« Smaragdová doska 1 : História Thótha, Atlanťana Bola to predsa len mimozemská kozmická loď? »

Úvod do štúdia hermetizmu 13

Podľa doterajšej predstavy o hermetizme vzniklo toto učenie v Alexandrii. Problémom však je, že sme neobjavili ani najmenšie stopy po jeho vyznávačoch. To je prinajmenšom zarážajúce, pretože sa zjavne jednalo o nesmierne vplyvné hnutie. Už len z toho je možné vyvodiť záver, že táto urputne hájená predstava nebude správna. Keď k tomu ešte pričítame argumenty, ktoré som predložil vyššie a v priebehu celej knihy v poznámkach, potom sa musí javiť ako úplne neudržateľná.

Petosiris a ďalší hermetici

Neexistencia stôp po hermetikoch svedčí o jednej skutočnosti: hermetizmus musel byť tajným učením, takže i v tomto smere nasledoval príklad svojho východiska – egyptskej filozofie. Skutočnosť, že také bratstvá existovali, dokladajú nielen všetky okolnosti a závery, ku ktorým dochádzame pri zhodnotení hermetickej literatúry ako celku, vrátane jej vplyvov, ale i dosiaľ jediný písomný doklad takého zhromaždenia, ktorý sa zachoval v Sakkáre a pochádza z roku 172 pr. Kr. Zároveň je dosiaľ najstaršou výslovnou zmienkou o Hermesovi Trikrát Najväčšom a súčasne jeho stotožnením s Ibisom, teda egyptským bohom múdrosti Thovtom.

Rovnaké stotožnenie nachádzame i v Petosirisovej hrobke, ktorú sa šťastnou náhodou podarilo objaviť v 20. rokoch 19. storočia neďaleko Ašmunejnu v Tuna el-Gebel. Od samého začiatku bolo jasné, že sa jedná o mimoriadne významný objav, vďaka čomu bola okamžite rekonštruovaná. Hrobka je rýdzo egyptského štýlu, avšak môžeme na nej pozorovať i rad gréckych rysov, ako by sme očakávali pri pamätníkoch toho, kto toho Grékom toľko poskytol.

Samotná hrobka bola vybudovaná v 3. storočí pr. Kr. v podobe egyptského chrámu, čo už samo o sebe naznačuje, že bola určená pre veľmi dôležitú osobnosť duchovného významu. Svojim štýlom pripomína chrám v Dendere. Podobne ako tento chrám je i hrobka pokrytá nápismi a reliéfmi, ktoré si berú ako predlohu umelecký štýl Starej ríše, ale vyskytujú sa tu i vyobrazenia v gréckom štýle. Je tvorená obdĺžnikovou predsieňou a pilierovou sieňou, kam boli prinášané obety dvojníkom zosnulých.

Tí odpočívali v podzemnej, pomerne rozsiahlej a členitej komore.

Vstup do nej je umiestnený medzi predposledným párom pilierov. Petosiris pochádzal zo značne rozvetvenej rodiny a takisto jeho vlastná rodina bola veľká. Tomu bol podriadený i projekt hrobky.

Rad nápisov a vyobrazení je čisto biografického rázu a vďaka tomu bolo možné si urobiť pomerne jasný obrázok o tejto rodine. Tak sa tu dozvedáme, že jeho dedom bol Zadthotefankch a babkou Tatukem. Tí mali syna Sašua, ktorý sa oženil s Neferetrenpet a mali deväť detí (respektíve toľko ich prežilo do dospelosti). Druhým najstarším z nich bol Petosiris. Ten sa oženil s Renpertneferet, ktorá mohla byť jeho sestrou, a mali päť detí. V dobe, keď bola hrobka dokončená, mal už Petosiridov najstarší syn Theos dospelého syna. Ten sa volal Petuk a bol už nositeľom titulu predstavený piatich kňažských rádov, ktorý mal pred ním v tejto rodine Petosirisov dedo, otec, Petosiris sám a jeho dvaja synovia Theos a Thotrekh. Obsahovo je možné tento titul prirovnať k úradu dnešného pápeža, pretože kňazstvo bolo vtedy rozdelené do piatich rádov. Je najvýrečnejším svedectvom o jednote egyptského kňazstva, čo sa dalo predpokladať, pretože inak by nutne muselo už dávno dôjsť k rozpadu egyptského štátu.

