená bola zo zliatiny uhlia, niklu a ocele s nepatrným obsahom síry. Ďalším nezvyčajným nálezom v uhlí bola osemkarátová zlatá reťaz. Nález je zdokumentovaný 11. júna 1891 v časopise Morrisonville Times mestečka Morrisonwille v americkom Ilinoise.Podľa správy z časopisu Scientific American, ktorú uverejnili 5. júna 1852, z príslušných vrstiev pochádza aj akýsi kovový člnok či nádoba so striebornou výstužou. Listinu nálezov by sme ešte mohli dopĺňať, pretože na miestach, kde vlastne nemali čo hľadať, sa našli predmety, ako napríklad bronzový zvon či rastliny z mladšej minulosti Zeme. Navyše, musia byť všetky umelo zhotovené predmety, čo tu boli opísané, staršie ako uhlie, v ktorom svojho času spočinuli. A ako inak, v uhoľných slojoch na rôznych miestach sa našli aj zvyšky dinosaurov a iných pravekých zvierat. V uhoľnej bani neďaleko belgického Bernissartu objavili ozajstný praveký cintorín s pozostatkami iguanodonov, obrovských bylinožravcov zo skupiny dinosaurov, korytnačiek, krokodílov a rôznych druhov rýb. Pretože uhlie i dinosaury majú vraj úctyhodný vek, všetko je vlastne v poriadku, niet čo namietať. Spoločné nálezy uhlia, pravekých zvierat, dinosaurov a umelo zhotovených predmetov slúžia ako dôkaz, že tieto zvieratá a človek žili ešte pred vznikom uhlia, pretože artefakty boli objavené v uhlí. Toto treba znova a znova zdôrazňovať. Ak všetky relikty pochádzajú z rovnakého obdobia, natíska sa rozhodujúca otázka: Žili cicavce, dinosaury a ľudia pred minimálne 64 miliónmi rokov spolu na Zemi alebo ju obývali iba pred relatívne krátkym časom? Potopa sveta, o ktorej sme sa tu už zmienili, by bola logickým vysvetlením. Mohli by sme jej prisúdiť vznik uhlia i ropy, lebo obrovské záplavy predsa strhávajú a pochovávajú stromy a iné rastliny. Silným tlakom zapríčineným navrstvením más či tlakovými vlnami, ako aj potopu sprevádzajúcim efektom horúčavy pri vylúčení kyslíka sa mohol spustiť proces uhoľnatenia stromov. Vysoká teplota však v závislosti od druhu uhlia býva najdôležitejším faktorom. Ak sa tento proces raz spustí, automaticky vzniká teplo i tlak, takže sa netreba starať o ich ďalší prísun. V tomto bode sa ponúka úvaha: Poznáme rôzne druhy uhlia - kamenné, hnedé, antracit, rašelinu. Rozdiel medzi jednotlivými druhmi spočíva predovšetkým v obsahu uhoľných zlúčenín, ktoré sa dosahujú pri procese uhoľnatenia: rašelina obsahuje 40-60 %, hnedé uhlie 60-70 %, kamenné uhlie 70-90 % a antracit 90-99 % uhoľných zlúčenín.Že by sa uhlie bolo tvorilo rovnako rýchlo ako vrstvy vápenca? Zrejme áno. Aspoň najnovšie výskumy tomu nasvedčujú. Zároveň by to bolo aj logickým vysvetlením pre rôzne predmety, čo sa našli zatavené v uhoľných baniach.Na urýchlenie chemických reakcií pri procese uhoľnatenia je potrebný katalyzátor. Zistilo sa, že mnohé ložiská uhlia sa nachádzajú na starých ílovitých alebo hlinitých pôdach a vyskytujú sa zároveň s odpadovými vulkanickými surovinami. Tieto predpoklady sú dané sprievodnými javmi potopy. Ak si uvedomíme, že zásoby uhlia na našej Zemi sa odhadujú na 5000 miliárd ton, nezaškodí pátrať po globálnej, teda celosvetovej príčine. Nezávisle od nej môžu byť, prirodzene, v ojedinelých prípadoch za vznik ložísk uhlia zodpovedné lokálne ohraničené katastrofy. Mount St. Helens 18. mája 