Úvod do štúdia hermetizmu 2

Mnoho ľudí si pod pojmom „hermetizmus“ predstavuje alchymistov, astrológov alebo kabalistov Prahy Rudolfa II. Z toho vyvodzujú, že hermetizmus je s týmito náukami totožný. To je však veľký omyl. I keď alchymisti, astrológovia a kabalisti všetkých dôb boli skutočne hermetikmi, bolo tomu tak preto, že boli vyznavačmi hermetickej filozofie. Predmety ako alchýmia alebo astronómia je možné zjednodušene považovať za technické aplikácie. Kabala je vo svojej kozmologickej časti s hermetizmom totožná. Nepochybne práve za túto časť egyptských náuk Židia ďakujú Mojžišovi, ktorý ju dlhé roky študoval v Heliopoli (biblickom One).

Pojem a význam hermetizmu

Hermetizmus sa od všetkých filozofií odlišuje už na prvý pohľad tým, že zatiaľ čo každá filozofická sústava má svojho ľudského tvorcu, po ktorom sa nazýva, hermetizmus má byť záznamom božej múdrosti, tak ako ju Hermés zaznamenal a odovzdal ľuďom. Už to naznačuje nesmierne vysoký vek tejto filozofie a zároveň i to, že ide skôr o filozofiu prebratú od iného národa, než z ktorého máme doložený jej výskyt.

Hermetizmus zostáva prakticky neznámy, a to v národoch, kde sú preklady hermetických textov k dispozícii, pretože je s touto náukou spätých niekoľko záhad a falošných predstáv. Aspoň veľmi stručne sa tu pokúsime rozmotať toto klbko nejasností, pretože dnes už máme k dispozícii toľko údajov, že to je umožnené aspoň vo všeobecných rysoch.

Prvým problémom je osoba božského tvorcu hermetizmu. S bohom menom Hermés sa stretávame v gréckej mytológii, ale jemu táto mytológia nikdy pripisovaná nebola a naviac jeho charakteristiky sú úplne v rozpore s predstavou, že by mohol byť tvorcom tejto úžasnej myšlienkovej sústavy. Grécky Hermés bol totiž boh stád, zlodejov a priapické božstvo. Jeho jediným kladným rysom bola služba posla bohov. Tiež mu chýba prívlastok tvorca hermetizmu – Trismegistos – Trikrát Najvyšší.

Domnievam sa, že riešenie tohto problému nám poskytuje jazykoveda. Vo svojej histórii tvrdí Hérodotos, že všetky grécke božstvá, s výnimkou niekoľkých, pochádzajú z Egypta. Toto väčšina historikov dosiaľ odmieta, ale skutočne v rade mien gréckych bohov, polobohov a héroov nachádzame etymológiu egyptských slov, čo naznačuje, že by mohol mať Hérodotos pravdu. Tak napríklad Herkules v sebe s najväčšou pravdepodobnosťou skrýva egyptské „Her aqer“ (Hór výborný). V prípade Herma je egyptská etymológia ešte očividnejšia: „Her mose“ (Hor dieťa). Gréci sami stotožňovali svojho Herma s egyptským Džehutim (Thovtom) – bohom múdrosti, ktorému Egypťania skutočne prisudzovali autorstvo svojich svätých kníh.

Ak je „autorom“ hermetizmu egyptský boh múdrosti, získavame tým prinajmenšom indíciu (ďalej uvidíme, že v skutočnosti máme mnoho dôkazov), že hermetizmus je pozostatkom egyptskej filozofie.

Tým je zároveň vyriešené tretie enigma, ktoré má snáď najväčší podiel na tom, že hermetizmus zostáva prakticky neznámy. Pretože sa väčšina hermetických textov zachovala v gréčtine, usúdilo mnoho historikov a filozofov, že ide o grécku filozofiu. Už veľmi povrchné štúdium hermetizmu však každého presvedčí, že nejde o grécku filozofiu, i keď tá z neho očividne vychádza a preto došlo k podivnej patovej situácii: klasickí učenci sa ním nezaoberajú, pretože ho vnímajú ako anomáliu, ktorú nevedia zaradiť a egyptológovia sa oň takisto nestarajú, pretože o ňom majú len povrchné povedomie a považujú ho za predmet klasického štúdia a nie egyptológie.

