Smrťou život pokračuje

Smrť je bránou do nového života, iného "tela", cestou k šťastiu duše. Kresťanská tradícia nás nenecháva v pochybnostiach: smrť je čosi konečné. Národy Východu však vedia, že smrť je len "zmenou šatu" a že sa znova vraciame na Zem v novom tele. 0 tom sú presvedčení aj mystici všetkých čias...
Tibetskí lámovia, ktorí bežne dokážu vystúpiť zo svojho tela, to vedia celkom iste...

Keď sa blíži smrť, organizmus človeka je pripravený: spúšťa procesy znecitlivenia. Takto je smrť sama osebe bezbolestná. Nanajvýš z nejakého dôvodu bolí telo. Ale postupne aj jeho funkcie zaniknú a aj ono prestane bolieť. Keď pľúca prestanú pumpovať vzduch, srdce biť, mozog zomiera a po ňom zvyšok tela. Tento proces trvá asi tri dni. Keby sme mali vyvinuté "tretie oko", mohli by sme vidieť nezvyčajný jav: človek naposledy vdýchne a vtedy sa pomaly nad jeho telom začína formovať obláčik. Pláva v podobe striebornej šnúry, zvyčajne z okolia pupka.Hustne a naberá tvar tela, ktoré opúšťa a vzápätí sa nad ním začne vznášať. Táto strieborná šnúra spája fyzické telo s astrálnym (obláčik). Postupne sa stáva čoraz tenším až nakoniec zmizne. Až vtedy je fyzické telo mŕtve a "hmla", čiže naše vedomie alebo duša, "odletí" do iného života.

Takmer všetky kultúry sa zhodujú v tom, že mŕtveho treba pochovať až po troch dňoch a mnohé národy dokonca po celý tento čas mŕtveho strážia. Rozhovory pri truhle, žiaľ, zúfalstvo a plač či nepotrebný pohyb vzďaľujúca sa duša pociťuje ako bolesť prechádzajúceho chladu. Po uvedenom čase duša pokojne odíde a dostáva sa do iných sfér. To, čo sa deje potom, opisujú rôzne kultúry odlišným spôsobom, hoci princíp je rovnaký: "súdny deň", komnata spomienok, film minulého života, súdna stolica, sebahodnotenie a podobne. Napríklad v tibetskej tradícii nik nikoho nesúdi, iba človek sám, čo je najprísnejší sudca. Človek vidí akýsi "film svojho života" jeho najdôležitejšie chvíle, pričom sa vciťuje aj do postavenie druhých osôb, ktorým povedzme ublížil: vníma a preciťuje to, čo si ony mysleli, čo cítili...

Povedané veľmi zjednodušene, potom duša postupuje na sebe vlastnú úroveň: znamená to, že na tú úroveň, na ktorú sa svojím myslením, konaním, cítením dostala. Po nevyhnutnom štádiu odpočinku "spánku" (ktorého dĺžka takisto záleží od duchovnej úrovne človeka) sa duša učí, čo urobila zle, čo nezvládla. Stretáva sa so svojimi duchovnými majstrami, ktorí jej radia, akú lekciu

musí absolvovať, aby získala skúsenosť a postúpila na vyšší stupeň v hierarchii dokonalosti. Podľa niektorých východných učení v tomto období je aj určené, či v novom vtelení má byť mužom, alebo ženou, v akých podmienkach má žiť, aby sa čo najviac naučila a dozvedela to, čo sa naučiť má. Podľa tibetskej tradície prichádzame na svet raz ako muži raz ako ženy podľa toho, akú lekciu máme spracovať, prebrať.

Po absolvovaní cyklu znovuzrodení už vieme, že sa sem nevrátime. Osoby, ktoré sú na Zemi poslednýkrát, majú zvyčajne ťažký život. Neuvedomujeme si, že sú to vlastne šťastní ľudia, ktorí trpia, aby sa očistili od karmických dlhov a očistili sa na ďalšiu cestu, na ktorej už nebudú musieť získavať skúsenosti prostredníctvom hrubohmotného tela. Lebo život pokračuje ďalej, po špirále...

Podľa spomínanej tradície takéto duše pri návrate do sveta tieňov dlhší čas odpočívajú, "obnovujú sa", aby znova začali púť, ale už v inej skutočnosti, v inom rozmere. Tam, kde je bezpečne, teplo a dobre.

Prečo sa potom ľudia tak veľmi boja smrti, keď nás tam čaká pokoj, láska? Na druhej strane mnohí, ktorí sa rozhodnú pre odchod z tohto sveta vlastnou rukou, sú , presvedčení, že ich problémy a starosti smrť vyrieši. To vôbec nie je pravda. Vrodený strach pred smrťou núti človeka prežiť na Zemi to, čo mu je "zapísané". Inak by jeho duchovný rozvoj nebol možný. Samovražda nič nevyrieši ani neurýchli. Samovrah sa bude na Zem vracať dovtedy, kým si neodrobí nezvládnutú lekciu, a to väčšinou za sťažených podmienok. Z tohto pravidla výnimky neexistujú. Samovražda je akt proti životu nielen telesnému, ale aj duchovnému.

Keď nadíde náš čas, nebojme sa smrti. Tam, na druhej strane, nás čakajú bytosti, ktoré nám chcú pomôcť. Boh nie je trestajúci ani pomstivý, iba my sme mu dali takéto ľudské prívlastky. Boh je láska, a preto každý, aj ten "najhorší" z nás, má šancu - ak zmení svoju nenávisť či túžbu po pomste, strach na lásku a súcit.



Článok je v sekcií - Mystériá, Mágia a Mystika / Posmrtný život