Ľudský smútok v období prosperity 3

Dr. Randolph Nesse, riaditeľ programu Evolution and Human Adaptation na Univerzite v Michigane, verí, že existuje viac druhov depresie ako sa v súčasnosti diagnostikuje. Niektoré druhy depresie môžu byť užitočnými a adekvátnymi odpoveďami na situácie, kedy vytúžený cieľ nie je pre človeka dostupný a keď sa „cesta životom stráca v temnom lese“.

Kríza zmyslu života

„Ak sa mám vyjadriť veľmi stručne,“ vysvetľuje Nesse, „povedal by som, že rôzne duševné rozpoloženia existujú preto, aby regulovali naše životné stratégie. V dôsledku toho prirodzene radi trávime viac času činnosťami, ktoré majú pre náš život význam, ako činnosťami, ktoré jednoducho nefungujú.“

Moderný, mestský, „očarujúco úspešný“ život zapríčiňuje odtrhnutie ľudských bytostí od vecí, po ktorých vo svojej hĺbke túžia – príroda, intimita, pokojné a zdravé životné prostredie. Stále viac ľudí žije v situácii, kedy nie je v ich silách naplniť túto túžbu. Depresia je prirodzeným dôsledkom snahy organizmu vyrovnať sa s problémom a nájsť z neho cestu von. Depresia, inými slovami, je často prvým podnetom pre hľadanie zmyslu.

A tu sa dostávame naspäť k Victor Franklovi. Frankl, ktorý umrel v roku 1998, veril, že väčšina duševných chorôb má svoju existenciálnu dimenziu. Špeciálne sa venoval pacientom, ktorí boli uväznení, ako to sám nazval, v „existenciálnom vákuu“. Bieda týchto ľudí má duchovnú povahu. Je alarmom, ktorý upozorňuje na to, že organizmus žije v duchovnej núdzi. Ak človek ostáva v existenciálnom vákuu príliš dlho, dostáva sa do klesajúcej špirály, ktorá vedie k vážnym neurózam. Život nemá zmysel. Žiadna cesta nie je správna. V nič sa nedá veriť. Nič z toho, čo človek robí, alebo čo by mohol robiť, nemá hodnotu.

Frankl veril, že existenciálne vákuum, ktoré popísal je symptómom modernej doby. Carl Jung ho identifikoval asi u tretiny svojich pacientov a spolu so svojimi súčasnými nasledovníkmi uvádza, že tento druh neuróz - strata zmyslu a významu – je zásadne odlišná od všetkých ostatných druhov duševných chorôb. Maslow ju nazval „metapatológiou“, ktorá je charakterizovaná odcudzením, nudou, únavou, apatiou, pocitom márnosti, stratou viery vo vyššie hodnoty.

Aká je postmoderná odpoveď na stratu zmyslu ? Snažíme sa ho nájsť v obchodoch. Podľa výskumov v ekonomicky rozvinutých krajinách nastáva posun v spôsobe nakupovania – ľudia nechodia nakupovať, aby dostali to čo chcú, ale chodia do obchodov, aby zistili, čo vlastne chcú. Klasické rozprávky o boji dobra a zla, nahrádza moderná rozprávka o nekonečnom ekonomickom raste a technickom pokroku. David Orr, riaditeľ programu Enviromental Studies na Oberlin College, verí že budúce generácie sa budú na našu posadnutosť neustálym ekonomickým rastom pozerať ako na patológiu. Orr je presvedčený, že pojmom „šialená“ môže byť označená celá spoločnosť a že to, čo potrebujeme, je akési „ekologické osvietenie“, ktoré by nám pomohlo naše kolektívne šialenstvo odhaliť.

Postmodernizmus

Dostávame sa na koniec postmodernej zrkadlovej haly. Ťažko sa hovorí o postmodernizme v situácii, keď nikto presne nevie, čo vlastne znamená. Zjednodušene povedané však postmodernistická filozofia tvrdí, že sme dosiahli konečný bod v ľudskej histórii. Modernistická tradícia pokroku, rozvoja a inovácie je mŕtva. Originalita je mŕtva. Avantgardná tradícia v umení je mŕtva. Všetky náboženské a utopistické vízie sú mŕtve. A odpor voči status quo je tiež nemožný, pretože, samozrejme, aj revolúcia je mŕtva. Ľudstvo sa dostalo do tmavej komory, z ktorej nedokáže uniknúť.

