U.F.O. ako ich nepoznáte

"Myslím, že nás niečo vlastní. Povedal by som, že niečomu patríme; že táto zem bola kedysi neobývaná a iné svety ju objavovali, kolonizovali, bojovali medzi sebou o vlastníctvo a že dnes niečomu patrí. To niečo vlastní zem - a všetkých ostatných odplašilo."
Charles Fort

24. júna 1947 celým svetom preletelo meno amerického podnikateľa a pilota Kenetha Arnolda, keď zo svojho lietadla spozoroval šesť striebristých diskov nad Kaskádovými vrchmi v štáte Washington a od tých čias akoby sa s podobnými správami vo svetových masmédiách vrece rozsypalo...

Onedlho potom - 2. júla1947, sa nečakane objavil zvláštny diskovitý žiarivý predmet neďaleko Roswellu, v Novom Mexiku, USA, ktorý po dlhší čas pozorovalo niekoľko svedkov na rozličných miestach. V tú noc rodina z neďalekého osamelého ranča videla padať akýsi neznámy objekt na vzdialený pozemok, ale pretože pršalo a bolo už tma, majiteľ si nechal vyšetrovanie až na ráno. Na druhý deň našiel niekoľko kilometrov od svojho domu roztrúsené akési úlomky, a tak nález hneď nahlásil blízkemu Armádnemu leteckému zboru a major Jesse Marcel, ešte s jedným dôstojníkom, prišli prípad osobne vyšetriť. Úlomky boli roztrúsené vo veľkej vzdialenosti a už na prvý pohľad nepripomínali nič, čo by mohlo byť vyrobené na zemi. Niektoré z nich vyzerali dokonca ako drevo, ale pri bližšom skúmaní sa ukázalo, že sú z neznámeho, pevného kovu, ktorý sa nedal ohnúť, ani nijako tvarovať a nehorel, ako potvrdili neskoršie pokusy. Mali rozličný tvar - od masívnejších kusov, až po čosi ako tenkú fóliu, ktorá sa dala pokrčiť a potom sa samovoľne vyrovnala do pôvodného tvaru. Na niektorých boli nápisy, pripomínajúce neznáme obrázkové písmo. Major Marcel nahlásil správu o havárii svojím nadriadeným a inštruoval potom tlačového dôstojníka informovať o udalosti miestne denníky. Počas nasledujúcich hodín však bolo zverejňovanie tejto správy zastavené: "Nepodávať ďalej! Predmet národnej bezpečnosti. Nešíriť!" A v nasledujúcich dňoch bola celá americká verejnosť v tlači informovaná, že úlomky identifikovali ako poveternostný balón.

Po desiatkach rokov však miestny lekár, syn vyšetrujúceho dôstojníka, ale aj mnoho iných svedkov tvrdia, že nielen na vlastné oči videli, skúmali a robili pokusy s týmito zvláštnymi úlomkami, ale niektorí z nich videli aj iný incident, pri ktorom boli pri havarovanom objekte nájdené dokonca humanoidné mŕtve telá. Boli vraj veľmi biele, absolútne bez vlasov a chlpov, bez nosa, iba s dvoma malými priehlbinami, či otvormi, bez uší a s veľkými očami. Postavy boli nahé, veľmi nízke, bez genitálií a pŕs, hoci niektoré vyzerali byť mužského, iné ženského pohlavia. Napriek tomu, že verejnosť sa celé desaťročia dožaduje vysvetlenia, oficiálne miesta mlčia alebo tieto správy otvorene dementujú.

3. decembra 1967 mladý 22 ročný policajt Herb Schirmer z Ashlandu v Nebraske, USA, okolo pol tretej v noci zbadal na ceste akési blikajúce svetlá... V presvedčení, že je to malé nákladné auto v ťažkostiach, zastavil a namieril naň reflektory svojho auta.

Na jeho veľké prekvapenie sa však objekt prudko vzniesol do vzduchu. Keď sa vrátil na policajnú stanicu, zapísal do Knihy hlásení: "Videl som lietajúci tanier na prieseku ciest č. 6 a 63. Verte, či nie..." A potom spokojne odišiel domov. Ale nijako nemohol zaspať kvôli ustavičnému bzučaniu v ušiach a bolesti hlavy. Jediné, čo objavil, bolo malé červené znamienko za ľavým uchom. Prípad sa v ďalších dňoch dostal na pretras a zistilo sa, že v jeho výpovedi čosi nesedí: stratil asi 20 minút, o ktorých nevedel povedať vôbec nič. A tak ho odporučili k psychiatrovi, ktorý ho podrobil hypnóze. V tranze vypovedal, že objekt chvíľu sledoval a vysielačkou sa pokúšal dovolať na policajnú stanicu, ale rádio nefungovalo. Napokon mu zhasol aj motor. Objekt vyzeral byť kovový, obklopený akousi striebristou hmlou. Vystúpili z neho malé postavy a keď sa k nemu približovali, nebol schopný vytiahnuť zbraň a brániť sa. Vystrelili vraj smerom k autu čosi ako nazelenalý plyn a oslepili ho žiarivým svetlom, až na chvíľu stratil vedomie. Spomenul si ešte, že sa úpenlivo snažil zatvoriť okno na aute a jedna z bytostí, ktorá ho čímsi tlačila do ľavej časti zátylia, mu povedala: "Ty si strážcom tohto miesta?" a ukazovala smerom k malej elektrárni. "Toto je jediný zdroj energie, čo tu máte?" Potom ho vraj zobrali na palubu svojej lode: videl okolo seba rozličné panely a všimol si, že mali na sebe akési oblečenie bez švov, s emblémom okrídleného hada. Jeden z nich zapol akési zariadenie, pásky sa začali krútiť a do mozgu sa mu tlačili informácie, až ho "myseľ" bolela. Niektoré z faktov, ktoré mu o sebe povedali, sa mu hneď zdali veľmi nepravdepodobné; mal pocit, že ho naschvál "klamú". "Nebudeš hovoriť veľmi múdro o tomto stretnutí", povedali mu. Posledné čo si pamätal bolo, že ho zaviedli k akémusi priezoru, z ktorého bolo vidieť von a jeden z nich mu povedal: "Strážca, jedného dňa uvidíš celý vesmír!"

Všetci sme sa už v tlači stretli s opisom podobných prípadov. V Spojených štátoch amerických sa kníhkupectvá len tak hemžia pokusmi o seriózne vedecké štúdie tohto javu, ale aj fantazmagóriami od výmyslu sveta. Väčšina autorov len donekonečna rozoberá dobre známe prípady, zakaždým z iného uhla, alebo sú to rôzne nepodložené fantázie a výmysly, vyprodukované s cieľom zarobiť čo najviac peňazí. O troch autoroch sa však zmienim, pretože sa s nimi v najbližších rokoch určite stretneme aj na pultoch našich predajní.

Prvým z nich je Budd Hopkins - výtvarník, v ktorom záujem o UFO prebudil prípad, ktorý sa stal v jeho okolí a dnes je uznávaným vyšetrovateľom týchto javov. Jeho knihy človek prečíta jedným dúškom - a večer potom pozerá pod posteľ a zatvára okná a dvere! Hopkins založil svoje vyšetrovanie na hypnóze. Tento spôsob sondovania do ľudského podvedomia sa však stáva terčom kritiky opatrnejších psychiatrov a psychológov, pretože dnes je už jasné, že to, čo človek vypovedá v hypnotickom tranze, vôbec nemusí byť objektívna pravda, ako sme si doteraz mysleli. A takéto amatérske experimentovanie je hazardom, ktorý si dovolí len absolútny ignorant. I keď je pravdou, že hypnotický tranz môže pomôcť, napríklad pri policajnom vyšetrovaní, keď si svedok, pod vplyvom šoku, vedome nemôže spomenúť na detaily, ktoré určite videl a ktoré sú dôležité.

