Smrť nie je záhuba

Budhisti, ale aj kresťania, jogíni a mnohí iní učia, že je jednou z foriem energie a tá sa nestráca, iba mení. Tak ako sa z vajíčok motýľa vyliahne húsenica, ktorá sa neskôr zakuklí, aby umocnila znova zrod motýľa...

Postoj k smrti

Najdôležitejšie je mat: ku koncu života pozitívnu bilanciu, teda byť bytosťou oslo­bodenou od „bremien a tieňov" (zloby, nenávisti, pomstychtivosti, hnevu, agresivity...). To však závisí od toho, čo si zoberieme z tohto života (aká „tmavá" či „svetlá" je naša duša): to určí aj ďalšiu cestu našej duše po fyzickej smrti. Každý človek však zomiera inak. Tí, čo prežili klinickú smrť, tvrdia, že registrovali svoje okolie, všetko, čo sa okolo nich dialo, mnohí prešli tunelom k svetelnému bodu a počuli nádhernú sférickú hudbu: bolo to také úžasné, že sa im nechcelo vrátiť... Prirodzený skon však prebieha inak. Východné náboženstvá, duchovné školy, spoločenstvá a učenia opisujú stav po pre­chode duše do iného stavu bytia rôzne, ale podstata je vždy rovnaká. Napríklad kresťa­nia učia, že ak sa človek pripraví na smrť, môže sa jeho duša relatívne ľahko odlúčiť od tela, pričom jej pomáhajú duchovné bytosti, jej ochranný duch a duše bývalých príbuzných a priateľov. Ak človek žil pono­rený v hmote, bez duchovného úsilia a snahy, kŕčovito sa drží života, lebo si nevie predstaviť život bez materiálnej existencie, bráni sa smrti. Takáto duša zostane aj po opustení tela na Zemi, lebo verí, že život je možný len v tele (to sa môže stať aj pri násilnom odlúčení duše od tela pri vražde, autonehode a pod.).

Kresťania učia, že ako človek žil, ako na­smeroval svoju dušu, tak pociťuje a žije duša ďalej. Stáva sa, že niektorá takáto duša sa nechá poučiť a viesť do duchovných oblas­tí, iná čaká pri svojom hrobe na vzkrie­senie tela, ako sa to učila, kým „žila", a mnohé duše žijú tak ako predtým, kým si neuvedomia, že „čosi nie je také, ako by malo byť".



Život v zrkadle karmy

Tibetskí lámovia tvrdia, že učenie o umie­raní, smrti a posmrtnom živote je dôležité aj pre západnú civilizáciu, pretože základná zásada tohto procesu je nemenná pre všetkých ľudí...

Tibetská vízia smrti, o ktorej sme už čiastočne písali, hovorí, že po smrti sa ne­jedna duša snaží nadviazať kontakt s príbuznými, kým definitívne odíde. Potom zakúsi rôzne aspekty sveta (či skôr stavu) bardo, v súlade so svojou individuálnou karmou, pričom si uchováva ľudský spôsob pociťovania (nie však prostredníc­tvom zmyslov!). Duša vidí život, ktorý pre­žila „v zrkadle karmy", vidí všetky dobré a zlé činy a ich následky nielen zo svojho pohľadu, ale aj tak, ako ich vnímali a poci­ťovali tí, ktorým ubližovala.



Ako zomierame

Proces umierania je podobný zaspávaniu, v ktorom vypadávajú jednotlivé prvky, jeden po druhom. Prvým vnútorným zna­kom procesu umierania je zánik energetic­kého systému sleziny, vonkajším znakom je postupná strata vedomia tela, telo oťažieva, vidíme záblesky žltého svetla, alebo ich zažívame vnútorne.

