Tvorivosť cez brány smrti

Naše 21. storočie nám ponúka trocha iný pohľad na posmrtný život, aký nám poskytovali ešte nedávno nesmelé experimenty prvých bádateľov z minulých storočí či cirkevné dogmy. Je to pohľad nanajvýš prekvapujúci, vo svojej podstate však veľmi logický. Pohľad, ktorý akceptuje ďalšiu „posmrtnú", netelesnú existenciu ľudskej bytosti ako čosi samozrejmé.
ešte donedávna vnímali mnohí informácie „z druhej strany" ako čosi nedôveryhodné, nepreverené, nepodložené, čosi, čo nie je „vedecky dokázané". Státisíce ľudí však zažili, a aj v súčasnosti zažívajú, rôzne druhy kontaktov, preto nepochybujú. Ako sa dočítate, nechýbajú pri tom ani overené dôkazy.

Neúnavní umelci
Zaujímavým fenoménom súčasnosti je, že sa z iného sveta - predovšetkým v posledných desaťročiach - ozývajú najmä rôzni umelci. Hoci ani v predchádzajúcich storočiach nebola o kontakty tohto druhu núdza. Veď stačí spomenúť prípad A. C. Doyla či E. A. Poa. Rovnako známy je aj príbeh veľkého románopisca Charlesa Dickensa, ktorý sa zrejme ani na druhej strane nevedel zmieriť s tým, že čosi na tomto svete opustil nedokončené... Veď ako inak si vysvediť to, čo sa stalo v roku 1872 T. P. Jamesovi z Bratteboro v USA? Tento odvážny remeselník, stojaci oboma nohami pevne na zemi, nechcel veriť vlastným zmyslom, keď jedného dňa pocítil nutkanie písať. Sadol si k stolu a začal bleskovo zapĺňať celé hárky papiera. Navyše písmom, ktoré sa vôbec nepodobalo jeho vlastnému. James rýchlo zistil, že píše dokončenie románu Charlesa Dickensa Tajomstvo Edwina Drozda. Nechcel tomu veriť: Ch. Dickensa predsa zomrel pred dvoma rokmi! Ale keď dal literárnym znalcom prečítať, čo napísal, tí bez váhania konštatovali, že štýl písania (tvar písmen, vetná stavba atď.) zodpovedá štýlu slávneho anglického spisovateľa. Nakoniec sa celé dielo objavilo na trhu s dodatkom, že knihu posmrtne nadiktoval Dickensa T. P. Jamesovi...

Aj Picasso maľoval po smrti
Nejde však len o romány. Iní umelci tiež zatúžili prejaviť sa po smrti. Patrí k nim napríklad Picasso, ktorý si vybral za svoju „živú ruku" britského maliara Matthewa Manninga, inak známe médium s liečiteľskými
schopnosťami. Picasso už tri mesiace po svojej smrti - v roku 1973 - nadviazal s Manningom kontakt. Anglický maliar však nemusel upadnúť do tranzu, ako iné médiá, ale zachoval si vedomie. Napriek tomu bol v kontakte s majstrom a neuveriteľným tempom maľoval obrazy, ktoré niesli všetky znaky Picassovho „rukopisu". Manning ich podpisoval s úplnou samozrejmosťou Picassovým menom. Na namaľovanie obrazu mu stačili dve hodiny. Navyše maľoval bezchybne, bez skíc a opráv, čo je charakteristické pre všetky diela, ktoré vznikajú „automaticky".

