Abraxas: Boh a Diabol v jednom?

Abraxas

C.G. Jung

V románe Demian, v príbehu dospievania a zároveň duchovnej iniciácie nemeckého chlapca Emila Sinclaira zmieňuje spisovateľ Hermann Hesse (1877-1962) zvláštneho boha s ešte zvláštnejším menom: Abraxas. Znie v ňom tajuplná temnota, neosobný chlad, záhadná mlčanlivosť. Akoby už zvuk tohto mena vyjadroval povahu boha, ktorý v sebe zjednocuje a prekračuje dobro aj zlo, ktorý vládne času, ktorý je sám nehybný, hoci z neho pochádza všetko vrátane pohybu. Podali o ňom správu starovekí gnostici, bojovali proti nemu cirkevní Otcovia, pretrval v blúzneniach stredovekých šialencov stojacich mimo cirkvi aj heretických siekt, priviedli ho znovu k životu renesanční hermetici. Dostal sa do úvah novodobému gnostikovi Carlovi Gustavovi Jungovi, no azda najpôsobivejšie prehovoril v Demianovi:

Vyšel z toho dravec s ostrou, smělou krahujčí hlavou. Polovinou těla vězel
v tmavé zeměkouli, z níž se vyklubával jako z nějakého obrovského vejce, na pozadí modrého nebe. Čím déle jsem se na list díval, stále víc se mi zdálo, že je to ten barevný znak z mého snu.
Napsat Demianovi dopis bych byl nedokázal, i kdybych byl věděl, kam. Rozhodl jsem se však v téže snové předtuše, s níž jsem tehdy dělal všechno, že mu ten obraz s krahujcem pošlu, ať už ho dostane nebo ne.
(…)
„Pták se klube z vejce. Vejce je svět. Kdo se chce zrodit, musí svět zničit.
Pták odlétá k bohu. Jméno boha je Abraxas."
Po několikerém přečtení těchto řádek jsem se pohroužil do hlubokého
přemítání. Nebylo pochyb, ta odpověď byla od Demiana. Nikdo o ptáku
nemohl vědět, jen já a on. Dostal můj obraz. Porozuměl a pomáhá mi s výkladem.
Ale jak to všecko souvisí? A - to mě trápilo nejvíc - co znamená ten
Abraxas? Nikdy jsem to slovo neslyšel ani neviděl. Jméno boha je Abraxas!"
(...)
„Nesmíme si názory oněch sekt a mystických sdružení starověku představovat tak naivní, jak se jeví z pozice racionalistického nazírání. Vědu v našem smyslu starověk vůbec neznal. Zato se tenkrát zabývali filosoficko-mystickými pravdami na velmi vysokém stupni. Zčásti z toho vznikla magie a pohrávání, což zjevně vedlo často i k podvodu a zločinu. Avšak i magie měla původ ušlechtilý a hluboké myšlenky. Tak třeba učení o Abraxasovi, které jsem před chvílí uvedl jako příklad. Toto jméno se zmiňuje ve spojení s řeckými zaklínadly a je často považováno za jméno jakéhosi čaroděje, jaké třeba dodnes mají divocí národové. Zdá se však, že Abraxas znamená mnohem víc. Lze například toto jméno chápat jako označení božstva, které mělo symbolickou úlohu sjednocovat v sobě božské i ďábelské."
(...)
„Sjednocovat božské i ďábelské", to ve mně utkvělo. Zde se dalo navázat.
S tím jsem byl obeznámen už z rozhovorů s Demianem ze závěrečného období našeho přátelství. Demian tenkrát řekl, že máme sice Boha a uctíváme ho, ale že představuje jen svévolně oddělenou polovinu světa (onen oficiální, dovolený „jasný" svět). Že však musíme dokázat ctít svět celý, tudíž že musíme mít buď boha, který je i ďáblem, nebo že vedle bohoslužby je třeba zřídit i ďábloslužbu. A tedy Abraxas je ten bůh, který je zároveň bůh i ďábel.

