Indiánska tvár boha

V Latinskej Amerike je napriek kresťanstvu dávna viera stále živá. Indiáni a mestici sa tam denne stretávajú so svojimi dávnymi bohmi. Potvrdzuje to výskumami aj Poliak Maciej Kuczyňski, ktorému sa podarilo odhaliť už veľa záhad tohto kontinentu.V mestečku na juhu Mexika v San Cristobal de las Casas sú obyvatelia presvedčení, že svätým v kostole treba prinášať fazuľu, kukuricu alebo krv ako dary, pretože veria, že vyššie bytosti sa domáhajú obety.

V ďalekom Tikale v Guatemale, uprostred mayských pyramíd, skrytých v lesnej húštine, možno takisto stretnúť ľudí, ktorí bohom obetujú živé zvieratá. V Taxku, počas veľkonočných sviatkov miestni herci v historických odevoch stvárňujú krížovú cestu. Všetko je tam ako naozaj: extáza i prežívanie bolesti, fanatizmus, nezlomná viera v nebo i peklo. Kajúcnici sa bičujú, dávajú ukrižovať... Ale či ide o Mexiko, Guatemalu alebo Honduras, Brazíliu a Peru, kresťanstvo sa tam všade mieša s ,,pohanským kultom".

Vari najvýraznejšie sa to prejavuje v sanktuáriu Virgen de Guadalope. Tam sa totiž v 16. storočí objavila obyčajnému Aztékovi prvá kresťanská svätica Indiánov, neskôr patrónka oboch Amerík. Dnes, koncom 20. storočia, jej obraz zahaľuje oblak voňavého kadidla zo živice stromu colpache, ktorým Indiáni po stáročia okiadzali svoje balvany.

Vráťme sa však k zjaveniu, lebo pomáha objasniť, čím je tam náboženstvo dnes. Nedávno sme o ňom písali. Opis mystického videnia dokonale zodpovedá tomu, čo v tranze vidia indiánski šamani po užití halucinogénnych prostriedkov a čo potvrdzujú antropológovia. Iskrivé ,,laserové" farby, luminiscenciu, svetlo vyžarujúce z predmetov a zjavovanie sa nadprirodzených bytostí.

Najväčším a pravdepodobne aj šokujúcim objavom juhoamerickej antropológie 20. storočia je zistenie, že celé kmene Indiánov, nielen ich šamani sa aj naďalej masovo uvádzajú do ,,zmenených stavov vedomia", pričom používajú halucinogénne huby, semená a rastlinné vývary. O tom, že stará viera naďalej prežíva, svedčí aj skutočnosť, že počas sviatkov Indiáni prichádzajú do kostola oblečení do tradičných krojov, s bubienkami a rapkáčmi. Vyše 500 rokov nedokázala cirkev tento zvyk vykoreniť, hoci od začiatku jeho prejavy tvrdo potláčala. Vec má totiž zásadný charakter, lebo halucinogény (nejde o narkotiká, ako ich pozná Západ), otvárajú vedomie poznaniu z iného rozmeru. Výskumy antropológov potvrdili to, čo sa ešte donedávna považovalo za kultúrnu osobitosť, a to -- obrazne povedané -- že každý môže nazrieť do neba. Antropológovia to vyskúšali na vlastnej koži. Ukázalo sa, že Indiáni neklamú, keď hovoria, že počas tranzu sa stretávajú s predkami, ochrannými duchmi kmeňov, s bytosťami rôznych tvarov a postojov. Sú to bytosti občas hrozné, inokedy priaznivo im naklonené, ktoré im radia, diagnostikujú ich choroby, diktujú predpisy na lieky, odhaľujú budúcnosť, varujú, ukazujú im stratené veci, ľudí...

Tohto všetkého sa Indiáni len ťažko vzdávajú, veď im to prináša prospech. Presne vedia, že ,,nebo" ako sídlo Boha, svätých, anjelov a duchov, o ktorých im kňazi hovoria, ,,teoreticky" je vlastne rovnakou transcendentálnou oblasťou, do ktorej oni už našli prístup počas života, užívajúc halucinogénne huby...

Prečo s tým cirkev nesúhlasí? Veď veľa kresťanských pustovníkov, svätcov a prorokov nazrelo do onoho rozmeru: niektorí tam stretli svätých, iní odpudzujúce bytosti. Cirkev však vie, že tieto nadprirodzené postavy nemožno kontrolovať. Ukazuje sa však aj to, že tranz umožňuje prístp výlučne do najnižšej ,,úrovne" neba, pomáha nadviazať kontakty len s najnižšími duchmi, naďalej pripútanými k zemi, ktoré sú často nabití negatívnymi energiami. Zrejme preto Indiáni počas tranzu nestretávajú kresťanských svätých, anjelov, hoci často sa zhovárajú s mŕtvymi členmi rodiny. Nemožno pochybovať o tom, že osobné kontakty Indiánov a mesticov s ,,nebom" sú pre nich druhým, živým zdrojom viery, silnejším ako slovo, pretože vychádzajú z vlastnej skúsenosti.

Ak ,,tam" stretávajú duchovné bytosti, ktoré sa z akéhosi dôvodu dožadujú obety, majú problém im odrieknuť. Obrazne možno povedať, že tamojší ľudia chodia nohami po zemi, ale hlavu majú v ,,nebi".

Svoje poznatky o ,,nebi" Indiáni tajne, ale pred očami nič netušiacich mníchov ,,prepašovali" na fasády kostolov či sôch. Prastaré pohanské symboly sú vykuté v kameňoch, vyrezané do dreva. Vidieť tam posvätné šnúry malinalli, ktoré spadli z neba a poslúžili Quetzalcoatlovi k stvoreniu človeka, hady, ktoré u Indiánov vôbec nesymbolizujú zlo, ale Opereného hada Toltékov, Aztékov a Mayov. Kríže s listami sú krížmi z indiánskych kódexov a pyramíd, kde symbolizovali Strom života.

V okolí Cuzka v peruánskych Andách je pútnické miesto, kam prichádzajú Indiáni na sviatok Hviezdy snehu. Z hôr nesú na pleciach obrovské kusy ľadu. Takýmto umŕtvením dodávajú sily svojim prosbám, adresovaným Bohu. Kto tam zavíta, môže sa presvedčiť, že Indiáni na týchto miestach uctievajú skaly! Na skale je síce obrázok Krista, ale kult skál tam trvá tisícročia. A čo je to za sviatok Hviezda snehu? Ukazuje sa, že ide o Plejády, ktoré sa v tomto období, pred sviatkom Božieho tela ukazujú na nebi po 37-dňovej neprítomnosti, ktorá je pre Inkov časom chaosu, zmeny, choroby. Ťažko nájsť výrečnejšie symboly prelínania tradície a viery oboch epôch.



Článok je v sekcií - Spiritualita a Náboženstvá / Náboženstvá