Mŕtvi hľadajú živých

Vzťah katolíckej cirkvi k transkomunikácii je Kým na jednej strane sa veriacim oficiálne zakazuje zúčastňovať sa na seansách, ktorých cieľom je nadviazať kontakt so záhrobím, na druhej strane mnohí kňazi tieto kontakty aktívne skúmajú.

Pápežom transkomunikácie, ako ho volajú, je Otec Francois Brané, profesor parížskej Sorbony a autor knihy Mŕtvi hovoria, o ktorej sme už neraz písali. S týmto priekopníkom kontaktov so záhrobím v novej podobe som sa stretla pred pár rokmi. Vtedy na mňa veľmi zapôsobil nielen svojou múdrosťou, ale aj prístupnosťou novým myšlienkam. Cirkev sa začala viac zaujímať o transkomunikáciu po istej udalosti. Stalo sa to v roku 1952, keď Alfreo Ernetti a Agostino Gemelli pracovali na vylúčení šumov z nahrávok gregoriánskych chorálov. V tých časoch boli magnetofónové pásky slabé a často sa trhali. Zakaždým, keď sa to stalo, Gemelli zakričal: „Otče, pomôž mi!" O pár dní neskôr, keď si prehrával pásku, namiesto chorálu začul hlas svojho mŕtveho otca: „Samozrejme, že ti pomáham. Vždy som pri tebe." Kňaz okamžite zavolal otca Ernetiho. Keď si tento vypočul pásku,
spolu s priateľom vycestovali do Ríma. Pius XII. si vypočul ich rozprávanie a ubezpečil ich, že existencia takéhoto hlasu je záležitosť čisto vedecká a nemá nič spoločné so špiritizmom: „Magnetofón je objektívny. Prijíma a registruje iba zvukové vlny bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú. Tento experiment sa môže stať základným kameňom pre vedecký výskum, čo len prehĺbi vieru ľudí v budúci život..." Gemelli (jeden zo zakladateľov Kliniky Gemelli, kde sa lieči aj Ján Pavol II.) nebol ľahkoverný. Do františkánskeho rádu vstúpil až po vyštudovaní medicíny. Bratanec pápeža Pia XII., profesor Gebhard Frei, duchovný a spoluzakladateľ Jungovho inštitútu, onedlho sám začal skúmať „hlasy zo záhrobia". Po dlhoročných výskumoch konštatoval, že „hlasy patria transcendentným, určitým bytostiam. Či sa mi to páči, alebo nie, nemám právo pochybovať o ich reálnosti".
Keď profesor v roku 1967 zomrel, jeho hlas sa ešte v ten istý rok začal objavovať na rôznych nahrávkach. Bez akýchkoľvek pochybností ho napríklad identifikoval profesor Peter Hohenvvarter z Viedenskej univerzity.

Prosia o modlitbu
Zdá sa, že koncom 60. rokov cirkev dala svoj súhlas na experimenty s transkomunikáciou. K experimentujúcim patril aj kňaz Leo Schnid zo Švajčiarska. Hlasy sa mu prihovárali v angličtine, francúzštine, nemčine, dokonca v latinčine a vo švajčiarskom dialekte. Časť hlasov ho prosila o modlitbu, časť sa snažila duchovne podporiť experimentátora. Niektoré hlasy však boli agresívne a strašili ho primitívnym spôsobom. Niekedy hlasy predpovedali nastávajúce udalosti, inokedy vystríhali pred nebezpečenstvom. Vo svojej knihe Keď hovoria mŕtvi Schmid napríklad píše: „Počas hľadania turistu, ktorý sa stratil v okolí Lugana, sa na moju pásku nahrali hlasy, ktoré udávali presné topografické súradnice, ktoré udávali miesto jeho pobytu." Kňaz Leo však zdôrazňoval, že hlasy dosť často nehovoria nič dôležité. Prirovnával situáciu k hľadačov! zlata, ktorý nachádza veľké množstvo bezcennej rudy a len pár odrobiniek zlata. Jedno však bolo isté: bytosti zo záhrobia túžili predovšetkým pokračovať vo výskume a zdôrazňovali, že nemožno znevažovať možnosť kontaktu medzi ich a naším svetom. Schmidov vklad do výskumu transkomunikácie je obrovský.