Potom sa strácajú fyziologické a energetic­ké funkcie obličiek, strácame zmysly, máme sucho v ústach a v očiach sa objavujú záblesky nebeského svetla. V ďalšej etape nám drevenie jazyk, ne­môžeme hovoriť. Objavujú sa záblesky čer­veného svetla.Vzápätí dochádza k rozpuste­niu korunnej čakry, prestanú fungovať pľúca, dych sa zastaví, vidíme záblesky zele­ného svetla, vedomie zmyslov zaniká... Po zániku vonkajšieho dychu až po za­stavenie vnútorného dychu, praný, sa ve­domie človeka stiahne do centrálneho kanála, element priestoru „vycúva" do srdca, strácame zrak...Veľkí majstri meditá­cie tento proces dokážu kontrolovať a v tejto chvíli dosahujú oslobodenie, nir­vánu. U obyčajných ľudí vedomie stráca oporu tela a zakúša temnotu. Objavujú sa v nej záblesky bieleho svetla. Myseľ sa oddelí od tela najčastejšie kanálmi zraku.



Čo prichádza po smrti

Podľa tibetskej Knihy mŕtvych najrozvinu­tejšie bytosti sa vtedy zrodia v krajinách budov, v iných tradíciách nazývaných nebom či rajom. Ostatné bytosti vstupujú do banda, ktoré vedie k znovuzrodeniu. Zotrvanie v tomto stave je individuálne.

Hoci existujú určité pravidlá, za ako dlho sa duša znova inkarnuje, v súčasnosti sa tento proces značne urýchlil a k znovuzrodeniu dochádza v mnohých prípadoch oveľa rýchlejšie ako po tisíc či sto rokoch, ako to bolo v minulosti.

Keď vstupujeme do prvej fázy spánku, dostávame sa do veľmi hlbokého stavu nevedomia. Po určitom čase začíname sní­vať, ale nevieme, či je to sen, či skutočnosť. Vieme to až pri prebudení. Lámovia učia, že podobne je to aj pri umieraní. Väčšina ľudí v tomto stave stráca vedomie, aby ho získala približne po troch dňoch (tajné duchovné spoločenstvá učia, že zvlášť „k hmote pripútané duše" spia oveľa dlhšie). Fáza prebudenia zo sna zodpovedá fáze uvedomenia si, že sme zomreli...

Ak sa naučíme kontrolovať svoje sny, svoju myseľ, ľahšie sa nám bude vyslobodzovať z tohto posmrtného stavu. Nezakúsime šokujúcu víziu barda, nepocítime utrpenie, žiaľ ani smútok. Zakúsime vízie božstiev, mandál, čistých krajín. Myseľ mŕtveho zvyčajne nerozpozná povahu objavujúcich sa vízií, preto tak ako v spánku zakúša náhle emócie a nevie ovplyvniť to, čo sa deje. „Mŕtvy" má veľmi citlivú myseľ, vedomie a mentálne telo, pomocou ktorého sa môže neuveriteľne rýchlo premiestňovať. Jeho mentálne telo môže preniknúť všetkým, môže nadväzovať kontakty s inými bytosťami, vidí svo­jich blízkych, ale nemôže sa s nimi doro­zumievať.



Pobyt v barde

V tomto strednom stave zostáva človek podlá toho, ako silno bol naviazaný na pozemský život. Zvlášť pripútané bytosti sa môžu v tomto štádiu stať zlostnými duch­mi. Myseľ v stave bardo je mobilná, jasná a každá myšlienka, ktorá tam vznikne, je veľmi silná (dobrá či zlá). Preto je dôležité nepodnikať nič zlé. Mnohé tibetské rituá­ly umožňujú duši pomáhať, kontaktovať sa s ňou, podporiť ju a pomôcť jej. Pretože skúsenosť stavu barda je blízka stavu spánku, občas sa stáva, že mŕtve osoby sa objavia v našich snoch.Tieto vízie môžu mať prorocký charakter, môžu nás varovať či prenasledovať... V extrémnych prípadoch lámovia pou­žívajú očistný rituál (nazývaný „druhá kremácia ducha"), ktorý zabráni duchovi ško­diť ľuďom, a duša sa môže znova zrodiť. Je to dôležité, pretože niektoré duše, keď ne­nájdu oporu v tele ani v duchovnom svete, vstupujú do ľudského rozmeru a znepríjemňujú mnohým ľuďom život (v takýchto prípadoch u nás pomáha exorcista).



