« Úvod do štúdia hermetizmu 13Žák zvláštní školy »

Bola to predsa len mimozemská kozmická loď?

Znamenalo by voziť drevo do lesa, keby sme chceli znova podrobne opísať udalosť v Podkamennej Tunguzke, ktorá 30. júna 1908 otriasla časťou ruskej tajgy a tvorí jednu z najväčších záhad nášho storočia. Počet publikácií zaoberajúcich sa prípadom takzvaného Tunguzského meteoritu je nesmierny. Dosiaľ existuje vyše sto hypotéz, ktoré sa pokúšajú objasniť vtedajšiu katastrofu, a každoročne pribúdajú nové: počnúc obrovským výbuchom bahenného plynu účinkom úderu blesku až po náraz slnečnej hmoty po mohutnej erupcii. Z vedeckej stránky bolo skúmaných len niekoľko teórií. Medzi ne patrí teória meteoritu, kométy a planetoidu, ale aj fantasticky znejúci predpoklad, že išlo o haváriu mimozemskej kozmickej lode počas pristavania na Zemi.

Hypotéza, že objekt z Tunguzky bola kométa, sa donedávna považovala za najpravdepodobnejšie riešenie záhady. Podrobné výskumy amerického astronóma Z. Sekaninu však ukázali, že tento výklad má značné nedostatky. Sekanina vypočítal, že vniknutie tunguzskej kométy do zemskej atmosféry by malo za následok zabrzdenie a tým stratu rýchlosti najmenej 5 km/hod. Pritom by pôsobila na teleso sila približne 10 000 N/cm2 - čo presahuje zaťažiteľnosť jadra kométy viac ako stonásobne. Kométa by nikdy nemohla preletieť atmosférou tak ďaleko a nepoškodené, pretože už predtým by sa prejavili procesy rozkladu a rozpadla by sa.

Pri riešení záhady sa musia vziať na vedomie tieto fakty: 3 000 km2 zničených lesov, rádioaktivita presahujúca normálne hodnoty v epicentre a široko-ďaleko najväčšia magnetická anomália. Hmyz v oblasti Tunguzky je väčší než rovnaký druh inde a pri určitých rastlinách sa zistil obrí vzrast, ktorý nemožno vysvetľovať iba zlepšeným hnojením pôdy popolom po páde tunguzského meteoritu a následnom lesnom požiari. Poľovníci prechádzajúci touto oblasťou sa nespoliehajú na svoj kompas, pretože každý vie, že strelky tu začínajú tancovať.

V roku 1946 vyjadril sovietsky inžinier Alexander Kazancev teóriu, že tunguzský objekt bola havarovaná kozmická loď. Peter Krassa v knihe Oheň padal z neba a J. Baxter a T. Atkins v diele sa podrobne zaoberali touto teóriou, takže sa nemusím púšťať do jej detailnej retrospektívy. Kazancevova myšlienka si našla prívržencov aj medzi vedcami. Spomedzi nich uvedieme Zolotova a Zigela, ktorým sa pomocou teórie kozmickej lode podarilo rozumne vysvetliť celý rad primárnych a sekundárnych fenoménov. Napriek tomu bol tento predpoklad považovaný za priveľmi fantastický na to, aby bol akceptovaný vo vedeckých kruhoch.

Už roku 1967 skúmal známy Spojený inštitút jadrového výskumu v Dubne (Laboratórium pre jadrové otázky) rádioaktivitu popola zo stromov v oblasti tunguzskej katastrofy. Výsledkom tejto dôkladnej analýzy bol Merchedovov článok (nazvaný podľa vedca toho istého mena), ktorý vznikol v spolupráci s B. V. Kurčatovom. Žiaľ, túto správu pozná iba veľmi málo vedcov na Západe. Zhrnutie a záver Merchedovovej správy sú ohromujúce: „Merania ukazujú, že zvýšenie úrovne rádioaktivity je pozorované na vrstvách po roku 1908 tak na živých, ako aj vyschnutých stromoch. Hodnoty rádioaktivity nesúvisia s novodobými usadeninami (z atómových skúšok po roku 1945).

Keďže veda nepozná prípad vzniku rádioaktivity pri páde meteoritu, naše merania vyvracajú hypotézu meteoritov. Keď teda rádio-chemická analýza potvrdí uvedený názor o rádioaktivite, získame jednoznačný dôkaz explózie antihmoty. To dokazuje buď Konštantínovom vyslovenú hypotézu o jestvovaní antihmoty vo vesmíre, čo je už samo osebe zaujímavé, alebo predpoklad o účasti rozumom obdareného konštruktéra pri budovaní objektu z Tunguzky. To značí, že sa vraciame k predpokladu, že tunguzská katastrofa bola zapríčinená haváriou kozmickej lode, ktorej pohonnou látkou bola antihmota. V prospech tohto predpokladu hovoria ťažkosti pri vysvetľovaní efektov prechodu kusov antihmoty cez atmosféru, údaje očitých svedkov o lete telesa, stenografické poznámky o .nezvyčajnom manévri' telesa bezprostredne pred explóziou, ako aj najnovšie údaje Zolotova o energii balistickej vlny, o rýchlosti a zabrzdení telesa."