Hopkins dokumentuje na konkrétnych prípadoch, že medzi nami existujú jednotlivci, ktorí sú už od útleho veku (6 - 7 rokov) pravidelne krátkodobo unášaní inteligentnými bytosťami z UFO. Obeť si obyčajne nič nepamätá, ale trpí nevysvetliteľnými poruchami spánku, neurózami a fóbiami - lenže koľko je dnes takých medzi nami! Na podrobnosti si "spomenie" až pod vplyvom tranzu. Obete sú unášané z dvorov, kde sa hrajú, v neskoršom veku z áut alebo dokonca z teplých postelí; častokrát uprostred zimnej, či daždivej noci, kedy ich zrazu začne manipulovať akási cudzia vôľa a oni pokorne idú na miesto stretnutia, veľakrát iba slabo oblečení, napríklad v nočnej košeli a bosí. Na palube vesmírnej lode sú podrobovaní lekárskym prehliadkam a rôznym operáciám. Do hlavy, nôh a iných častí tela im implantujú malé kovové predmety, ktoré zrejme slúžia na monitorovanie a manipulovanie človeka. Na konkrétnych prípadoch dokazuje, že niektoré mladšie ženy boli dokonca umelo oplodnené a po troch mesiacoch im plod operatívne odobrali. Hopkins sa domnieva, že táto cudzia civilizácia zrejme manipuluje ľudské zárodky tak, aby boli schopné prežiť v "ich" svete. Robia to vraj možno preto, že ich vlastná civilizácia vymiera. Medzi obeťami, komentátormi a teoretikmi sa našli i takí, ktorí sa nazdávajú, že táto neznáma civilizácia sa snaží uchovať nie svoj vlastný, ale ľudský rod, ktorý smeruje ku globálnej katastrofe. "Značkujú" vraj týmto spôsobom tých, ktorí budú pred ňou nejakým spôsobom uchránení, aby ľudstvo mohlo začať budovať civilizáciu odznova.

Väčšina serióznejších vyšetrovateľov sa však nazdáva, že je nepravdepodobné, aby cudzia civilizácia musela takýmto primitívnym spôsobom geneticky vylepšovať svoj vlastný rod. Hopkins a jeho "pacienti" možno úmyselne neklamú; hovoria iba to, čomu uverili, o čom sami seba presvedčili. Pri vyšetrovaní podobných prípadov je veľmi ťažké nájsť objektívnu pravdu, keď je založená iba na slove toho druhého. Isté však je, že každý, kto sa obráti na odborníka - vyšetrovateľa, musí už mať aké-také podozrenie vo svojej mysli: množstvo rozličných možných scenárov toho, čo sa asi stalo. Aj keď zúčastnení možno naozaj nehľadajú popularitu či ľahký zisk, nech je príčina tohto novodobého šialenstva akákoľvek, tie výpovede jednoducho pravdivé nie sú. Nie sú pravdivé v tom zmysle, ako sú predstavované verejnosti. V mnohých z nás žije podvedomá túžba nájsť niekoho, kto aspoň na chvíľku spolucíti, chápavo poľutuje. A teória únosu mimozemskými bytosťami môže poslúžiť aj ako vhodné ospravedlnenie zlyhaní v živote. Za každým z týchto konkrétnych prípadov by sa určite dala nájsť podobná, možno len podvedomá, emocionálna príčina. Knihy si možno prečítať ako zaujímavú a napínavú "science-fiction". Pravda je však určite oveľa zložitejšia...

Do tejto kategórie možno zaradiť aj veľmi napínavé, dobrodružné knihy Whittley Striebera - autora, ktorý nijako nemohol preraziť s horormi, a tak prišiel s "trhákom": sugestívnymi, "absolútne pravdivými", osobnými výpoveďami, ako ho malé, inteligentné bytosti s veľkými očami unášajú uprostred noci z postele, ustavične sledujú, manipulujú - a on proti tomu nemôže urobiť vôbec nič. Nechcem autorovi krivdiť... je to brilantne napísané, dobre sa číta, ale ani slovo z toho nie je pravda, o čom svedčia, okrem iného, aj jeho komentáre a nepresvedčivé rozhovory, ktoré tlači poskytol a iné rozporuplné udalosti, do ktorých bol zapletený v súkromnom živote. Keď je niekto usvedčený zo lži v jednom malom detaile, ľudia už budú vždy pochybovať o všetkom čo povie.

Jaques Vallee, pôvodom Francúz, expert na výpočtovú techniku, je vyšetrovateľom neidentifikovaných lietajúcich objektov už po niekoľko desaťročí. Vyštudoval astrofyziku a kompjutrovú vedu a techniku a bol spolupracovníkom Dr. J. Allena Hynka, vedeckého konzultanta Amerických leteckých síl pre javy okolo U.F.O. až do jeho smrti. Valleeho dokumentácia je úctyhodná a vedecké metódy, ktoré používa, presviedčajú čitateľa o dôveryhodnosti a triezvosti jeho úsudku. Ako uvádza, vo svojej praxi sa stretol s tisíckami prípadov. Takmer 90% z nich bolo možné vysvetliť prírodnými úkazmi alebo išlo o vyložené, či ťažšie dokázateľné podvody. Je tu však určitý počet prípadov, ktoré sú fascinujúce.

Na základe historických záznamov dokumentuje, že stretnutia s U.F.O. v podstate nie sú ničím novým a vyskytovali sa v celej historickej, písomne dokumentovanej dobe. Ľudia tieto skutočnosti iba inak pomenovávali a považovali ich za prejavy anjelských, či démonických síl alebo za stretnutia so škriatkami, duchmi, vílami, atď. Svedčí o tom prípad z Lyonu v stredovekom Francúzsku, kde veľká skupina ľudí na vlastné oči videla, ako neznáma lietajúca loď pristála na zemi a vystúpili z nej traja muži a žena. Zbehlo sa takmer celé mesto: ľudia ich obkolesili v domnienke, že sú to čarodejníci, ktorých poslal nemecký kráľ, s ktorým bol národ vo vojne, aby zničili úrodu. Prestrašení chasníci a vydesené dievča však prehovorili po francúzsky a snažili sa im vysvetliť, že sú z neďalekých dedín a boli vesmírnou loďou proti svojej vôli unesení. Bytosti im vraj ukázali všelijaké zázraky na nebesiach a potom ich vrátili na zem. Samozrejme, nik im neveril...

Hluk privolal i všeobecne váženého biskupa Agobarda, ktorý v meste žil. Keď všetkých vypočul, jednoznačne vyhlásil, že sa stali obeťou klamu vlastných zmyslov, pretože "také niečo nie je predsa možné"! Z nijakého neba nikto neprišiel, nikoho neuniesla vesmírna loď - a poslal všetkých domov modliť sa. A ľudia sa uspokojili: "biskup predsa musí vedieť!" Zapochybovali o svojom zdravom rozume a o spoľahlivosti vlastných zmyslov. A keď im v mysli predsa len nejaká tá pochybnosť zostala, zapadla po čase do zabudnutia.

Vallee si všimol podobnosť javov, vyskytujúcich sa pri overených prípadoch UFO s udalosťami, ktoré boli neskôr kvalifikované ako zjavenia Panny Márie. Pri niektorých dokázaných prípadoch stretnutia s UFO sa tiež vyskytli takmer zázračné uzdravenia, často boli prítomné vo vzduchu tzv. anjelské vlasy, ktoré odborníci pokladajú za kondenzované pary v prítomnosti elektromagnetického žiarenia, pomaly sa znášajúce vo vzduchu smerom k zemi. V prípadoch, ktoré sú dnes uznané ako nevysvetliteľné zázračné zjavenia Matky božej, sa zúčastnené deti nečakane ocitli v neznámom energetickom silovom poli, dostali sa do tranzu a videli zjavenie ženy. Tá im však ani v jednom prípade nepovedala, že je matkou Ježišovou. Povedala len jednoducho, že pochádza z neba a že prináša ľudstvu posolstvo. To iba neskôr ľudia zjavenie pomenovali podľa svojich náboženských predstáv.

