Posvätná veda 2

Keď som v roku 1982 pracoval v Saudskej Arábii, prihodil sa tam veľmi kuriózny incident. Poslal som svojho sudánskeho tajomníka Abu Bakra, aby mi zohnal letenku v saudských aerolíniách v centre Rijádu Vrátil sa so zvláštnymi novinkami: porozprával mi, že saudské aerolínie dočasne uzavreli letisko a všetky lietadlá pristávajú na iných letiskách sveta. Po meste sa rýchlo rozšírili poplašné správy o dramatickej príhode, ktorá sa odohrala v to ráno v Rijáde, keď kráľ Chaled nastupoval na palubu kráľovského lietadla. Ako zvyčajne ho sprevádzal svätý muž Mutava, ktorý sa pri pohľade na lietadlo začal náhle modliť a prosil kráľa, aby nevkročil na jeho palubu.

HERMETICKÉ ZNAMENIE

Ako sa zdalo, problém spočíval v tom, že Mutava spozoroval na trupe lietadla kresťanský kríž, čo v tých dňoch predstavovalo veľmi zlé osudové znamenie. Hoci si celý sprievod, vrátane kráľa, podrobne poprezeral trup, nijaké znamenie kríža sa im nepodarilo nájsť. Kde sa teda vzalo? Mutava sa stal obeťou fenoménu známeho ako „efekt obrazu v pozadí". Jeho oči sa celkom jednoducho sústredili na biele pozadie medzi písmenami „s" a „a" (sa) v loge SAUDlA, ktoré vytvorilo v jeho podvedomí obraz bieleho kríža. Presne v tom okamihu, keď na to poukázal, každý zrazu „uvidel" tento kríž. Videli ho všade, na letenkách, leteckých uniformách, v kanceláriách saudských aerolínií, v cestovných agentúrach, na plagátoch atd. Vyzeralo to tak, akoby celú krajinu odrazu napadol zhubný vírus, ktorý rozšíril infekciu na všetky strany. „Kríž" sa šíril ako lesný požiar. Samozrejme, nedalo sa povedať, či ide o úmyselný trik, alebo o čistú náhodu. To je teraz iba akademická otázka. „Znamenie", či už sa tam dostalo úmyselne alebo náhodou, explodovalo na podnet Mutavu a celá krajina bola teraz zaplavená bielymi „kresťanskými" krížmi. Začali sa šíriť správy o spiknutí a konšpirácii proti islamu. Ak by sa táto situácia neriešila, mohla nakaziť psychiku celého národa ako mor. Preto vydali kráľovský dekrét a všetky logá leteckej spoločnosti Saudia sa museli zmeniť.































Iným všeobecne známym príkladom je úmyselne umiestnené „hermetické znamenie", ktoré vyniesli na svetlo v roku 1982 autori Michael Baigent, Richard Leigh a Henry Lincoln v svojom knižnom bestsellere The Holy Blood and the Holy Grail (Svätá krv a svätý grál). Išlo o maľbu zo 17. storočia, ktorej autorom bol francúzsky maliar Nicolas Poussin, nazvanú Les Berges d'Arcadie. Na maľbe zobrazujúcej pastiersku scénu vo vymyslenej krajine Arkádii sa skupinka pastierov skláňa nad sarkofágom s latinským nápisom ET IN ARCADIA EGO, čo znamenalo „A ja v Arkádii". Autori sa nazdávali, že táto zdanlivo nedokončená fráza je určitým druhom anagramu. Ak písmená preskupili do zmysluplnej latinskej frázy, vznikol nápis I TEGO ARCANA DEI, čo možno preložiť ako „Zatajujem božské tajomstvá". Profil horských vrcholov a iné znaky obrazu sa začali prirovnávať ku skutočnej krajine na juhu Francúzska, kde sa kedysi našiel podobný sarkofág. Postupne sa dostali až k ultratajnej organizácii známej ako Prierie de Sion, takže ich prostredníctvom vzniklo celé mystérium zahŕňajúce pokrvnú líniu Krista a rodokmeň francúzskej monarchie. Poussinovo „magické" alebo „hermetické" znamenie naplno zaúčinkovalo. Hoci takmer celé štyri storočia ostalo v latentnom stave, zámerne ho opäť vzkriesila inkvizícia a iniciatívne mysle, ktoré sa starali o jeho posolstvo až do celkového konca. Po zemi sa šírili celé stovky a azda aj celé tisíce takých účinných magických hermetických znamení. Samozrejme, veľkou otázkou zostáva, či boli zámerne vytvorené na to, aby niekedy v budúcnosti uvoľnili z reťaze hermetickú ideológiu, alebo či boli rozšírené iba z umeleckých, dekoratívnych alebo funkčných dôvodov.


