Táto Mercriedovova správa bola pred istým časom aktualizovaná ďalšou správou. Dosiaľ sa tvrdilo, že sa nepodarilo nájsť- okrem niekoľkých sporných drobných čiastočiek - žiadne trosky alebo časti, ktoré by sa dali zaradiť ako umelo vyrobené. Medzitým sa tento názor zmenil. Prečo?

V roku 1976 - teda 68 rokov po tunguzskej katastrofe - objavili dvaja rybári na brehu rieky Vašky v bývalej Komijskej autonómnej sovietskej republike (na severe niekdajšieho ZSSR), teda vo vzdialenosti niekoľko tisíc kilometrov od „Podkamennej Tunguzky", nezvyčajný kovový predmet. Nálezisko ležalo bezprostredne v priamom predĺžení letovej dráhy tunguzského objektu. Keď sa rybári pokúsili kovový predmet zdvihnúť, vykĺzol im z rúk, spadol na kameň, pričom z neho vyšľahla spŕška iskier. Rozhodli sa objekt poslať do hlavného mesta. Vedci tam nález rozpílili na tri časti po 1,5 kg. Každú z týchto častí skúmali vo výskumných ústavoch, kde nezávisle od seba zistili, že ide o zvláštnu zliatinu zloženú zo 67 % céru, 10 % čistého Iantánu (ktorý sa na Zemi vyskytuje len vo viazanej forme), 8 % neodýmu, 0,4 % čistého železa bez stôp po oxidácii a 14,6 % iných, veľmi zriedkavých kovov. Záver vedcov bol jednoznačný: kovové zliatiny tohto druhu (podstatná časť zo skupiny kovov vzácnych zemín) nie sú v pozemskej technológii známe. Na okraj poznamenávame zaujímavý detail: rašelinová a základná vrstva v oblasti tunguzskej explózie obsahovali 400 až 600-násobne zvýšenú hodnotu kovových stôp zo skupiny vzácnych zemín. Len ťažko to možno považovať za náhodu.

Naskytá sa otázka, prečo sa na samotnom mieste udalosti nenašli žiadne zvyšky. Výbuch a uvoľnená energia museli spôsobiť rozplynutie tunguzského objektu. A predsa - objasňuje to nález pri Vaške - boli niektoré časti konštrukcie buď náporom explózie odmrštené, alebo sa rozložili už pri páde do sibírskej tajgy.

0 náleze z roku 1976 začala sovietska tlač písať až o desať rokov neskôr. Najprv to boli nejasné narážky, potom však už bolo isté: tunguzský objekt zanechal zvyšky nezvyčajného zloženia. Dr. Valerij Fomenko, jeden z členov Komisie pre anomálne úkazy v Moskve, roku 1986 vyhlásil: „Keď vedci skúmali úlomok v jeho počiatočnom stave, dospeli k záveru, že predstavuje časť prstencovitého, valcovitého alebo guľatého stavebného prvku veľkosti 1,2 m. Odborníci však zároveň tvrdia, že neexistuje zariadenie, ktoré by vedelo tlakom desiatok tisíc atmosfér zlisovať obrobky takejto veľkosti... Možno predpokladať, že išlo o prísadu pre nám neznámy druh paliva. Nie je vylúčená ani iná verzia, ktorá je spojená s nezvyčajnými magnetickými vlastnosťami zliatiny. Siločiary sa v rámci úlomku líšia až pätnásťnásobne."
Trvalo ešte ďalšie dva roky, kým sa táto informácia stala známa aj mimo Sovietskeho zväzu. Na čo slúžil tento úlomok? Nevieme. Ani sovietski vedci nezistili účel jeho použitia; nevedeli vysvetliť ani to, ako takéto zliatiny vôbec vznikajú. Dlho som aj ja zastával názor, že pri tunguzskej záhade muselo ísť o explóziu akejsi minikométy. Na základe nových poznatkov však revidujem tento náhľad: V roku 1908 havarovalo na Sibíri lietajúce teleso riadené inteligentnými bytosťami a zrútilo sa do „Podkamennej Tunguzky".


Autor článku - Thomas Mehner
Publikoval - Axis
Článok je v sekcií - UFO a Mimozemšťania / UFO
Pre komentovanie článkov musíte byť prihlásený