Dôkaz,že život sa smrťou nekončí

Ľudia sa len ťažko dokážu zmieriť s odchodom kohosi blízkeho. Rôzne rituály už v dávnej minulosti a pokusy v posledných desaťročiach sledovali prekročenie hranice medzi svetom živých a mŕtvych.

Médiá 19. storočia upadali do tranzu, aby utrápeným pozostalým alebo len zvedavým živým sprostredkovali rôzne odkazy z druhej strany, ktoré počuli len oni. Existovali aj médiá, ktoré prepožičiavali" privolanej bytosti svoje telo. Vtedy ústami média hovoril duch. V jednom i druhom prípade mohlo ľahko dôjsť k zneužitiu.

Leslie Flint bol medzi médiami absolútnou výnimkou. V jeho prítomnosti bytosti zo záhrobia hovorili vlastnými hlasmi!

Raz sa takto skupinke čakajúcich prihovoril - Enrico Caruso: neomylne ho spoznali dve milovníčky jeho hlasu Luise a Ida Cookové, ktoré dobre poznali jeho životopis a operné úlohy. Prekvapené sestry nahrali rozhovor na magnetofón. Keď požiadali iného operného speváka o názor, ten im potvrdil, že hlas naozaj patrí Carusovi.

Na jednej zo seáns v Hollywoode Flint vydal zo seba hlas Marilyn Monroeovej. Objasnila, že jej smrť nebola samovraždou, ale následkom predávkovania liekov. Vo Flintovej prítomnosti sa však neozývali len duchovia známych osobností. Stovky obyčajných ľudí tvrdilo, že počuli hlas svojej mŕtvej ženy, dieťaťa, otca. Hlasy slávnych možno nakoniec sfalšovať, ale nie je to možné, ak nebohý nebol známy a médium s ním ; nikdy v živote nemalo kontakt. Angličan Leslie Flint už ako dieťa znepokojoval okolie informáciami o duchoch, ktoré okolo seba videl. Následkom toho bol veľmi osamelý. Ako osemnásťročný sa po prvý raz dostal na špiritistickú seansu, kde objavili jeho schopnosti. Pochopil, že jeho poslaním je udržiavať spojenie medzi svetom živých a tých, ktorí odišli. Málokto mu však veril, preto sa Združenie pre parapsychologický výskum rozhodlo preskúmať jeho schopnosti. Táto organizácia má za sebou dlhú tradíciu (založila ju skupina vedcov z Cambridgeskej univerzity v roku 1882 vo Veľkej Británii). Prísne dodržiavali vedecké metódy na odhaľovanie klamárov vzrastajúcej vlny špiritistických seáns. Len málo prípadov uznali za nevysvetliteľné. Predstavitelia združenia, ktoré pôsobí dodnes, sa zaoberali aj prípadom Flinta. Robili s ním rôzne pokusy, okrem iných mu aj zalepili ústa, čo však nepomohlo. Séria pokusov v Spojených štátoch vylúčila aj bruchovravectvo. Skupina okolo profesora R. Bennetta z Kolumbijskej univerzity a ďalších za prítomnosti vedeckého publicistu sa rozhodla Flinta priviazať ku kreslu, aby sa nemohol pohnúť. Na krku mal zapojený laryngofón, ktorý by okamžite registroval vibrácie, keby sa Flint pokúsil o bruchovravectvo. Izba bola zatemnená, ale svietila v nej infračervená lampa. Televízne kamery snímali každý pohyb média. Hlasy zo záhrobia však opäť prehovorili. Nevychádzali z Flintovho tela, ale kdesi spoza neho. Čo je však najdôležitejšie, špeciálne kamery zaregistrovali dosť veľký, vo vzduchu visiaci útvar. vzdialený pol

metra od hlavy média. tvarom pripomínal hrtan. Odtiaľ prichádzali hlasy. Po skončení seansy "hrtan " zmizol.

Výskumy transkomunikácie, čiže pokusov dorozumieť sa s obyvateľmi iného rozmeru, sa začali v roku 1959 náhodným objavom Friedricha Jurgensona. Nahrával v záhrade spev vtákov. keď zrazu medzi štebotaním začul slová, ktoré tam nemali byť. Na celkom novej páske bol nahraný hlas jeho blízkej osoby, ktorá už nežila... Fascinovaný týmto objavom Jurgenson štyri roky experimentoval, pričom pri rôznych situáciách nahrával rôzne zvuky nášho pozemského sveta, a potom medzi nimi hľadal slová a vety "odtiaľ`. A nachádzal ich. Výsledky svojich objavov predstavil v roku 1963 na tlačovej konferencii. O metódu sa začal zaujímať aj litovský psychológ Konstantin Raudive. V roku 1965 vo vtedajšom západnom Nemecku začal s vlastnými výskumami transkomunikácie. Pracoval tak, že zapol magnetofón v prázdnej izbe, z ktorej aj on odišiel. Objavil, že pásky treba počúvať pri rôznych rýchlostiach: vtedy nachádzal viac slov a viet.

V deväťdesiatych rokoch už pôsobili v Rakúsku, Nemecku, Taliansku, v Spojených štátoch a inde združenia zaoberajúce sa výskumom hlasov zo záhrobia pomocou rádioaparatúry. Profesor Ernst Otto Senkowski, bývalý prednášateľ fyziky a elektrotechniky v Nadrenii-Palatynate, už roky robí výskum transkomunikácie. Podobnými výskumami sa zaoberá aj francúzsky kňaz Brune, ktorý novinárom v Krakove už pred rokmi rozprával o svojich pokusoch (o jeho výskumoch sme už viackrát písali). Istý Švéd dokonca vytvoril špeciálne zariadenie s anténami na kontakt s "druhou stranou". Senkowski zistil, že výsledok experimentov pozitívne ovplyvňuje prímes tónov nízkych frekvencií. Vtedy sa v nahrávke objavuje viac zrozumiteľných slov. Po určitom čase vypracoval striedavé generátory zvuku a zistil, že ich využívanie opäť zvyšuje počet a dĺžku zrozumiteľných výpovedí a zároveň zlepšuje kvalitu príjmu hlasov. Vedec tvrdí, že ťažkosti v transkomunikácii vyplývajú okrem iného z toho, že naše vnímanie času nie je prispôsobené podmienkam, ktoré vládnu "na druhej strane". Stručnosť výpovedí a ich znetvorenie sú podľa neho spôsobované ťažkosťami v synchronizácii času a priestoru. Profesor Senkowski tvrdí, že vo výpovediach bytostí "z druhej strany" sa stretol s opisom fantómového "hrtana", aký spozorovali experimentujúci v prípade média L. Flinta. Je to "hlasová skrinka" , ktorá čiastočne vzniká zo subtílnej materiálnej substancie, ktorú vylučuje médium, ale čiastočne zo substancie transmateriálnej z onoho sveta. Vo všeobecnosti sa vytvára vľavo nad médiom. Bytosti "odtiaľ" ju dokážu tak podnietiť, že z nej vychádza ľudský hlas.

Je však namieste otázka,čo prinášajú transkomunikáty? Možno ktosi povie, že pokoj mŕtvych sa nemá narúšať takýmto spôsobom... Pre mnohých pozostalých sú "správy z onoho sveta" úľavou v bolesti a potvrdením, že život sa smrťou naozaj nekončí.

Rôzne správy sa týkajú aj života na Zemi. Podľa profesora Senkowského je však najdôležitejšie posolstvo: "Zomreli sme, a predsa žijeme: `



Článok je v sekcií - Mystériá, Mágia a Mystika / Posmrtný život