Tento stav je ešte posilnený zvláštnym, takmer všeobecným povýšeným postojom k dejinám svetovej filozofie. Ak prelistujeme rôzne príručky a dejiny filozofie, zistíme, že i keď má ísť o svetové dejiny, začínajú takmer vždy gréckou filozofiou, z ktorej vychádzajú všetky neskoršie filozofické sústavy. Len v nemnohých sa dozvieme i niečo o čínskej a indickej filozofii a skutočne len výnimočne v nich objavíme zmienku o hermetizme, avšak ako o pozdnom helénskom jave. Tým však vzniká dosť paradoxná situácia. Podľa tejto predstavy boli Gréci najmúdrejší z pomedzi ľudí, ale i tak najlepší z nich odchádzali do Egypta (podľa vlastných svedectiev Grékov) a študovali tam neexistujúcu filozofiu (inak by bola v slovníkoch uvedená...). Skutočnosť je však taká, že hermetizmus je tak pokročilou filozofiou, či z hľadiska všeobecnej filozofie, alebo i vedy, že dokonale zodpovedá predstave náuky, ktorú by sme očakávali v Egypte podľa gréckych svedectiev. Ako som sa už zmienil, máme k dispozícii množstvo dôkazov, že je hermetizmus skutočne pozostatkom egyptskej múdrosti. Nad tými najdôležitejšími sa zastavíme v priebehu tohto úvodu. Ešte priekaznejší dôkaz sa podarilo získať pri štúdiu egyptských duchovných textov, keď som pripravoval vydanie Egyptskej knihy mŕtvych. Ukázalo sa, že už dnes medzi nimi dokážeme rozpoznať celý rad textov, ktoré sú buď svojou formou alebo vnútorným posolstvom hermetické. Boli zoradené do samostatného oddielu v tejto zbierke od tých najzjavnejších, po menej zjavné. Tým sme však úplne neočakávane dostali dôkaz o egyptskom pôvode hermetizmu a zároveň sme dostali „rosettskú dosku“ egyptského duchovného odkazu.

Pokiaľ sa chceme pokúsiť hermetizmus charakterizovať, musíme sa predovšetkým odpútať od všeobecne rozšíreného názoru, že je totožný s alchýmiou a všetkým, čo je skrývané. Tento názor pramení z „hermetického poňatia“ z doby európskej renesancie, ktoré malo so skutočným hermetizmom pomerne málo spoločného. V skutočnosti ide o dokonale a hierarchicky usporiadanú filozofiu, ktorá viedla svojich nasledovníkov od najprimitívnejšieho pohľadu na svet až k transcendentálnemu poznaniu. Slovo „poznanie“ je treba zdôrazniť, pretože sa nejednalo o náboženstvo, teda o systém stavajúci iba na viere. Tá sa vkrádala až do neskorších myšlienkových smerov, ktoré sa z hermetizmu vyvinuli. Ide predovšetkým o gnózu, ktorá predstavuje prechodový stupeň medzi pravým hermetizmom a kresťanským náboženstvom, ďalej potom kresťanstvo samotné, ale i judaizmus a islam. Je veľmi pravdepodobné, že podmienil i zarathustrizmus a ďalšie svetové náboženstvá.

S gnózou sa stretávame bezprostredne po dobytí Egypta Alexandrom Macedónskym (332 p.n.l.). To samo o sebe naznačuje jej pôvod. Vtedy totiž muselo dôjsť k masívnemu úniku znalostí z egyptských chrámov. Zatiaľ čo toto bolo možné zaistiť násilným vniknutím do chrámových knižníc a prípadným porušením mlčanlivosti niektorých z tých, ktorí sa vzdelávali v egyptských chrámoch, nebolo si možné získať spoluprácu skutočne zasvätených kňazov. Logickým dôsledkom teda bolo, že gnostické učenie muselo byť v porovnaní s hermetickým veľmi zlomkovité a poznanie hermetizmu muselo byť nahradené vierou v správnosť poznatkov o Bohu, ktorú hlásala gnóza.

Zákonitým dôsledkom tejto situácie bolo, že pôvodne jednoliate hermetické učenie dalo vznik veľkému množstvu gnostických siekt. Tie sa od seba líšili len tým, čo bolo schopné pobrať a pochopiť z odkazu hermetizmu. Nemalo by nás teda prekvapovať, že niektoré z nich sa viac zameriavali na vieru a iné na poznanie.

Tým zanikla pôvodná štruktúra hermetického učenia, vedúca k transcendentálnemu poznaniu a prevzatá časť sa zákonite zmenila v priebehu času iba vo vieru. Tento trend bol posilovaný nielen tým, že v každej dobe je len málo ľudí, ktorí môžu tieto pravdy skutočne poznať, ale aj tým, že gnóza neposkytovala k transcendentálnemu poznaniu žiadne prístupové cesty, na ktorých by nám mohol slúžiť rozum ako opora.