1980 vybuchla v štáte Washington na západnom pobreží USA sopka Mount St. Helens. Táto udalosť viedla roku 1982 k založeniu Národného parku Mount St. Helens Volcanic Monument a katastrofou postihnutá oblasť sa dostala pod ochranu úradov. Pri vtedajšej pohrome bol úplne zničený lesný porast rozlohy približne 390 km2. Zo sopky sa do údolí vyliali obrovské množstvá lávy. Kužeľ sopky sa zredukoval o 400 metrov a smerom na sever zostal kráter široký 1,5 kilometra. Tento park sa dnes radí k najpôsobivejším zázrakom prírody celej Ameriky. Státisíce kmeňov a pňov stromov spolu s obrovskými množstvami biologického materiálu a vulkanického popola bolo naplavených do jazera Spirit Lake. V priebehu niekoľkých rokov sa na dne jazera vytvorilo skladisko organického, ale predovšetkým drevného materiálu, presiaknuté a obohatené vulkanickým popolom. Kôra stromov sa uvoľnila, klesla na dno a vytvorila hrubé vrstvy nánosu. Pne stromov i zvyšky kmeňov zaujali v bahne sčasti zvislú polohu, pretože ťažké pakorene ich stiahli nadol. Ak by sa výbuch sopky zopakoval, tieto stromy i vrstvy rašeliny by prekryl horúci vulkanický popol a pri vylúčení vzduchu ich spolu s ostatnými sedimentmi jazera načisto pochoval. Tým by boli vytvorené všetky predpoklady pre tvorbu bitúmenového uhlia. Roku 1986 začal dr. Steve Austin s intenzívnym výskumom a dodnes skúma prebiehajúci geologický proces. Z týchto skutočností vyplýva, že proces tvorby uhlia nemusel prebehnúť pred miliónmi rokov a nemusí trvať veľmi dlhé časové obdobie, ale že tento proces za predpokladu správnych podmienok môže prebehnúť relatívne rýchlo a v krátkom čase. V uhoľnej bani Castle Gate v americkom Utahu už roku 1924 objavili odtlačok trojprstého dinosaura.Medzičasom sa našli stovky podobných stôp v Utahu a Colorade, niektoré dokonca predstavujú až celé chodníčky. Spoločným znakom všetkých odtlačkov je, že sa zachovali na strope sloja. Okrem toho sú často znečistené pieskom alebo vápencom. Ako sa dostali dinosaurie odtlačky na strop uhoľného sloja? Prazvieratá zrejme museli bežať cez zľahka zabahnený terén, labami sa prepadávali až na vrstvu uhlia, čo ležala pod ním, a zanechávali svoje odtlačky v najvrchnejšej vrstve uhoľného ložiska. Uhlie, pravdaže, v tom čase muselo byť v mäkkom stave, až potom rýchlo stvrdlo, pretože erózia by sa bola postarala o zahladenie stôp. Z celého nám vychádza rovnaký scenár ako pri tvorbe skamenených odtlačkov vo vápenci či pieskovci. Podľa vedeckých poznatkov vzniká čierne uhlie z hnedého uhlia procesom uhoľnatenia, pri ktorom prevládajú geochemické procesy (tlak, teplota). Odkiaľ sa berie potrebný tlak a teplota, ktoré vytvrdia uhlie, čo leží bezprostredne pod hladinou jazera? Odpoveď znie - iba vplyvom kataklizmy, ktorá však na základe celosvetového výskytu musí mať globálny charakter.Podľa vedeckého názoru mŕtva vegetácia ako východiskový produkt pre tvorbu uhlia vraj vytvorila v pôde organickú vrstvu, čo bola tak dokonale prekrytá, že do nej neprenikol kyslík, ktorý by ju bol rozložil. Potrebná teplota údajne prišla z vnútra Zeme vo forme geotermickej horúčavy. Časom sa vraj z tejto vrstvy vytvoril uhoľný sloj. Že by nad touto prehriatou, hermeticky uzavretou vrstvou pobehovali dinosaury? Že by obyčajná teplota, čo vychádza