Ľudský smútok v období prosperity 2

Nachádzame sa v kľúčovom období ľudskej histórie – náš živočíšny druh uskutočňuje náhly skok z prírodného do elektronického sveta. Počas života predchádzajúcich 3000 generácií človek hľadal návod na svoje konanie v prírodnom svete. Dnes sa učíme o tom, čo je život, z obrazoviek počítačov a televíznych programov. Popri tom, ako budujeme technologickú spoločnosť, približujeme sa k cieľu, ktorý pomenoval Švajčiarsky autor Max Frisch: "Usporiadať život tak, aby sme ho ani nezažili".

Elektronické prostredie

"Realita" sa stráca, ako navigačná hviezda na zamračenej oblohe. Elektronická kultúra postupne pretvára našu identitu. A hlavnú úlohu pri tom stále zohráva televízia.

Už 50 rokov televízia zlepšuje náladu, ukľudňuje nervy, zapĺňa prázdnotu v našom vnútri. Ako väčšina vecí, aj televízia je pri rozumnom používaní pomerne neškodná. Ale čas, ktorý stále viac ľudí venuje televíznemu vysielaniu ťažko možno nazvať rozumným používaním. Dôkazov o tom, že televízia spôsobuje v životoch ľudí veľké škody, neustále pribúda.

V štúdii publikovanej týmom Harvardských výskumníkov v roku 2000 sa uvádza: "Chronické sledovanie TV vedie k poklesu záujmu o veci verejné, k poruchám spoločenského správania a k celkovej otupelosti." Televízia je v súčasnej spoločnosti natoľko rozšírená, že niektoré štúdie sa venujú skôr dôsledkom jej absencie. Pokusné osoby, ktoré sa dobrovoľne rozhodli vzdať pozerania TV v naprostej väčšine prípadov zaznamenali zlepšenie kvality života. Ich pocit sa podľa výskumov dá porovnať s pocitom ľudí, ktorí netušili, že môžu vidieť oveľa lepšie, do chvíle, kedy dostali dioptrické okuliare .

TV je samozrejme iba jednou z ingerdiencií v postmodernom mediálnom guláši. Sex, násilie a tisíce reklamných sloganov. Pop kultúra okupuje psychiku veľkej väčšiny ľudí. Ray Browne, zakladateľ America´s first academic department to study mass culture ju raz nazval: "Mašinou, ktorá riadi všetko to, čím sme." Hlavným zámerom tohto nového elektronického prostredia je zabávať ľudí. Hlavným produktom je "únik".

Ale únik pred čím? Pred nebezpečenstvom? Pred všetkým čo nás obmedzuje? Pred zlými pomermi v našom okolí? Alebo únik pred niečím, čo leží ešte hlbšie: pred sebou samým ? Je iróniou, že čím viac úzkosti cítime, tým viac vyhľadávame zábavu a čím viac zábavy máme, tým viac cítime úzkosť. Niekedy sa ponúka ďalšia cesta, ako uniknúť z tohto začarovaného kruhu: získavanie nových informácií. Ak by sme boli viac informovaní, všetko by sa stalo jasnejším a menej znepokojujúcejším.

T.H.White, autor knihy The Once and Future King, tvrdí, že iba prostredníctvom učenia a spoznávania, môžeme prekonať epidémiu smútku, ktorý celkom pochopiteľne cítime v svete obývanom "nešťastnými šialencami". Internet sa zdá byť ideálnym nástrojom učenia a zdrojom informácií. Ale je Internet naozaj hlavne o učení sa ? Alebo stále častejšie plný úlohu zabíjača času ? Záplava informácií mení užívateľov Internetu na osoby podobné hlavnej postave Borgesovej knižky Funes the Memorious - na ľudí s fantasticky vnímavým mozgom, ale totálne zbavených schopnosti rozlišovať medzi množstvom vedomostí, ktoré dokážu absorbovať. Borgsov hrdina si pamätá každý lístok na strome, ktorý videl pred 30 rokmi, ale nedokáže rozlíšiť, ktoré z jeho spomienok sú pre jeho život dôležité a ktoré nie.

Človek zahltený informáciami nevie, čo si s nimi počať. Nedokáže ich zahodiť za seba, všetky ostávajú bez ladu a skladu uložené niekde v jeho pamäti. Výsledkom je istý druh neustáleho napätia, ktoré ľudia pociťujú. Ako keby sme sa vybrali do lesa na drevo a zbierali všetko čo vidíme až dovtedy, pokým sa nezrútime pod jeho váhou.