(Hermann Hesse: Demian. Příběh mládí Emila Sinclaira. Překlad Vratislav Slezák)


Odkiaľ sa tento boh vzal? Kto ho vyznával? A prečo ho vlastne Hesse kladie do súvislosti s duchovnou iniciáciou mladého hrdinu? Začnime od konca: Emil Sinclair dospieva a stretáva sa s rôznymi skúsenosťami. V prvom rade si uvedomuje, že svet, v ktorom žije, tvoria dve navzájom nezmieriteľné polovice. „Dovolený“, jasný a láskavý svet rodičov, evanjelickej cirkvi, nábožných piesní, vianočných darčekov. Svet plný lásky, radosti, pochopenia, odpustenia. A oproti nemu „zakázaný“, temný svet zločinu, vydierania, pudov, alkoholického opojenia. Emil postupne zisťuje, že jeden svet bez druhého neexistuje. Že nie je možné usídliť sa ani v jednom z nich - ten „svetlý“ sa časom ukáže ako neskutočný, ako krásna ilúzia, kým ten „temný“ je zas plný strachu, bolesti a napätia. To napätie však má dve tváre - prináša vzrušenie, dodáva korenie životu. Veľmi rýchlo však prekročí hranice znesiteľnosti.

Počas tápania medzi týmito dvomi svetmi sa Emil spriatelí so starším spolužiakom Maxom Demianom, ktorý pôsobí ako človek, ktorý prekročil túto polaritu. Pôsobí naoko vzdialene, až neľudsky. A práve Demian sa stane Emilovým „guruom“ a teda aj „druhým Ja“, sprievodcom do ríše, ktorá je za načrtnutou polaritou, ktorá je mimo dobra a zla. A práve vládcom tejto ríše „mimo dobra a zla“ je prastarý gnostický boh Abraxas, boh-diabol, pôvodca všetkého, no sám nehybný. Odkiaľ sa vzal?

Slovo Abraxas sa objavovalo vyryté na niektorých kamienkoch s nápismi pochádzajúcimi zo staroveku. V skutočnosti sa volal Abrasax, no Rimania podobu jeho mena skomolili, podľa všetkého preto, že naopak prečítali grécke písmená Ksí a Sigma vyryté na niektorých kameňoch. Tieto kamienky používali členovia niektorých gnostických siekt ako amulety alebo prívesky, ktorým sa pripisovala zvláštna moc. Podľa starobylých predstáv spájaných najmä s nasledovníkmi alexandrijského gnostika Basilida (asi 85-145 ?) bol Abraxas bohom, ktorý v sebe zjednocoval a prekračoval dobro aj zlo, Boha aj Diabla. Bol preto skutočným monoteistickým Bohom, ktorý, na rozdiel od kresťanského Boha, nebol vždy len dobrotivý. Hovorilo sa o ňom ako o egyptskom bohu a démonovi a niekedy sa spájal aj s dvojitou povahou Lucifera. Je možné, že od jeho mena sa odvodzovalo aj tradičné zaklínadlo „abrakadabra“.

Symbolické stvárnenie Abraxa v čomsi pripomínalo nejakého tvora astrálnej sféry. Mal hlavu kohúta, telo človeka a nohy v tvare hadov. Spravidla sa znázorňoval s bičom a štítom v rukách. O jeho zaradení do gnostických mýtov a fantázie, ktorá mala adeptovi napomáhať v ceste k pravému poznaniu (teda ku gnóze) nevieme veľa. No to málo, čo vieme, je veľmi zaujímavé.

Azda najvýznamnejší latinský cirkevný otec, Sv. Aurelius Augustinus, nám o tomto záhadnom bohu nechal len kusú správu v krátkom traktáte O herézach, v ktorej hovoril najmä o numerickom význame jeho mena:

BASILIDIANI a Basilide qui hoc distabat a Simonianis, quod trecentos sexaginta quinque caelos esse credebat quo numero dierum annus includitur. Unde etiam quasi sanctum nomen commendabat, quod est αβρασαξ. Cuius nominis litterae secundum Graecam supputationem eumdem numerum complent, sunt enim septem, α et β et ρ et α et σ et α et ξ; id est unum et duo et centum et unum et ducenta et unum et sexaginta, quae fiunt in summa trecenta sexaginta quinque.

BASILIDOVCI pochádzali od Basilida a sa od prívržencov Šimona Mága. Verili v 365 nebies, čo je počet dní v roku. Aj preto sa u nich tradovalo ako posvätné meno Abrasax. Písmená tohto mena vytvárajú podľa gréckej metódy výpočtu, ktorá dopĺňa alfabetu, zmienené číslo. Je to totiž sedem písmen, α, β, ρ, α, σ, α, ξ; to jest jeden a dva a sto a jeden a dvesto a jeden a šesťdesiat, čo tvorí v súčte 365.

