Tajomstvo golgotského kríža

Obyvatelia Kašmíru tvrdia, že sú bezprostrednými potomkami jedného z izraelských kmeňov, ktorý tam prišiel po odchode Z Egypta.
tvrdia, že štyridsaťročné putovanie Židov do zasľúbenej zeme sa skončilo inak ako v Biblii. Podľa nich cesta viedla cez Jordánsko, Sýriu, Irán, Afganistan a Pakistan do Kašmírskej doliny. To Kašmír bol tou zasľúbenou zeme. Niektorí bádatelia sú presvedčení, že legenda má zmysluplný základ. Pri objektívnom pohľade na vec je zvláštne, že cesta z Egypta do Palestíny trvala Mojžišovým ľuďom 40 rokov. Veď je to len 650 kilometrov, dokonca aj pri veľmi pomalom pochode ich možno prekonať za štyri mesiace. Ale cesta z Egypta do Kašmíru je dlhá 4000 kilometrov. Mojžiš, ktorý viedol deti Izraela, nevstúpil do zasľúbenej zeme, iba ju zďaleka uvidel a zomrel. Podľa Biblie dodnes nik nevie, kde je jeho hrob. V Palestíne je len prázdny hrob. Skutočný Mojžišov hrob, ako tvrdia obyvatelia Kašmíru, sa nachádza 30 kilometrov na juhozápad od Šrínagaru na hore Booth. Výzor a obyčaje ľudí v Kašmíre sú prekvapivo podobné ľuďom z dávnej Palestíny. Mandľové oči, orlie nosy, čiapočky kipa, zvyk obriezky a umiestňovanie mŕtvych v smere východ - západ. Aj kašmírsky jazyk má veľmi veľa spoločného so staroaramejským, ktorým hovoril Ježiš. V Kašmíre sa nachádzajú aj staré stavby pripomínajúce chrámy Jeruzalema a hory vymenované v Piatej knihe Mojžišovej (Šalamúnov trón, Šalamúnove záhrady)...

Ježišov hrob
Hrob sa nachádza v areáli starého mesta a dohliada naň staručký moslim. Či v hrobe leží naozaj Ježiš, nikto nevie, lebo hrob nesmie nikto otvoriť. Sarkofág je orientovaný smerom východ - západ. Nápis na hrobe hlása: „Tu spočíva prorok Yuz-Azaf, zvaný Yusu, prorok detí Izraela." Meno Ježiš je totožné s menami Yuz-Azaf a Yusu. V slávnom tibetskom kláštore Hemis sú takisto rukopisy, podrobne opisujúce Ježišov život, ktorý je tam uvádzaný pod svojím arabským menom Issa. Zapísali to budhistickí mnísi v staroindickom jazyku páli. Texty o Ježišovi pochádzajú z prvých dvoch storočí nášho letopočtu.
Pred sarkofágom vidieť na kamennej podlahe kríž a stopy nôh s výraznými vyhĺbeninami. Pravdepodobne sú to rany po klincoch a ich uloženie ukazuje, že ľavá noha bola pribitá nad pravou. Celé roky putujú k hrobu nielen kresťania, ale aj Indovia a moslimovia, pre ktorých bol Ježiš prorokom a vzorom dobroty. Všetci veria, že sú to stopy Ježišových nôh. Profesor Hassnain sa už roky snaží skúmať hrob alebo ho aspoň zröntgenovať. Úrady nedovolia skúmať hrob, lebo sa obávajú zraniť náboženské city vyznávačov troch najväčších svetových náboženstiev: kresťanov, hinduistov, moslimov.