Podľa Suidasa bol Petosiris mimoriadne dôležitým náboženským činiteľom a poradcom posledného významného a skutočne egyptského vládcu Nektaneba I. (380-362 pr. Kr.). V hrobke síce nie sú žiadne texty popisujúce život majiteľov (na spôsob slávneho Sinuhetovho príbehu z 12. dynastie), a dokonca nie je zmienený ani vtedajší panovník, ale i tak z nich i z ďalších pamiatok môžeme vyčítať úzku spätosť faraóna a Petosirisa. Prvým vodítkom je tu už pomerne raná Petosirisova titulatúra Džehuti Dvakrát veľký, Pán Ôsmich, boží služobník Ôsmich, Pfadaj-Osiris,4 syn predstaveného piatich a nositeľa pečatí Sušua a tvorkyne a panej domu Neferetrenpet, ospravedlnených. Z nej vyplýva, že jeho rodina bola pravdepodobne dedičnou držiteľkou vysokých politických a duchovných úradov. Zatiaľ čo nositeľ pečatí je spätý s dvorom, predstavený piatich kňazských rádov je logicky najvyšším duchovným činiteľom. Všetci boli navyše (alebo snáď práve preto?) úzko spätí s Thovtovým chrámom v Hermopolise. Nositeľom týchto titulov bol prinajmenšom už Petosirisov dedo (v prípade nositeľa pečatí nedoložené), otec, on sám, jeho dvaja synovia a vnuk. Ak je Džehuti Dvakrát veľký titulom Petosirisa, potom sa tým pravdepodobne vysvetľuje, ako vznikol pojem Hermes Trikrát Najväčší. Je totiž možné, že vysoko zasvätený kňaz, ktorý bol médiom a o ktorom sa verilo, že ním hovorí Boh, bol ako Džehuti veľký, veľkňaz takých kňazov bol potom Dvakrát veľký a duchovná bytosť, ktorú vzývali, Trikrát Najväčší. Medzi pojmami veľký a najväčší tu nie je pravdepodobne rozdiel. Reálnosť takého usporiadania takisto potvrdzujú antickí autori, ktorí týchto kňazov označovali ako hermov a o troch vrcholných predstaviteľoch každého chrámu, ktorí boli skutočne duchovnými (ostatní boli skôr úradníkmi a správcami a ďalší laickými duchovnými), hovorili ako o prorokoch.

Ako súčasť textov v kaplnke hrobky sa okrem toho našiel i nasledujúci text, ktorý dokazuje, že Petosiris bol nositeľom radu titulov, a tým i funkcií, takže sa muselo jednať o skutočne výnimočnú osobnosť. Žiadny z nich sa pritom nezdá byť iba bombastickým a bezobsažným titulom, ktoré Egypťania niekedy mali v obľube:

Bolo povedané predstaveným piatich kňazských rádov,5 nositeľom pečatí, božím sluhom Osmice, Pfadaj-Osirisom, ctihodným pánom, predákom všetkých božích služobníkov, všetkých čistých6 božích služobníkov a všetkého: „Kiež by ti, kto vstúpiš do tohto Tunelu,7 boli spravodlivý. Toto je totiž miesto rastu,8 kde sa stanete úplnými9 a dobrého mena, ak odriekate obete dobytčiat i vtákov a všetkého dobrého pre Dvojníka všetkých v tomto dome rastu.“

Nápis, ktorý nachádzame na jeho rakve, obsahuje ešte viac titulov, a nepochybne teda zachytáva postavenie, ktoré Petosiris dosiahol v dobe svojho odchodu z tohto sveta. Porovnanie všetkých troch textov je veľmi významné, pretože už len na jeho základe si je možné urobiť predstavu o priebehu života tejto výnimočnej osobnosti. Tento nápis uvádza:

Ctihodný Osiris, predstavený Západu, predstavený piatich kňazských rádov, nositeľ pečatí, veľký čistý pravdivého zraku, veľký boh prebývajúci vo svojej kaplnke, služobník dvojice bohov: Chnuma a Rea, starosta Hathorinho mesta – Pani chrámu v Neferusi,10 predstavený prvého kňazského rádu i druhého kňazského rádu z božieho príbytku, starosta Neferusi, boží služobník Osmice, predstavený čistých, [jakožto] správcu vecí, predstavený čistých, [jakožto] predstavený tretieho kňazského rádu, kráľovský pisár a tajomník božieho príbytku Dvojice Chnuma a Rea, správcu Príbytku pani Hathor v Neferusi, potomok Sešu, ospravedlneného hlasu a tvorkyne a panej domu Neferetrenpet, ospravedlneného hlasu.

Ešte viac než spätie s úradom a duchovným postavením v zemi naznačuje blízkosť faraóna a Petosirisa (a predtým už možno i jeho otca) skutočnosť, že syn Nektaneba I. sa volal Theos, rovnako ako jeden z Petosirisových bratov a že i on tak pomenoval svojho prvorodeného. Za normálnych okolností by pomenovanie syna po panovníkovi nemuselo byť nijak výnimočné, ale v tomto prípade je výnimočné už samo meno, ktoré je rýdzo grécke a naviac znamená „boh“.