Pri stretnutí s deťmi vo Fatime, napríklad, je táto podobnosť s javmi okolo UFO priam očividná. Posledné stretnutie bolo vopred oznámené a v lokalite čakalo niekoľko desiatok tisícov zvedavých ľudí. V ten deň bolo veľmi zamračené a silno pršalo; mraky sa však zrazu rozostúpili a na oblohe sa namiesto slnka objavil divo sa krútiaci disk. Keď sa zastavil vo svojom krútivom pohybe, začal prudko padať na ľudí v cik-cakovom pohybe, ktorý je taký typický pre UFO. Všetci prítomní padali na kolená, vydesení na smrť. To však nebol obyčajný strach, ktorý by vyvolala obava, že disk sa na nich zrúti; podľa očitých svedkov to bola smrteľná panika, vyvolaná možno nejakým neznámym silovým poľom, ktoré zasiahlo všetkých bez rozdielu, dokonca aj tých najväčších skeptikov na vzdialených miestach, ktorí "zázrak" nepovažovali za dosť dôležitý nato, aby sa unúvali prísť bližšie. Vo vzduchu sa tiež vytvorili anjelské vlasy, ktoré sa tak často vyskytujú v prítomnosti UFO a ktoré sa obyčajne tesne nad zemou odparia. Ženské zjavenie deťom povedalo, že dve z nich čoskoro zomrú - a dve deti skutočne zomreli na následky epidemickej chrípky. Zostala žiť iba Lucia - v kláštore, úplne izolovaná od ostatných ľudí, pretože sa vraj s nikým nechcela rozprávať. S proroctvami o budúcnosti ľudstva neskôr oboznámili pápeža Jána XXIII. a pár vybraných kardinálov. Podľa svedkov, ktorí ich videli odchádzať z tajnej porady, všetci boli úplne vyvedení z rovnováhy. Keď sa sekretár pokúšal jedného z nich osloviť, pretože ho dobre poznal, ten ho len mlčky odstrčil. Proroctvá sa údajne týkali vypuknutia I. a II. svetovej vojny, "obrátenia" Ruska a tretie sa týkalo neblahého osudu organizovanej cirkvi v blízkej budúcnosti.

Javy, zvané "UFO", sa vyskytujú na tých najneočakávanejších miestach. Nie vždy je prítomný objekt, ktorý pôsobí dojmom kovového lietajúceho stroja. Často je to len zvláštna hra farebných svetiel a prítomnosť silného energetického poľa. Prípad, ktorý sa stal v Kanade, je veľmi zvláštny, i keď treba povedať, že odborníci vyslovili pochybnosti o hodnovernosti tejto výpovede a nikdy sa presne nedokázalo, čo sa vlastne stalo.

Mladý farmársky manželský pár s 9-ročným chlapcom si v neďalekej rekreačnej oblasti vybral tiché, opustené miesto na stanovanie cez víkend - na osamotenom ostrovčeku, uprostred jazera. Prišli na miesto až v podvečer, a tak sa veľmi usilovali postaviť stan ešte pred zotmením. Rodičia teda nemali čas venovať pozornosť akýmsi svetlám na oblohe. Až neskôr, keď všetko rekapitulovali, si matka spomenula, že syn sa na ne stále díval. Podľa jej výpovede, pri horúčkovitej snahe postaviť stan sa zrazu celé okolie ponorilo do takej nepreniknuteľnej čiernoty, že si nevideli na ruky. Intuitívne sa snažili dostať k sebe čo najbližšie, matka sa načahovala za chlapcom a v panickom strachu volala jeho meno. Syn sa však neozýval a nijako ho okolo seba nemohla nájsť. Keď sa svetelnosť napokon ustálila do pôvodného šera, chlapec stál ticho neďaleko. Ale od tých čias už nikdy nebol, ako býval. Nehovorí a je diagnostikovaný ako mentálne postihnutý.

Podobný prípad, veľmi dobre dokumentovaný, spomína Jaques Vallee vo svojej knihe "Dimenzie". 28. februára 1959 vojenský technik Gerry Irwin, na ceste späť k svojmu vojenskému útvaru, medzi Idaho a Texasom, spozoroval na oblohe akýsi žiarivý objekt, ktorý pomaly klesal k zemi. Nebol si celkom istý čo to je; nazdal sa, že by to mohlo byť horiace lietadlo, ktoré v núdzi hľadá vhodné miesto na pristátie. A tak - ako vojak, vedomý si svojej zodpovednosti - zastal a odstavil auto na okraj cesty. Na kúsok papiera napísal odkaz, že ide vyšetrovať možnú haváriu lietadla a ten, kto lístok nájde, nech zavolá políciu. Lístok zastrčil za volant a nabok auta napísal veľkými písmenami krémom na topánky: STOP. Po nejakom čase popri aute prechádzal rybársky a poľovnícky inšpektor, ktorý lístok zobral so sebou k miestnemu šerifovi. Ten zorganizoval niekoľkých dobrovoľníkov a vydali sa ho hľadať. Našli ho poriadny kus cesty od auta, uprostred divočiny, v bezvedomí, a tak ho dopravili do nemocnice. Lekári však nevedeli nájsť nijaký zdravotný defekt; Gerry jednoducho veľmi tvrdo spal, to bolo všetko.

Keď sa prebral, jediné, o čom stále hovoril, bol žiarivý objekt a stále sa vypytoval, kde má svoj kabát. Ubezpečili ho, že žiadny na sebe nemal, keď ho našli. Previezli ho potom do vojenskej nemocnice na pozorovanie a po štyroch dňoch prepustili, pretože všetko sa zdalo byť v úplnom poriadku. Po niekoľkých dňoch však nečakane omdlel uprostred chôdze, ale rýchlo sa spamätal. 15. marca nečakane omdlel znovu a keď ho dopravili do nemocnice, bol presne v takom stave ako po prvý krát. Okolo druhej po polnoci sa náhle prebudil a jeho prvá otázka bola: "Prežili to niektorí?" Ubezpečili ho, že nie je 28. február, ale 16. marec a žiadne lietadlo nikdy nehavarovalo. Pobudol v nemocnici okolo jedného mesiaca, vyšetrovali ho i psychiatri, ale nakoniec ho zase prepustili. Na druhý deň po prepustení z nemocnice odišiel náhle, bez dovolenia, od svojho útvaru, nasadol na autobus, odviezol sa čo najbližšie k miestu, kde pôvodne videl objekt a ďalej kráčal pešo. Uprostred divočiny presne našiel miesto, kde ležal jeho kabát, vybral papierik, obkrútený okolo ceruzky a zastrčený do gombíkovej dierky a spálil ho. Až potom sa prebral z tranzu. Nevedel kde je, ani ako sa tam dostal a nevedel pochopiť, prečo pálil akýsi hlúpy papier. Dlho mu trvalo, kým vôbec našiel cestu. Keďže bol veľmi zmätený a bál sa čo sa to s ním robí a medzitým si uvedomil aj to, že odišiel od svojho útvaru bez dovolenia, rozhodol sa dobrovoľne prihlásiť na najbližšej policajnej stanici. Tam sa náhodou stretol so šerifom, ktorý mu porozprával, čo sa stalo po prvý krát, ako ho našli. Potom sa spoločne spojili s vojenským útvarom a znovu ho dopravili do nemocnice. Tentoraz sám generálny armádny inšpektor nariadil nové vyšetrovanie, ale žiadne vysvetlenie sa nenašlo, a tak ho po čase znovu prepustili. 1. augusta sa Gerry nedostavil do plánovanej služby a nikde ho nemohli nájsť. Po mesiaci hľadania ho vyhlásili za dezertéra. Od tých čias ho nik nevidel.

Iný zaujímavý prípad bol uverejnený v istom časopise v Londýne začiatkom 70-tych rokov. V noci z 1. na 2. novembra 1968 sa istý francúzsky lekár, v dobrom spoločenskom postavení, triezvy a súdny človek, zobudil na volanie svojho 14-mesačného synčeka. Ťažko sa mu vstávalo, lebo tri dni predtým si zasekol sekerou do nohy pri rúbaní dreva, ale vstal, že mu dá napiť vody. Vonku sa blýskalo a chlapča stále ukazovalo smerom s veľkému obloku. Vyzeralo to, že sa blíži búrka, a tak sa vybral na išpekciu domu, že pozatvára všetky okná. Záblesky prichádzali od západu, a tak otvoril okno, vedúce na terasu, aby sa pozrel, ako to vyzerá s počasím.

Vo vzduchu, v určitej vzdialenosti rovno pred sebou uvidel v horizontálnej polohe dva diskovité objekty, strieborno-bielej farby, ostro červené na spodnej strane. Na bokoch mali akési horizontálne antény. Medzi nimi presakovali záblesky a spolu sa pohybovali mierne doľava. Keď sa ich bočné antény dotkli, oba nečakane splynuli v jeden disk, ktorý sa k nemu pomaly približoval a nenáhlivo sa obracal do vertikálnej polohy. Keď obrat dokončil a vyzeral ako kruh, zasiahol ho prudkým lúčom svetla. Ozval sa zvuk: "bang" a disk sa v zlomku sekundy dematerializoval, zanechávajúc po sebe iba belavú žiaru, ktorá sa po chvíli stratila vo vetre. Zobudil ženu a povedal jej, čo sa stalo. Až ona si potom všimla, že zranenie z nohy mu úplne zmizlo. A nielen to... Dlhé roky trpel na následky zranenia z Alžírska a aj tieto bolesti sa po zážitku úplne stratili tiež a nikdy sa už neobnovili.