Vezmime si napríklad sklenú pyramídu, ktorú v Paríži na dvore Palais du Louvre v roku 1984 postavil architekt Ming Pei. Výber sklonu jej stien, ktorý má 52 stupňov a zhoduje sa so sklonom stien Veľkej pyramídy v Gíze, možno chápať ako silný náznak toho, že architekt alebo tí, čo mu to schválili, sa riadili určitou ideológiou vzťahujúcou sa k Egyptu alebo k jeho ezoterickej tradícii. Že ide o niečo podobné, naznačuje aj fakt, že druhým extrémom Louvru je známy egyptský obelisk, ktorý dopravili do Paríža z chrámu v Luxore v Hornom Egypte roku 1836. O tomto obelisku je známe, že v určitom čase súvisel aj so slobodomurárstvom. Šéfom Commision Des Grandes Travaux (Komisia pre veľké práce), ktorá schvaľovala postavenie sklenej pyramídy v Louvri, bol francúzsky prezident Frangois Mitterrand, pričom jeho brat bol v tom čase Veľkým majstrom Grand Orientu, organizácie stojacej na čele slobodomurárskeho hnutia vo Francúzsku. Sklenú pyramídu fakticky postavili ako pamätník dvojstého výročia Francúzskej revolúcie. Súčasní francúzski historici dobre vedia, že jednou zo základných filozofických tém Francúzskej revolúcie bola inštalácia tzv. Étre Supréme čiže Najvyššej bytosti v úlohe nového božstva pre Francúzsko. Tohto „boha" spájali s takzvaným Okom ostražitosti zasadeným do nápadného trojuholníka čiže pyramídy. Tento emblém má očividne slobodomurársky charakter a pripomína skutočnosť, že mnohých revolučných vodcov, vrátane Dantona, Robespierra a Marata, možno spájať so slobodomurárskou lóžou. Napodiv, počas vlády Ľudovíta XIV., Kráľa Slnka, umelec Francois Dubois navrhol vztýčiť na nádvorí Louvru obrovskú pyramídu, ktorá by bola na vrchole korunovaná „večným plameňom" na slávu „Roi Soleil" čiže Kráľa Slnka. Možno je v tomto smere relevantné, že francúzske médiá zvyčajne pokladajú Francoisa Mitterranda za „nového Kráľa Slnka", naznačujúc reláciu s Ľudovítom XIV., čo nemusíme pokladať iba za žart. Z doteraz neznámych dôvodov viacerí architekti počas Francúzskej revolúcie navrhovali postaviť uprostred Paríža mohutnú „egyptskú" pyramídu. Medzi nich patril najmä Etienne Louis Boulée, ktorý niesol určitý podiel zodpovednosti aj za značne symbolické zrútenie Bastily v roku 1784. Navrhol, aby sa z kameňov Bastily postavila obrovská pyramída, a keby sa tak aj naozaj bolo stalo, týčila by sa vari dodnes v srdci Paríža. Preto asi nejde o úplnú náhodu, že francúzsky skladateľ Jean-Michel Jarre, keď ho Francois Mitterrand poveril, aby v roku 1989 zorganizoval oslavy dvojstoročnice, rozhodol sa vztýčiť obrovskú kovovú pyramídu pred Veľkým víťazným oblúkom známym aj pod označením Oblúk bratstva - teda menom, z ktorého cítiť slobodomurárske pozadie, o čom vôbec nemožno pochybovať. K tejto téme sa ešte vrátime - príde na rad v súvislosti s miléniovou oslavou, akú Jean-Michel Jarre naplánoval pre Gízu a Veľkú pyramídu.