z vnútra Zeme, postačila na jej povrchu na procesy zuhoľnatenia? Taká je aspoň vžitá predstava. V súvislosti s opisom potopy sveta sa však ešte zmienim o alternatívnej možnosti vzniku uhlia a ropy. Časový paradox a evolúcia Pri spomenutých nálezoch i mnohých podobných objavoch sa znova a znova vynára problém ich zaradenia do určitej časovej epochy, pretože sa vraj našli na nesprávnom mieste a najmä v údajne priveľmi starej geologickej vrstve. A preto sa aj zakaždým kategoricky vyhlasujú za nepravé. Kto je však taký šikovný, že sa mu darí po celom svete schovávať umelo vyrobené predmety do hlbokých skál, čo majú podľa všetkého stovky miliónov rokov? Ak uveríme geologickému určeniu veku horniny, nálezy umelého alebo organického pôvodu v týchto vrstvách nedávajú zmysel. Že by bol človek žil už v čase, keď sa iba rozvíjali jednobunkové živočíchy a na Zemi nebolo zvierat ani rastlín? Buď sú všetky nálezy, o ktorých sa tu hovorilo, falzifikáty, čo veda v záujme uchovania myšlienkového modelu bez overenia jednotlivých prípadov aj tvrdí a tvrdiť musí, alebo bude stačiť čo len v jedinom prípade priznať pravosť nálezu a teória geologickej éry prvohôr a s ňou i celá evolúcia spľasnú ako mydlová bublina.Uznanie pravosti aspoň jedného nálezu predpokladá vznik novej, diametrálne odlišnej teórie. Pretože predmety, ktoré sa našli v hornine či uhlí, musia byť staršie ako materiál, v ktorom uviazli, zostáva nám iba jediný záver: pohorie je podstatne mladšie, ako sa doteraz predpokladalo, a v čase, keď sa doň dostali spomínané predmety, muselo mať mäkkú konzistenciu. Nečakaná veľká katastrofa - celosvetová potopa, spôsobila, že nálezy, o ktorých tu bola reč, sa zrazu ocitli v zovretí mäkkého alebo tekutého materiálu. Tento proces musel prebehnúť v relatívne nedávnom čase. V tom prípade by sme vybŕdli z časového paradoxu. Pravosť nálezov by už nebola veľkým otáznikom, ale prírodou daným neodvratným fenoménom. Nepohodlnou konzekvenciou by sa však stalo nové datovanie hornín. Tie by razom podstatne omladli. Vychádzajúc z globálneho charakteru a priebehu udalostí by si aj zemská kôra odpísala pekných pár rokov. V tom prípade by evolúcia stroskotala na časovom probléme. Na vývin jednotlivých druhov by jednoducho nezvýšilo dosť času! Takýto záver je logicky nevyhnutný! Ak však neprebehla evolúcia, vynára sa pred nami otázka: Odkiaľ sa nabrali vysokovyvinuté živočíchy? Jediná odpoveď znie: Museli byť stvorené. Ešte pred dvesto rokmi ľudia na Západe verili Písmu svätému. A nepíše sa v ňom vari, že Boh stvoril človeka na svoj obraz? A keďže Boha, bytosť duchovnú, ak aj existuje, pravdepodobne nemožno vidieť ani sa ho dotknúť, vieru v neho nahradila na prvý pohľad logicky vysvetliteľná evolúcia, ktorá predstavovala jedinú konkrétnu alternatívu. Už sa nemuselo veriť na božie výtvory, čo prebiehali v rýchlom tempe. Ľudstvo našlo v Darwinovej teórii reálne vysvetlenie, ktorého sa mu dovtedy nedostávalo. Všetky fakty zverejnené v tejto knihe však dokazujú, že evolučným myslením sa duchovne ocitlo v slepej uličke.
Skamenené odtlačky trojprstého dinosaura na brehu Paluxy River v Dinosaur Valley State Parku.Dnešný vápenec musel mať v čase,keď vznikal mäkkú konzistenciu.



Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky