Pravdu máme nadohľad

Už sto rokov ľudia pozorovali na Mesiaci oblačnosť, hmly, svetlá a zvláštne objekty. Ale postupne, ako sa realizoval program Apollo, nás kompetentní začali presviedčať, že Mesiac je mŕtvy.

Podozrivá je už skutočnosť, že spomedzi 140-tisíc fotografií povrchu Mesiaca bolo publikovaných len niekoľko sto. Koncom šesťdesiatych rokov, keď človek prvýkrát kráčal po povrchu Mesiaca, si ľudia mysleli, že je to začiatok série návštev a výskumov nášho strieborného sprievodcu. Ale ďalšie kozmické lode s posádkou ta lietali len do roku 1972. Výpravy boli náhle a bez vysvetlenia prerušené. Ďalšie tri pripravené lode už nevyštartovali. V roku 1995 Američania poslali na Mesiac loď bez posádky, našpikovanú elektronickou aparatúrou. Nebola to však akcia NASA, ale americkej armády. Tisíce fotografií, ktoré poslala na Zem, neboli publikované.



Prekvapujúci koniec záujmu

Cieľom kolonizácie Mesiaca bolo postaviť základne. To pohltilo obrovské peniaze. Súperenie dvoch superveľmocí si to však vyžadovalo. V roku 1972 došlo vo výskumných projektoch k nečakanej zmene. Rusi a Američania "spojili sily" a pokúsili sa vybudovať orbitálne laboratórium. Záujem o Mesiac sa vytratil. Stalo sa na povrchu Mesiaca niečo, o čom sa ľudstvo nemá nikdy dozvedieť? Ide o sprisahanie, ktorého cieľom je ukryť pravdu o Mesiaci? Nie je nanajvýš čudné, že pred tridsiatimi rokmi sa ľudská noha prechádzala po Mesiaci,a teraz, keď sme predsa len vo výskume ďalej, sa od neho odvraciame...



Je náš satelit umelý?

Súčasná veda predpokladá, že Zem so svojím satelitom vznikla z rovnakej hmoty pred 4,5 miliardami rokov. Ale porovnanie najstarších pozemských skál a kameňov privezených z Mesiaca to nepotvrdzuje! Vek pozemských skál sa odhaduje na 3,5 miliardy rokov a mesačné kamene sú o miliardu rokov staršie! Keby Zem a Mesiac vznikli v rovnakom čase, materiálna skladba vrstiev oboch telies by mala byť približne rovnaká. Ale železo, ktoré sa na Zemi nachádza v značnom množstve, nie je na Mesiaci takmer vôbec. Aj rozdiely v hustote hmoty naznačujú, že náš satelit pravdepodobne nemal stále jadro ako Zem. To zároveň umožňuje špekulácie na tému dutého Mesiaca. V časopise Astronautic S. Solomon napísal, že výskum mesačných sond potvrdzuje naše poznanie o gravitačnom poli Mesiaca a umožňuje predpokladať, že vnútro Mesiaca je prázdne. Tento fakt bol vo vedeckých kruhoch známy od konca päťdesiatych rokov. Carl Sagan vtedy napísal, že prirodzený satelit Zeme nemôže byť telesom, ktoré je v strede prázdne, ale, ak to tak je, nemôže byť prirodzeným, ale umelým satelitom! Táto teória našla ďalší dôkaz, keď sa posádka Apolla 12 zbavila elementu lode, ktorý dopadol na Mesiac a odrazil sa od jeho povrchu. Citlivé seizmické zariadenie, umiestnené na Mesiaci, prezradilo, že celý satelit sa vyše hodiny chvel ako zvon. Zdá sa, že Američania i Rusi pri plánovaní výprav na Mesiac vedeli, že vnútri vyzerá ako švajčiarsky syr. Bolo jasné aj to, že obe superveľmoci plánujú v jeho vnútri vybudovať svoje základne. Prečo to neurobili?



Čo pred nami skrývajú?

V roku 1959 Luna 3 poslala na Zem prvé snímky odvrátenej strany Mesiaca. V nasledujúcich rokoch počet týchto snímok neuveriteľne vzrástol, ale naše poznatky o Mesiaci sa neprehĺbili. Zostával mŕtvou skalou s krátermi, vysokými horami a s moriami vyplnenými prachom a kamením. Prečo však nikdy neboli publikované snímky s vysokou rozlíšiteľnosťou, ktoré umožňovali vidieť na Mesiaci objekty veľkosti lopty? Existuje na Mesiaci čosi, o čom nemáme vedieť? Prístupné sú totiž len fotografie s malou rozlíšiteľnosťou, na ktorých veľa nevidno. Dve oficiálne snímky však asi unikli cenzúre. Kamera Apolla 11 zachytila svietiaci objekt v tvare cigary, ktorý sa vznášal nad povrchom Mesiaca. Okolo vidieť opar, akoby sa objekt pohyboval v atmosfére. V roku 1972 kamera Apolla 16 zachytila iný objekt rovnakého tvaru. Svietil bielym svetlom a vrhal tieň.

Viacerí vedci sú dnes presvedčení, že NASA pred verejnosťou tají existenciu "vysokorozvinutej podzemnej civilizácie, ktorá robí rozsiahle banícke práce". G. Leonard, autor knihy Na Mesiaci ešte ktosi je, publikoval registrované snímky z archívu NASA, ktoré podrobil podrobnej analýze. Píše o zvláštnych anomáliách, ktoré by tam nemali byt a ktoré možno pripísať výlučne činnosti neznámych bytostí.



Máte dobrý teleskop?

Ak áno, sami sa môžete presvedčiť o tom, že na Mesiaci dochádza k zvláštnej aktivite. Od začiatku 17. storočia, odkedy je vynájdený teleskop, mnohí zatúžili vidieť na Mesiaci to, čo nemožno vidieť voľným okom. Hovorí sa o stavbe teleskopov, ktoré umožňujú uvidieť na Mesiaci aj mincu. Či je to tak, nemôžeme presne vedieť, ale už v roku 1948 začali používať v observatóriu

Mt. Palomar teleskop s priemerom 500 cm. Astronomické časopisy uvádzajú teleskopy s priemerom šošovky od 7,5 do 35 cm. Snímky s vysokou rozlíšiteľnosťou, ktoré majú ukázať podrobnosti povrchu Mesiaca, možno urobiť len pomocou veľmi presného prístroja. Všeobecne však nie je dostupný. Ingo Swann, autor knihy Sledovanie, predpokladá, že oficiálne miesta nás chcú odseknúť od zdroja informácií. Ale nezvyčajné javy na Mesiaci možno vidieť aj teleskopmi s menším priemerom šošoviek. V októbri 1954 istý astronóm z Edinburgu zbadal tmavú guľu, ktorá sa premiestňovala z kráteru Tycho do Aristarca. Objekt prekonal túto vzdialenosť za 20 minút, čo znamená, že musel dosiahnuť rýchlosť 9700 kilometrov za hodinu. O mesiac skôr dvaja muži 40 minút sledovali tmavú guľu opúšťajúcu Mare Humboldiatum, ktorá odletela do priestoru. Existujú aj správy spred mnohých rokov, ktoré informujú o podobných čiernych objektoch, pretínajúcich povrch Mesiaca. Niektoré z nich vrhali tieň.



Nemožno pochybovať o atmosfére Mesiaca

Ešte pred pristátím na Mesiaci v roku 1968 NASA publikovala dokument Chronologický katalóg zaznamenaných mesačných udalostí-technická správa NASA R-277. Zaznamenáva 579 mesačných anomálií pozorovaných v rokoch 1540 - 1967. Tri štvrtiny z nich sa týkali takých nezvyčajných udalostí, ako je hmla, opar, mrholenie, oblačnosť. Katalóg zahŕňal výlučne javy, ktoré bolo možné pozorovať teleskopmi s priemerom od IS do 40 cm. To všetko svedčí o tom, že Mesiac má atmosféru. Potvrdzuje to aj pozorovanie okraja mesačného kotúča. Hviezdy, ktoré zacláňa jeho tvar pri pohybe po nebi, by mali byť viditeľné až do chvíle, kým nie sú zaclonené. Je to však inak. V blízkosti kotúča hviezdy "žmurkajú", čo umožňuje predpokladať, že Mesiac má atmosféru s hrúbkou S kilometrov. Pri dôslednom pozorovaní vidieť aj záblesky, ktoré sa objavujú vo chvíli, keď atmosférou preletúvajú meteory. Keď posádka Apolla II pristála na Mesiaci, astronauti umiestnili na jeho povrchu zástavu a túto chvíľu zachytili na filme. Závan vetra zástavu rozvinul. Kópiu tohto filmu získal William Brian, autor knihy Záležitosť Mesiaca: utajené objavy amerického kozmického programu. ktorá vyšla v roku 1982. Na filme jasne vidieť, že keď zástava začala viať vo vetre, astronauti rýchlo zakryli objektív rukami. Potom zástavu obviazali drôtenou sieťkou. Vietor sa neobjavuje len tak. potrebuje atmosféru...