Komunikácia so záhrobím pred televíznymi kamerami
Ešte zaujímavejší je však prípad Luisa Gasparetta z Brazílie, ktorý v roku 1978 dokonca vystúpil v britskej televíznej stanici BBC. Pred očami divákov upadol do tranzu a za 75 minút namaľoval až 21 obrazov troch
najslávnejších autorov: Renoira, van Gog a Picassa. Ich „autentickosť" experti potvrdili. Gasparetto napísal, ktorí autori mu posielali svoje nápady. Na celej záležitosti je vari naj čudesnejšie to, že Gasparetto maľoval oboma rukami, a to každou rukou obraz! Navyše to robil tak rýchlo, že televízni diváci podozrievali BBC, že im reláciu vysiela v zrýchlenom tempe, čo v štúdiu sediaci diváci a experti vyvrátili. | Aj obrazy anglického zlatníka F. L. Thompsona boli inšpirované z druhej strany. Zrazu dostal nutkanie maľovať, čo vôbec nechápal, lebo k maliarstvu nemal vzťah a štetec! v ruke nikdy nedržal. Začal maľovať scény ktoré nikdy nevidel. Keď však navštívil výstavu obrazov, zistil, že jeho obrazy vyzerajú celkom ako tie, čo namaľoval americký maliar Róbert S. Gifford. Experti navyše potvrdili, že nielenže maľuje ako tento umelí ale že maľuje aj okolie, v ktorom Giffoi často trávil svoj čas a ktoré Thompson,samozrejme, nikdy nevidel...
Príbeh Patience Worthovej, ktorá v rokoch 1913 až 1938 napísala 70 tisíc strán vrátane veršov, tiež zaujme. Nebolo by to nič zvláštne, keby sa Patience nenarodila v roku 1650 v anglickej dedinke Dorsetshire. Emigrovala do Ameriky a ešte mladá zahynula pri útoku Indiánov. Svoj príbeh, ako aj ostatné novely a básne, diktovala Pearl Curranovej z Mount City v USA, nevzdelanej žene z domácnosti. Ich spolupráca sa začala v roku 1913. Pearl práve písala list, čo bola pre ňu zvlášť ťažká činnosť. Zrazu však upadla do zvláštneho tranzu a začala rýchlo, bez premýšľania písať. Obsah jej diktovala bytosť, ktorá sa predstavila ako Patience Worthová. Fakty, ktoré uviedla neskôr, overovali experti. Tí zistili, že všetky udalosti zapísané v autobiografii Patience boli skutočné. Curranová povedala, že všetky scény, ktoré opísala, videla pred očami ako živé. Pri písaní nikdy nemusela nič opravovať. Kniha bola dokonca napísaná v staroangličtine, jazykom z prelomu 16. a 17. storočia. Túto reč jednoduchá žena z domácnosti nemohla poznať! Jej pravdivosť overovali odborníci. Tí zistili, že Curranová dokázala v prítomnosti šokovaných svedkov a parapsychológov zapisovať okolo 1 700 slov za minútu...
Hudobný svet žasol
Ani toto ešte nie je všetko o umelcoch ohlasujúcich sa súčasníkom z druhej strany. Aj v oblasti hudby zaznamenali odborníci podobné fenomény. Najslávnejším hudobným médiom je Rosemary Brownová, domáca pani z Londýna, ktorá od šesťdesiatych rokov 20. storočia privádza do úžasu hudobný svet. Najskôr hrala na klavíri a zapisovala neznáme Lisztove skladby, neskôr sa kontaktovala s Brahmsom, Chopinom, Beethovenom, Debussym, Schumannom, Griegom, Bachom... Jej prípad skúmalo už veľa vedcov. Súčasné fínske médium Aulikki Plaamiová tvrdí, že je v neustálom spojení s Elvisom Presleyom, Louisom Armstrongom a stovkou iných známych skladateľov. Zaznamenávanie ich neznámych diel vníma ako cieľ svojho života: doteraz zaznamenala 400 skladieb.

Šťastní ukrižovaní
Filipíny sú krajinou priam presiaknutou kresťanstvom a malí Filipínci vyrastajú v atmosfére veľkej zbožnosti. Preto nečudo, že každý rok na Veľký piatok v dedinke San Pedro Cutud, ktorá leží blízko Manily, sa približne desať osôb dá pribiť na kríž. Podľa Filipíncov je človek bližšie ku Kristovi, keď trpí tak ako on... Navyše Filipínci sú presvedčení, že obeť ukrižovania má silu vykúpiť viny, a dokonca liečiť! Ukrižovanie však nie je jedinou tamojšou zvláštnosťou: ľudia sa tu bičujú, na kolenách prejdú celé kilometre, sami si vtĺkajú klince do tela, iní zasa nosia celé mesiace kríž... Ako vlastne táto tradícia vznikla? Po prvýkrát došlo k ukrižovaniu v roku 1962, ale tradícia bičovania je oveľa staršia. Na začiatku sa každý rok dal ukrižovať len jeden človek, ale z roka na rok ich počet rástol. V súčasnosti sa dáva ukrižovať každý rok okolo desať ľudí. V roku 1993 sa prvýkrát dala ukrižovať aj cudzinka, žena z Belgicka, a o rok neskôr Japonec. Mnohí Filipínci podstúpili ukrižovanie niekoľkokrát. Tvrdia, že keď prešli týmto utrpením, ich zdravie sa výrazne zlepšilo. Ukrižovanie je pre viacerých nesmierne dôležitá skúsenosť: približuje ich k Bohu. Pred ukrižovaním zvyčajne odpočívajú, psychicky sa pripravujú, modlia sa. Vďaka tomu nie sú nervózni a nestratia ani veľa krvi. Keď im vbíjajú klince do rúk a nôh a vo chvíli, keď im klince vyťahujú z tela, je ich utrpenie najväčšie. Napriek tomu len máloktorému z ukrižovaných možno na tvári vidieť bolesť. Väčšina, najmä starších, si zachováva počas 10- až 20-minútového ukrižovania blažený výraz na tvári. Jeden z ukrižovaných povedal: „Len šťastný človek sa môže dať pribiť na kríž, byť ukrižovaný a prežiť. Nešťastný človek by okamžite zomrel."



Článok je v sekcií - Mystériá, Mágia a Mystika / Posmrtný život