V otázke je aj odpoveď
Iným výskumníkom z radov cirkvi je otec Andreas Resch, ktorý okrem experimentov organizoval aj parapsychologické kurzy pre kňazov v Ríme. Doktor Resch je profesorom teológie a klinickej psychológie v Alfosianum v Ríme. Vedie aj Inštitút problémov hraničných vied v Innsbrucku a bol aj koordinátorom skupiny vedcov, ktorá v roku 1987 z poverenia cirkvi skúmala javy v Medžugorí. Na zjazde parapsychológov v roku 1990 otec Resch okrem iného povedal: „V mojej
väčšiu časť venovali stavu výskumov transkomunikácie. O dva roky neskôr vydavateľ Sunnday Mirror financoval verejné nadviazanie kontaktu s transhlasmi. Test kontroloval anglický psychológ Peter Bander. Zúčastnilo sa ho veľa významných osobností verejného života a vedcov. Po jeho úspešnom ukončení otec Pistone v jednom z rozhovorov povedal: „Nevidím v hlasoch nič, čo by sa priečilo učeniu katolíckej cirkvi. Sú nezvyčajné, ale niet sa čoho báť
Nevidím.v nich nijakú hrozbu."
Peter Bander sa neskôr vyjadril, že cirkev si uvedomuje, že nemôže kontrolovať rozvoj vedy. Zvlášť ho potešilo, že väčšina cirkví zaujala rovnaký postoj: že záhada hlasov povzbudzuje aj predstavivosť tých, čo tvrdili, že sa nikdy neobjaví nijaký dôkaz o posmrtnom živote. Navyše takéto skúsenosti a knihy, ktoré ich opisujú, vyvolávajú pochybnosti aj v dušiach ateistov...
Tieto a veľa ďalších experimentov a skúseností mnohých kňazov spôsobili, že mnohí z nich si čoraz zreteľnejšie uvedomili, že medzi smrťou, zmŕtvychvstaním existuje aj iná oblasť posmrtnej existencie. Kresťanská teológia však zatiaľ na túto tému nemá veľa čo povedať.

Cirkev už nebude brániť kontaktom s mŕtvymi
Nedávno jeden z teológov vo Vatikáne otec Gino Concetti, stály komentátor Osservatore Romano, povedal: „Podlá nového katechizmu Boh dovoľuje našim drahým mŕtvym, žijúcim v ultrazemskom rozmere, posielať nám správy, ktoré nám pomáhajú v ťažkých chvíľach života. Cirkev sa rozhodla, že už nebude zakazovať dialóg s mŕtvymi pod podmienkou, že sa bude týkať náboženského života a vedeckých cieľov." Čo z toho všetkého vyplýva? Že veda vstupuje do oblasti ducha a nik tento postup už nezastaví. A tak sa plní ďalšia z predpovedí mnohých vizionárov, že príde čas, keď sa veda a náboženstvo spoja....
Z rôznych častí sveta prichádzajú neuveriteľné správy: mŕtvi sa ukazujú na televíznych obrazovkách, hovoria cez telefón, ich hlasy sa nahrávajú na magnetofón, píšu na obrazovky počítačov. Kňaz Brune, tento „pápež transkomunikácie", povedal:
„Špiritizmus cirkev vždy uznávala ako čosi prirodzené. Predsa sa modlíme k svätým, obraciame sa na mŕtvych, ktorí žijú v kráľovstve nebeskom, k duchom... Príkaz, aby sme mŕtvych nechali na pokoji, sa nachádza len v Starom zákone. V Novom zákone, naopak, sv. Pavol, ako vieme, hovorí o rozpoznávaní duchov, čo je schopnosť odlíšiť duchov, ktorí nám môžu pomôcť od tých, ktorí by nám chceli ublížiť a sú nebezpeční..." V súčasnosti vyše desaťtisíc ľudí z celého sveta celkom bez problémov registruje hlasy zo záhrobia. A prečo sa mŕtvi ozývajú? Túžia nás presvedčiť, že posmrtný život existuje, a zároveň nám chcú pomôcť nájsť zmysel života na Zemi, učia nás láske...



Článok je v sekcií - Mystériá, Mágia a Mystika / Posmrtný život