Posvätná veda

Egyptológia nie je „veda", ale posvätná veda. Veľká pyramída nie je iba stavebná štruktúra vyhovujúca jasným geometrickým pravidlám, ale posvätným chrámom iniciácie na pochopenie záhad existencie vesmíru. Aby si dávnovekí architekti - kňazi zabezpečili istotu, využívali pri projektovaní monumentov geometrický kánon, no tento kánon bol neoddeliteľnou súčasťou posvätnej vedy iniciácie. Geometria bola posvätná. Umenie bolo posvätné. Architektúra bola posvätná. Hieroglyfy boli posvätné. Astronómia bola posvätná. Všetky tieto disciplíny tvorili súčasť a podiel posvätnej vedy, ktorú sa v chrámoch učili vybraní zasvätenci. Myseľ človeka, ktorú pokladali za to najposvätnejšie celého stvorenia, pripravovali na pochopenie tejto vedy či poznania, lebo bez toho nebolo možné nájsť boha. Tí, čo plánovali a stavali Veľkú pyramídu, neboli architektmi v modernom chápaní tohto slova. Naopak, boli mágmi maximálne zasvätenými do posvätnej vedy symbolov a kozmického sveta. Veľká pyramída nie je iba majstrovským dielom architektúry, je aj majstrovským kúskom posvätnej vedy.

AKÝ BOL THOVT

Identita a podstata egyptských božstiev je čosi, čo egyptológovia v mnohých ohľadoch nechápu. Jeden zo súčasných vedcov to vyjadril takto:

Nie je nič nezvyčajné, ak ľudia pri debate o starom Egypte hovoria o „egyptskom panteóne". Väčšina egyptológov vás však bude kategoricky presviedčať, že tam nie je iba jediný panteón, ale viacero, pričom všetky sú krížom-krážom spríbuznené spôsobom, ktorý odporuje univerzálne platnej, hierarchickej klasifikácii. Fakt, že mnohí z bohov majú pol tucta alebo viac „alter ego" s rozličnými zvieracími hlavami alebo korunami či inými pokrývkami hlavy a tomu zodpovedajúcimi hávmi, je prameňom nekonečných zmätkov medzi nezasvätenými. To tiež nekonečne fascinuje egyptológov, ktorých silnou stránkou je odhaľovať podobné záhady a klasifikovať všetko čo najdetailnejšie. V súčasnosti sa to robí buď zgrupovaním príbuzných božských osobností, alebo iným spôsobom - priraďovaním ich k mestu či „nome" osobitne špecializovanému na ich uctievanie. Nanešťastie ani jeden z týchto prístupov nemá ozajstný zmysel, lebo Egypťania odjakživa pristupujú k svojmu náboženstvu komplexným spôsobom. V skutočnosti sa dokonca aj prominentní egyptológovia vzdali riešenia tohto problému a vo väčšine prípadov pristúpili k výberu medzi animizmom a ideou, že špecifické božstvo treba pomenovať podľa reálnej historickej osoby, ktorej osobnosť a hrdinské činy boli „mytologizované" až dodatočne. Kombináciou takejto obmedzenej predstavy a reálneho porozumenia vznikol dokonalý historický chaos...

Názorný príklad takého spletenca poskytuje egyptológ George Hart expert na egyptské božstvá. V svojom Dictionary of Gods and Goddesses (Slovníku bohov a bohýň) definuje Thovta takto:

Thovt-Džehutej starých Egypťanov môže byť zastúpený dvoma formami: a) posvätným ibisom... b) paviánom (Papio cynocephalus)... Thovt býva znázorňovaný v podobe ibisa alebo paviána, a prípadne v podobe antropomorfnej figúry s hlavou ibisa.


Tento boh, bez ohľadu na svoju podobu, má niekedy na hlave kráľovskú korunu a nikdy mu nechýba kosák Mesiaca podopierajúci Mesiac v splne. Obidve tieto posvätné podoby možno interpretovať ako lunárne symboly. Thovt ako boh Mesiaca sa moze zjavovať aj v podobe posvätného ibisa, ktorého dlhý a zahnutý zobák naráža na kosák Mesiaca a ktorého bielo - čierne perie indikuje dorastanie a ubúdanie Mesiaca. Paviány zasa na úsvite vrieskajú, čo možno chápať ako pozdrav tvorov mesačného boha vychádzajúcemu Slnku...