Myslím si, že čitateľ medzičasom pochopil, že aj sklená pyramída v Louvri je s veľkou pravdepodobnosťou istým hermetickým znamením, ktoré po preskúmaní jeho symbolizmu a súvislostí objasňuje vysoké ideály Francúzskej revolúcie, jeho ezoterické vzťahy so slobodomurárskymi ideálmi o nastolení Nového sveta a - v konečnom dôsledku - aj jeho pôvod v starom iniciačnom egyptskom kulte. Skrátka, toto znamenie by malo „verbovať" správnych jedincov, ktorých myseľ má vhodné predispozície podrobiť sa procesu slobodomurársko-egyptského zasvätenia. Také monumenty, ako sú pyramída v Louvri alebo Concordský obelisk, majú jednoduchú, ale dôvtipnú funkciu samo sa aktivujúcich zariadení, priťahujúcich do svojho košiara nič netušiace, ale pripravené „ovečky" so zámerom zasvätiť ich do niečoho, čo možno označiť ako slobodomurárske ideály. Bez ohľadu na to, či to Ming Pei zamýšľal alebo nie, jeho stavba je v skutočnosti nielen tvarom, ale aj dizajnom a umiestnením hermetickým zariadením veľkého významu.

„Knihy" Hermesa-Thovta, slúžiace ako príručky najvyššieho hermetického systému poznania, sú - ak uznáme dávne proroctvá - skryté niekde v Egypte, niekde na mieste nazývanom Monte Libyco, niekde celkom blízko, ak už nie vo vnútri Veľkej pyramídy v Gíze.

Ak sa nájdu, môžu byť pokladom nesmiernej ceny - alebo zbraňou.

„POČET" TAJNÝCH KOMÔR

Koncom októbra 1925 oslavoval egyptologičky svet sedemdesiate narodeniny svetoznámeho nemeckého filológa Adolfa Ermana. Práve Ermanovi sa v roku 1890 podaril prvý rozsiahlejší preklad Westcarovho papyrusu - úloha, ktorá mu očividne zabrala päť rokov. Ako je v kruhoch egyptológov zvykom, pri príležitosti okrúhleho životného jubilea vyšlo špeciálne vydanie akademického časopisu, v tomto prípade Zeitschrift fúr ägyptische Sprache (Časopis egyptskej reči), kde viacerí významní odborníci predložili články venovaného svojmu staršiemu kolegovi. Aj známy britský egyptológ a expert na gramatiku hieroglyfov Strednej ríše Alan H. Gardiner sa pri tejto príležitosti prezentoval článkom o Westcarovom papyruse pod titulom Tajná komora Thovtovej svätyne, ktorý však zverejnil v prestížnej vedeckej publikácii Journal of Egyptian Archaeology (Časopis egyptskej archeológie). Článok som zverejnil v plnom rozsahu v prílohe svojej knihy The Orion Mystery (Mystérium Orióná), pre nedostatok miesta som tam však neuviedol komentáre ani diskusiu.

Westcarov papyrus, o ktorom sme už hovorili na začiatku tejto kapitoly, pokladajú egyptológovia za určitú paralelu Rosettskej dosky, čo znamená asi toľko, že práve z neho pochádza podstatná časť našich dnešných poznatkov o staroegyptskej gramatike a syntaxi. Za mnoho rokov od Ermanovho impozantného prekladu papyrusu sa z neho nepodarilo dostať podstatnejšie nové údaje, pričom vzrušujúci odkaz na tajnú komoru a možný záhadný obsah pokladali za fikciu. Gardiner však už v roku 1925 prišiel na „rozlúštenie starého crux interpretum vo Westcarovom papyruse". Tento crux interpretum čiže kritická interpretácia sa týkala hieroglyfických slov „iwpt“ a „wnt", ktoré podľa Gardinera znamenali tajné komory a svätyňa. Vo Westcarovom papyruse, v príbehu o mágovi Džedim, Džedi informuje kráľa Cheopsa (Chufeva), že pozná „počet Thovtových iwpt a wnt", ktoré Chufev dlho hľadal, aby mohol „urobiť to isté pre svoju pyramídu". Vyhlásenie kráľa Chufeva je čírou náhodou jedným z mala, ktoré možno pripísať tomuto záhadnému faraónovi. V plnom znení vyzerá takto: „Potom povedala jeho výsosť, kráľ Chufev: ,Hovorí sa tiež, že ty (Džedi) poznáš počet tajných komôr Thovtových svätýň.' Džedi na to odpovedá: ,Neviem, prosím, koľko je komôr, ó kráľ, môj pán, ale viem, kde sa nachádzajú.´ Po starostlivom preskúmaní slov a vyhlásení kráľa Chufeva Gardiner poznamenáva, že „význam iwpt a wnt v tejto pasáži je problém", lebo slovo wnt obsahuje určujúci znak reprezentujúci „stavbu" alebo „štruktúru" určitého druhu. Gardiner preto tvrdí, že