Priame dôkazy spätia Nechtanebusa I. s Thovtovým chrámom v Hermopolise nám poskytujú niektoré Nechtanebusove pamiatky. Je to jednak reliéf, na ktorom obetuje pravdu Thovtovi (uložené v Káhirskom múzeu), a pár obeliskov, ktoré nesú nápisy dokladajúce stavebnú činnosť v tomto chrámovom okrsku (uložené v Britskom múzeu).

Snáď najvýrečnejším svedectvom o Petosiridovi je jeho hrobka a to, čo v nej bolo nájdené. Ako už bolo povedané, samotná hrobka svojou veľkosťou a formou chrámu dokladá, že muselo ísť o duchovnú osobnosť, ktorá sa tešila veľkej vážnosti. To sa odráža i na jeho rakve, ktorá bola nájdená spolu s ďalšími dvomi rakvami členov jeho rodiny v podzemí hrobky. Je z píniového dreva a hieroglyfický nápis je na nej vykladaný znakmi zo sklenej pasty, takže robí dojem, že je tvorený polodrahokamami. Dnes je jedným z klenotov Káhirského múzea (č. 46592).

Veľmi osobnú výpoveď nesú graffiti, ktoré zanechali v hrobke návštevníci. Je pozoruhodné, že žiadne nie sú v hieratike, démotčine či koptčine, ale výlučne v gréčtine a všetky odrážajú hlbokú úctu, ktorú ich pisatelia mali k Petosiridovi. Ich obsah je od prostého „chaire“ (pozdravujem) až po „Ibis – Apollón Pt“. Je možné, že „Pt“ je dokladom toho, že v dobe vzniku nápisu už Gréci skomolili Pfadaj-Osirisa na Petosiris. Zároveň je tu daný do súvislosti egyptský Ibisov kult s gréckym Apollónovým.

Snáď najpozoruhodnejším je ďalší nápis, ktorý dokladá, že sa niekto pokúšal vyvolať Petosirisovho ducha a naviac vyslovene uvádza, že Petosiris mal povesť mudrca. Je napokon možné, že podobná prax nebola ani tak výnimočná, keď si uvedomíme, že kaplnky pri hrobkách slúžili ku styku s dvojníkom zomrelého a tu sa im prinášali obete. Tento nápis hovorí:

Volám Petosirisa, ktorého mŕtvola je v zemi, avšak ktorého duša prebýva pri božom tróne, mudrca, ktorý sa navrátil k mudrcom.

Ak teda máme zhrnúť naše poznatky, Petosiris bol egyptský mudrc, veľkňaz Thovthovho chrámu v Hermopolise i vysoký politický činiteľ, ktorý mal veľmi úzke styky s faraónom Nektanebusom I. Bol nielen nositeľom pečatí, ale i jeho poradcom, čo ho podnietilo, aby chrám v Hermopolise zveleboval nielen stavebne, ale iste ho podporoval i finančne. Nektanebo I. bol veľmi obratný stratég, ktorý v roku 373 dokázal odolať perzskému útoku. Jeho spojencom bola Sparta a dá sa len domýšľať (i keď sa to z logiky deja zdá byť viac než pravdepodobné), že lákadlom pre spartských predákov nemuselo byť ani tak egyptské zlato, ako skôr múdrosť. Bola by to prílišná náhoda, aby sa práve v tejto dobe objavil niekto zo zasvätených, kto by začal Grékom sprostredkovávať egyptské vedomosti. Ak sa tak stalo na rozkaz faraóna, ktorý dokázal využiť výnimočných znalostí a schopností svojho veľkňaza Petosirisa, celá záležitosť dostáva dokonalý zmysel.

Štýl i výzdoba hrobky prezrádzajú osobnosť, ktorá žila plne staroegyptským odkazom a dokonca sa pokúšala vrátiť ku koreňom Egypta, do Starej ríše. Je preto úplne prirodzené, že sa v textoch stretávame s časťou rituálu Otvorenia úst a dvomi kapitolami z Egyptskej knihy mŕtvych (18 a 42). Zároveň je príznačné, že i tak vysoko postavený a vážený kňaz mal prístup len k jej nepatrnej časti (viď komentár k českému vydaniu Kapitol o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary). Nedá sa však s istotou tvrdiť, že súčasťou pôvodnej pohrebnej výbavy bola Egyptská kniha mŕtvych zapísaná na papyrusovom zvitku s niektorými ďalšími časťami priamo na amuletoch, ktoré bývali vkladané do hrobky.