(Aurelius Augustinus: De Haeresibus ad Quodvultdeum 4 (PL 42), preložil Gorimír)

Podrobnejšiu informáciu o tomto bohu podáva neznámy autor v knihe Adversus omnes haereses (Proti všetkým herézam) mylne pripisovanej rímskemu právnikovi a obrancovi kresťanstva Tertullianovi (asi 155 - 230). V skutočnosti ide o text napísaný počas pôsobenia pápeža Sv. Zefyrína (pontifikát 198-217) najskôr po grécky, neskôr preložený do latinčiny. Ide vlastne o pomerne presný, hoci trochu zostručnený výťah z o niečo staršieho textu Sv. Irenea Lyonského (Eirénaios z Lugduna), Adversus Haereses, tu 1. Kniha, 24. Kap., Ods. 3-7):

Postea Basilides haereticus erupit. Hic esse dicit summum deum nomine Abraxan, quo mentem creatam, quam Graece nou~n appellat; inde verbum; ex illo providentiam, uirtutem et sapientiam, ex ipsis inde principatus et potestates et angelos factos, deinde infinitas angelorum editiones et probolas, ab istis angelis trecentos sexaginta quinque caelos institutos, et mundum in honore Abraxae, cuius nomen hunc in se habebat numerum computatum. In ultimis quidem angelis, et qui nunc fecerunt mundum, novissimum ponit Iudaeorum deum, id est deum legis et prophetarum, quem deum negat, sed angelum dicit: huic sortito obtigisse semen Abrahae, atque ideo hunc de terra Aegypto filios Israël in terram Chanaam transtulisse: hunc turbulentiorem prae ceteris angelis, atque ideo et seditiones frequenter et bella concutere, sed et humanum sanguinem fundere:

Christum autem non ab hoc, qui fecerit mundum, sed ab illo Abraxa missum, venisse in phantasmate, sine substantia carnis fuisse; hunc passum apud Iudaeos non esse, sed vice ipsius Simonem crucifixum esse; unde nec in eum credendum esse qui sit crucifixus, ne quis confiteatur in Simonem credidisse. Martyria negat esse facienda. Carnis resurrectionem graviter impugnat, negans salutem corporibus repromissam.


„Potom sa odtrhol kacír Basilides. Tvrdil, že je najvyššie Božstvo menom Abraxas, ktoré stvorilo Ducha, po grécky zvaného Nús; z neho pochádza Slovo; od tohto Prozreteľnosť, Sila a Múdrosť; z nich boli stvorené kniežatstvá, mocnosti a anjeli. Za nimi nasledovali nekonečné sprievody anjelov; od týchto anjelov povstalo 365 nebies a svetov na slávu Abraxa, ktorého meno, ak by sa vypočítalo, malo by samo v sebe toto číslo. Medzi posledných z týchto anjelov, ktorí stvorili svet, umiestnil napokon Boha Židov, to jest boha Zákona a Prorokov. Keďže ho považoval za anjela, poprel, že by bol Bohom. Jemu vraj pripadlo semeno Abrahámovo, a preto aj prepravil synov Izraela zo zeme Egyptskej do krajov Kanaánskych. Je vraj zúrivý voči ostatným anjelom, často ich poburuje a vyvoláva vojny. Aj ľudí vedie ku krviprelievaniu.

No Kristus je vraj poslaný nie od tohto, ktorý stvoril svet, ale od spomínaného Abraxa. Mal prísť ako fantasma, mal byť bez telesnej podstaty. Nebol to ten, kto trpel u Židov; namiesto neho bol ukrižovaný Šimon. A preto nie v neho treba veriť, ktorý bol ukrižovaný, aby sa snáď nepripustila viera v Šimona. Mučeníctvo sa nemá trpieť. Vzkriesenie tela silno spochybňuje, pričom zdôrazňuje, že spása nebola sľúbená pre telá. “

(PSEUDO-TERTULLIANUS: Adversus Omnes Haereses. Kapitola 1, ods. 5: Raní heretici. Šimon Magus, Menandros, Saturninus, Basilides, Nicolaus. Preklad: Gorimir)

