« Múdrosť: kruh je koleso veľkej medicínyOdhalenie tajomstiev NASA o Mesiaci »

Apokalypsa komunikácie

Doktor David Servan-Schreiber spôsobil svojou knihou „Ako sa zbaviť stresu a depresie bez liekov“ veľký rozruch. Vo Francúzsku sa jej predalo vyše pol milióna výtlačkov a preložili ju do viac ako dvadsať jazykov. Jedným z účinných prostriedkov na liečenie depresie, ale aj ochorení srdca, sú práve esenciálne mastné kyseliny typu omega-3. Podľa autora tieto kyseliny predstavujú aspoň takú revolúciu ako objavenie antibiotík. Poďme sa však najskôr bližšie pozrieť na štyroch jazdcov "apokalypsy našej každodennej"...

Prvým jazdcom je kritika.

Kritizujeme druhého, namiesto aby sme mu jednoducho predniesli sťažnosť či prosbu. Príklad kritiky: Zasa meškáš. Myslíš iba na seba! Sťažnosť: Je deväť hodín. Povedal si, že tu budeš o ôsmej. Je to druhý raz tento týždeň. Cítim sa sama a nudím sa, keď ťa takto čakám. Kritika: Mám už dosť upratovania tvojich vecí! Si neznesiteľný! Sťažnosť: Keď si necháš svoje veci pohodené v kuchyni, ráno mi to prekáža, keď si chcem vypiť kávu. Mám rada okolo seba poriadok, aby som sa dobre cítila. Mohol by si si to pred spaním upratať?

Gottman dáva stopercentne účinný recept, ako premeniť legitímnu sťažnosť, ktorá má všetky šance, že bude vypočutá, na kritiku, ktorá vyvolá rozhorčenie, zlú náladu a prudký protiútok. Stačí na konci dodať: „Máš nejaký problém?“ Je nesmierne udivujúce, do akej miery takéto poznámky akoby vychádzali z nás samy. Všetci presne vieme, aký spôsob zaobchádzania neznášame. Ťažšie by nám bolo upresniť, ako by sa nám to páčilo, hoci momentálne môžeme byť vďační niekomu, kto sa na nás obrátil emocionálne inteligentným spôsobom. Spomínam si, ako som raz pri telefonovaní dostal nečakanú lekciu.

Čakal som vyše dvadsať minút, kým mi operátorka jednej leteckej spoločnosti povie, čo je s mojou rezerváciou letu na popoludnie toho istého dňa. Bol som netrpezlivý a nervózny a ona mi nakoniec povedala, že ju nenašla. Nechal som sa uniesť: Akože! To je predsa hlúpe! Načo tam ste, ak neviete nájsť jednu rezerváciu?“ Už keď som to vyslovoval, oľutoval som to. Uvedomoval som si, že som si práve pohneval osobu, ktorú som v tej chvíli najviac potreboval. Nevedel som, ako z toho vycúvať. Pomyslel som si, že by bolo smiešne ospravedlňovať sa (v skutočnosti nikdy nie je neskoro, ani prineskoro, no to som ešte nevedel). Na moje veľké prekvapenie situáciu vyriešila ona: „Pane, keď zvyšujete hlas, nemôžem sa sústrediť a pomôcť vám.“ Mal som šťastie: poskytla mi výbornú príležitosť na ospravedlnenie bez toho, aby som stratil tvár. Hneď som to aj urobil a o niekoľko sekúnd sme už diskutovali ako dvaja dospelí ľudia, ktorí sa pokúšajú vyriešiť nejaký problém. Keď som jej vysvetlil dôležitosť toho letu pre mňa, dokonca sa zmenila na môjho spojenca a porušila pravidlá, aby mi mohla dať miesto v akomsi v podstate zablokovanom lete. Ja som bol psychiater, ale ona úplne ovládala emócie konverzácie. V ten deň som myslel nato, že sa vrátila domov určite
uvoľnenejšia ako ja. Tento rozhovor bol pre mňa podnetom, aby som sa zaujímal o nenásilnú emocionálnu komunikáciu. Nikto nepokladal za dôležité ani potrebné, aby ma to naučil...

Druhým Gottmanovým jazdcom, najzúrivejším a najnebezpečnejším pre našu emocionálnu rovnováhu je opovrhnutie.