Autor článku ho navštívil asi 6 dní po udalosti a našiel ho veľmi vyčerpaného; stratil na váhe a v oblasti žalúdka cítil bolesť. Neskôr sa mu tam vyformoval červený trojuholník, ktorého charakter nevedel dermatológ určiť. Lekár mu o svojom zážitku s UFO nepovedal a odmietol jeho návrh na uverejnenie štúdie o zvláštnej červenej pigmentácii v odbornom lekárskom časopise. Podobná červená pigmentácia sa neskôr objavila aj na brušku dieťaťa.

Ani po dvoch rokoch sa bolesti po bývalých zraneniach znovu neobjavili, len červený trojuholník sa z času na čas obom znovu vyformoval. Zúčastnení dospelí však prešli veľkou psychologickou zmenou. Lekár i jeho manželka, ktorí prv nikdy o podobných veciach nehovorili, sa začali zrazu zaujímať o náboženstvá, okult, mystiku a astrológiu. Muž je dokonca schopný telepatického prenosu myšlienok a jasnovidnosti; hodinky a elektrické okruhy v jeho blízkosti sú ovplyvňované a v jednom prípade dokonca i spontánne levitoval.

Niektorí svedkovia v podobných prípadoch uvádzali, že objavenie sa neznámeho lietajúceho objektu vyvolalo u nich spontánne opustenie fyzického tela na určitý čas. Iní mali pocit, že na ten krátky čas, pokiaľ boli schopní UFO sledovať, boli v kontakte s cudzou inteligenciou alebo sa dostali do takého psychického stavu, že úplne podliehali cudziemu vplyvu. Istá žena z Veľkej Británie, napríklad, pri jazde autom z Londýna do Stratfordu, okolo štvrtej popoludní uvidela na oblohe, spolu s inými svedkami, žiarivý disk. Podobne ako ostatní, zastavila na chvíľu auto, aby sa lepšie prizrela. Disk robil vo vzduchu všelijaké manévre a potom tíško klesol za stromy. Pokračovala teda v ceste, keď zrazu za Burfordom sa z ničoho nič dostala do zvláštneho psychického stavu: akoby sa náhle "posunul obzor môjho vnímania", povedala. V priebehu niekoľkých sekúnd sa stala "z agnostika gnostikom" a toto nové uvedomenie akoby "prúdilo do nej zvonka modravými zábleskmi"; akoby ju navigovala v myslení akási cudzia moc.

V ten večer - v dome, kde bola na návšteve - sedeli všetci v miestnosti s veľkými francúzskymi dverami. Pristúpila k nim, lebo v miestnosti bolo veľmi teplo. Vtom zrazu zbadala na trávniku opodiaľ stáť akúsi čudnú postavu. Ako neskôr vypovedala: pohľad naň v nej vyvolal paniku, lebo niečo také vôbec nečakala a postava na ňu zapôsobila veľmi nedobrým dojmom. Ako kresťanka, s určitými zafixovanými náboženskými predstavami, to kvalifikovala ako čosi nedobré, diabolské. Stvorenie vyzeralo ako človek, ale malo zvieracie zakončenie nôh a telo pokryté ligotavou srsťou. Malo špicaté uši, čosi ako dlhý pysk a prsty ako hrubé konáriky. Gánilo to na ňu bez mihnutia žiariacimi hroznovo zelenými, mierne šikmými očami bez zreníc. Mala nepríjemný pocit, že postava s ňou chcela nadviazať mentálny kontakt, ale bolo to absolútne nemožné, kvôli strachu, ktorý cítila. Rýchlo odišla od dverí a sadla si aby sa upokojila. Po čase jej to však nedalo... Presviedčala samu seba, že sa jej to určite len zdalo, že to bola možno len hra tieňov, a tak znovu vyzrela von, či "to" tam stále je. Bolo. Iba sa trochu posunulo do tieňa. Potom si už po celý zvyšok večera dávala veľký pozor, aby sa k dverám nepriblížila. Nikomu nepovedala ani slovo a na druhý deň odcestovala. Až oveľa neskôr, keď sa zúčastnila prednášky o UFO, si dala dohromady súvislosti a uvedomila si, že tá neobyčajná skúsenosť môže mať niečo spoločné s diskom, ktorý tesne predtým, spolu s inými, pozorovala.

A aby sme nemuseli za príkladmi chodiť ďaleko, zaujímavý prípad vyšetrovali v poľskom mestečku Xztum. Miroslaw Goralski a Krzysztof Kobus po práci v záhrade čistili svoje pracovné nástroje, keď sa náhle nad nimi objavilo UFO, ktoré jeden z nich popisoval ako kruh a druhý ako dve "delty", spojené krížom. Ako sa neskôr zistilo, každému z nich sa javil inak, pretože sa naň dívali z iného uhla. Všetko sa odohralo veľmi rýchlo.

Obaja pocítili v hlave "zvuk obrovskej frekvencie", okolie sa ponorilo do bielej hmly a cítili, že "stúpajú hore obrovskou rýchlosťou". Kobus to popisoval tak, že mal pocit, akoby sa nohami "opieral o neviditeľný vankúš", ktorý sa však naraz pod ním nečakane stratil a pred očami (pred vnútorným zrakom?) sa mu objavovali prekrásne farby a tvary. Mal pocit, že mu do hlavy prúdia idey z akéhosi vonkajšieho zdroja. Goralski dokonca vnímal i akési inteligentné bytosti, ktorým pokladal telepaticky otázky, o ktorých mu nebolo celkom jasné, kde sa v ňom berú, napríklad: "Čo je hmota?" a hneď na ne dostával veľmi neobyčajné odpovede: "Veľmi dôležitou vlastnosťou hmoty je jej schopnosť prenikať inou hmotou". Videl akoby obrazy z minulosti, vrátane ľudí v starobylom oblečení. Obaja nečakane "spadli" späť do záhrady a dlhý čas boli celí šokovaní a popletení... Neskoršie vyšetrovanie jednoznačne dokázalo, že zážitok bol pre nich reálny.

Okolo UFO sa v posledných desaťročiach vytvorilo príliš veľa kalnej vody. Priveľa nepoctivých ľudí zvádzalo vyšetrovateľov na scestie, čo malo potom za následok sformovanie sa tvrdého odporu skeptikov, ktorí teraz zatracujú aj poctivé pokusy o vyšetrenie objektívnej pravdy. Tlač, rozhlas a televízia sú plné rôznych podvodných a falošných správ a tí, ktorí by mali čo povedať, mlčia. Vallee však uvádza i množstvo takých prípadov, kde sa jednoznačne dokázalo, že niekto vedome klame svetovú verejnosť a doslova vyrába falošné prípady UFO. Používajú pritom dokonca špeciálne upravené lietajúce stroje, s "tajomnými" nápismi, nervové a omamné plyny, lasery a neváhajú dokonca i krátkodobo unášať ľudí. Minimálne v jednom prípade sa totiž dokázalo, že istého muža vo Francúzsku týmto spôsobom uniesli a držali pod vplyvom silných sedatív, v polo-bezvedomí, takmer tri dni, kým ho omámeného nepohodili znovu na mieste, odkiaľ bol pôvodne "unesený bytosťami z UFO". Kto má k dispozícii technické prostriedky, dostatok financií a času na takéto nákladné žarty? Alebo kto má záujem šíriť vo verejnosti paniku a vyrábať senzácie tohto druhu? Vallee dôvodí, že by to mohli byť vojenské kruhy niektorých štátov, ktoré robia tieto pokusy v snahe skúmať spôsoby a možnosti psychickej manipulácie obyvateľstva nepriateľského štátu v prípade vojenského konfliktu.