Postmodernizmus nám spod nôh vytrhol gnozeologický koberec a ponechal nás samotných v existenčnej prázdnote, neschopných konfrontovať vlastných démonov. Zároveň tak hendikepoval ďalšie generácie mysliteľov, ktorí nepochybne, skôr či neskôr, ukážu cestu k post-postmodernizmu – do miest, kde všetko nie je relatívne, kde zmysel nie je iba spoločenský konštrukt, kde viera nie je reprezentovaná sexy country spevákom ani otrockou oddanosťou monoteistickému mýtu, ale kde naopak sú veci, pre ktoré sa oplatí žiť a tieto veci sú jednoduchšie a bližšie, ako si dokážeme predstaviť.

Liečenie a východiská

Najobľúbenejším riešením, ktoré ponúka moderná doba, sú lieky. Od kolísky do hrobu, zaobaľujeme sa do ochranného kokónu farmaceutík. Mentolový sirup Prozac pre nepokojné deti, Zoloft alebo Halcion pre nešťastných dospelých, Válium pre mrzutých seniorov. Hľadajúc únik z nášho trápenia, spoliehame sa na recepty z lekárne.

Nechápeme však jedno. Žiadne lieky nám nemôžu pomôcť naspäť získať to, čo sme nikdy nemali. Je to ako starý vtip: „Pán doktor, keď mi vyliečite moju ruku, budem vedieť hrať na klavír ? Áno ? To je výborné, nikdy pred tým som na klavír hrať nevedel.“ Mnohí z nás chcú vedieť hrať na klavír bez toho, aby to vôbec skúsili. Chceme aby sa naše problémy vyriešili, ale nedávame si námahu zistiť kde je ich príčina.

Po dve storočia filozofi, od Schopenhauera po Maslowa, stoja v opozícii proti moderným receptom na šťastie a životné naplnenie. Zmysel život ani jeho naplnenie nemôžte dostať, kúpiť, neexistuje žiadna donášková služba. Cesta k šťastnému životu, ktorá sa ukázala ako najnádejnejšia, vedie cez kreativitu, tvorivosť založenú na vlastnej energii a jedinečnom nadaní, ktoré má každý človek.

Problém pasívnych konzumentov, ktorí držia v rukách vstupenku do mediálneho komplexu zábavy a vzrušenia je v tom, že stoja v rade, ktorá sa nehýbe. Pasívne konzumovanie namiesto aktívneho jednania spôsobuje, že človek stráca možnosť prebudiť v sebe svoju vlastnú jedinečnú iskru tvorivosti. Pasívna zábava a vzrušenie, ktoré nám iní núkajú na tácke, spôsobuje iba oddialenie chvíle, kedy sa opýtame samých seba: Čo tu vlastne robím?

Cesta vpred nevyhnutne začína – dobrovoľným krokom naspäť. Krokom, ktorý človeku umožní rozhliadnuť sa vôkol seba.

Na svete stále možno nájsť miesta, ktoré nie sú presýtené postmodernou kultúrou. Miesta, kde duševný svet človeka čerpá svoju šťavu z nedotknutej divočiny, kde sa zatiaľ nevytráca priamy medziľudský kontakt, miesta, kde žije vitálny duch pospolitosti, miesta, kde ľudia myslia a konajú odlišným spôsobom, ako hlavný prúd postmodernej konzumnej kultúry.

Tieto miesta nás môžu mnohému naučiť skôr než navždy zmiznú. Môžu nám ukázať, že existuje iný spôsob života, môžu nás prinútiť zamyslieť sa nad našou vlastnou kultúrou a samými sebou. Máme právo považovať našu kultúru za najrozvinutejšiu a najvyspelejšiu na Zemi ? Môžu ostatné kultúry nasledovať náš spôsob rozvoja bez toho, aby začali trpieť rovnakými chorobami ? A nakoniec – stojí takáto podoba rozvoja vôbec za to ?

Koniec

Zdroj: AdBusters Magazine No. 30, prekl -mr-

Prevzaté z: KRUH ŽIVOTA

Ľudský smútok v období prosperity - 2. časť

Ľudský smútok v období prosperity - 1. časť



Časť v seriáli - Ľudský smútok v období prosperity
Článok je v sekcií - Spoločnosť, Krajiny a Národy / Quo Vadis?