Zomrel Ježiš na kríži?
Táto otázka trápi vedcov i laikov. „Keď vládcu Raya Shalewaina viezli cez pokoria Kašmíru, kráľ tam uvidel usmievavého človeka v bielej ľanovej tunike, ktorého obklopovali načúvajúci ľudia. Na Shalewainovu otázku, kto je, človek v bielom mu povedal, že prišiel z krajiny Mlachha (geograficky Palestína) a je kňazom náboženstva hlásajúceho skutočné zásady. Vo svojom kraji učil, hlásal pravdu a vystríhal ľud pred vykorenením tradície. Oni ho zas nazvali Masih (Mesiáš). Nesúhlasili s jeho učením a odsúdili ho na utrpenie. Keď sa kráľ spýtal, aké je to náboženstvo, človek povedal: to náboženstvo sa volá láska, pravda a čistota srdca."
Tento úryvok pochádza z knihy Bhavishya Maha Purana (s. 465 a 466, v. 17 - 32). Táto kniha, ako aj veľa iných dokumentov obsahujúcich zmienky o Ježišovi sa nachádza v kašmírskych štátnych archívoch. Šéfom archívu v meste Šrínagar je archeológ a indológ profesor Hassnain. Tvrdí, že obsahuje dokumenty potvrdzujúce pobyt Ježiša v Kašmíre a ukazuje aj na inskripcie na hore Šalamúnov trón, ktoré znejú: „V tých časoch kázal prorok Yusu a On je Ježišom,, prorokom detí Izraela." Profesor Hassnain tvrdí, že jedným z izraelských kmeňov, ktorý štyridsať rokov putoval do zasľúbenej zeme a dospel do Kašmíru, boli essejskí. Essejskí boli uzavretým spoločenstvom, ktoré bralo duchovný rozvoj veľmi vážne. Filon z Alexandrie (okolo roku 25 - 50 po Kristovi) o nich napísal: „Nežiadajú ani striebra, ani zlata a nekupujú pozemské statky.,. Dbajú len o základné potreby. Odmietajú všetko, čo by mohlo vzbudiť túžbu vlastniť... Niet medzi nimi otrokov, všetci sú slobodní a navzájom si pomáhajú."
Opakuje to aj Jozef Flavius (37 - 97 po Kristovi): „Sú pravými Židmi, ale spájajú ich väzby lásky silnejšie ako u iných.
Osobitne sa zaujímajú o diela starodávnych autorov a čítajú v nich najmä to, čo sa týka dobra duše a tela... Majú nezlomnú vieru, že telá sú dočasné a tvorí ich hmota pominuteľná, ale duše nesmrteľné trvajú večne. Utrpenie prekonávajú silou ducha..." Čoraz hlasnejšie sa hovorí o tom, že Ježiš patril k essejským, o čom svedčia aj jeho názory. Ale ani učenie essejských nevysvetľuje doktrínu lásky, ktorú hlásal Kristus. Preto sa usudzuje, že Ježiš musel mať kontakt s budhizmom. V časoch Ježiša v Alexandrii existovali budhistické misijné školy. Zdá sa, že práve tam malého Ježiša zasvätili do filozofie Východu, ktorá bola v mnohých aspektoch podobná učeniu essejských (všetky veľké pravdy sú všade rovnaké). Potom odišiel do Kašmíru, kde pravdepodobne stretol svojich krajanov. Po osemnástich rokoch sa vrátil do Palestíny, aby hlásal posolstvo lásky. Nebol však budhistom - bol proti prázdnym princípom a niekedy účinne vystupoval proti židovskému zákonodarstvu. Keď ho vlastný národ odmietol a odsúdil na smrť, priatelia a žiaci ho zachránili a on sa vrátil tam, kde jeho slová prijali s porozumením (doma už nebol bezpečný) - do Kašmíru. Tam pravdepodobne aj zomrel. V konečnom dôsledku však vôbec nie je podstatné, či zomrel na kríži, alebo nie. Sám akt jeho ukrižovania totiž hovorí o jeho veľkosti a láske k ľuďom. Utrpenie, ktoré podstúpil, bolo skutočné.