Vallee, ktorý má reputáciu seriózneho a hodnoverného vedca a názor ktorého iní vyšetrovatelia rešpektujú, verejnosť veľmi prekvapil, keď otvorene vyslovil presvedčenie, že tieto javy nie sú iba "vedeckým, technickým" problémom, ako ich väčšina ľudí chápe, pretože "moderná veda má dosah iba na veľmi úzky vesmír, iba na jednu konkrétnu variáciu nekonečnosti". Po dlhých rokoch vyšetrovania dospel k názoru, že javy v žiadnom prípade nie sú zapríčinené mimozemskými lietajúcimi strojmi z inej planéty, ktoré by riadili fyzické bytosti, podobné človeku, ako väčšina ľudí usudzuje. Nato je to príliš komplexný jav, kedy dochádza k akémusi posunu rozmeru - priestoru, na rozmedzí asi desiatich metrov; je tu prítomné neznáme, veľmi silné energetické pole, ktoré sa navonok prejavuje pulzujúcimi farebnými svetlami a inými formami elektromagnetického žiarenia. Objekt sa často javí ako pevný, materiálny, kovový, ale môže sa dematerializovať v zlomku sekundy a nepohybuje sa podľa platných fyzikálnych zákonov. Ľuďom, ktorí sa ocitnú v jeho blízkosti, často spôsobuje fyzické a psychické zmeny - halucinácie, vidiny, poruchy spánku, priestorovú a časovú dezorientáciu, dočasnú slepotu, atď. Čo je však najdôležitejšie, po skúsenosti sa často mení celková názorová orientácia človeka: inak chápe vesmír, svoju úlohu v ňom, svoju podstatu a zmysel života. Väčšina z nich si necháva túto skúsenosť pre seba, publicitu nevyhľadáva a odmieta. Častokrát ani najbližšia rodina o zážitku nič nevie. Vallee nadobudol pocit, že napriek negatívnym prejavom má tento jav za následok všeobecné zodvihnutie úrovne ľudského povedomia a v podstate pozitívny efekt na celú ľudskú spoločnosť. Je osobne presvedčený, že tu existuje akási psychická, nevtieravá kontrola ľudského povedomia a že paranormálne javy okolo UFO, sú iba jednou z jej manifestácií. Tento fakt veľakrát uniká úzkoprsým, obmedzeným vyšetrovateľom, ktorí sa snažia dokázať jediné: že UFO skutočne existujú a že sú mimozemského pôvodu. Vallee sa nazdáva, že skôr by sme sa mali snažiť pochopiť, čo za týmito halucináciami stojí, prečo čoraz viac ľudí vo svete, často veľmi váhavo a neochotne priznáva, že prešli zvláštnym transformatívnym duševným procesom alebo že videli a počuli čosi, čo raz navždy zmenilo ich život. Ukázalo sa, že pri tej istej príležitosti reagovali rôzne osoby veľmi rozdielne, akoby ľudia, ktorí sa ocitnú v tomto zvláštnom silovom poli, reagovali podľa toho, akú majú dušu. Človek možno vidí to, čomu je ochotný uveriť.

Albert Budden vo svojej knihe "Psychické blízke stretnutia UFO" sa zaoberá práve touto problematikou. Okrem iného spomína dlhoročnú vedeckú štúdiu Dr. Alexa Keula a Kenneth Phillipsa, ktorí prišli k uzáveru, že kvalitu zážitku ovplyvňuje niekoľko základných faktorov:

1. demografické podmienky, v ktorých subjekt v spoločnosti žije
2. jeho/jej systém viery
3. jeho/jej zdravotná história
4. jeho/jej predchádzajúce zážitky podobného charakteru (ak sa vyskytli)
5. jeho/jej tvorivé schopnosti
6. jeho/jej vzdelanie

Niektorí vyšetrovatelia usudzujú, že príčinou týchto javov môže byť aj nekontrolované znečistenie planéty elektromagnetickým vlnením, ktoré spôsobujú vysielače a prijímače (prenos televíznych a rádiových signálov, telefonických hovorov, radary, vysielačky, satelity, rozsiahla elektrická sieť a podobne). Mnohé štúdie totiž potvrdili, že v blízkom okolí miest, kde sa parapsychické zážitky vyskytli, bolo možno nájsť podobné zariadenia. Iní autori, napríklad John A. Keel v knihe "Ôsma veža", zase naznačuje, že možno nejaká cudzia inteligencia energetickými silovými poľami monitoruje a manipuluje život v menej vyspelých svetoch a pomáha tak usmerňovať vývoj človeka na zemi. Keel tento proces prirovnáva k situácii malého chlapca, ktorý pozoruje kvapku vody pod mikroskopom. Pred jeho očami sa rýchlo rodia, žijú a umierajú mikróby, ktoré si vôbec neuvedomujú, že okrem sveta tekutiny, v ktorom žijú svoje krátke životy, existuje neznámy, rozmernejší svet, v ktorom žije svoj život malý chlapec. Z toho nadhľadu chlapec ľahko vybadá prekážku, ktorá na mikrób čaká a ihlou ju bez problémov odstráni. Mikrób však nechápe "ihlu", ani "zázračný" proces odstránenia ťažkostí.

So zaujímavými teóriami prichádza aj astrofyzik John Taylor v knihe "Čierne diery: koniec vesmíru". Taylor sa venuje výskumu gravitačného kolapsu veľkých hviezd. Odhaduje, že každý rok okolo tisíc hviezd v našej galaxii nadobudne zmraštením takú veľkú hustotu, že sa stanú trpasličími hviezdami a neskôr čiernymi dierami, obklopenými silným gravitačným poľom. Objektu, ktorý sa dostane do tesnej blízkosti čiernej diery, sa už nemusí podariť vymaniť sa z jej smrteľného objatia. A o tom, čo sa odohráva na konci tunela, môžeme len teoretizovať. Možno sa raz všetka hmota nami pozorovaného vesmíru postupne prenesie cez takéto tunely niekam inam - do úplne iného času a priestoru.

Mnohé staroveké texty - a dokonca aj Ježiš - prorokovali konzumáciu vesmíru kdesi v ďalekej budúcnosti. Taylor sa nazdáva, že mimozemšťania, ktorí sa podľa mnohých indícií v minulosti pohybovali po zemi, mohli byť práve utečencami pred takouto čiernou dierou, ktorá hrozila zničiť a pohltiť ich vlastný svet. Teleskopy, rozmiestnené po celej zemi, i na orbite, potvrdzujú existenciu množstva kolapsovaných hviezd: bielych trpaslíkov i čiernych a červích dier iba v našej Mliečnej dráhe. Jedna obrovská sa napríklad nachádza priamo v srdci našej galaxie; je od nás vzdialená asi 21 miliónov svetelných rokov a krúti sa okolo vlastnej osi rýchlosťou asi 1040 km za sekundu. V tejto súvislosti treba spomenúť aj úspešné knihy Ericha von Dänikena, bývalého hotelového managera a barmana, ktorý sa snaží dokázať, že asi pred 10 až 50 tisícmi rokmi pristáli na zemi inteligentné bytosti s vesmíru, ktoré sa krížili s prvými primitívnymi ľuďmi, a práve týmto spôsobom vznikol Homo sapiens sapiens. Predkladá nám na posúdenie svoje hypotézy o ich pobyte na zemi takejto alebo takýchto civilizácií i rozsiahlu evidenciu o mnohých pamiatkach, ktoré po nich zostali po celom svete. Niektoré z jeho domnienok boli už medzitým vyvrátené alebo spochybnené, napríklad fakt, že sumerská civilizácia sa objavila z jedného dňa na druhý, keď v skutočnosti sa vyvíjala v priebehu asi šiestich tisícov rokov. Základnú ideu v jeho knihách však nemožno brať na ľahkú váhu a treba s ňou v budúcnosti počítať.

Niektoré z novodobých hypotéz o vývoji človeka na zemi sú možno naozaj príliš za vlasy pritiahnuté, ale nemožno im uprieť poctivú snahu zaplniť tie nevysvetliteľné medzery, ktoré vo vývoji človeka existujú a vysvetliť rozporuplné skutočnosti z blízkej i ďalekej minulosti. Preto majú taký veľký a pozitívny ohlas medzi čitateľmi.

Americký autor Zecharia Sitchin vo svojej sérii kníh spomína veľmi kontroverzné okolnosti, ktoré sa udiali pred očami svetovej verejnosti v 80-tych rokoch. V rokoch 1988-89 vzbudila vo vedeckých i nevedeckých kruhoch veľkú pozornosť zvláštna udalosť. Informáciu o nej začali uverejňovaná v dennej tlači a v niektorých vedeckých časopisoch, ale potom bola náhle zastavená. Čo sa vlastne stalo...