Popri týchto rýdzich egyptských prvkoch môžeme vidieť i také, ktoré dokladajú grécke vplyvy, s tým, že jeho hrobka sa pravdepodobne stala pútnym miestom pre rad raných študentov hermetizmu, ktorí sa prišli pokloniť pamiatke veľkého učiteľa, či sa dokonca pokúsili vyvolať jeho ducha. Popri niekoľkých farebných reliéfoch v gréckom štýle stojí priamo pred hrobkou drobná stavba v podobe gréckej hrobky. Bolo by iste úžasné, keby práve v nej boli uložené pôvodné hermetické spisy tak, ako ich Petosiris preložil a transformoval pre grécky fragmentárny spôsob myslenia.

Ako už bolo povedané, hrobky ostatných čelných predstaviteľov hermetizmu nepoznáme, a tak o nich vieme len to, čo o nich hovoria antickí autori. Je zároveň isté, že vytvárali tajné spoločenstvá. Môžeme tak usudzovať podľa už zmieneného nápisu ibisovho bratstva zo Sakkáry z roku 172 pr. Kr. a z neexistencie akýchkoľvek informácií o týchto skupinách, napriek tomu, že bol hermetizmus tak vplyvným učením. Zároveň sa je možné domnievať, že hermetici existovali v dvoch podobách; jednak to boli zasvätenci, ktorí študovali texty písané po grécky a neskôr po koptsky, a potom tí, ktorí dokázali čítať hieroglyfické originály. Druhí z nich sa postupom času sťahovali na juh Egypta a nakoniec boli sústredení okolo chrámu vo Fílé, kde sa toto učenie udržalo živé až do 6. storočia po Kristovi. Výlučná znalosť hieroglyfov i učení, ktoré nimi bolo zapísané, a tlak zo strany rastúceho kresťanstva i politického ústredia v Konstantinopolise vytvorili úplne ideálne podmienky pre vznik tajnej spoločnosti, ktorá pravdepodobne prežila, či už organizovane alebo iba v zlomkoch, až do súčasnosti. Jej stopy je možné vidieť napríklad v slobodomurárskych rituáloch, z ktorých niektoré sú priamo odvodené z Egyptskej knihy mŕtvych a pritom pochádzajú z doby, kedy už mala byť egyptčina zabudnutá a dosiaľ nerozlúštená. Toto potvrdzuje francúzsky egyptológ Jacq vo svojom biografickom románe zo života J. F. Champollióna Egypťan Champollion, kde vyslovene uvádza, že sa rozlúštiteľ hieroglyfov mal behom svojho pobytu v Egypte stretnúť s akýmsi zasvätencom, ktorý mu potvrdil, že jeho rozlúštenie hieroglyfov je správne... Tento stav vecí podporuje i neobvyklá kniha PhDr. Paula Bruntona z roku 1935 Tajnosti egyptské (In Search for Secret Egypt), kde autor konfrontuje starý Egypt so súčasným a zameriava sa práve na prežívajúce ezoterické znalosti zo starých dôb. I on sa mal zísť so zasvätencom.

4 Oproti obvyklému prepisu mien podľa Gardinerovej normy, tak ako je dosiaľ používaná egyptológmi, som dal prednosť plnejšej fonetizovanej forme.
5 V egyptskom originále je tento titul vyjadrovaný skratkou veľký piatich.
6 V tomto prípade je možno mienené zasvätených.
7 Tu je použité rovnaké slovo ako Tunel, do ktorého vstupuje duša zomrelého potom, čo opustí hmotné telo. Je teda možné, že túto dôležitú štruktúru záhrobia mala evokovať kaplnka, kde sa prinášali obete, ktoré skutočne slúžili na predel medzi svetmi vtelených a vyvtelených bytostí.
8 Jeden z egyptských pojmov pre hrobku. Hieroglyf, ktorý ho vyjadruje, tri listy rastliny, je spätý so svetlom a ako rastlina i s rastom. To je veľmi príhodný symbol pre miesto, ktoré je pre dušu východiskom na ceste ku Svetlu (Bezbrehej žiare) a do oblastí, kde duša duchovne rastie, pretože prevažne len tam je schopná uznať svoje chyby a zariadiť sa podľa toho v novom vtelení.
9 Dosiahnutie úplnosti a dobroty bolo základnou podmienkou k tomu, aby sa jedinec vymanil z reinkarnačného kruhu. Jedná sa o rýdzo hermetickú náuku.
10 Mesto v bezprostrednej blízkosti dnešného Ešmunejnu.

Zdroj: Hermetismus - Tajné nauky starého Egypta, Jaromír Kozák, Vydavateľstvo Eminent, 2002



Autor článku - Jaromír Kozák
Preklad - Ptah
Časť v seriáli - Úvod do štúdia hermetizmu
Článok je v sekcií - Egypt / Hermetizmus
Pre komentovanie článkov musíte byť prihlásený