Vychovali ich zvieratá

Mnohé deti zachránili a vychovali zvieratá. Najznámejšie sa stali príbehy Mauglího a Tarzana. Dojímajú celé generácie detí i dospelých. Realita je však posadne iná: všetky deti, ktoré nemali kontakt s ľuďmi vo veku 2-5 rokov, stávajú sa mentálne i sociálne Zvieratami - takými istými, ako sú ich lesní ochrancovia.
Nijaké neskoršie výchovné metódy nemôžu túto skutočnosť zmeniť. Vychovávateľom sa podarí maximálne dosiahnuť to, že lesné deti sa naučia chodiť vzpriamene, po dvoch nohách a používať zopár slov. Potvrdzuje to aj doktorka Anna Ludovicová z Ríma, ktorá preskúmala 47 takýchto prípadov. Ani v najlepších prípadoch sa tieto deti nikdy nestali skutočnými ľuďmi. Do konca svojho života mali ťažkosti s dorozumievaním sa, len s problémami sa pohybovali vzpriamene a ich rozumová úroveň neprekročila úroveň 3- až 4-ročného dieťaťa. To, pravda, nemení nič na skutočnosti, že zvieratá sú schopné postarať sa o ľudské mláďa a pomôcť mu.

Vlk priateľom človeka
V roku 1994 sa neďaleko Telkeetu na Aljaške 24-ročná Mary v pokročilom štádiu tehotenstva vracala sama autom domov. Vonku zúrila snehová búrka. Zrazu auto dostalo šmyk a pristálo v priekope. Našťastie, Mary sa nič nestalo. Vedela, že od domu ju delí len pár míľ, preto sa rozhodla pokračovať pešo. Prešla míle, keď pocítila pôrodné bolesti. Stačila ešte vojsť do zátišia blízkych kríkov a stratila vedomie.
„Po nejakom čase som sa prebrala a vtedy som zistila, že okolo mňa sedia sivé vlky. Zo svojich tiel vytvorili teplom dýchajúcu prikrývku, aby ochránili moje zimou sa trasúce telo. Po polhodine sa narodilo dieťa. Vlci boli mojimi ošetrovateľmi. Prehrýzli pupočnú šnúru, dieťa dočista vylízali, a potom mi ho jemne pyskami prisunuli k prsiam, aby som ho mohla nakŕmiť. Správali sa ku mne ako k členke vlčej svorky. Chránili ma, kým neprišla pomoc. Keby neboli pri mne, prišla by som o dieťa a aj ja by som určite zamrzla," končí svoj príbeh Mary Cranicková. Príbeh, ktorý zverejnila vo Weekly World Neuts.

Amala a Kamala
Nebol to jediný prípad, keď sa vlky postarali o ľudské mláďa.
Na jar v roku 1920 sa pri dedinke Midnapore v indickom Bengale začali objavovať prízraky. Kňaz Joseph Singh sa rozhodol záhadu vyriešiť. Vyškriabal sa na strom, z ktorého mohol pozorovať celé okolie. Nečakal, že uvidí čosi mimoriadne, chcel len svojím „pátraním" presvedčiť dedinčanov, že sa vlastne nič nedeje. Po niekoľkohodinovej postriežke zbadal vychádzať z blízkej nory niekoľko vlkov. Spolu s nimi z nory vyšlo aj niekoľko mláďat a - „prízraky". Až po chvíli zistil, že sú to dve dievčatká pohybujúce sa po štyroch. Vlky zastrelili a dievčatká dali do sirotinca, kde im anglikánsky pastor dal mená Amala a Kamala. Prvá prežila v „zajatí" sotva niekoľko dní, staršia, osemročná, deväť rokov. Po celý čas jedla surové mäso a pila z misky ako zviera.
Život s vlkmi a špecifická strava spôsobili, že Kamala mala preďľžené ruky prispôsobené na chôdzu po štyroch a zvýraznenú dolnú čeľusť, čo jej uľahčilo hrýzť kosti. Od ostatných detí sa odlišovala aj dokonalým čuchom a zrakom zostreným najmä v tme. Nedokázala hovoriť, ale zato zavýjala presne ako vlky. Bola taká zaostalá, že ani dlhoročná terapia nepriniesla prakticky nijaké zlepšenie. Kamala sa naučila iba chodiť vzpriamene, jesť varené jedlo a používať sotva tristo slov. Nikdy sa nenaučila smiať.