Prejavuje sa urážkami od tých najslabších, niektorí hovoria aj záludných, ako „vaše správanie je nenáležité“, až ku klasickým a zlostným ako „chúďatko, si sprostá či jednoduchšie, ale nie menej nebezpečne – „si smiešna“. Aj sarkazmus veľmi ublíži, môže byť smiešny v kine, ale v bežnom živote vôbec nie je smiešny. A predsa často vyhľadávame práve tieto sarkazmy, niekedy dokonca s potešením. Poznám veľkú francúzsku novinárku, ktorá sa pätnásť rokov zaoberala analýzami. Raz, keď sme sa rozprávali o spôsobe ovládania konfliktov, zverila sa mi: „Keď sa cítim napadnutá, usilujem sa zničiť svojho protivníka. A som spokojná, keď ho rozdrvím na kúsočky...“

Na vyjadrenie opovrhnutia často stačí výraz tváre: gúľanie očami, stiahnuté kútiky úst a prižmúrené oči... Keď vám tieto znamenia adresuje niekto, s kým žijete alebo pracujete, zasiahnu vás rovno do srdca ako šíp a prakticky znemožnia akékoľvek pokojné riešenie situácie: ako zdôvodňovať alebo hovoriť pokojne, keď dostávame posolstvo, že vyvolávame znechutenie?

Tretím jazdcom je protiútok a štvrtým totálny ústup.

Keď na nás zaútočia, emocionálny mozog hneď ponúkne dve možné riešenia, boj a útek. (Známa reakcia fight or flight, ktorú v tridsiatych rokoch minulého storočia opísal veľký americký fyziológ Walter B. Cannon.) Sú zapísané v našich génoch miliónmi rokov evolúcie. Pre hmyz alebo plazy to sú naozaj dve najúčinnejšie riešenia. Nech ide o akýkoľvek konflikt, problém protiútoku spočíva v tom, že má len dve východiská: deštrukciu vzťahu alebo uplatnenie práva silnejšieho. V najhoršom prípade vedie rovno k zvyšovaniu násilia: ten druhý, zranený mojím protiútokom ešte pritvrdí. Takto sa to odohráva na Strednom východe, ale aj v kuchyniach na celom svete, kde sa hádajú partneri.

Cyklus pokračuje dovtedy, kým bojujúce strany nepristúpia k trvalému fyzickému odlúčeniu. Nastáva deštrukcia vzťahu, či sa to uskutoční prepustením, rozvodom... alebo vraždou. V tom najlepšom prípade je protiútok „úspešný“ a ten druhý je porazený naším oduševnením, alebo, ako si to často dovoľujú rodičia voči deťom a muži voči ženám, zauchom! Prehovorí právo silnejšieho a živočích v nás je spokojný. No takéto víťazstvo zanecháva porazeného zraneného a ubitého. A toto zranenie iba prehlbuje emocionálnu priepasť a robí ťažším spoločný život. Zúrivý protiútok nikdy nikoho nepovzbudil, aby sa rozplýval v úprimných výčitkách a aby vás objal...

Štvrtá možnosť, totálny ústup, je mužská špecialita, ktorá ženy nesmierne dráždi.

Často predznamenáva poslednú fázu dezintegrácie nejakého vzťahu, či to je manželstvo alebo profesionálna spolupráca. Po týždňoch či mesiacoch kritiky, útokov a protiútokov jeden z protagonistov opustí bojové pole, pravdaže emocionálne. Kým ten druhý hľadá kontakt a chce s ním hovoriť, mračí sa, pozerá do zeme alebo sa skrýva za noviny, „vyčkávajúc, že to prejde“. Druhý, zúfalý z takého postoja, ktorý ho totálne ignoruje, hovorí čoraz hlasnejšie a nakoniec aj kričí. To je etapa lietajúcich tanierov, alebo, ak je tým mlčanlivým múrom žena, môže nasledovať aj bitka. Fyzické násilie je zúfalý pokus obnoviť spojenie s tým druhým, urobiť niečo, aby počul, čo emocionálne prežívame, aby cítil našu bolesť. Pravdaže, vždy to býva márne. Victor Hugo nádherne ilustroval toto márne prenasledovanie tej, ktorá si nás nevšíma: abbé Frollo, keď si ho Esmeralda nevšíma a odmieta jeho návrhy, ju nakoniec mučí a vydá na smrť! Afektívne východisko nie je dobrý spôsob vedenia konfliktov. Ako to ukázal Gottman a pred ním aj Hugo, často sa to končí veľmi zle...

Úryvok je z knihy Davida Servan-Schreibera: „Ako sa zbaviť stresu a depresie bez liekov“, Mladé letá, s. r. o., 2004


Autor článku - David Servan-Schreiber
Publikoval - Valsorim
Článok je v sekcií - Z našej knižnice / Úryvky
Pre komentovanie článkov musíte byť prihlásený