Hoci na prvý pohľad vyzerá táto argumentácia celkom hodnoverne pri bližšej analýze sa v jej príliš zjednodušenej podobe objavujú určité nedostatky. Nečudo. Podľa Georgea Harta sa „egyptskí pisári nezaoberali historickým alebo logickým vývinom, ktorý by viedol k uznaniu že títo tvorovia su zasvätení Thovtovi". Tento druh skreslenej logiky vyhovujúcej vedeckej egyptológii dnešných čias je prinajlepšom zmätený a prinajhoršom celkom zavádzajúci. V dnešnom Egypte sa už prakticky nestretneme s posvätnými ibismi. A pokiaľ ide o paviánov, tie zmizli už yelmi dávno Preto sa možno čudovať, z čoho vychádzajú pri svojich interpretáciách takí egyptológovia, ako je doktor Hart. Ak by sme chceli tieto tvory pozorovať v prirodzenom prostredí pripomínajúcom Egypt museli by sme cestovať proti prúdu rieky do Sudánu. V roku 1979 som mal príležitosť pracovať v oblasti Džabal al-Fau asi 350 kilometrov od Chartúmu. Náš základný tábor ležal na úpätí skalnatého kopca obývaného paviánmi. Prvé co som si na týchto tvoroch všimol, bolo, že sa veľmi podobajú človeku. Našu myseľ to podnecuje spomenúť si na primitívnych predstaviteľov človeka. Skrátka, pohľad na paviána pôsobí na podvedomie a spusťav nom myšlienky o „pôvode človeka" a o jeho vzdialených „predkoch Na pavianoch je zarážajúce aj iné - intenzita, s akou pozorujú okolie. Najmä pri východe a západe Slnka vydržia sedieť na skalnatých vrcholkoch celé hodiny a zaujato pozorovať, čo sa deje okolo nich Ich ostrý a prenikavý pohľad odráža poznanie, ktoré sa utváralo celé milióny rokov; pavián si všíma, zaznamenáva a analyzuje každý pohvb pomocou nekonečne jemne naladenej intuície a inštinktov.

Jeden z technikov pracujúcich na projekte mal s jedným z týchto tvorov kuriózny zážitok. Veľký paviání samec si zvykol zliezať na svitaní nadol, a sediac pokojne na kameni, pozoroval spomínaného muža pri práci. Nakoniec, po týždňoch tohto rituálu sa postupne priblížil až k tomuto pracovníkovi. Z jeho správania a pohľadu sa dalo vycítiť, že od neho nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Muž mal iba zvláštny pocit spolupatričnosti a familiárnosti. Bolo to, akoby bol človek splynul s týmto tvorom, akoby ich bol zblížil nejaký neviditeľný sprostredkovateľ, akési neviditeľné puto, ktoré medzi nimi vzniklo. Pavián celé týždne vždy na svitaní zliezal nadol a zakaždým vznikla medzi nimi, rovnaká magická atmosféra. Stretávali sa tam dve bytosti, jedna ešte v „primitívnom” štádiu, druhá "vyvinutá". Čo však bolo zvláštne, zdalo sa, ze žiakom je človek a učiteľom pavián. Ale učiteľom čoho? Človek si začal uvedomovať svoj veľkolepý pôvod a svoje pradávne dedičstvo, ktoré akoby vyvieralo z hĺbok jeho inštinktívneho a intuitívneho ja. Uvedomil si, že tento tvor mu predvádza, ako možno opäť komunikovať tichým jazykom prírody a vesmíru. Pripomenul mu, že je predovšetkým človekom prírody a vesmíru, že je z tej istej hmoty ako pavián, že ho do jeho podoby stvárnili miliardy rokov mutácií a evolúcie. Preto práve pavián je ideálnym symbolom stelesňujúcim toto kozmické vedomie.
Pokiaľ ide o ibisa, tento vták je nílskym tvorom par excellence. Zda sa, že pozná každý cyklus, každú zmenu a každý prúd tejto posvätnej rieky. Cykly a rytmus Nílu tesne súvisia so štyrmi „colures'; (stanicami) čiže obdobiami roka. Počas letného slnovratu sa rieka vzdúva a zaplavuje všetko vodami prichádzajúcimi z ďalekého juhu. Za jesennej rovnodennosti hladina dosahuje svoju priemernú výšku. A keď nastane zimný slnovrat, hladina klesne na minimum. Keď sa priblíži jarný slnovrat, hladina je opäť na svojej priemernej úrovni. Slnko na oblohe podlieha tomu istému cyklu, dokonale harmonizujúc s Mesiacom a hviezdami. Ak by sa človek chcel podobať posvätnému ibisovi, musel by poznať všetky tajomsva Nílu a oblohy; a v širšom zmysle slova aj pravé sily, ktoré riadia vlastný Egypt. Kombinovaný symbol paviána a ibisa preto predstavuje nielen božské poznanie „tichého jazyka" bohov, ale aj sprostredkovateľa medzi zvieracou podstatou človeka a jeho božskou stránkou. Thovt – v neskoršej renesančnej podobe predstavovaný Hermesom Trismegistom – bol magickou entitou zasvätenou do poznania a božskej múdrosti, a okrem toho aj vynálezcom posvätnej vedy starého Egypta. Egyptológ Christian Jacq v knihe Magic and Mystery in Ancient Egypt (Mágia a mystika v starom Egypte) označuje Thovta za „patróna egyptských mágov” a tvrdí, že Thovt bol, “modelom pre všetkých svojich nasledovníkov", t. j. pisárov-mágov; Thovt bol „majstrom hieroglyfov a mágie... strážcom učenosti, objaviteľom posvätného jazyka, astronómom, matematikom... oceňovateľom všetkých vecí... ,vybavený' magickou silou". Na získanie tajomstiev Thovtovej mágie adept musel prejsť náročným iniciačným procesom vykonávaným v dome života. Manly P. Hall v knihe Freemasonry of the Ancient Egyptians (Slobodomurárstvo starých Egypťanov) poskytuje krátky pohľad na obrovské duševné schopnosti, ktoré získaval vysoko zasvätený človek iniciačným procesom dokonca aj v neskoršom období. Hall spomína aj zasvätenie Platóna a Pytagora, ktoré sa podľa viacerých správ odohralo v Egypte. O Pytagorovi sa hovorilo, že keď ho neznámi ľudia stretávali na ceste, „padali pred ním na kolená, lebo ich premohla akási záhadná sila, ktorú vyžaroval". Podobne sa rozpráva aj o Appolóniovi z Tyany. Keď sa tento muž dozvedel o nejakej výtržnosti, postavil sa pred rozvášnený dav a utíšil ho prítomnosťou svojej charizmatickej osobnosti a silou starostlivo vyberaných slov. Medzi takýchto mužov patril aj patriarcha Mojžiš, ktorý podstúpil zasvätenie do egyptských mystérií v Héliopoli. Tým všetkým chcem ukázať, že v Egypte existovala posvätná veda, prístupná iba indivíduám obdareným silnou predispozíciou na intuitívne učenie - typ učenia, ktoré sa uskutočňuje zmyslovými orgánmi človeka, jemným ladením všetkých piatich zmyslov dovtedy, kým nezačnú koordinovane pracovať ako najvýkonnejšie prijímače a vysielače správ. Iniciácia alebo výcvik prirodzených mágov spočívali vlastne v dolaďovaní ich zmyslového vnímania. Doladiť svoje zmysly na „čítanie" správ prírody môže každý. Aby sa však človek stal mágom, musí obrátiť tento proces, t. j. „jazykom bohov" odovzdávať správy ďalším. Toto je arcana arcanorum - najväčšie tajomstvo mága. Thovt, vynálezca tejto mágie, dosiahol v jej aplikácii vrchol. Keďže sme sa vystrojili takým poznaním, ako mal Thovt, môžeme začať skúmať zmysel jeho božskej misie, v ktorej poslúžil ako „posol" bohov.

