Kliatby pôsobiace stáročia

Kto by si myslel, že prekliatia odišli z nášho života spolu so stredovekom ako neužitočné povery, veľmi sa mýli. Faktom je aj to, že mnohé kliatby vyslovené pred vekmi pôsobia dodnes. Kto by si to však chcel dnes odskúšať, toho musím varovať, že skôr či neskôr ho slovo vypovedané v zlom dostihne...

Pravdou je aj to, že každý nemá rovnakú silu pôsobenia na druhých. Sú ľudia, ktorí by si mali dobre premyslieť, čo povedia, lebo sila ich slova je veľká.

V 13. storočí cestoval po Škótsku démonický Tromsty Raymar. Navštevoval rôzne usadlosti, a ak sa mu pohostenie nepáčilo, vrhal na domy a rody svoje kliatby. Jedného dňa zavítal do zámku Fyvie. Hneď ako vstúpil na dvor, rozpútala sa búrka, stromy sa nakláňali až k zemi, vetvy sa lámali. Len Tromsty bol akoby v oku cyklóna -- vlasy mu nerozfúkal ani závan vetra. Zrazu sa za ním hlučne zatvorila brána na zámku, čo sa mu veľmi nepáčilo, a tak vrhol na obyvateľov zámku kliatbu, že žiaden prvorodený syn nikdy nebude dedičom. Povedal aj spôsob, ako sa možno zbaviť kliatby: prikázal nájsť tri konkrétne kamene a všetky naraz vyhodiť z usadlosti. Jeden z kameňov mal ležať pod vodou a dva sa mali nachádzať v zámku a ,,plakať". Ponuro sa zasmial, že aj tak ich nikdy nenájdu.

Obyvatelia Fyvie našli len jeden kameň, ktorý dodnes uchovávajú v striebornej miske. Druhý pravdepodobne spočíva v najstaršej zámockej veži a tretí na dne rieky Eton. Raymarova kliatba začala pôsobiť, o čom sa presvedčili nasledujúce pokolenia majiteľov zámku, dokonca i tí, ktorí žijú v súčasnosti. Už v 20. storočí mal lord Lee dve deti, syna a dcéru. Syn zomrel v roku 1900 a zámok zdedila dcéra. Tá porodila dvoch synov, ale starší z nich padol v prvej svetovej vojne. Fyvie zdedil mladší, ktorý mal tiež dvoch synov. Jeho prvorodený zahynul v roku 1949. Nakoniec sa rodina vzdala a predala usadlosť National Trust of Scotland.

Bagotovci žili v anglickej dedine Levens už niekoľko storočí v tieni zlovestnej kliatby zo 17. storočia. Jedného dňa totiž k nim zaklopala žobráčka a prosila o kúsok chleba. Lokaj ju vyhnal, aby išla cez kuchyňu. Lenže nedošla tam, od vysilenia zomrela. Pred smrťou ešte stihla vysloviť kliatbu. Prisahala, že rod Bagotovcov sa nedočká mužského potomka, kým nezamrzne rieka tečúca usadlosťou a nenarodí sa biely jeleň. Bolo to rovnako nemožné, ako nájsť kamene v zámku Fyvie -- Bagotovci chovali čierne lane a voda v rieke nikdy nezamŕzala.

Vyše dvesto rokov dedili usadlosť ženy. Nevedeli sa starať o majetok, Levens upadalo z roka na rok. Prekvapujúca zhoda okolností však sňala rodovú kliatbu: koncom 19. storočia bola krutá zima. Také silné mrazy si nepätali ani najstarší ľudia. Hrubá vrstva ľadu pokryla rieku tečúcu usadlosťou a na jar sa narodil biely jelenček. Bagotovci ho vyfotografovali a fotku umiestnili do rodinnej kroniky s popisom: ,,Vítame narodenie bieleho jelenčeka, zvestovateľa Božieho daru." Božím darom bol Allan Bagot, dlhoočakávaný syn a dedič.



Článok je v sekcií - Mystériá, Mágia a Mystika / Mágia