Volanie zo záhrobia

Sú veci, obrazy, portréty, tváre, ktoré sa zrazu objavia a nik nevie, ako sa na dané miesto dostali. Ich príbehy, sú neuveriteľné, ale, našťastie, niekedy aj dobre zdokumentované, a tak nám neostáva iné, len ich prijať ako skutočnosť, ktorí si zatiaľ nevieme vysvetliť. S niektorými záhadami, s ktorými sa stretol vo vyše osemdesiatich krajinách sveta, ktoré navštívil, ma svojho času zoznámil neúnavný český bádateľ, cestovateľ a spisovateľ Arnošt Vašíček. Ďalšie spomína vo svojich knihách venovaných záhadám našej planéty.

Stalo sa to v mestečku Jim Thorpe na severovýchode Spojených štátov, kde írsky imigrant Alexander Canlpbell v cele číslo 17 čakal na kata. Bol obeťou súdneho omylu, ale nedokázal zmeniť nespravodlivý rozsudok. Chcel však zanechať nejakú informáciu O svojom smutnom osude.

Keď poňho prišla skupina mužov, aby ho odviedla na popravu, pozrel sa na nich, nečakane udrel rukou do steny a povedal: "Stopa mojej ruky tu zostane navždy, ako znamenie hanby úradov Pennsylvánie, ktoré odsúdili na smrť nevinného človeka!" Potom sa pokojne nechal odviesť na miesto popravy. Posledné slová nevinne odsúdeného človeka boli prorocké. Stopa na stene naozaj pretrvala, hoci celu veľakrát maľovali a omietali. Odtlačok Canlhbellovej ruky sa tam zakaždým objavil znova. Po čase sa stala turistickou atrakciou a predmetom záujmu vedcov. Policajný chemik Jeff Kercheval a profesor z Univerzity Georea Washingtona Janles Starrs preskúmali odtlačok ruky pomocou infračerveného a ultrafialového žiarenia,zobrali vzorky farby. Záhadu sa im však nepodarilo vyriešiť. Odpoveď môže byť v ľudských emóciách. Alexander Campbell, šokovaný perspektívou blízkej smrti, bol pod vplyvom silných emócií. Úderom ruky do steny si tieto emócie "vybil" a spôsobil skutočný "výbuch" energie. Bola taká silná, že vytvorila okolo odtlačku dlane ochrannú vrstvu, ktorá ho dodnes nedovoľuje odstrániť.

Ďalší "neuveriteľný" príbeh súvisí s portrétom smutnej tváre. Na podlahe domu rodiny Pereirových v Belmeze v španielskej provincii Cordoba sa jedného augustového dňa roku 1971 objavila medzi ružovými kachličkami tvár. Odzrkadľovala hlboký smútok, starosti a pochybnosti. Dom navštevovali skupiny zvedavcov - susedia, miestni úradníci i polícia. Prišla aj komisia zložená z odborníkov. Lenže chemická analýza portrétu nepreukázala prítomnosť farieb, čo znamená, že portrét sa na kachličky dostal doslova záhadným spôsobom. Tvár reagovala veľmi citlivo na všetky pokusy zlikvidovať ju. Po každom pokuse umyť ju či zoškrabať sa ešte viac zachmúrila. Nakoniec získala výraz bolesti. Vynervovaní robotníci sa rozhodli kachličky odstrániť a podlahu zaliať betónom. To však nepomohlo - po troch týždňoch sa portrét objavil znova. Smutným pohľadom prenasledoval okolie.

Betón preto porozbíjali na kúsky a odstránili vrstvu zeme, ktorá sa nachádzala pod ním. Na veľké prekvapenie našli pod vrstvou zeme ľudské kosti. Bádanie ukázalo, že dom postavili na mieste bývalého cintorína, práve spoločnom hrobe piatich obetí vraždy, ku ktorej došlo v 17. storočí!

Pozostatky zavraždených riadne pochovali na inom mieste. Podlahu v dome Pereirovcov vymenili. Ale exhumácia kostí obetí nepriniesla domácim pokoj. Na podlahe sa ukázala galéria nových portrétov. Ich výraz a farba sa ustavične menili. Niekedy to vyzeralo, akoby sa medzi sebou rozprávali neznámym jazykom, akoby kričali od bolesti. Po určitom čase portréty zmizli.

Tieto napohľad neuveriteľné príbehy dokumentujú početné fotografie a záznamy polície.



Zdroj článku - Pohľad na smrť
Článok je v sekcií - Mystériá, Mágia a Mystika / Posmrtný život