AKO ZLEPŠIŤ PAMÄŤ

V Platónovom dialógu Faidros je veľmi výrečná pasáž, v ktorej „kráľ Téb" nazývaný Thamus vyjadruje hlbokú úctu Hermesovi-Thovtovi. Thamus sa obáva, že so zavedením „písma", t. j. prostriedku na zaznamenávanie vecí a udalostí, ľudia prestanú využívať veľkú a prirodzenú kapacitu pamäti, čím sa vlastne bude pestovať „zábudlivosť a lenivosť" a čo odcudzí ľudí vnútornému svetu, ktorý ich spája s bohom a prírodou:

Príbeh hovorí o tom, že v oblasti Naucratis v Egypte býval jeden z dvoch starých posvätných bohov krajiny, tomu bohu bol zasvätený vták nazývaný ibis a toho boha nazývali Thovt. Bol to práve on, čo vynašiel čísla a počítanie, geometriu a astronómiu, nehovoriac o hrách v dámu a v kocky, a predovšetkým písmo. Kráľom celej krajiny bol v tých časoch Thamus, ktorý sídlil vo Veľkom meste Horného Egypta nazývanom Grékmi Egyptské Téby, a títo Gréci za Thama označovali Amona. K nemu prišiel Thovt a odhalil mu svoje schopnosti povediac, že tieto schopnosti treba odovzdať všetkým Egypťanom. Thamus sa opýtal, ako sa všetky schopnosti využívajú, a ked mu to Thovt vysvetlil, Thamus odsudzoval to, čo pokladal za zlé, a chválil to, čo pokladal za dobré. Pri všetkých vlastnostiach, ktoré sme spomínali, mal Thamus veľa argumentov tak za, ako aj proti; ked však prišlo na rad písmo, Thovt povedal: „Tu je, ó kráľu, odvetvie učenosti, vdaka ktorému bude ľud Egypta múdrejší a zlepší sa jeho pamäť; môj objav dáva recept na pamäť a múdrosť." Kráľ však namietal a povedal: „Ó človeče toľkých schopností, jednému je súdené tvoriť veci umenia a druhý musí posúdiť mieru škody a výhod, ktoré tieto veci majú pre tých, čo ich majú využívať. A teraz treba tebe, ktorý sa díva láskyplným pohľadom na písmo ako na plod vlastnej snahy, ukázať, že jeho skutočný efekt bude opačný. Ak sa ho ľudia naučia, zakorení sa v ich dušiach zábudlivosť; prestanú si cibriť pamäť, lebo sa spoľahnú na to, čo je napísané, nebudú si už pripomínať veci snahou plynúcou z ich vlastného vnútra, ale vonkajšími znakmi. To, čo si objavil, nie je receptom na pamäť, ale na pripomínanie. To, čo ponúkaš svojim nasledovníkom, nie je skutočná múdrosť, iba jej napodobenina. Ak im ukážeš veľa vecí bez priameho učenia, bude sa síce zdať, že veľa vedia, no väčšina z nich nebude vedieť nič, a ak sa ľudia nenaplnia múdrosťou, ale iba zdaním múdrosti, budú pre svojich nasledovníkov iba príťažou..."