podoba tohto mena (wnt) s menom mesta, kde Thovta mimoriadne uctievali, totiž Wnw (Hermapolis Magna, známa Arabom aj ako Ašmunein), akoby naznačovala, že šlo o pôvodnú Thovtovu svätyňu alebo azda jeho hrobku.

Adolf Erman ešte predtým prišiel k záveru, že podobnosť medzi týmito dvoma menami je „iba náhodná", Gardiner si to nemyslel. Jemu bolo celkom jasné, že na wnt sa treba dívať ako na slovo predstavujúce špeciálnu budovu zasvätenú Thovtovi, a ponúka riešenie, že by mohlo ísť bud o svätyňu v Hermapolis Magna, alebo o inú svätyňu, o ktorej sa vedelo, že existovala v oblasti delty severne od modernej Káhiry. Gardiner takisto napadol tvrdenie, že kráľ Chufev v skutočnosti nehľadal svätyňu, ale iwpt, t.j. „komory" wnt, čiže komory Thovtovej „svätyne". Natískala sa myšlienka, že „komory" neboli súčasťou Thovtovej svätyne, ale že ich nejako presunuli a ukryli inde. Chufev chcel nájsť práve tieto „komory", aby mohol to isté urobiť aj v svojej pyramíde v Gíze. Tu ide celkom evidentne o nelogickú situáciu: ako možno odstrániť zo svätyne „komory"? Možno vôbec nešlo o komory, ale o prenosné schránky či relikviáre podobné tým, aké sa našli v hrobke Tutanchamona. Tam, v hrobe tohto kráľa, sa našli štyri drevené „komory" s pozláteným povrchom. V roku 1922 ich odtiaľ odstránili a teraz sú uložené v Káhirskom múzeu spolu so zvyškom Tutanchamonových milodarov. Mohli byť „tajné komory" Thovtovej svätyne takýmto čímsi? Chcel Chufev nájsť takéto „komory", aby ich využil vo svojej pyramíde?



Pri podrobnom štúdiu Chufevových a Džediho vyhlásení vychádza najavo, že kráľ sa špecificky pýtal na „počet" týchto „tajných komôr", a nie na komory. V tejto súvislosti Džedi tvrdí, že nepozná ich „počet", ale zato vie, kde ich možno nájsť. „V budove nazývanej ,inventár' v One (Héliopoli) je pazúriková truhlica. Je to v tej truhlici..." Co bola tá záhadná čierna truhlica? A čím mohol byť ten oveľa záhadnejší „počet" v nej? Prečo Chufev tak veľmi po tom túžil, že to tak „dlho hľadal"? Po preskúmaní syntaxe slova „sipty", čo znamená revíziu alebo inventár, Gardiner poukázal na to, že by mohlo ísť aj o zoznam majetku chrámu. Nakoniec prišiel k záveru, že wnt je určitý druh archívu, ak chcete „sieň záznamov", obsahujúcu okrem iného aj „počet", ktorý Chufev tak nutne potreboval pre svoju pyramídu, aby si v nej vybudoval „tajné komory".