Ireneov plagiátor Pseudo-Tertulián teda hovorí o Abraxovi, že je prvotným pôvodcom všetkého. Od neho sa odvinul Duch, z Ducha Slovo a z neho všetko ostatné. Podľa Basilida teda Abraxas vládne všetkému, čo predchádzalo stvoreniu (hmotného) sveta. Do tejto oblasti nestvoreného patrí 365 nebies (resp. nebeských ríš) osídlených anjelmi. Číslo 365 je symbolické. Aj „Pseudo-Tertulián“ hovorí o tom, že je obsiahnuté v samotnom mene boha Abraxasa. Ako sme videli vyššie, v poznámke od Aurelia Augustina, ide o gematrický súčet číselných hodnôt písmen, ktorými je napísané jeho meno:

α = 1; β = 2; ρ = 100; α = 1; ξ = 60; α = 1; σ = 200

čiže

α + β + ρ + α + ξ + α + ς = 1 + 2 + 100 + 1 + 60 + 1 + 200 = 365

Takýmto spôsobom vyjadruje Abraxas zároveň slnečný rok. Rovnako, ako iránsky Mithra, aj Abraxas vládne nad časom, ktorý potrebuje Slnko na jeden prechod zvieratníkom. Zároveň však - keďže jeden boží deň je ako 1000 ľudských rokov (Žalm 90:4) - predstavuje Abraxas 365000 rokov, teda 365 Aiónov. Aión je v gnosticizme nielen „vek“, éra, ale aj nižšia božská bytosť, ktorá zosobňuje nadzemské oblasti („nebesia“).

Ak sme na začiatku článku spomínali vyobrazenia tohto boha, musíme pripomenúť, že nejde o zobrazenie v zmysle akejsi názornej predstavy toho, ako Abraxas „vyzerá“. Ide o symbolické vyjadrenie jeho príbehu. Nohy v podobe hadov znamenajú Ducha a Slovo (Nús a Logos), kohútia hlava je symbolom Prozreteľnosti (Fronésis; Providentia) - kohút je ten, ktorý hlási príchod rána a denného svetla. Bič alebo korbáč vyjadruje Moc (Dynamis; Virtus) a napokon štít značí Múdrosť (Sophia; Sapientia).

Tieto čriepky z dávnej minulosti boli známe aj veľkému bádateľovi hlbín ľudskej duše, „psychomágovi“ Carlovi Gustavovi Jungovi (1875-1961). Jung zahrnul obojaký, neduálny charakter Abraxa do svojho novodobého gnostického traktátu Septem Sermones ad Mortuos (Sedem kázaní k mŕtvym). Takmer každý, kto sa hlbšie zaujíma o dielo Carla G. Junga, sa skôr či neskôr dostane aj k tomuto spisku napísaného v časoch prvej svetovej vojny, v roku 1916. Podobne, ako povestná „Červená kniha“, ani Septem Sermones nikdy nemali vyjsť oficiálnou cestou (v súčasnosti tvorí súčasť knihy Spomienky, sny, myšlienky - akýchsi pamätí C.G. Junga, ktoré zostavila jeho spolupracovníčka z posledných rokov Jungovho života, Aniela Jaffé). Jung nechal tento text vyjsť na vlastné náklady súkromnou tlačou a iba príležitostne túto brožúru daroval priateľom. S „Červenou knihou“ spája tento text extrémne subjektívne poňatie, no kým Červená kniha je plná nikdy sa nekončiacich dialógov s vnútornými postavami, „Sedem kázaní“ predstavuje pomerne kompaktný, uzavretý celok. Oba tieto texty zachytávajú, hoci aj len v útržkoch, odtlačok toho, čo v rozmedzí rokov 1913 až 1917 držalo Junga v nepredstaviteľnom napätí a čo v tom čase tvoril. Obsahujú obrazné narážky a náznaky myšlienok, ktoré zohrávali významnú úlohu v Jungovej neskoršej psychologickej práci. Predovšetkým šlo o protirečivú povahu ducha, života a psychologických výrokov. Myslenie v paradoxoch a v zdanlivých paradoxoch bolo práve to, čo priťahovalo Junga ku gnostikom. Možno práve preto sa v dielku Septem Sermones ad Mortuos stotožňuje s vyššie spomínaným alexandrijským gnostikom Basilidom z počiatku 2. storočia a pridŕža sa čiastočne aj jeho terminológie. To sa týka aj Basilidovho Boha, ktorého meno je Abraxas. On je „Bohom nad Bohom“, „Bohom, o ktorom ste nevedeli, pretože u ľudí upadol do zabudnutia.“ Abraxas je„ešte neurčitejší, ako Boh a Diabol.“