Hieroglyfický jazyk vynájdený Thovtom-Hermesom bol v skutočnosti konverziou tichého „jazyka bohov" do systému znakov a symbolov, ktoré si možno ľahšie uložiť do pamäti a podľa potreby si ich z nej vyvolať. „Kráľ Thamus" sa však obával, že tento systém sa bude zneužívať a môže sa dostať aj do rúk zlých manipulátorov. Príkladom takej situácie je skutočnosť, že aj veľmi talentovaní a kultivovaní Nemci sa v tridsiatych rokoch 20. storočia masovo hlásili k nacistickej ideológii a celkom sa nechali zmanipulovať symbolmi a sloganmi.
Aby sa symboly dali využívať čo najefektívnejšie, je predovšetkým dôležité spoznať, že symbol je presýtený nielen prvotnými alebo archetypickými významovými prvkami, ale aj prvkami vyvolanými kultúrnymi vplyvmi. Všimnime si napríklad symbol červeného kríža. Prvotným elementom je sama červená farba, ktorá pripomína najsilnejšiu a najmagickejšiu substanciu na svete - ľudskú krv. Pojem krv sa veľmi často dáva do súvisu so životom, smrťou, bolesťou, omladením, ukrižovaním, individuálnou identitou, rodinnými zväzkami, príslušnosťou ku kaste a tak ďalej. Čím hlbšie sú poznatky o tomto dôležitom symbole, tým je efektívnejší. Tak napríklad vedomosti o tom, že červený kríž bol kedysi emblémom križiakov a rytierskych templárov a že je symbolom rádu rozikruciánov a bol namaľovaný aj na plachtách lodí, s ktorými Kolumbus objavil Nový svet, pridáva na sile nielen tomuto symbolu ale aj ideológiám, ktoré môže evokovať. Zato u nekresťanov a príslušníkov nezápadných kultúr, ako sú napr. Arabi, červený kríž môže vyvolať silne negatívne emócie. Preto sa napr. saudsko-arabskí predstavitelia negatívne stavajú voči organizácii Červeného kríža a aj voči Swissairu a voči používaniu ich log vo svojej krajine. Ako uvidíme, veci však môžu pokročiť oveľa ďalej...



----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------



Už od marca 1993 sa vie o vchode, ktorý by mohol viesť do tajnej komory vo Veľkej pyramíde v Gíze. Ale možno aj Veľká sfinga stráži pod svojím bruchom neodhalený poklad – Sieň záznamov civilizácie, ktorá sa už dávno stratila v priepasti času.

Je to príbeh trvajúci celé stáročia. Mystérium, ktoré dráždilo predstavivosť hľadačov z generácie na generáciu, rozdelilo archeologickú obec a vyvolalo debaty na celom svete. Prečo sa tieto „komory“ doteraz neotvorili? Čo v nich môže byť? Nejde o nejaké „sprisahanie“, ktoré nezahŕňa iba egyptológiu, ale aj iné, podozrivejšie inštitúcie? Alebo je to ešte „niečo iné“? Kniha Roberta Bauvala, spoluautora Mystéria Orióna, Strážcu stvorenia a Mystéria Marsu hľadá a nachádza zasvätené odpovede práve na tieto znepokojujúce otázky.

(Ukážky sú z knihy: Robert Bauval, „Tajná komora“, Remedium 2002)


Posvätná veda 2 (tu)...



Časť v seriáli - Posvätná veda
Článok je v sekcií - Mystériá, Mágia a Mystika / Posvätná geometria