INVENTÁR

Po Gardinerovej interpretácii Westcarovho papyrusu vystúpil s radikálne novou interpretáciou další britský egyptológ - F. W. Green. Poskytuje provokatívnu interpretáciu pravej podstaty záhadného „počtu", ktorý si tak vysoko cenili budovatelia Veľkej pyramídy. V článku The Secret Chambers of the Sanctuary of Thoth (Záhadné komory Thovtovej svätyne) Green odmieta Gardinerovu interpretáciu, podľa ktorej Chufev chcel vedieť počet tajných komôr Thovtovej svätyne, aby mohol rovnaký dizajn použiť vo vlastnej pyramíde. Green získal dojem, že by bolo treba oveľa podrobnejšie preskúmať vlastný príbeh, a neskúmať ho iba z filologickej stránky. Ako prvý poukázal na to, že na základe príbehu sa zdá, akoby si jeho pisateľ mýlil dve slová, „pdwt” (niečo, čo sa napína, ako napr. lano alebo povraz) a „iwpt" (účet, archív alebo plán). Ako tvrdí Green, tieto slová „znejú podobne, čo by mohlo vyvolať v človeku aj podobné asociácie: napríklad natiahnutá šnúra by mohla pripomínať stenu a sled riadkov zase súpis či zoznam". Green si teda dovoľuje tvrdiť, že „miestnosť" označovaná ako inventár (archív) „by mohla byť ,mapovňa´ alebo azda ,kresliareň´, kde sa kreslili a ukladali plány". Green sa potom zaoberá zvyškom príbehu, kde mág Džedi informuje kráľa Chufeva o tom, že on, Džedi, nemôže priniesť „kamennú truhlicu" alebo jej záhadný a cenný obsah kráľovi, skôr to môže urobiť jedno z troch detí vysoko postavenej kňažky Radžedet, ktorému je súdené stať sa faraónom. Hovorí sa, že Radžedet je manželkou veľkňaza v Héliopoli, kde sa nachádza „pazúriková truhlica". Je historickým faktom, že V. dynastiu, ktorá nasledovala po Chufevovi, jeho synovi Chafrem a vnukovi Menkaurem - tvorcoch ďalších dvoch pyramíd v Gíze, predstavovali traja bratia splodení kňazom a kňažkou z Heliopole. I. E. S. Edwards v svojej klasickej knihe The Pyramids of Egypt (Egyptské pyramídy), ich vymenúva takto:

Na papyruse uloženom v berlínskom múzeu, známom ako Westcarov papyrus, sa zachovala legenda o pôvode V. dynastie, v ktorej by mohlo byť zrnko pravdy. Papyrus sa sám datuje do Druhého prechodného obdobia, ale určite ide o kópiu staršieho dokumentu. Podľa spomínanej legendy prví traja králi tejto dynastie - Veserkaf, Sahure a Neferirkare - boli trojčatami splodenými Reom (bohom Slnka), ktoré sa narodili manželke kňaza Rea. Veserkaf mohol naozaj pochádzať z rodu kňaza, pričom vyzerá veľmi pravdepodobne, že kým nastúpil na trón, zastával funkciu veľkňaza v Héliopoli... Sahure a Neferirkare boli pravdepodobne bratia...






















Títo prví traja králi a traja ich nasledovníci postavili pyramídy v Abúsíre a v Sakkáre; posledný kráľ dynastie, Venis, postavil svoju pyramídu južne od Džoserovej stupňovitej pyramídy. Práve touto poslednou hrobkou sa náhle prerušuje tradícia, podľa ktorej sa na vnútorné steny pyramídy neumiestňovali nijaké nápisy; steny hlavnej komory a aj chodby Venisovej pyramídy sú popísané textami, ktoré nazývame Texty z pyramíd, a pokladáme ich za najstaršie známe náboženské nápisy v histórii. Texty z pyramíd sa dôkladne rozoberali v mojich predchádzajúcich knihách The Orion Mystery (Mystérium Orióna) a Keeper of Genesis (Strážca stvorenia). Až do roku 1881, keď texty objavil Gaston Maspero, ukrývali svoje tajomstvá takmer päťtisíc rokov. Iba v krátkosti o ich obsahu: Texty z pyramíd, ktoré najlepšie vyhovujú predstave magických textov, mali nejakým spôsobom zabezpečiť transfiguráciu mŕtvych faraónov na astrálne bytosti v nebeskej ríši Usireho blízko alebo priamo v súhvezdí Orión. Ich nedávne dekódovanie naozaj ukázalo, že sú kľúčom k odhaleniu záhadného účelu a funkcie veľkých pyramíd v Gíze. K tejto problematike sa vrátime v jednej z nasledujúcich kapitol. Aby sme nezabudli na Greena, ten sa v analýze Westcarovho papyrusu nazdával, že existovala veľká pravdepodobnosť, s ktorou sa proroctvo mága Džediho o záhadnom iwpt „dostalo" k Chufevovi prostredníctvom budúceho kráľa V. dynastie. Toto proroctvo sa podľa Greena naozaj môže vzťahovať na zavedenie nápisov do komôr kráľovských pyramíd pri pokuse nahradiť Thovtove „tajné komory". Green upozornil na to, že tisíce riadkov tvoriacich základ Textov z pyramíd sú usporiadané podľa fixného a posvätného systému. Green teda naznačuje, záhadným ipwt nie je vlastný dizajn komôr, ale je ním tento posvätný systém riadkov, známych aj ako „výroky":