V júli 1988 vyslal Sovietsky zväz smerom k Marsu dve automatické sondy Fobos 1 a Fobos 2. Fobos 1 sa už o dva mesiace neskôr stratil vo vesmíre. Zodpovední pracovníci informovali verejnosť, že to spôsobil poľutovaniahodný omyl - nesprávny rádiový povel. Fobos 2 v januári 1989 úspešne dorazil až k Marsu a podľa programu začal nabiehať na obežnú dráhu okolo planéty. Jeho dráha bola naplánovaná tak, aby sa ocitol nielen v blízkosti planéty, ale i jeho obežnice Fobos a neskôr na ňom pristál. Sonda v poriadku vysielala signály, ktoré boli na zemi dekódované do sérií obrázkov z povrchu Marsu. Všetko prebiehalo podľa plánu, dokiaľ sa nedostala do jednej roviny s obežnicou Fobos.

Sovietske kontrolné stredisko zrazu váhavo oznámilo, že má problémy so spojením. Správa bola lakonická; povedalo sa len toľko, že Fobos 2 sa v plánovanom čase neozval a že nemôžu s ním znovu nadviazať kontakt. Ale na probléme sa vraj usilovne pracuje. Keďže vyslanie tej sondy stálo nemálo peňazí a na financovaní sa podieľalo aj 13 európskych krajín a Spojené štáty, veríme, že Sovieti istotne vyvinuli nadľudskú snahu, aby sa všetko dalo do poriadku. Zatiaľ však, čo sovietske agentúry ubezpečovali svetovú verejnosť, že všetko je pod kontrolou, vysoký predstavený Glavkozmosu Nikolaj A. Semionov v televíznom interview váhavo priznal, že takmer niet nijakej nádeje a že sonda je na 90% stratená navždy. A potom sa všetky agentúry odmlčali...

Až po dvoch dňoch sa v španielskej tlači objavila nenápadná, kratučká správa, že akýsi, bližšie neidentifikovateľný, objekt sa objavil na poslednej fotografii, ktorú sonda vyslala. Táto posledná fotografia však nikdy nebola zverejnená v tlači a neskôr sa tvrdilo, že vôbec neexistuje. Na nátlak svetovej verejnosti sa neskôr v európskom televíznom vysielaní objavili dve predposledné fotografie, ktoré sonda vyslala, kde bol jasne viditeľný veľký elypsovitý tieň na povrchu Marsu - tieň akéhosi telesa, dlhého, podľa odhadu, asi 20 km. Tieto fotografie boli robené naraz normálnymi i špeciálnymi infračervenými kamerami, takže v žiadnom prípade nemohlo ísť iba o hru svetla alebo nejaký kaz. Ako sa ukázalo neskôr, tieň bol zachytený už o deň skôr, ale verejnosti sa o ňom nepovedalo. Vtedy však vyzeral byť oveľa väčší, okolo 26 až 30 km v priemere. Navyše vysvitlo, že komunikácia so sondou bola prerušená náhle, práve vtedy, keď pomaly obracala svoju anténu smerom k zemi a mala začať vysielať série obrazov z povrchu mesiaca Fobos!

Po niekoľkých hodinách sa ešte ozval slabý signál, ale spojenie už nebolo možné nadviazať. V neskorších správach sa v tlači objavilo niekoľko vysvetlení. Tvrdilo sa napríklad, že sonda nebola schopná stabilizovať sa, a preto nemohla začať vysielať podľa plánu. Odborníkov vo svete však takáto odpoveď neuspokojila, pretože sonda bola stabilizovaná na tri osi a je veľmi nepravdepodobné, aby bez vonkajšieho zásahu jednoducho stratila stabilitu. Aj keď sa na verejnosti objavilo aj množstvo iných hypotéz a vysvetlení, odborníci žiadnemu z nich nikdy neuverili; boli príliš naivné a nepravdepodobné.

Na nátlak odbornej verejnosti, zvlášť francúzskej, ktorí sondu vybavili elektronikou a nepáčilo sa im, že práve jej zlyhaniu sa pripisuje tento neúspech, bol po dvoch mesiacoch v televízii znovu odvysielaný posledný videozáznam, ale tentokrát už bez dvoch posledných obrázkov s čudným tieňom! Pozornosť diváka bola upriamená na zvláštnu anomáliu na povrchu Marsu v rovníkovej oblasti. Na ploche asi 345 km štvorcových, bolo vidieť akési línie - hrubšie i tenšie, ktoré boli zdrojom radiácie. Ale o elypsovitom tieni už nepadlo ani slovo. Jeden z kontrolórov vesmírneho strediska sa však tlači podriekol, že problémy nastali preto, lebo sonda sa z neznámych dôvodov dostala do nekontrolovateľnej rotácie...

Až v októbri bola potom uverejnená úplná správa o udalosti. V nej sa už priznávalo, že hlavným dôvodom bola nekontrolovateľná rotácia, ktorú spôsobila buď porucha na elektronickom zariadení alebo náraz nejakého neznámeho predmetu. Od tých čias boli vyslovené i mnohé iné možné vysvetlenia, ale verejnosť stále ešte nedostala presvedčivé odpovede na svoje zvedavé otázky. Mohla byť tým "neznámym predmetom" napríklad strela? Tieň, ktorý sa na povrchu Marsu objavil, musel byť predsa tieňom čohosi konkrétneho, nejakého pravidelného elypsovitého alebo guľovitého objektu, ktorý sa nachádzal medzi ňou a planétou a jednoducho tam nemal čo robiť. Nech týmto objektom bolo čokoľvek, musel byť zachytený na poslednom obrázku, ktorého existenciu neskôr zodpovední vedeckí pracovníci popierali, hoci to musel byť práve niekto z nich, čo túto informáciu španielskej tlači dal! Dozvieme sa niekedy pravdu?

A v tejto súvislosti spomeňme i zvláštne útvary, ktoré boli už dávno predtým objavené na Marse, keď sa Viking 1 dostal na orbit okolo neho ešte v roku 1976. Jeho úlohou bolo nájsť vhodné miesto na pristátie Vikingu 2, ktorý mal nasledovať za ním po niekoľkých týždňoch. Pri 35. oblete sonda vyslala sériu obrazov z oblasti, ktorá bola neskôr pomenovaná "Cydonia" a ktoré spôsobili nemalý rozruch a sú predmetom skúmania a mnohých rozporov ešte aj dnes. Ide o obrázky niekoľkých pahorkov, ktoré pripomínajú pyramídy, ďalej neprirodzene rovných kanálov a obrovského skalnatého útvaru, pripomínajúceho ľudskú tvár.

Richard C. Hoagland za pomoci počítačovej techniky a dôkladnej analýzy fotografií dokazuje, že útvary sú v každom prípade umelé a museli ich niekedy v minulosti vybudovať inteligentné bytosti. Ruský geológ a mineralóg Vladimír Avinskij, ale aj mnohí iní sa jednoznačne domnievajú, že tie štruktúry v žiadnom prípade nemohli vzniknúť náhodne a určite to nebola len hra svetla pri fotografovaní alebo čosi podobné. Veľký význam sa pripisuje zvláštnej škvrne, ktorá sa nachádza medzi jednou z pyramíd a "tvárou" a ktorá by mohla svedčiť o pozostatkoch biologického, možno rastlinného, života.

Planéta Mars je však inak mŕtva, ako sa zdá... Aj keď na nej možno nájsť útvary, pripomínajúce vyschnuté korytá riek, bývalých jazier a morí, nikdy sa nenašiel žiadny dôkaz o existencii čo i len mikroskopického života. Voda je dnes sústredená v polárnych čiapkach planéty vo forme ľadu a snehu. Mars je veľmi chladný, iba napoludnie sa vzduch rozohreje do teplôt okolo 0 stupňov Celzia, aj to len na rovníku. Vedci sa zhodujú v tom, že planéta pravdepodobne práve prechádza dobou ľadovou, podobnou tým, ktorých periodický výskyt sa predpokladá i na zemi. Keďže intenzita magnetického poľa planéty je veľmi nízka, niektorí vyslovili názor, že Mars možno zároveň prechádza pomalou repolarizáciou - výmenou magnetických pólov, o periodickom výskyte ktorej sa našli dôkazy aj na zemi. Stopy po činnosti vody na planéte Mars však nasvedčujú tomu, že v minulosti sa tu vyskytovali obdobia prijateľného podnebia.