Mlčiaci Pascal
V roku 1976 indickí poľovníci chytili v okolí Sultanpúra chlapca, ktorý žil s vlčou svorkou. Dali mu meno Pascal a podrobili ho intenzívnemu poľudšťovaniu. Prípadom sa okrem iných zaoberala aj Matka Tereza. Pascal sa naučil chodiť po dvoch, sám sa umývať a obliekať, ale do smrti neprehovoril ani slovo.
Opičie pestúnky
V roku 1667 Oliver Dapper opísal zvyky kmeňov žijúcich v Západnej Afrike, ktoré používali opice na opateru detí. Ten istý jav o dvesto rokov neskôr spozoroval aj holandský zoológ Jan Buttikofer. Paviány občas ukradli dieťa a vzali si ho so sebou. Správali sa k deťom ako k živým bábikám. Tento vzťah k deťom spôsobil, že paviány sa často (s vedomím matiek) starali o bábätká. Prítomnosť týchto štvornohých pestúnok upokojila aj tých najväčších človečích krikľúňov. Nebolo zriedkavé, že ženy samy privolávali skrotené paviány, aby rýchlo uspali kričiace deti... Podobné prípady zaregistrovali v Afrike i v Ázii ešte aj v minulom storočí. V roku 1912 poľovnícka expedícia natrafila v Afrike na chlapca, ktorý žil s čriedou opíc (neskôr bol jeho príbeh opísaný v známom Tarzanovi).
V roku 1973 v tropických lesoch Srí Lanky našli desaťročného chlapca, ktorého vychovali opice. Dieťa vydávalo neartikulované zvuky a pohybovalo sa výlučne po štyroch.
O päť rokov neskôr v Sierra Leone v Západnej Afrike dedinčania vyplašili opice pri klčovaní lesa. Opice narýchlo utiekli, no nechali po sebe len päťročné dievčatko. „Objavitelia" ho štyri roky držali v chlieve uviazané o nohu. Krutý osud dievčatka zmenil až lekár, ktorý navštívil dedinu a odniesol ho do nemocnice na ošetrenie. Ani tam však dievčatko nenadviazalo kontakt s ľuďmi. V roku 1986 v Ugande vojenský oddiel natrafil na skupinu goríl, medzi ktorými bol niekoľkoročný chlapec. Pohyboval sa len po štyroch, mal nadmerne predĺžené končatiny. Živil sa ovocím, trávou a korienkami. Chlapec sa nikdy nenaučil hovoriť a opičie zvyky, ako aj nevraživosť voči ľuďom, uchoval si až do svojej smrti.

Tigrí chlapec
Kroniky zaznamenali spolužitie ľudských mláďat aj s inými zvieratami ako vlkmi či opicami. Známy je napríklad prípad chlapca z Hereckého pralesa v Poľsku, ktorého vychoval medveď. Ešte nezvyčajnejší je prípad z roku 1933, keď v Turecku poľovníci našli v medveďom brlohu nahé dievčatko. Ukázalo sa, že pred pár rokmi zmizlo v lese. Keďže dieťa už poznalo ľudí, vďaka tomu sa po dlhodobej rehabilitácii podarilo navrátiť ho civilizácii. Podobne ako šesťročného chlapčeka, ktorého vychovávala tigrica.
Stalo sa to opäť v Indii. V roku 1875 tam dedinčania zbadali tigricu s dvoma mláďatami a čudným stvorením. Ukázalo sa, že je to malý chlapec. Keď ho dedinčania zobrali, tigrica niekoľko nocí krúžila okolo dediny a hľadala svoje „dieťa". Obyvatelia dediny sa báli jej nočného útoku, preto ju vystopovali a zabili. Chlapca dali na výchovu. Zrejme bol v opatere tigrice len krátko, pretože sa pomerne rýchlo naučil plynné hovoriť a prakticky úplne sa v dedine aklimatizoval. Nepodarilo sa však stlmiť jeho agresívnu povahu. Vďaka tomu však mohol bez obáv chodiť medzi tigre do lesa, hoci je známe, že tieto zvieratá obľubujú ľudské mäso. Príbeh chlapca opísal sudca, pred ktorého sa kvôli svojej násilníckej povahe dostal.
Všetky tieto prípady ukazujú, aká dôležitá je pre dieťa výchova, najmä vo veku dva až päť rokov, ktorý je u ľudí rozhodujúci.



Článok je v sekcií - Spoločnosť, Krajiny a Národy / Nezaradené