Tajomstvo zmŕtvychvstania
Mnohí bádatelia tvrdia, že Ježiš na kríži nezomrel. Viaceré tajné duchovné spoločenstvá sú presvedčené, že to vedia oddávna.
Väčšinu toho, čo vieme o živote Ježiša, obsahujú evanjeliá. V posledných rokoch sa pod vplyvom najnovších archeologických a jazykovedných výskumov, objavujú čoraz kontroverznejšie teórie o Ježišovom živote. Viackrát sme písali o sirovi Gardnerovi (známom genealógovi 30 kráľovských rodov v Európe, ktorých záznamy siahajú do hlbín vekov). Je jedným z najznámejších hlásateľov nového pohľadu na Ježišov život. Začína, tvrdením, že Ježiš bol skutočne z rodu kráľovského, a končí opisom jeho ďalšieho života po ukrižovaní. Žiaľ, „patent" na Ježišov život a mnohé iné udalosti má cirkev a vatikánske archívy skrývajú veľa právd, ktoré by mohli zmeniť obraz histórie... Nielen sir Gardner, ale aj bádatelia
Baigent, Leigh a Lincoln, autori knihy Svätý grál, svätá krv, tvrdia, že Ježiš skutočne nezomrel na kríži, o čom má svedčiť skutočnosť, že Jozef z Arimatei (podľa Gardnera Ježišov brat), prosiac Piláta o vydanie jeho tela po ukrižovaní, použil slovo „soma", čo znamená živé telo. Autori poukazujú aj na kľúčový fragment Evanjelia sv. Jána, ktorý hovorí o posledných chvíľach Ježiša pred smrťou:
„Potom, keďže Ježiš vedel, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa naplnilo Písmo: Žíznim! Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda špongiu nasiaknutú octom na yzopovú palicu a podali mu ju k ústam. Keď však Ježiš okúsil ocot, riekol: Je dokonané! Naklonil hlavu a odovzdal ducha."
Podanie hubky sa často interpretuje ako ďalšie sadistické týranie Ježiša. Bolo to však naozaj tak? Ocot či kyslé víno je povzbudzujúcim prostriedkom, ktorý pripomína pôsobenie vonných solí, V tých časoch ho používali na kriesenie galejníkov, ktorí omdleli. Na raneného a vyčerpaného človeka ocot pôsobí povzbudzujúce, na chvíľu mu prinavráti energiu. Ale v prípade Ježiša bol efekt celkom opačný. Hneď po dotyku hubky vypovedal svoje posledné slová a „odovzdal ducha". Takáto reakcia je fyziologicky nevysvetliteľná. Nastala by vtedy, keby hubka bola nasýtená akýmsi uspávacím prostriedkom napríklad zmesou ópia a beladony. Prečo mu však podali uspávací prostriedok? Možno preto, aby vytvorili zdanie skonu. V prospech tejto hypotézy hovorí fakt, že ukrižovaní zvyčajne zomierali niekoľko dní, ale Ježiša ukrižovali v piatok popoludní a už o polnoci ho sňali z kríža. Nezabúdajme, že podľa evanjelií po údajnej Ježišovej smrti, keď mu jeden z vojakov prepichol bok, tiekla z rany „krv a voda". Ale znalci tvrďia, že z mŕtveho tela krv nemôže tiecť. Ježiš teda musel byť živý.
Iný dôvod uvádza vo svojej knihe Duša Východu aj režisér Poltikovič, keď píše, že odtlačok Ježišovho tela na Turínskom plátne potvrdzuje, že telo nebolo v posmrtnej stuhlosti: stopy krvi sú tak z vertikálneho krvácania na kríži, ako aj z polohy ležmo: ale mŕtve telo nekrváca. Sám odtlačok, v mnohých smeroch pozoruhodný (o čom sme viackrát písali), mohol vzniknúť chemickou reakciou látok, ktoré sa používali pri balzamovaní.
Nemožno však súhlasiť s trojicou bádateľov, že išlo o ópium a beladonu: keby ich Ježiš užil, nemohol by „oddať ducha". Čo to teda bolo? Odpoveď dáva slávny znalec bylín z 1. storočia po Kristovi Dioskorides, ktorý mučeným a operovaným osobám odporúčal octový odvar z koreňa mandragory, 'spôsobujúci tzv. mŕtvy spánok, čiže asi štyri hodiny trvajúci stav zdanlivej smrti. Koncom 19. storočia doktor Richardson aplikoval toto špecifikum holubom a králikom, ktoré nielenže upadli do spánku, ale prestali aj dýchať, hoci ich srdcia naďalej tĺkli. Možnože práve mandragora, ktorú v biblických časoch dobre poznali, bola kľúčom k záhade „odovzdania ducha". Faktom je, že tajomstvo zmŕtvychvstania by nebolo tajomstvom, keby ho bolo možné jednoducho objasniť.



Článok je v sekcií - Spiritualita a Náboženstvá / Náboženstvá