Neskôr, na základe analýzy fotografií, boli v oblasti Cydonie identifikované aj pozostatky čohosi, čo nazvali "mestom", a ktorého hlavné rovné ulice vedú práve k útvaru, pripomínajúcemu ľudskú tvár. Spočiatku skeptický Mark Carlotto, neskôr potvrdil, že tvár v žiadnom prípade nie je iba produktom hry svetla a v budúcnosti by sa mala tejto oblasti venovať zvláštna pozornosť. Mnohí iní zase naopak tvrdia, že všetky tieto skutočnosti existujú len v mysliach a vo fantázii nadšencov science fiction a v budúcnosti sa určite nepotvrdia. Možno sa ešte v najbližších rokoch dočkáme nemalých prekvapení.

Prečo vôbec bola táto finančne veľmi nákladná odysea sondy Fobos 2 uskutočnená? Zecharia Sitchin uvádza niekoľko možných dôvodov. Podľa neho, príčinou tohto záujmu je zvláštna charakteristika mesiaca Fobos, tejto malej obežnice Marsu. Okrem nej má ešte jednu - Deimos. Deimos je však príliš malý a nezaujímavý; obieha ďaleko od povrchu planéty a pravdepodobne je to iba veľký kus skaly - bývalý ateroid, pritiahnutý náhodne gravitáciou planéty niekedy v minulosti. Fobos však, na druhej strane, je veľmi zvláštny: obieha okolo planéty po nezvyčajnej, takmer kruhovej dráhe a oveľa bližšie k povrchu planéty. Urobí asi 3 a pol obehu za jeden deň. Podľa výsledkov meraní sa niektorí vedci domnievajú, že tento mesiac je neprirodzene ľahký v pomere k svojej veľkosti.

Prvý si túto skutočnosť všimol ruský vedec I. S. Šklovskij. Neskôr boli vyslovené mnohé hypotézy, že je to napríklad možno veľký kus ľadu alebo že je to teleso umelé a znútra duté, preto je taký ľahký. Dráha vesmírnej sondy Fobos 2 bola naplánovaná tak, aby sa mohla k nemu nielen priblížiť, ale na ňom aj pristáť. Okrem iného mala zabudovanú i slabú laserovú zbraň, pomocou ktorej mala narušiť povrch a priniesť na zem vzorky. Nič z toho však neurobila... Možno si niekto neželal, aby sa tak stalo. Možno niekto prerušil vysielanie práve vo chvíli, keď sa k nám mali dostať prvé detailné fotografie z povrchu tejto zvláštnej obežnice. Nielen s jeho váhou, ale i s jeho povrchom totiž dačo nie je v poriadku. Takmer jednu tretinu z celého mesiaca zaberá plocha, ktorá pripomína obrovský, vyhasnutý kráter. Na fotografiách, ktoré boli urobené predtým, možno pozorovať akési obrovské priehlbiny - pravidelné, rovné zákopy, žľaby, kanály, ktoré vedú smerom od a do krátera a ktoré nemohli vzniknúť prirodzenou eróziou, pretože mesiac nemá atmosféru a teda ani vietor, dáži a nemá žiadnu sopečnú činnosť. Čo je však najdôležitejšie - v čase medzi návštevou Marinera 9 a neskoršieho Vikinga značný počet týchto neprirodzených útvarov pribudol! To by jasne dokazovalo, že tieto tajomné priehlbiny sa v žiadnom prípade nemohli vytvoriť kedysi v minulosti - dávno predtým, než sa stal obežnicou Marsu. Práve naopak: čosi, akési neznáme sily, sú tu vo veľmi činorodej práci.

Zecharia Sitchin sa snaží dokázať, že Cydonia na Marse a veľká pyramída v Gize boli v minulosti v pravidelnom komunikačnom spojení a Cydonia bola pravdepodobne prvou základňou v našom slnečnom systéme práve tej tajomnej civilizácie Annunaki z planéty Nibiru, o ktorej sa hovorí v sumerských textoch. Domnieva sa dokonca, že svetoví politici, po vzájomnej dohode, pravdepodobne zabránili týmto informáciám a dôkazom preniknúť na verejnosť, aby nevznikla panika. Potvrdenie svojich domnienok vidí v kolosálnych udalostiach, ktoré sa v posledných rokoch odohrali na politickej svetovej scéne. Cituje z prejavov Ronalda Reagana a Michaila Gorbačova, ktoré boli v tlači zverejnené pri ich prvom stretnutí vo Francúzsku v 80-tych rokoch, kedy sa obaja politici zmienili o akejsi, bližšie neurčenej, hrozbe zvonka, ktorá by určite spojila všetky rasy a národy tejto planéty dohromady. Sitchin sa domnieva, že Fobos môže byť činnou základňou, ktorú Annunaki po sebe zanechali, keď sa Nibiru opäť vzďaľovala do hlbokého vesmíru a ktorú dnes pravdepodobne obhospodarujú roboty.

"Príťažlivá a zaujímavá, napínavá fantázia", poviete si, "ale zrejme veľmi ďaleko od pravdy". Lenže dňa 21. augusta 1993 bola, na dlhoročný nátlak odbornej verejnosti, vyslaná k Marsu ďalšia sonda. Nazvali ju "Pozorovateľ Marsu" a mala na orbite zotrvať najmenej dva roky a nepretržito vysielať obrazový materiál, výsledky meraní a iné informácie. Hneď na začiatku, po priblížení k planéte, sa však odmlčala a všetky pokusy strediska obnoviť spojenie, skončili neúspešne. NASA oznámil verejnosti, že dôvody tejto poruchy boli prozaické a všetko je v najlepšom poriadku. Nie je však tých porúch naozaj trochu priveľa? A v priebehu minulých desaťročí sa objavili aj iné rozporuplné informácie, ktoré po týchto udalostiach nadobúdajú ešte väčší význam. Napríklad v septembri, v roku 1956, keď sa Mars nachádzal veľmi blízko zeme, americké námorníctvo zachytilo krátkovlnné rádiové signály na vlnovej dĺžke 3 cm, prichádzajúce z neznámeho zdroja na planéte Mars. Usúdilo sa, že ich zdrojom sú pravdepodobne nejaké prirodzené príčiny.

Ale v roku 1959 sovietsky rádioastronóm profesor Anotil uverejnil článok, že signály z Marsu sú vysielané systematicky; nespôsobuje ich prirodzená anomália, ale zrejme ich vysielajú inteligentné bytosti. V roku 1957 boli zachytené iné, bližšie neidentifikované signály z neznámeho objektu, pohybujúceho sa vesmírom v tesnej blízkosti zeme. NASA v tom čase nemal na orbite žiadny satelit a dva sovietske satelity, prítomné vo vesmíre, vysielali na úplne inej vlnovej frekvencii. Je to všetko len náhoda?

Ďalšie rozporuplné informácie sa v tlači objavili v roku 1965, keď pri prenose signálov z Marineru 4 do stanice v Austrálii, boli niektoré obrázky nevysvetliteľne zahmlené a prúd signálov sa na istý čas dokonca úplne prerušil. Až neskôr sa ukázalo, že práve v tom čase bolo okolo 30 kilometrov od tejto stanice vo vzduchu prítomné UFO, a tak sa niektorí vedci, samozrejme, neubránili podozreniu, že "niekto" možno nechcel, aby ľudia určité objekty na Marse videli. Toto podozrenie ešte viac umocnila záhada, ktorou sa stala fotografia č. 11 z tejto série, na ktorej by mal byť zachytený istý kráter na Marse. Obraz tohto kráteru je totiž do najmenších detailov zhodný s obrysmi krátera Klávius na Mesiaci!

Španielski výskumníci Antonio Ribera a José M. Oliver si ako prví všimli túto neprirodzenú podobnosť a neskôr sa skutočne potvrdilo, že oba krátery sú skutočne absolútne navlas zhodné. V prírode sa však nikde nevyskytujú dva úplne zhodné prírodné útvary. Táto fotografia je zrejme "falošná": namiesto obrázku reálneho kráteru na Marse, ktorý sonda vyslala, sa prosto na zem dostala fotografia už predtým dobre známeho kráteru na Mesiaci. Možno nás chcel ktosi uchrániť pred neočakávaným prekvapením pri pohľade na skutočný kráter, veď ako inak možno toto vysvetliť?!