Existencia atmosféry vysvetľuje prítomnosť hmiel, mrholenia a oblačnosti, ktoré sú pozorované už oddávna. Niektoré oficiálne snímky NASA s nízkou rozlíšiteľnosťou ukazujú oblaky v kráteri Vitello a Lobačevský. opar nad kráterom v Moskovskom mori, na tmavej strane Mesiaca, zvláštne objekty v tvare cigár a obrovskú kopulu. Vidieť aj konštrukciu, ktorá vrhá tieň a vyzerá ako golfová loptička na podstavci.



Svetlo, voda, rastlinstvo

S počasím na Mesiaci súvisí aj jav fosforizácie a svetiel, ktoré sa objavujú, krúžia, miznú. Ide o tisícky týchto javov a niektoré z nich bolo vidieť aj voľným okom. Svetlá sa najčastejšie ukazujú v kráteroch Plato Aristarcus a Timocharis. Plato má priemer asi 90 km. Jeho terén mení farby. steny má veľmi vysoké, ale niekedy ich zacláňa hmla. Veľa fosforeskujúcich objektov sa pohybuje. Iné vytvárajú geometrické vzory: kruhy, trojuholníky, štvorce. Občas sa svetlá objavujú aj v susedných kráteroch, ktoré sú menšie a smerujú k Platu, aby splynuli po jeho okrajoch. Pozorovania viacerých bádateľov nezávisle od seba ukázali na povrchu Mesiaca zelenú farbu, čo by mohlo znamenať rastlinstvo. Ukázalo sa, že v mesačnej pôde semená veľmi dobre klíčia.

Na jar 1998 vedci nečakane oznámili, že na Mesiaci je voda, čo však bolo známe už koncom 19. storočia. Keby sa rozpustilo 100 miliárd ton ľadu na oboch póloch, zásoby by mohli udržať pri živote stotisíc kolonistov sto rokov... Nemožno pochybovať o tom, že o vode na Mesiaci vie svet už desaťročia. Koncom 19. storočia sa objavili prvé správy o atmosfére Mesiaca a jeho obšírnych jaskyniach. O to viac zaráža fakt, že spolu so začatím programu využitia nášho strieborného sprievodcu sa začala propagovať teória mŕtveho Mesiaca. Oficiálne platí dodnes. Ale tam, kde je voda, musí byť aj atmosféra! Je takmer isté, že posádky jednotlivých letov Apollo nepristávali na Mesiaci bez atmosféry, lebo, keď existovala v roku 1997 (objavenie vody na Mesiaci), musela tam existovať aj v roku 1969 a skôr, keď po prvýkrát pozorovatelia zbadali na jeho povrchu oblačnosť...

Môžeme si preto položiť otázku: čo sa stalo na Mesiaci? Oficiálna verzia znie, že americká spoločnosť bola rozčarovaná nákladmi a výsledkami mesačného programu NASA. Mnohomiliardová námaha vyšla teda navnivoč? Okolo Mesiaca existuje akýsi celosvetový dohovor mlčania. Dokonca aj odborníci na UFO sa téme vyhýbajú ako čertu (hoci niektorí z nich tvrdia, že nám, teda ľudstvu, bolo jasne povedané, že na Mesiaci nemáme čo robiť, kým nezvládneme svoje problémy na Zemi). Možné je aj to, že za to, že sme sa vzdali kolonizácie Mesiaca, sme získali technológie umožňujúce napríklad komputerizáciu? Jedno je však isté: výskum Mesiaca je stále plný záhad...



Článok je v sekcií - Konšpirácie, NWO / Konšpirácie