Zem nás vystríha

O čo jasnejšie ,a pred nami otvára naša minulosť, o to hlbšie si začíname uvedomovať, na akej tenkej nitke visí život na modrej planéte. Mali by sme hádam pochopiť jeho vzácnosť í zázračnosť jeho uchovania

Približne pred desaťtísíc rokmi za záhadných okolností doslova v jednu chvíľu zahynulo 40 miliónov zvierat. Ich dobre zachované pozostatky sa dodnes nachádzajú v polárnej časti našej Zeme na severnej pologuli. Táto zvláštna ľadová mumifikácia vôbec nebola dielom náhody, ale následkom bleskovo postupujúceho procesu zmrazovania, čo dokazujú kryštáliky ľadu nájdené v pľúcach mŕtvych zvierat. Akási globálna tajomná kataklizma spôsobila najskôr záhubu a následne zmrazenie fauny a flóry. Ozveny tejto katastrofy, rovnajúcej sa biblickej potope, nájdeme v mýtoch a legendách národov celého sveta.

Prvé zmienky o potope stretávame už v sumerskom epose o Gilgamešovi, napísanom v prvej polovici druhého tisícročia p. n. 1. Táto verzia bola základom opisu udalostí, ako ich neskôr uvádza Biblia. Iné opisy, pochádzajúce z rôznych strán sveta, umožňujú podrobnejšie určiť priebeh potopy. Napríklad v jednom zo staročínskych podaní sa dočítame: "Planéty zmenili svoje dráhy. Nebo sa posunulo k severu, Slnko, Mesiac a hviezdy sa vydali novými cestami. Zem sa rozpadla na časti a z jej čriev vytekala voda, ktorá zaplavila Zem."

O ľadovej zime a časoch, keď "nebo viselo tak nízko, že sa dotýkalo zeme", hovoria odkazy domorodcov obývajúcich ostrovy v Oceánii a malajský kmeň Čevong ubezpečuje, že svet,v ktorom žijeme a ktorý označuje ako "Siedmu Zem", sa z času na čas ,;vyvracia hore nohami tak, že všetko sa topí a rúca". Geologický a paleontologický výskum ruských vedcov v severovýchodnom Jakutsku umožnil dosť presne časovo určiť reťaz katastrôf súvisiacich s pohybmi litosféry, ku ktorým došlo na na našej planéte v priebehu posledných 50 tisíc rokov. Objavili stopy ďalších katakliziem v podobe zľadovatených zvyškov zvierat a rastlín.

Výsledky výskumov dokazujú, že Sibír už desaťtisíc rokov zaberá rovnaké miesto, ale pred 17 tisíc rokmi sa nachádzala v dnešnej rovníkovej sfére, pred 27 tisíc rokmi na severnej pologuli, pred 32 tisíc rokmi v blízkosti rovníka, pred 38 tisíc rokmi na severe, pred 45 tisíc rokmi na rovníku a 50 - 53 tisíc rokov dozadu na severe.

S objavmi Rusov korešpondujú výsledky skúmania teploty severného Atlantiku získané na základe analýzy stavu denných usadenín. Ukazuje sa, že počas posledných stotisíc rokov sa teplota desať ráz zmenila, a to v obdobiach, ktoré sa prekrývajú s katastrofami, čo určili výskumy v Jakutsku. Zakaždým bolí zmeny teploty veľmi rýchle a amplitúda výkyvov dosahovala 25 stupňov Celzia.

Stopy po potope dnes bádatelia nachádzajú v mnohých častiach sveta. Slávna jaskyňa Šanídar v horách Kurdistanu, ktorá leží vo výške 750 m nad hladinou mora, je určitou kronikou dejín ľudstva, "zapisovanou" v posledných desiatich tisícročiach. Tam vedci určili, že viac-menej pred desaťtisíc rokmi voda vtrhla dovnútra jaskyne a spláchla vrstvu pôdy trojmetrovej hrúbky. Mohutné zemetrasenie spôsobilo jej zavalenie. Podobné stopy náhleho vtrhnutia vody boli zistené v početných starých jaskyniach Španielska, Francúzska, severnej Afriky a Sibíri.

A ešte čosi: záhadná mapa Oronta Finia z roku 1534 predstavuje Antarktídu (mapu objavil Bellingshausen v roku 1820) umiestnenú na rovníku.



Článok je v sekcií - Konšpirácie, NWO / Konšpirácie