Skúsme si najskôr priblížiť atmosféru, v akej Jung toto dielko, ktoré vlastne nemalo byť zverejnené, vytvoril. V období od roku 1913 prežíval Jung obdobie ťažkej duševno-duchovnej krízy plnej mystických vízií, ktoré ho však nenapĺňali len poznaním, ale aj iba ťažko predstaviteľným utrpením. Neskôr sa o týchto rokoch vyjadroval ako o najdôležitejších rokoch svojho života, keď sa stretol s vlastným nevedomím a keď sa musel vyrovnať s jeho obsahmi. V tých rokoch sa začala postupne črtať aj jeho náuka, a to nielen psychologická, ale aj nábožensko-mystická. A treba povedať, že v tom čase sa aj začal vytvárať aj Jungov kult, keď sa z lekára, psychoterapeuta a jedného z tvorcov hlbinnej psychológie stal tiež náboženský prorok a vodca akejsi novodobej gnostickej sekty. Toto obdobie vyústilo aj do napísania spomínaných Siedmich kázaní mŕtvym. Ako sa však prihodilo, že Jung už neučil len živých, ale aj mŕtvych?

V knihe Spomienky, sny, myšlienky tlmočí jej zostavovateľka Aniela Jaffé, nasledujúcu príhodu: Jedného nedeľného popoludnia v roku 1916 začal u Jungovcov náhle „ako na poplach“ zvoniť zvonček. Všetci, ktorí boli doma, sa pozreli von, no tam nikoho nebolo. Jung sám vraj sedel v blízkosti zvonca a videl, ako sa srdce zvončeka pohybuje.

„Atmosféra byla hustá, to vám povím!“ řekl Jung. „Tu jsem věděl: Teď se musí něco stát. Celý dům jako by byl naplněn davem lidí, nabitý duchy. Stáli až dolů ke dveřím a člověk měl pocit, že může sotva dýchat. Bleskla mně hlavou přirozeně otázka: Proboha, co se to děje? Tu sborově a hlasitě zvolali: Vracíme se z Jeruzaléma, kde jsme nenalezli, co jsme hledali.“

(Richard Noll: Árijský Kristus, s. 199)

Boli to mŕtvi kresťanskí rytieri, ktorí šli do Jeruzalema hľadať to, čo sa im nepodarilo nájsť doma - Kalich Grálu. Aby ich Jung upokojil, musel im dať to, čo nenašli vo Svätej Zemi. Títo križiaci boli totiž podvedení falošným náboženstvom, ktoré im nemohlo priniesť vykúpenie. Preto k nim prehovoril v mene kresťanského gnostika Basilida Alexandrijského, o ktorom sme hovorili na začiatku tohto pojednania.

Sedem Kázaní je teda podpísaných menom Basilida. A Jung, rovnako, ako pred ním Basilides, tento helénistický gnostický kresťan neskôr označený za kacíra, učil o najmocnejšom bohu, ktorého meno je Abraxas:

Na konci sedmé promluvy obrátil tyto vzbouřené křesťany na svou vlastní filosofii a na víru v Abraxa, boha dobrého i zlého. Abraxas je strašlivý skrytý bůh, jehož lidé nemohou chápat přímo. Abraxas se skrývá za sluncem a za nocí. Abraxas je stvořitel i ničitel světa, je pravdou i hříchem, světlem i temnotou. Abraxas je „hermafrodit nejnižšího počátku“. Abraxas je jako všichni bohové i ďáblové, je „svět, jeho vznikání i zanikání samo“. Žádný bůh není mocnější než on.

(Richard Noll: Árijský Kristus, s. 199-200)

V siedmej kázni hovorí Jung rytierom, že urobili chybu, keď sa vybrali hľadať spásu mimo seba, hoci aj do Svätej Zeme. Skutočné tajomstvo znovuzrodenia je možné nájsť jedine vo vnútornej nekonečnosti. Ak by sa pozreli dovnútra, našli by v diaľke na vnútornom obzore „jedinú hviezdu v zenite“. A práve táto vnútorná hviezda je „jediným Bohom, ktorý vedie“ a zároveň cieľom človeka. Je vodcom na ceste k tomu, aby sa človek stal skutočným Človekom, aby našiel svoju nesmrteľnosť.