Tieto dlhé riadky náboženských textov, zostavené podľa určitého poriadku, boli niečím nezvyčajným, takže správa o nich a o ich magickej hodnote zrejme veľmi zapôsobila na tých, čo žili v čase ich vyhotovenia. K zostavovateľovi Westcarovho papyrusu sa však dostala iba pomerne nejasná správa. Sám si nemohol prezrieť Texty z pyramíd, cesta k nim sa zavrela...

Green potom pokračuje predpokladom, „že Chufev si neskrášlil svoj ,horizont´ (t. j. svoju pyramídu) týmito magickými formulami, čo by nepochybne bol býval urobil", ak by bol našiel skrytú „kamennú truhlicu" a jej obsah. Ale čo ak ju našiel? Čo ak táto záhadná čierna skrinka aj so svojím cenným nákladom nakoniec naozaj skončila vo Veľkej pyramíde? Kde by mohla byť?

V marci 1993, ako sme už videli, nemecký tím skúmal úzke šachty vychádzajúce z takzvanej komory kráľovnej. Na ich konci, v približne 60-metrovej vzdialenosti od stredu pyramídy, miniatúrny robot objavil záhadné dvierka, zdanlivo uzatvorené z vnútornej strany dvoma medenými rúčkami. Mohla by byť záhadná čierna skrinka z Héliopole skrytá v malej komôrke práve za týmito dvierkami?

Ako sme sa už dozvedeli, od toho okamihu egyptské úrady celkom nečakane zakázali akékoľvek podobné ďalšie výskumy. K tejto udalosti a jej vážnym dôsledkom sa vrátime. Predtým sa však budeme zaoberať písomnými dokladmi o možnosti existencie ďalšej možnej „tajnej komory" v Gíze, tentoraz nie vnútri Veľkej pyramídy, ale v prirodzenom skalnom podloží plošiny - pod bruchom Veľkej sfingy.



----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------



Už od marca 1993 sa vie o vchode, ktorý by mohol viesť do tajnej komory vo Veľkej pyramíde v Gíze. Ale možno aj Veľká sfinga stráži pod svojím bruchom neodhalený poklad – Sieň záznamov civilizácie, ktorá sa už dávno stratila v priepasti času.

Je to príbeh trvajúci celé stáročia. Mystérium, ktoré dráždilo predstavivosť hľadačov z generácie na generáciu, rozdelilo archeologickú obec a vyvolalo debaty na celom svete. Prečo sa tieto „komory“ doteraz neotvorili? Čo v nich môže byť? Nejde o nejaké „sprisahanie“, ktoré nezahŕňa iba egyptológiu, ale aj iné, podozrivejšie inštitúcie? Alebo je to ešte „niečo iné“? Kniha Roberta Bauvala, spoluautora Mystéria Orióna, Strážcu stvorenia a Mystéria Marsu hľadá a nachádza zasvätené odpovede práve na tieto znepokojujúce otázky.

(Ukážky sú z knihy: Robert Bauval, „Tajná komora“, Remedium 2002)


Posvätná veda (tu)...



Časť v seriáli - Posvätná veda
Článok je v sekcií - Mystériá, Mágia a Mystika / Posvätná geometria