Čo si berieme na onen svet

Iba svoje skúsenosti. Všetko ostatné ako nepotrebnú záťaž zahodíme. Z tohto po­hľadu sa honba za slávou, bohatstvom, mocou zdá zbytočná, ale aj bezútešná(pokiaľ zároveň neslúžime silám dobra). Na onen svet si so sebou berieme indivi­duálnu skúsenosť, vlastnú karmu a víziu ľudského sveta, karmicky podmienenú. Preto sa súčasné vízie stavu barda môžu veľmi odlišovať od tých spred stáročí, môžu byť odlišné vzhľadom na kultúru, náboženstvo či vieru. Zrejme si do stavu barda prenášanie súčasné vynálezy, ako napríklad svet televíznej fikcie, virtuálnej reality či iné negatívne skúsenosti našej civilizácie. Možnože nižšie svety („pekla", „hladných duchov") a vyššie svety („bohov a polobohov") prešli trans­formáciou a značne sa odlišujú od tých spred stáročí.



Diabol v modernej podobe

Pri pohľade na našu civilizáciu získame neodbytný dojem, že súčasný diabol či zlý duch nosí elegantný oblek, alebo koženú vetrovku, jazdí na športovom aute, alebo je nebezpečným psychopatom, fanatikom, teroristom a hádam aj nezodpovedným či úplatným politikom. Žeby sa vízie týchto svetov už materializovali v mysliach žijú­cich ľudí? A hádam sú už prítomné v našom svete. Ľudia žijúci v slumoch, bezdomovci, závislí, trpiaci pripomínajú bytosti sveta „hladných duchov". Vyššie svety „bohov a polobohov"- to je svet do seba zahľadených nezodpovedných politi­kov a diktátorov, frustrovaných miliardá­rov, božstvá médií, svet veľkých finanční­kov a politiky, zúrivo medzi sebou boju­júcich o peniaze a vplyv. Stoja nad prá­vom, etikou a morálkou... Aký podobný je ten súčasný pozemský svet mýtickému svetu bohov, titanov či polobohov!



Smrť a smútok pozostalých

Smrť je v mnohých prípadoch úľavou, oslobodením, najmä pre trpiacich ľudí. Väčšina z nás ťažko prijíma smrť milovanej osoby a nevie sa s ňou zmieriť. Mnohým však pomáha poznanie toho, čo sa deje po smrti, iným je oporou viera ako mojej mladej susedke, ktorá prijala smrť milova­ného manžela a otca svojich detí veľmi pokorne a statočne. Keď sa však smútiaci pevne „držia" zosnulého, oplakávajú ho, žalostia, prajú si, aby sa vrátil späť, slovom, pokladajú ho za svoje vlastníctvo (ako mnohí svoje deti), viažu jeho dušu na pozemskú sféru. Neuvedomujú si, že mŕtvemu ubližujú, v podstate myslia iba sami na seba, a nie na dobro toho, o kom hovoria, že ho veľmi ľúbia. V skutočnosti mu svojím oplakávaním bránia ísť ďalej, lebo duše trpia tými bolesťami, ktoré kvôli nim pociťujú ich príbuzní. Čo by mali teda príbuzní urobiť? Sprevádzať dušu na ceste myšlienkami lásky, prosiť Bo­ha o milosrdenstvo a vedenie na ceste k očisteniu.

Smrť je ako otáčavé dvere: jednými človek vstupuje, druhými vychádza, vracia sa do sveta živých. Každý človek zomiera inak, ale jeden zákon platí pre všetkých: ako člo­vek žil, tak cíti a žije ďalej aj jeho duša... Práve preto by sme mali brať vážne upo­zornenia a varovania, pozitívne myslieť, hovoriť a konať, aby sme svoju dušu zbavi­li záťaží, a tak sa priblížili viac k nášmu skutočnému svetelnému domovu..



Článok je v sekcií - Mystériá, Mágia a Mystika / Posmrtný život