Neil Postman nazýva informačnú explóziu problémom „kultúrneho odpadu“, s ktorým sa musia ľudia vysporiadať. „Hlavnou funkciou počítačov“ tvrdí Postamn „bude čoskoro filtrovanie nepotrebných informácií.“ Postman zároveň upozorňuje, že vždy keď je do ľudskej kultúry zavedená nová technológia, samotná kultúra sa nezvratne zmení, podobne ako keď do sudu z vodou nalejete trochu červenej farby – zmení sa pritom každá molekula vody v celom sude. Podobne keď sa zavedie Internet (alebo telefón či televízia) do existujúcej kultúry, výsledkom nebude Internet plus táto stará kultúra, ale kultúra úplne nová, kompletne zmenená. Nová hyperkultúra postupne vsakuje do každej molekuly našich mozgov, deje sa to však postupne a nenápadne, takže si to často ani nedokážeme uvedomiť. Jediné čo pozorujeme sú následky – na nás samotných ako aj na ľuďoch okolo nás.

Victor Frankl, psychológ, ktorý prežil holokaust, popisuje podmienky, v akých žijú ľudia modernej spoločnosti termínom „kolektívna neuróza“. Pod ťarchou tohto stavu sa ľudia cítia bezmocní a správajú sa často fatalisticky. Život ako by sa vymkol spod ich kontroly. V dôsledku toho sa vzdávajú svojej zodpovednosti a riadia sa radšej úsudkom väčšiny, ktorý dnes reprezentujú masmédia. Starý vzorec naučenej bezmocnosti tak pretrváva v novej podobe. Optimistickým posolstvom prác Victor Franklyn-a je zistenie, že v utrpení človek dostáva šancu zmeniť svoj život a dať mu nový zmysel.

Existuje spôsob ako zmeniť náš život ? Dokážeme nájsť spôsoby ako zlepšiť naše duševne prostredie ? Dokážeme vytvoriť kontemplatívny priestor oslobodený od komerčných posolstiev ?
Konzumná spoločnosť

Nárast spoločenskej izolácie a odcudzenia je dôsledkom samotnej podstaty konzumnej spoločnosti, keďže aktivity zameraná na konzum sa v naprostej väčšine prípadov vylučujú s pestovaním priateľských a intímnych vzťahov.

Podľa Davida Cortena (ako uvádza v knihe When Corporations Rule the World - vyšlo aj v slovenskom preklade pod názvom "Keď korporácie vládnu svetu") sme všetci uväznení v špirále rastúcej závislosti: Naša honba za peniazmi nás vzďaľuje našej rodine a komunite, v dôsledku čoho pociťujeme vnútornú prázdnotu. Vtedy prichádzajú reklamní mágovia, aby nám ponúkli niečo, čo zaručene vyplní toto prázdne miesto v našom vnútri - nejaký nový produkt, ktorý si môžeme kúpiť za peniaze. A tak sa opäť ocitáme na začiatku začarovaného kruhu, ktorý nás ženie do honby za ďalšími peniazmi.

V Silicon Valley sa každých 30 sekúnd stáva ďalší človek milionárom. Toto ohromujúce bohatstvo ľudí na vrchole pyramídy vytvára psychologickú klímu, v ktorej, paradoxne, ľudia trpia. Tí menej úspešní trpia závisťou voči úspešnejším, o ktorých predpokladajú, že dosiahli vďaka svojmu bohatstvu šťastie, ktoré im - menej bohatým - chýba. Úspešní a bohatí trpia tiež aj keď trochu iným spôsobom. Ich utrpenie popisuje „syndróm náhleho zbohatnutia“. Trpia ním ľudia, ktorí rýchlo nadobudli veľké bohatstvo, pričom psychológovia prinášajú dôkazy o tom, že ruka v ruke s nadobudnutým bohatstvom sa u nich objavujú pocity izolácie a životných pochybností. Blahobyt, ktorý vytvára pomyseľnú hranicu medzi ľuďmi úspešnými a menej úspešnými, zároveň zasieva na oboch stranách tejto deliacej čiary semienka viny a neistoty.

Zdroj: AdBusters Magazine No. 30, prekl -mr-

Prevzaté z: KRUH ŽIVOTA

Ľudský smútok v období prosperity - 1. časť

Ľudský smútok v období prosperity - 3. časť



Časť v seriáli - Ľudský smútok v období prosperity
Článok je v sekcií - Spoločnosť, Krajiny a Národy / Quo Vadis?