Aj tak, alebo práve preto, sa gnóza mimoriadne silno rozšírila po Stredomorí a ďalších oblastiach. Tomuto trendu napomáhalo už skoršie vynesenie niektorých znalostí Hyksósmi, ktorých jedna súčasť bola roku 1628 p.n.l. vypudená z Egypta, rovnako ako neskoršie vpády ďalších dobyvateľov. Vďaka tomu sa zlomky hermetického učenia rozšírili na ohromnej ploche od Číny až po dnešnú Veľkú Britániu a Írsko. Strediskami tohto učenia, mimo Egypt, sa stal severný Balkán (bogomilovia), južné Francúzsko (katari) a Čechy (adamiti).

Po prelome letopočtu sa medzi gnostickými sektami vyvíja kresťanstvo, ktoré bolo spočiatku považované za židovskú sektu. Ani to nebolo sprvu tak jednotné, ako by sa nám dnes mohlo zdať. To, ktoré môžeme označiť za autentické, vzniklo v Palestíne a jeho tvorcom bol Ježiš. Ten však nebol zakladateľom niečoho úplne nového, ale iba sa pokúsil maximálne sprístupniť duchovný základ učení hermetizmu, buddhizmu a ďalších smerov tak, ako ich spoznal počas svojich štúdií v Egypte a Indii. Práve preto je úplne zákonité, že je prvotné kresťanstvo tak podobné gnóze. I v rámci kresťanstva vzniká mnoho odnoží. Zatiaľ čo pokračovateľom Ježiša sa stal jeho brat Jakub, sv. Pavel vyvíja veľmi rozsiahlu kazateľskú činnosť v oblasti dnešného Turecka, Grécka a Ríma. To, čo kázal, však skôr vychádzalo z helénizmu a z mysterijných kultov (napr. Adonisov, kde zmŕtvychvstalý Adonis je iba premenovaný na Ježiša Krista). Nie je preto prekvapivé, že sv. Pavel bol Jakubom a jeho nasledovníkmi zapudený. Potom, čo sa stalo kresťanstvo oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše, v ňom úplne pochopiteľne helénistických prvkov pribudlo. Dôsledkom bolo isté rozštiepenie v širokom spektre gnostických siekt, z ktorých tie, ktoré lpeli na pôvodnom Ježišovom odkaze, sa stali značne nepriateľskými voči tým kresťanom, ktorých učenie bolo v súlade s tým, ktoré schvaľovala štátna moc. Štátny represívny aparát sa však nakoniec ukázal byť silnejším a tak začalo prenasledovanie gnostikov, ktoré vyústilo v 13. storočí do krížového ťaženia proti albigenským. Ani napriek hoci najdôslednejšiemu prenasledovaniu a krutosti sa však hermeticko-gnostický odkaz nepodarilo nikdy úplne potlačiť.

Východorímsky cisár Konštantín si kresťanstvo, čoby štátnu doktrínu, nevyvolil náhodou. V tej dobe bola totiž gnóza veľmi široko rozšírená a tešila sa nesmiernemu vplyvu. Celkove však jednotlivé skupiny vykazovali mnoho odlišností a to sa nehodilo politickým zámerom cisára. Ten chcel túto vieru využiť k zjednoteniu svojej ideovo a kultúrne veľmi nejednotnej ríše. Zároveň bolo nutné, aby nová viera ochromovala osobnosť človeka a plne ho podrobovala politickému vedeniu. Že tento cieľ nebolo ľahké rýchlo dosiahnuť, najlepšie ukazuje to, že boj proti učeniu o prevtelovaní trval plných dvesto rokov, než sa ho podarilo väčšinou jediného hlasu zakázať.

I keď kresťanstvo vychádza z hermetizmu, nedá sa čudovať neskoršej nenávisti predstaviteľov kresťanstva voči tejto dávnej minulosti. Väčšina z nich totiž toto ušľachtilé a vysoké učenie pravdepodobne vôbec nedokázala pochopiť. O úrovni vzdelania cirkevných hodnostárov tej doby nás informuje Sabinus, biskup z Heraclea, ktorý popisuje koncil v Nicae, ktorému predsedal a významne ho ovplyvňoval už zmienený cisár Konštantín. Podľa jeho vyjadrenia sa koncilu zúčastnilo 318 biskupov, ale všetci s výnimkou cisára a Eusebia Pamphilia, boli negramotní prosťáčikovia, ktorí ničomu nerozumeli. Je teda pochopiteľné, že hermetické učenie bolo neustále okliešťované a prekrucované tým, ako boli symbolické prirovnania brané doslova.

- - - pokračovanie - - -

Z češtiny preložil: Ptah

Zdroj: Hermetismus - Tajné nauky starého Egypta, Jaromír Kozák, Vydavateľstvo Eminent, 2002



Úvod do štúdia hermetizmu I



Časť v seriáli - Úvod do štúdia hermetizmu
Článok je v sekcií - Egypt / Hermetizmus