Na záver nášho pojednania si uveďme dva dlhšie citáty z tohto Jungovho diela, aby sme okúsili jeho atmosféru:

Čokoľvek, čo rozlišovanie vyberá z Plérómy (Plnosti), je párom protikladov. Preto k Bohu vždy prislúcha aj Diabol.
Táto spolupatričnosť je natoľko vrúcna, a ako ste zistili, aj vo vašich životoch tak nerozviazateľná, ako aj sama Plnosť. To preto, že táto dvojica stojí v tesnej blízkosti k Plnosti, v ktorej sa všetky protiklady navzájom rušia a zjednocujú.

Boh a Diabol sa líšia plnosťou a prázdnotou, plodením a ničením. No To, čo pôsobí, je im spoločné. To, čo pôsobí, ich zväzuje navzájom. Preto To, čo pôsobí, stojí nad oboma a je Bohom nad Bohom, keďže zjednocuje plnosť a prázdnotu v ich pôsobnosti.
To je Boh, o ktorom ste nevedeli, pretože u ľudí upadol do zabudnutia. Voláme ho jeho menom ABRAXAS.
Je ešte neurčitejší, než Boh a Diabol.

Aby sme od neho odlíšili Boha, nazývame Boha HELIOS alebo Slnko.

Abraxas je Pôsobenie. Pre neho nič nie je protikladom, jedine to, čo je neskutočné, takže jeho činná povaha sa voľne rozvíja. Neskutočné nie je a nestavia sa do protikladu. Abraxas stojí nad Slnkom a nad Diablom. On je nepravdepodobne Pravdepodobným, neskutočne Činiacim. Ak by Pléróma mala Bytie, tak by Abraxas bol jeho ozrejmením.

On je síce Pôsobiacim samotným, nie je to však žiadne určité pôsobenie, ale Pôsobenie ako také.
On je neskutočne Pôsobiaci, pretože nemá žiadne určité pôsobenie.
On je tiež Stvorením, takže ho treba odlišovať od Plérómy.
Slnko má určité pôsobenie, takisto aj Diabol, takže sa nám javia omnoho pôsobivejšie, než neurčitý Abraxas.
On je Sila, Trvanie, Premena.

(Carl Gustav Jung: Septem sermones ad Mortuos (leto 1916), Kázeň 2, preložil Gorimír)

Sermo VII

Za noci se však zemřelí vrátili s žalostným výrazem a pravili: „Pouč nás ještě o jednom, o čem jsme zapomněli hovořit, pouč nás o Člověku.“
Člověk jest branou, kterou vstupujete z vnějšího světa bohů, démonů a duší do světa vnitřního, ze světa většího do světa menšího. Malý a nicotný jest člověk, už ho máte za sebou, a znovu jste v nekonečném prostoru, v menší neboli vnitřní nekonečnosti.
V nesmírné dáli stojí v zenitu jediná hvězda.
Toto jest jeden Bůh tohoto jednoho člověka, toto jest jeho svět, jeho Pléróma, jeho božství.
V tomto světě jest bohem člověka i jeho cílem.
Toto jest jeho jediný vůdčí bůh, v něm člověk dochází pokoje, k němu směřuje dlouhá cesta duše po smrti, v něm se jako světlo rozzáří vše, co člověk přináší zpět z většího světa.
K tomuto jedinému nechť se člověk modlí.
Modlitba rozmnožuje světlo hvězdy, klene most přese smrt, připravuje život menšího světa a zmírňuje beznadějné přání většího světa.
Když větší svět začne chladnout, hvězda se rozhoří.
Nic není mezi člověkem a jeho jediným Bohem, pokud člověk dokáže odvracet své oči od planoucí podívané Abraxa.
Zde člověk, tam Bůh.
Zde slabost a nicotnost, tam věčná tvořivá síla.
Zde naprostá temnota a vlhký chlad.
Tam plné Slunce.
K tomu zemřelí mlčeli a stoupali vzhůru jako kouř nad ohněm pastýře, který té noci střežil své stádo.

(Carl Gustav Jung: Septem sermones ad Mortuos (leto 1916), Kázeň 7, preložil Karel Plocek)



Článok je v sekcií - Mystériá, Mágia a Mystika / Nezaradené