Nielen Fobos - obežnica Marsu, ale aj iné mesiace v našom slnečnom systéme, sú veľmi zvláštnymi telesami. Ešte v roku 1904 bol vo vedeckej tlači oznámený objav desiateho mesiaca planéty Saturn - Themis, ktorý sa však neskôr astronómom stratil. O 62 rokov neskôr profesor Audonin Dollfus znovu nahlásil objav desiateho mesiaca planéty Saturn a nazval ho Janus. Tento sa však nachádzal v úplne inej pozícii k planéte ako ten predchádzajúci; obiehal oveľa bližšie k nej. Sú tieto dva "desiate" mesiace Saturna identické? Ako je možné, že Themis sa na nejaký čas stratil a kde sa znovu vzal a pritom v úplne novej pozícii? Sú niektoré mesiace planét našej sústavy naozaj iba prirodzenými obežnicami? Prečo sa potom niektoré z nich pohybujú okolo planét v protismere?

Sitchin teoretizuje, že sumerské texty hovoria o civilizácii Annunaki, ktorá umelo, stvorila človeka ako geneticky pozmenenú bytosť a tým urýchlila jeho prirodzený vývoj na zemi. Táto civilizácia údajne pochádzala z planéty Nibiru (Marduk v babylónskych textoch), ktorá sa k slnku približuje raz za 3600 rokov a je teda veľmi neobyčajným členom nášho systému. Je možné, aby taká planéta naozaj existovala?

Už nejaký čas astronómovia pozorujú akési nezrovnalosti v obežných dráhach Neptúna a Uránu. Merania dosvedčujú, že náš slnečný systém by naozaj , teoreticky, mal mať ešte ďalšieho člena - neznámu planétu, ktorú nazvali "planéta X". Nezrovnalosti podobného typu viedli aj v minulosti k objaveniu Neptúna a Pluta, preto to nie je celkom vylúčené. A zasvätenci a jasnovidci tiež hovoria, že čoskoro objavíme ďalšiu obežnicu.

Americký astronóm Joseph L. Brady sa dokonca domnieva, že je to veľmi pravdepodobné. Vypočítal, že taká planéta by sa približovala k slnku každých 1800 rokov, za predpokladu, že by jej obežná dráha bola kruhová. Ale Sitchin hovorí, že obežná dráha Nibiru je elypsovitá, podobná dráhe komét.

Objektov, podobných kométe, ktoré sa približujú smerom k nám, je viac. Aj dr. Anderson, americký astronóm si myslí, že podobné teleso zachytil. Podľa jeho výpočtov je asi 5 väčšie ako zem, ale túto skutočnosť bude možno potvrdiť až vtedy, keď ho lepšie zachytíme opticky. Dr. Robert Harrington, ktorý pracuje v observatóriu amerického loďstva, vyslovil domnienku, že planétu, ktorú hľadáme, nemôžeme možno zatiaľ pozorovať preto, lebo sa pohybuje príliš pomaly.

Luis Alvaréz, nositeľ Nobelovej ceny si všimol periodicitu v obdobiach, kedy mnohé živočíšne druhy hromadne vyhynuli, napríklad dinosaury. Domnieva sa, že príčinou by mohlo byť práve podobné teleso: akási "planéta smrti", ktorá sa periodicky k zemi približuje a prináša so sebou dážď komét, spôsobujúcich zmätok, katastrofy a obrovské škody v našej slnečnej sústave i na zemi. Sitchin hovorí, že v sumerských textoch možno nájsť presné údaje a parametre, kde a ako sa planéta vynorí. Podľa všetkého by sa mala vynoriť na južnej pologuli a mala by sa k nám priblížiť smerom od súhvezdia Kentaurus.

Vo vesmíre neustále prebieha nepretržitý proces materializácie a dematerializácie. Keby bolo ľudstvo schopné objaviť povahu svetelných častíc, ktoré sa neustále pohybujú vesmírom a keby objavilo spôsob kontrolovanej premeny vibrácií týchto častíc, bolo by teoreticky schopné pohybovať sa celým vesmírom. Možno v adekvátne prispôsobených strojoch, ale spôsobom úplne novým, podobne ako sa pohybuje myšlienka. Na začiatku cesty by sa objekt dematerializoval a v cieli materializoval v opačnom procese. Logicky uvažujúc: je viac-menej isté, že všade okolo nás existujú miliardy iných civilizácií na rôznych úrovniach bytia, ktoré podobné spôsoby cestovania už dávno vedia využívať. A keď sa človek začne dívať na vesmír z pohľadu quantovej fyziky, môže svojej fantázii popustiť uzdu donekonečna.

Predstavme si teda civilizáciu, ktorá umelo zasiahne do prirodzeného vývoja života na zemi vytvorením akéhosi genetického kríženca medzi existujúcim ľudoopom, ktorý sa vyvinul prirodzenou evolúciou a svojím vlastným alebo umelým, ale rozhodne nepozemským, božským semenom", cez ktoré dostane človek do vienka inteligenciu. Táto civilizácia nezostane žiť s ním, ale zanecháva mu presné inštrukcie, ktorých sa musí držať, aby nenarušil rovnováhu v prírode, ktorá ho obklopuje a aby si zachoval určitý morálny štandard. Jednotlivé obdobia vo vývoji ľudských civilizácií sú určované práve týmto kozmickým cyklom - prirodzeným priblížením sa domovskej planéty. Bohovia zakaždým zhodnocujú vývoj civilizácie na zemi prostriedkami, povahu ktorých môžeme len tušiť. Ak sa ukáže, že človek nie je schopný žiť v mieri a v rovnováhe s ostatným stvorením, zničia ľudskú civilizáciu vyvolaním prírodných katastrof, aby ľudstvo muselo začať od začiatku a tentokrát lepšie. A naopak: ak sa presvedčia, že človek má šance zmeniť sa, dajú nám o sebe vedieť spôsobom, aký bude pre nás najvhodnejší, podelia sa s nami so svojimi vedomosťami, všetky ľudské problémy budú v okamihu vyriešené a život na zemi už nikdy nebude, ako býval.

Aké by to bolo jednoduché, aké by to bolo krásne - keby to bola pravda! Vážne sa však obávam, že je toto je len krásny, materialisticky založený, sen. A všetky takéto sny sa v posledných desaťročiach rovno pred našimi očami rozpadali až na príliš materiálny prach.

Z vlastnej skúsenosti vieme, že pravda je vždy trošku zložitejšia, než očakávame a že za všetkým, čo sa zdá na prvý pohľad jednoduché a jasné, je obyčajne ukrýva nejaký háčik. Človek rád siaha po ideách, podľa ktorých môže všetko dosiahnuť bez námahy a vlastného pričinenia. Pre ľudí niet nič príjemnejšie, než predstava, že ktosi príde a vyrieši za nás všetky naše problémy akoby švihnutím čarovného prútika. Za také jednoduché riešenie cestou čo najmenšieho odporu je človek niekedy ochotný obetovať všetko, veľakrát aj to najcennejšie, čo má: svoju dušu, svoje svedomie. Nie; toto nie je tá pravda, ktorú hľadáme. Musíme hľadať ďalej.

Zabudnime teraz na chvíľu na UFO a na mimozemské civilizácie a pozrime sa pozornejšie na seba. Všetko nasvedčuje tomu, že tajné spoločenstvá a zasvätenci od začiatku opatrujú akúsi dôležitú informáciu o človeku. Pokúsme sa ju teda hľadať najprv v legendách a mýtoch a v pamäti jednoduchých ľudí. V nich totiž rezonuje spomienka aj na akúsi inú civilizáciu. A tá nepochádza z cudzej planéty, zo vzdialeného súhvezdia alebo z iného vesmírneho rozmeru. Tá tu bola už vtedy, keď sme my ešte neexistovali a bude tu aj potom, keď nás tu už nebude. Je to civilizácia, schopná robiť zázraky, aké si dnes ani len predstaviť nevieme. Je to zázračná civilizácia; civilizácia, ktorá mení ťažkú, hustú, kondenzovanú hmotu tohto materiálneho sveta na ľahší, priesvitnejší, subtílnejší materiál a prináša svetlo všetkému živému v ňom.

A tou civilizáciou je vlastne tá naša...

- - -

Zdroj: PROP



Článok je v sekcií - UFO a Mimozemšťania / UFO